ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Možnosť praktického prevzatia argumentácie súdu prvej inštancie odvolacím súdom nezbavuje odvolací súd povinnosti hoc aj len veľmi stručne a úmerne okolnostiam konkrétneho prípadu reagovať na argumentáciu z odvolania – prinajmenšom tak, že sa poukáže na tie odvolacie námietky, ktoré sú iba opakovaním už súdom prvej inštancie neprijatej argumentácie (ku ktorej však takýto súd zaujal adresné stanovisko, alebo aspoň zrozumiteľne vysvetlil, prečo táto bola bez právneho významu) a v prípade iných námietok odvolací súd ozrejmí, prečo spôsob nazerania na problém neboli spôsobilé ovplyvniť (v tejto súv. por. i uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. februára 2019 sp.zn. 7 Cdo 226/2017). Tým samozrejme nie je myslené, že odvolateľovi musí byť dané za pravdu, ale že musí dostať objektívne zrozumiteľnú odpoveď na svoj špecifický argument. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. júna 2019, sp. zn. 3 Cdo 111/2018, zdroj: nsud.sk - https://www.nsud.sk/data/att/86049_subor.pdf; tvorba právnej vety: najprávo.sk)

Ak všeobecný súd nevykoná dôkaz navrhovaný stranou konania, hoci tento má preukazovať takú, medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá je pre meritórne posúdenie žalobného nároku významná, či dokonca rozhodujúca, znemožní tým strane konania uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Znamená to vo svojich dôsledkoch aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 168/2019 z 21. novembra 2019, zdroj: ustavnysud.sk; uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 29/2019)

V individualizovanom rámci určovania zániku vyživovacej povinnosti neprichádza do úvahy akékoľvek zovšeobecňovanie, ale práve naopak, súdy sú povinné pri posudzovaní a hodnotení zákonom ustanovených východísk postupovať v každom špecifickom prípade vždy diferencovane a bez striktného zotrvávania v určitých hraniciach. Posúdenie otázky, či v konkrétnom prejednávanom prípade dieťa nadobudlo schopnosť samo sa živiť a či v tom dôsledku zanikla vyživovacia povinnosť voči nej, je natoľko individuálne, že vo vzťahu k nemu sa nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu, a preto táto otázka nemôže byť relevantná pre založenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ alebo b/ C.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. októbra 2020, sp. zn. 4Cdo/20/2020, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)

R 44/2020 Ak odpor proti platobnému rozkazu vydanému v konaní podľa zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní doručený súdu elektronickými prostriedkami nebol podaný prostredníctvom na to určeného elektronického formulára podľa § 11 ods. 2 zákona, nie sú splnené podmienky na postup podľa § 14 ods. 3 zákona (na postúpenie veci súdu príslušnému na jej prejednanie podľa Civilného sporového poriadku). Na rozhodnutie o takto podanom odpore podľa § 12 ods. 1 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní je kauzálne príslušný Okresný súd Banská Bystrica.

Dovolanie sa nebude vyžadovať ani proti rozhodnutiam v konkurznom konaní a exekučnom konaní, pretože neprípustnosť dovolania je daná ex lege, t. j. dovolanie nemožno považovať v týchto prípadoch za účinný prostriedok nápravy, ktorý je potrebné vyčerpať pred podaním ústavnej sťažnosti. - § 198 ods. 1 ZKR: Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v konaní podľa tohto zákona nie je prípustné. - § 202 ods. 4 Exekučného poriadku: Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti uzneseniu vydanému v exekučnom konaní nie je prípustné. (pozn. odporúčam pozrieť tiež prechodné ustanovenia, od akého času to platí takto, keď budete riešiť staršie prípady)

R 37/2020 Vecná legitimácia v konaní o určenie neplatnosti hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Žaloba prehlasovaného vlastníka bytu a nebytového priestoru na určenie neplatnosti hlasovania, ktorého predmetom bolo udelenie súhlasu na vykonanie dobrovoľnej dražby (§ 14 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov) musí smerovať proti všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome; len oni sú záložnými veriteľmi a majú pasívnu vecnú legitimáciu v predmetnom spore.

