ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

1. Ak zmluva o výkone správy neupravuje inak, je forma predloženia správy o činnosti správcu na úvahe správcu, t. j. na jeho slobodnom rozhodnutí, aký spôsob jej predloženia zvolí. Vychádzajúc z gramatického a logického výkladu ust. § 8a ods. 2 zákona o vlastníctve bytov, nie je toto ustanovenie možné vykladať tak, že správca má povinnosť doručiť správu vlastníkovi do vlastných rúk. Predloženie správy o činnosti správcu na schôdzi vlastníkov a súčasné odovzdanie jej písomného vyhotovenia zástupcom vlastníkov v potrebnom počte neodporuje ustanoveniu § 8a ods. 2 zákona o vlastníctve bytov, keď podstatné je to, aby sa táto správa ocitla (bola predložená) vo sfére, kde sa má vlastník možnosť s touto správou reálne oboznámiť (na schôdzi, u správcu, resp. prostredníctvom zástupcom vlastníkov). 2. V tomto smere dáva kasačný súd do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. Poškodený spotrebiteľ sa schôdze napriek tomu, že na ňu bol riadne predvolaný, nedostavil a nenechal sa ani zastúpiť. Zákon o vlastníctve bytov priznáva vlastníkom nielen práva, ale zároveň ukladá aj povinnosti, o. i. zúčastňovať sa na správe domu a na schôdzi vlastníkov hlasovaním rozhodovať ako spoluvlastník o všetkých veciach, ktoré sa týkajú správy domu, spoločných častí a spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov, príslušenstva a pozemku (§ 14 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov). (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Asan/21/2019 zo dňa 20. februára 2020)

Ďakujem za pozitívny feedback aj upozornenie na nezrovnalosť - v podstate ten príklad splnil ilustračný účel hoci v tom konkrétnom prípade to bolo chronologicky inak.

Veľmi pekný príspevok. Dovolím si len upozorniť na chronologický nesúlad záverečného príkladu. Druhé rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia vo veci kumulácie dôvodov prípustnosti dovolania je zo dňa 21. marca 2018, t.j. bolo vydané skôr ako uznesenie pléna ústavného súdu (25. apríl 2018). Dôvodom zmeny bol skôr názorový nesúlad na túto otázku vo vnútri kolégia a "vďaka" inému obsadeniu veľkého senátu, bolo možné rozhodnúť takýmto spôsobom (viď. k tomu odlišné stanovisku sudcu Šikutu).

Podľa ustanovenia § 21 ods. 2 zákona č. 170/2018 Z. z. o o zájazdoch, spojených službách cestovného ruchu, niektorých podmienkach podnikania v cestovnom ruchu a o zmene a doplnení niektorých zákonov: "Cestujúci je oprávnený odstúpiť od zmluvy o zájazde pred začatím zájazdu bez zaplatenia odstupného, ak v cieľovom mieste alebo v jeho bezprostrednej blízkosti nastanú neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, ktoré významne ovplyvnia poskytovanie zájazdu alebo prepravu cestujúcich do cieľového miesta; pri odstúpení od zmluvy o zájazde má cestujúci nárok na vrátenie všetkých platieb, ktoré za zájazd zaplatil." Podľa dôvodovej správy k citovanému ustanoveniu v prípade, ak poskytovanie zájazdu výrazne ovplyvnia neodvrátiteľné a mimoriadne okolnosti, cestujúci majú právo odstúpiť od zmluvy o zájazde bez povinnosti zaplatiť odstupné. Mimoriadne a neodvrátiteľné okolnosti môžu zahŕňať napríklad vojnu, iné vážne bezpečnostné problémy, akými sú napríklad terorizmus, významné riziká pre ľudské zdravie, ako sú napríklad prepuknutie vážnej choroby v cestovnej destinácii, prírodné katastrofy, ako napríklad záplavy alebo zemetrasenia, alebo poveternostné podmienky, ktoré znemožňujú bezpečne cestovať do destinácie, tak ako bolo dohodnuté v zmluve o zájazde. Príkladom neodvrátiteľnej a mimoriadnej okolnosti, predstavujúcej významné riziko pre ľudské zdravie, môže byť napríklad aj vypuknutie vírusu zika v cieľovom mieste po uzatvorení zmluvy, ak je cestujúca tehotná.

Ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu. Podstatné je, či sú odlišné názory všeobecných súdov ústavne konformné, lebo v kladnom prípade niet dôvodu na to, aby ústavný súd do takýchto záverov zasiahol (mutatis mutandis I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08, II. ÚS 273/08). (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 56/2017 z 8. 2. 2017)

Vo všeobecnej rovine treba vychádzať z toho, že rozdielna judikatúra všeobecných súdov práve s ohľadom na princíp rovnosti v právach (konkrétne v podobe zásady rovnakého použitia práva), na ktorý poukázala aj sťažovateľka, nesmie byť pravidlom, ale býva prirodzenou súčasťou každého súdneho systému (porov. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci BEIAN v. Rumusko zo 6. 12. 2007), navyše, v tomto prípade k rozdielnej judikatúre nedošlo na úrovni najvyššieho súdu, ale na úrovni krajského súdu, ktorú následne posudzoval najvyšší súd. Ak najvyšší súd ako najvyššia súdna inštitúcia všeobecných súdov a regulátor konfliktov ich judikatúry cez mechanizmus § 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nezjednotil rozdielne právne názory krajského súdu v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach, neznamená to, že by bol v tejto konkrétnej veci popretý princíp spravodlivosti. Zjednocovanie judikatúry vo všeobecnosti však nie je úlohou ústavného súdu, pretože tá prislúcha najvyššiemu súdu... (uznesenie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 404/2016 z 15.6.2016)

Pokiaľ sa okresný súd s námietkami sťažovateľky vo svojom rozhodnutí o návrhu na odklad exekúcie nevysporiadal, pričom sťažovateľka namietala skutočnosti, ktoré vyvracajú prezumpciu správnosti vyznačených doložiek právoplatnosti a spochybňujú právoplatnosť a vykonateľnosť dvoch exekučných titulov, bolo povinnosťou okresného súdu posúdiť a náležite zdôvodniť, kedy namietané rozhodnutia ako exekučné tituly mali nadobudnúť právoplatnosť a prečo výsledok namietaných prebiehajúcich konaní o opravných prostriedkoch nemohol viesť k zastaveniu exekúcie. Ak tak okresný súd neurobil, zaťažil svoje rozhodnutie arbitrárnosťou. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 203/2018 zo 7. augusta 2018)

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (m. m. I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03, IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti (napr. I. ÚS 592/2012). Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu sú aj názory (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04, I. ÚS 562/2015), že ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď sťažnosť ústavnému súdu došla, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosti zásadne nevyhovie. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy v nadväznosti na vyslovenie porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru je teda to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, už k prieťahom v konaní nedochádza, je daný dôvod na nevyhovenie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť. (NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 410/2017 z 17. januára 2017)

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, v zmysle ktorej má byť napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v rozpore s iným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 175/2017 z 27. februára 2018, ktoré pripúšťa tzv. blanketové odvolanie, ústavný súd zhodne s doterajšou judikatúrou pripomína, že jeho úlohou nie je posudzovať vhodnosť, účelnosť výkladu príslušného právneho predpisu všeobecným súdom a rovnako tak ústavný súd nezjednocuje rozdielnu judikatúru všeobecných súdov. Bez ohľadu na uvedené ústavný súd zároveň dodáva, že rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré poukazuje sťažovateľ v ústavnej sťažnosti, sa týka procesnej situácie, keď odvolateľ podá blanketové odvolanie, t. j. odvolanie bez toho, aby v ňom uviedol akýkoľvek odvolací dôvod – ide teda o situáciu odlišnú od situácie sťažovateľa, ktorý v odvolaní podanom v zákonom stanovenej lehote všeobecne uviedol odvolacie dôvody, avšak bez bližšej špecifikácie konkrétnych skutkových okolností prípadu. Z uvedeného dôvodu je záver vyslovený v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 175/2017 z 27. februára 2018, na ktorý sťažovateľ v ústavnej sťažnosti poukazuje, pre sťažovateľa v okolnostiach daného prípadu irelevantný. Iba uvedenie všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť, resp. uvedením len všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní bez bližšej špecifikácie konkrétnych okolností prípadu nie je splnená zákonom stanovená náležitosť odvolania spočívajúca v povinnosti uviesť v odvolaní „odvolacie dôvody“. Relevantná právna úprava neumožňuje súdu vyzvať stranu sporu na doplnenie chýbajúcej náležitosti odvolania spočívajúcej v absencii konkretizácie odvolacieho dôvodu a zároveň neumožňuje strane sporu meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie po uplynutí lehoty na podanie odvolania. (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra 2019)

K použitiu nezákonne získaných nahrávok ako dôkazu v trestnom konaní http://www.pravnelisty.sk/clanky/a736-skutocne-mozno-pouzit-ako-dokaz-v-trestnom-konani-nezakonne-ziskane-sukromne-nahravky

Samotná nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného. Jej negatívne následky môžu ovplyvňovať napríklad česť, vážnosť, povesť, súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy a spoločenské postavenie poškodeného. Pokiaľ je poškodený subjekt právnickou osobou, ktorá svoje konanie uskutočňuje prostredníctvom orgánov tvorených fyzickými osobami, je potrebné negatívne následky do osobného života spoločníkov a členov štatutárnych orgánov posudzovať ako jedno z kritérií, ktoré má vplyv na vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Keďže v danej veci bol žalobca právnickou osobou, ktorá bola tvorená jediným spoločníkom a mala jediného konateľa, pričom išlo o totožnú osobu, bolo správne, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch prihliadal na pocity dlhoročného stresu, depresie, frustrácie a neistoty a straty dôvery, že obchodná kauza bude pred súdom dovedená k spravodlivému koncu, tejto osoby. (rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/23/2019 zo dňa 11. 12. 2019)