I. Z ustanovenia § 278 ods. 1 C. s. p. vyplýva povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie žalobcu na pojednávaní, na ktoré sa nedostavil, ak to navrhne žalovaný a sú zároveň splnené procesné podmienky na jeho vydanie. II. Vychádzajúc z účelu a povahy tohto procesného inštitútu možno vyvodiť, že ospravedlniteľným dôvodom v zmysle § 281 ods. 1 C. s. p. sú len také okolnosti, ktoré na strane žalobcu nastali neočakávane, boli príčinou, že sa nemohol na pojednávanie dostaviť, prípadne svoju neúčasť vopred riadne ospravedlniť a ktoré za danej situácie možno považovať za dôvod ospravedlňujúci zmeškanie konania. Za ospravedlniteľný dôvod nie je možné považovať okolnosť, ktorá žalobcovi bola známa resp. jeho právnemu zástupcovi (nutnosť využiť lekársku pomoc nastala značnom čase/predstihu pred nariadeným pojednávaním), ktorá mu objektívne znemožňovala účasť na pojednávaní, avšak žiadne objektívne okolnosti nebránili tomu, aby svoju neúčasť na pojednávaní včas ospravedlnil. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. 9. 2020, sp. zn. 4Obdo/84/2019, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)

Odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia má mimoriadny charakter, pretože dovolací súd odložením vykonateľnosti pred rozhodnutím o dovolaní prelamuje právne účinky dovolaním napadnutého právoplatného rozhodnutia, zároveň však má aj charakter dočasný a predbežný. Z účelu, ktorému má slúžiť odklad vykonateľnosti možno vyvodiť, že predpokladom pre rozhodnutie dovolacieho súdu o odložení vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia je, že dovolanie má všetky predpísané náležitosti, bolo podané včas oprávneným subjektom, je procesné prípustné a zároveň môže byť úspešné. Dôvodný je odklad vykonateľnosti napríklad vtedy, keď z pohľadu predbežných úvah dovolacieho súdu existujúcich v čase posudzovania návrhu na odklad vykonateľnosti doterajší priebeh dovolacieho konania nevylučuje, že dovolateľ môže byť v dovolacom konaní úspešný. Vyhovenie (rovnako ako aj nevyhovenie) návrhu na odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia neprejudikuje konečný výsledok dovolacieho konania. Pokiaľ dovolací súd v určitej veci odloží vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, neznamená to, že dovolanie musí byť v konečnom dôsledku (pri rozhodovaní o veci samej) považované za opodstatnené. Pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti musí dovolací súd zohľadniť tak ujmu, ktorá môže dovolateľovi vzniknúť v prípade, že nebude odložená vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj prípadnú ujmu protistrany, spočívajúcu v tom, že táto strana sporu sa v dôsledku odkladu vykonateľnosti rozhodnutia dočasne musí zdržať realizácie práv, ktoré jej z tohto rozhodnutia vyplývajú. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe, dovolací súd odloží vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia vtedy, keď možná ujma hroziaca v prípade neodloženia vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia na strane toho, kto o odklad žiada, prevyšuje do úvahy prichádzajúcu ujmu opačnej procesnej strany. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 9. 2020, sp. zn. 4Obdo/53/2020, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)

Otázku príbuzenského vzťahu je potrebné vnímať v objektívnom a subjektívnom zmysle. Pokiaľ by išlo o súrodenecký alebo rodičovský vzťah, v takýchto prípadoch by bez hlbšieho skúmania bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že sa mal nechať sudca z rozhodovania vylúčiť, pretože takýto vzťah má v prirodzenom kontexte výrazne emocionálny rozmer. Pri takomto stupni príbuzenstva sa nepredpokladá neutrálny postoj jedného príbuzného vo vzťahu k druhému príbuznému. To, že už samotná okolnosť príbuzenstva vedie k tomu, že sa sudca nejaví v očiach strany sporu ako nezaujatý, samo osebe neznamená porušenie práva na zákonného sudcu, pokiaľ pri takomto stupni príbuzenstva (syn bratranca) nie je preukázaná aj existencia iných, bližších sociálnych väzieb. Diskvalifikácia z pozície zákonného sudcu (determinovanej elektronickým prideľovaním vecí) nemôže byť negovaná príliš širokým výberom okolností, ktoré môžu (čo i len potenciálne) vyvolať pochybnosť o nestrannosti sudcu, pretože taký postup by (minimálne v regionálnom meradle) viedol k praktickému znemožneniu výkonu spravodlivosti. (uznesenie Ústavného súdu SR z 15. júla 2020, sp. zn. IV. ÚS 345/2020-15, zdroj a analytická právna veta: ustavnysud.sk)