V prípade neodstránenia nedostatku povinného právneho zastúpenia podľa § 90 ods. 1 C. s. p. po výzve súdu (§ 90 ods. 2 C. s. p.), súd neprihliada na úkony vykonané bez právneho zastúpenia. Ak súd neprihliada na žalobu, konanie je potrebné zastaviť. Ak však žalobca podal žalobu za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku a povinnosť právneho zastúpenia mu vznikla účinnosťou Civilného sporového poriadku, zastavenie konania je v rozpore s prechodným ustanovením § 470 ods. 2 C. s. p. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. apríla 2019, sp. zn. 4Obo/8/2018 - R 39/2019)

Rozhodnutie súdu o dovolaní (mimoriadnom dovolaní, dovolaní generálneho prokurátora), v ktorom vyslovil právny názor na určitú právnu otázku, nepredstavuje prekážku veci rozhodnutej pre ďalšie konanie v tejto právnej veci. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. decembra 2018, sp. zn. 2ObdoV/20/2017 - R 37/2019)

Za účinné doručenie rozhodnutia súdu advokátovi - fyzickej osobe je možné považovať iba doručenie rozhodnutia do elektronickej schránky advokáta, ktorú má určenú na elektronickú komunikáciu so súdmi (a inými orgánmi verejnej moci). S doručením rozhodnutia do súkromnej elektronickej schránky fyzickej osoby, ktorá vykonáva advokátsku prax, nie sú spojené právne dôsledky začatia plynutia lehoty na podanie odvolania. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. júna 2019, sp. zn. 3Obdo/35/2019 - R 36/2019)

Podľa § 357 písm. b/ CSP je odvolanie prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o odmietnutí podania vo veci samej, pričom medzi takéto podania patrí aj podanie odporu v zmysle § 123 ods. 2 CSP. Proti uzneseniu o odmietnutí odporu je odvolanie prípustné. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2019, sp. zn. 2Obdo/34/2018 - R 35/2019)

Uznesenie registrového súdu o zamietnutí námietok proti odmietnutiu vykonania zápisu požadovaných údajov do obchodného registra, je rozhodnutím vo veci samej. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. októbra 2018, sp. zn. 1Obdo/36/2017 - R34/2019)

Na túto tému https://www.najpravo.sk/clanky/rozsudok-pre-zmeskanie-ako-efektivny-nastroj-v-rukach-sudu-z-pohladu-prirodzeneho-prava.html

Formalistický výklad ustanovenia § 274 CSP, a to, že súd vždy za kumulatívneho splnenia v tomto ustanovení zakotvených zákonných podmienok rozsudkom pre zmeškanie „žalobe vyhovie“, skutočne nie je žiaduci, najmä, ak súdne konanie trvá dlhšiu dobu, vo veci sa uskutočnilo viac pojednávaní, na ktoré sa žalovaný riadne dostavil, nebol v konaní nečinný a súd na návrh obidvoch strán vykonal rozsiahle dokazovanie. Podľa názoru ústavného súdu treba návrh na vydanie rozsudku pre zmeškanie a splnenie ďalších zákonných podmienok podľa § 274 CSP posudzovať vždy aj podľa okolností prejednávanej veci. Napriek kogentnosti ustanovenia § 274 CSP by pri čisto gramatickom výklade a lipnutím na formálnych znakoch vydanie rozsudku pre zmeškanie mohlo znamenať porušenie práva na spravodlivý proces, v neposlednom rade v tom, že pri takomto formalistickom postupe by bolo odopreté strane sporu možnosť podať riadny opravný prostriedok (odvolanie vo veci samej). (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 233/2019 z 4. 6. 2019 - dostupné na http://merit.slv.cz/I.US233/2019)

K tejto problematike odporúčam publikáciu ŠAMKO, P.: Trestné činy poškodzujúce veriteľov. Wolters Kluwer, 2019.

V kontexte prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP vyvstáva otázka, či sa odsek 2 tohto ustanovenia vzťahuje aj na neodkladné opatrenia, ktoré majú charakter rozhodnutia vo veci samej. Z výpočtu rozhodnutí uvedených v § 357 vyplýva skôr záver, že z tejto množiny by mali byť neodkladné opatrenia, ktoré konzumujú vec samu vyňaté. Z jazykovej textácie § 421 ods. 2 v spojení s § 357 to však (formálne) nevyplýva - otázne preto je či to možno preklenúť teleologickým výkladom alebo to možno považovať iba za úvahu de lege ferenda.