Príspevok nie je úplne správny nakoľko vynechal § 597 v spojení s § 508 ods. 2 OZ. Bohužiaľ pomerne nešťastné ustanovenie pri predaji ojazdeného vozidla resp. použitej veci. Tu by bolo vhodné inšpirovať sa českou právnou úpravou. § 508 ods. 2 OZ Vada, ktorá sa prejaví do šiestich mesiacov odo dňa prevzatia plnenia, sa považuje za vadu, ktorá bola už v deň prevzatia, ak to neodporuje povahe veci alebo ak scudziteľ nepreukáže opak. Zákonná fikcia existencia vady, ktorá bola v čase predaja (keď sa objaví do 6 mesiacov od predaja). Nároky z takej vady sú potom určené podľa typu vád. Preto je vhodné uviesť do zmluvy ust. § 501 aby sa predišlo prípadným problémom. Toto ustanovenie však vzorové zmluvy stiahnuté pokiaľ som mal možnosť si všimnúť, neobsahujú. Najčastejšie pôjde o odstrániteľné vady kedy má kupujúci nárok na jej odstránenie resp. primeranú zľavu z ceny. Avšak pozor ak som predal auto kde vyšla najavo vada - pokazená spojka, nárok by mal byť zodpovedajúci stavu pôvodného komponentu a primeraná zľava by mala byť vo výške napr. náhradného dielu určite nie autorizovaný servis a novo vyrobený komponent čo už je nad rámec primeranej zľavy.

Dobry den, chcem Vas poprosit o radu. Predal som ojazdene auto s 310 000km. Auto bolo pravidelne servisovane a bez akejkolvek závady ci skrytej alebo neskrytej. Spisal som KP zmluvu stiahnutu z internetu kde sme si nedohodli žiadne zarucne lehoty. V zmluve bol len, ze si kupujuci vyskusal a prebral auto bez vady. Auto zacalo po 3 dnoch od predaja signalizovat na pristrojovke poruchu. Po telefone som im poradil aby isli do servisu. Nesli a jazdili dalej a na 5 den im auto ostalo nepojazdne. Pokazila sa mechatronika v automatickej prevodovke. Auto si dali opravit a teraz vymahaju (listove zasielky) odomna celu sumu (1650€) . Podotýkam že som nic nezatajil . Maju narok na refundáciu?

Zopár poznámok k téme v nadväznosti na rozhodnutie ÚS SR, ktorého úvahy mimochodom považujem za správne a rozumné, avšak potrebné je poukázať na isté úskalia, ktoré v praxi môžu nastať a rozhodnutie na nich nedáva odpoveď. Ústavný súd v podstate povedal, že tarifa by mala byť brzda pred nepredvídateľnosťou, že si niekto dohodne príliš vysokú odmenu, ale zároveň by malo platiť, že keď niekoho náklady na advokáta sú v skutočnosti nižšie ako je tarifa, tak by sa nemal obohatiť, ale mal by reálne dostať to čo vynaložil. Advokátsku tarifu považujem za vhodnú korekciu v tom zmysle, že sa tým zásadne neobmedzuje prístup k súdu – ak by sa totiž vychádzalo z dohody medzi klientom a advokátom, tak to je nepredvídateľné pre druhú stranu, čo ju z dôvodu obavy z vysokej a neodhadnuteľnej odmeny môže potenciálne odradiť od domáhania sa svojho práva. Čo ale v rozhodnutí povedané nie je (v danom konaní však ani nebolo úlohou ÚS sa tým v metite veci zaoberať), ale ostáva v kontexte problematiky nezodpovedané sú napr. nasledovné okruhy otázok: 1. V prípade zisťovania odmeny medzi advokátom a klientom vzniká určitá disproporcia a nerovnosť, keďže nie všetky zmluvy o poskytovaní právnych služieb sú zverejňované, teda k tejto dohode je v prípade nezverejnených zmlúv takmer nemožné sa dopátrať, príp. môžu byť prispôsobované podľa výsledky sporu 2. Ďalší problém vidím aj v tom, že pri paušálnych klientoch je problematické určiť aká je odmena za konkrétne zastupovanie

Podľa novely (zákon č. 390/2019 Z. z.) s účinnosťou od 1.10.2020 už musí byť súhlas vlastníka nehnuteľností opatrený osvedčeným podpisom.

Súčasná platná právna úprava pripúšťa, že ktorýkoľvek z manželov je oprávnený v sfére mimo spoločných vecí prevziať na seba samostatné záväzky, t. j. zaväzovať sa v rámci občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov, a to bez toho, aby takéto právne úkony bolo možné považovať za relatívne neplatné a tiež pre prípad nedobrovoľného splnenia samostatného záväzku jedného z manželov možnosť uspokojenia i z majetku patriaceho do BSM, ku ktorému má druhý manžel ideálny podiel, a to v závislosti od skutočnosti, či výlučný majetok dlžníka bude postačujúci pre uspokojenie veriteľa. Ak právna úprava vo svojej podstate je neznesiteľná, nemožno sa od nej odkláňať len preto, že v istej oblasti vyvoláva nespravodlivosť. Úprava bezpodielového spoluvlastníctva manželov obsiahnutá v § 143 a nasl. Obč. zákonníka z hľadiska účelu zákona nesmeruje k ochrane spoločného majetku pred sekundárnymi dopadmi úkonov jedného z manželov. Zmluva o pristúpení k dlhu uzavretá len jedným z manželov sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, nie je preto právnym úkonom týkajúcim sa spoločných vecí, a aplikácia ustanovenia § 145 OZ je v tomto prípade vylúčená. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2020, sp. zn. 1 Cdo 27/2017, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)

V súvislosti s právom na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd tiež uviedol, že toto právo nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ibaže by namietané porušenie práva dosahovalo takú intenzitu, že by s ohľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (IV. ÚS 242/07)(II. ÚS 15/2020).

Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia [pozri k tomu rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike (sťažnosť č. 9815/10), ako aj nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. PL. ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15]. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v CSP oporu. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 387/2019 zo dňa 2. apríla 2020)

Odôvodnenie odmietnutia dovolania v napadnutom uznesení vychádza z rozvinutého popisu náležitého vymedzenia jednotlivých dôvodov dovolania podávaného pre nesprávne právne posúdenie veci podľa § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, teda v súlade s § 432 CSP. Na túto všeobecne abstraktnú (teoretickú) časť odôvodnenia však nenadväzuje žiadna aplikačná úvaha, ktorá by uhlom pohľadu skôr prezentovaných kritérií posúdila konkrétny obsah dovolacieho podania, a tak vysvetlila negatívny záver o možnosti ďalšieho dovolacieho prieskumu pre zmätočnosť, resp. nedostatočnosť podaného dovolania. Strohá a všeobecná konštatácia nešpecifikovania právnej otázky a neuvedenia jej správneho právneho riešenia v bode 52 napadnutého uznesenia je nepostačujúca a vzhľadom na text dovolania (citovaný aj v bodoch 21 až 26 napadnutého uznesenia) vágna a bezobsažná, nenapĺňajúca kritériá základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 596/2018 z 16. januára 2020)

Na nejednoznačnost rozhraničení mezi skutkovými a právními otázkami reaguje judikatura Evropského soudu pro lidská práva (dále jen "ESLP"), podle které nemohou být účastníci řízení sankcionováni, pokud mají v dobré víře za to, že platně otevřeli otázku (zásadního) právního významu [srov. rozsudek ESLP ze dne 12. 10. 2010 ve věci Adamíček proti České republice, č. 35836/05]. Ústavní soud proto zdůrazňuje, že při rozlišování právních a skutkových námitek je třeba v případě pochybností postupovat ve prospěch dovolatele. Odmítnutí dovolání z důvodu, že uplatněné námitky postrádají charakter právní otázky, je možné pouze v případech, kdy je tato skutečnost zcela jednoznačná; závěr soudu o skutkové povaze uplatněné námitky musí být nadto řádně odůvodněn (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 27.4.2020 sp. zn. II. ÚS 664/19).

1. Skutočnosť, že subjekty právneho vzťahu pri spísaní notárskej zápisnice prejavujú svoju autonómnu vôľu, neznamená vylúčenie možnosti exekučného súdu v rámci zverenej právomoci preskúmavať notársku zápisnicu z hľadiska jej zákonnosti. Práve naopak, skúmanie súladu exekučného titulu so zákonom mu priamo ukladal § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017. Táto špecifická súdna kontrola zmluvnej autonómie subjektov súkromnoprávneho vzťahu nastupuje v situácii, keď sa jeden z nich domáha autoritatívneho vynútenia jeho obsahu. V tomto štádiu vzťah zmluvných strán stráca rýdzo súkromnoprávny charakter, pretože do neho z ich vôle vstupuje štát, a to prostredníctvom osoby ním určenej a splnomocnenej na realizovanie núteného výkonu exekučných titulov (súdneho exekútora). Rešpektovanie autonómie vôle strán znamená povinnosť exekučného súdu vykladať súkromnoprávnu dohodu zásadne v prospech zachovania v nej zakotvených práv a povinností, samozrejme za predpokladu, že pripustením exekúcie nedôjde k porušeniu princípov zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na ktorých je potrebné trvať. Tento záver vyplýva aj z nálezu sp. zn. I. ÚS 5/00 z 13. júla 2000, v ktorom ústavný súd pripustil hmotnoprávnu analýzu notárskych zápisníc na účely kontroly dodržania zákonných či ústavných hodnôt. Vecný prieskum notárskych zápisníc explicitne umožňuje aj Exekučný poriadok v znení účinnom od 1. apríla 2017, ktorý umožňuje posúdenie notárskej zápisnice z hľadiska možného rozporu so zákonom alebo s dobrými mravmi [§ 53 ods. 3 písm. h); k tomu pozri tiež ŠTEVČEK, M., KOTRECOVÁ, A., TOMAŠOVIČ, M., MOLNÁR, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 245.]. 2. Odôvodňovanie tvrdenia o nemožnosti prieskumu mimosúdneho exekučného titulu analogickým porovnávaním s nemožnosťou skúmania súdneho rozhodnutia ako exekučného titulu nie je presné ani z dôvodu, že notárska zápisnica ako verejná listina zaznamenávajúca súkromnoprávny úkon nevyvoláva rovnaké účinky záväznosti a nezmeniteľnosti pre účastníkov a pre súd ako súdne rozhodnutie (§ 219, § 226, § 228 a § 230 Civilného sporového poriadku; pozri tiež ŠTEVČEK, M., KOTRECOVÁ, A.,TOMAŠOVIČ, M., MOLNÁR, P. a kol. Exekučný poriadok. Komentár. 3. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2018, s. 245.). Osobitný režim posudzovania zákonnosti mimosúdnych exekučných titulov potvrdzuje aj skutočnosť, že sa pri nich (na rozdiel od exekúcie na podklade súdneho rozhodnutia) neuplatňuje lehota na vydanie poverenia v trvaní 15 dní od doručenia žiadosti exekútora. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 (a rovnako podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1. apríla 2017) táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (notárska zápisnica) a písm. d) (vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu alebo komisie) a podľa § 39 ods. 4 (rozhodnutie, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou). Ide o exekučné tituly, pri ktorých sa poskytuje zvýšená ochrana zo strany exekučného súdu, a to jednak s ohľadom na ich mimosúdny pôvod [§ 41 ods. 2 písm. c) a d)], resp. vzhľadom na nutnosť ochrany slabšej strany právneho vzťahu (§ 39 ods. 4). Napokon aj v náleze sp. zn. PL. ÚS 115/2011 z 12. decembra 2012 ústavný súd poukázal na zvláštny význam súdneho prieskumu v prípade administratívnych rozhodnutí, teda rozhodnutí, ktoré majú mimosúdny pôvod, aj keď v tomto prípade verejnoprávny. 3. Pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa príslušných predpisov procesného práva sa uplatňujú obdobné kritéria a preto záver o ich splnení alebo nesplnení sa v prípade exekučnej notárskej zápisnice nemôže podstatne odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal do úvahy, ak by išlo o vykonateľné rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Je síce možné uznať, že posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním vykonateľnosti rozhodnutia súdu prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici ako exekučnému titulu nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska hmotného práva tak, ako to je v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu, jednako táto skutočnosť nemôže znamenať zásadnú zmenu v prístupe súdu v exekučnom konaní k exekučnej notárskej zápisnici oproti jeho prístupu k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, pokiaľ ide o hodnotenie účinkov, ktoré majú ako platné exekučné tituly na právne vzťahy oprávnenej osoby a povinnej osoby. 4. Vo vzťahu k posudzovaniu povahy notárskej zápisnice ako exekučného titulu sa ústavný súd neodchyľuje od záverov nálezu sp. zn. II. ÚS 427/2018 z 13. decembra 2018, v ktorom zaujal názor, že exekučné súdy majú pristupovať k notárskej zápisnici z hľadiska prieskumu vykonateľnosti obdobne ako k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, hoci s určitou zvýšenou mierou prísnosti, no vždy reštriktívne s vylúčením neprimeraného formalizmu. 5. Ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 je nutné vykladať v spojení s § 44 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, ktorý zakotvuje súdny prieskum exekučného titulu. Jeho účelom je zabezpečenie ochrany v prípadoch, keď obsah exekučnej notárskej zápisnice nezodpovedá zákonným požiadavkám či princípom. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 52/2019 z 1. apríla 2020)

1. Z ustanovení Civilného sporového poriadku súdu pred rozhodnutím o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP nevyplýva povinnosť vyzývať stranu na vyčíslenie trov konania, predloženie dokladov preukazujúcich ich výšku. 2. Sťažnosť proti rozhodnutiu súdneho úradníka nemôže slúžiť ako prostriedok, ktorým sa má docieliť náprava, resp. zvrátenie následku skoršej procesnej pasivity strany sporu. (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 191/2020 z 27. mája 2020, zdroj a 1. analytická právna veta: ustavnysud.sk; 2. analytická právna veta: najpravo.sk)