ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Aj napriek tomu, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), ani nová práva úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne, ako podľa doterajšej úpravy. (nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019, zdroj: https://www.ustavnysud.sk/analyticke-prehlady/ustavny-sud-slovenskej-republiky)

K vy­čís­le­nie trov ko­na­nia v správ­nom súd­nic­tve pri spo­je­ní viac ve­cí do jed­nej v spo­je­ní so za­stu­po­va­ním dvoch osôb jed­ným práv­nym zá­stup­com pozri http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a871-vycislenie-trov-konania-pri-spojeni-viac-veci-do-jednej-v-spojeni-so-zastupovanim-dvoch-osob-jednym-pravnym-zastupcom

Z týchto súdnych rozhodnutí sa môže javiť, že doplniť odvolacie dôvody je možné iba v prípade, ak v odvolaní nie sú uvedené ani všeobecne (hoci by bola použitá zákonná definícia niektorého z dôvodov), t. j. absentujú úplne. V prípade, ak obsahuje odvolanie aspoň jeden odvolací dôvod, nemôže odvolateľ dopĺňať ďalšie, no môže doplniť tieto dôvody o ďalšiu argumentáciu (ak neboli uvedeného iba všeobecné odvolacie dôvody). Máme, však za to, že takéto rozdiely by sa nemali robiť." Poništ, V. Podanie blanketnéhoodvolaniaa rozhodovanie o ňom. Bulletin slovenskej advokácie, č. 6/2020, s. 19-20.

Ustanovenie § 390 CSP ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, podľa ktorej rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Skutočnosť, že bol odvolací súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, nemá sama osebe vplyv na jeho zákonnú povinnosť aplikovať ustanovenie § 390 CSP a vec sám rozhodnúť. Z objektívnych dôvodov nie je možné bezvýhradné uplatňovanie zásady dvojinštančnosti, ktorá ani v Civilnom sporovom poriadku nie je formulovaná ako zásada aplikovaná bez ohľadu na všetky okolnosti veci. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 52/2020 z 16. apríla 2020)

K opačnému názoru pozrite článok KRAJČI, M.: Obchodný podiel a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, Súkromné právo 3/2020

Potom aj interpretácia a aplikácia ustanovenia § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka zo strany nižších súdov (..), s ohľadom na princíp autonómie vôle zmluvných strán, nebola správna,lebo z neho nebolo možné vyvodiť neplatnosť generálnej plnej moci udelenej právnickou osobou fyzickej osobe (porov. aj 2MCdo/12/2007); ich odkaz na uznesenie ústavného súduz 1. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS 353/2012 bol chybný, lebo toto uznesenie neriešilo zastúpenie podľa § 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale procesné zastúpenie pre konanie pred ústavným súdom podľa ustanovenia § 20 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, ktorého nedostatok viedol k odmietnutiu ústavnej sťažnosti, lebo bola podaná neoprávnenou osobou. (uznesenie NS SR, sp. zn. 4Cdo/95/2019 zo dňa 29. januára 2020)

V prípade, že daňová kontrola je nezákonná, nezákonné sú aj dôkazy obstarané a vykonávané v rámci nej. Ani vykonaním dokazovania vo vyrubovacom konaní nemôže dôjsť ku konvalidácii nedostatku spočívajúceho v nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty na jej vykonanie, keďže účelom vyrubovacieho konania nie je opakovane obstarávať a vykonávať dôkazy, ktoré už boli obstarané a vykonané v rámci daňovej kontroly. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2018, sp. zn. 6Sžfk/63/2017 - publikované Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 5/2020)

Zákonnosť daňovej kontroly zásadným spôsobom ovplyvňuje zákonnosť dôkazov v rámci nej obstaraných a vykonaných. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na zásadu „Ius ex iniuria non orfitur“, t.j. právo nevzniká z bezprávia, a teda keď je daňová kontrola nezákonná, nezákonné sú aj dôkazy obstarané a vykonané v rámci nej. Ani vykonaním dokazovania vo vyrubovacom konaní nemôže dôjsť ku konvalidácii nedostatku, spočívajúceho v nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu nedodržania zákonom stanovenej lehoty na jej vykonanie, keďže účelom vyrubovacieho konania nie je opakovane obstarávať a vykonávať dôkazy, ktoré už boli obstarané a vykonané v rámci daňovej kontroly. Za tohto stavu, t.j. keď správca dane napriek prekročeniu zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly pokračoval vo vyrubovacom konaní a vydal rozhodnutie o vyrubení dane, dopustil sa závažného procesného pochybenia, majúceho za následok nezákonnosť rozhodnutia správcu dane ako aj napadnutého rozhodnutia žalovaného. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžf/46/2016 z 13. decembra 2017)

Na rozdiel od všeobecne mýlneho názoru v SR Nemci priznávajú, že nemecké súdnictvo sa nielenže nepodarilo denacifikovať, ale sa o to ani nikto nepokúsilo, pretože bolo zrajmé, že by by nebolo kde vziať potrebný počet odborníkov s potrebným právnickým vzdelaním. Čo sa týka Honeckera, ten zomrel 29.V.1994 následkom rakoviny pečene. Súdiť Honeckera za streľbu na hraniciach je asi dosť nemyslené, keďže DDR mala svoj pralament a v podstate demokratickú deľbu moci. Na rozdiel od USA akurát nemala dve reálne politické strany, ale len jednu. Je nepochybné, že aj v DDR vnucovala hyperaktívna menšina svoju vôľu mlčiacej väčšine - tak ako v každom demokratickom štáte (čo hociktorom inom známom a funkčnom spoločenskom usporiadaní) - ak by ale boli bývali občania fakt až tak extrémne proti - mohli si urobiť vlastnú VOSR - keďže to, ako ju urobiť sa učilo na každej škole od 6 do 25 rokov života a prakticky od rána do večera :) Lenže ľuďom to vyhovovalo - tak ako Afgáncom dodnes vyhovuje otrokársky systém, ktorý v skutočnosti funguje v tejto krajine.

Takto prezentovaná história bohužiaľ vytvára u mládeže klamný dojem, že voľakedy tu bola divoká džungľa, ale dnes už nezakryte svieti jasné svetlo spravodlivosti :( Aká je však realita ? Na lipskom procese sa komunista Georgi Dimitrov (Bulhar) dokázal obhájiť aj bez obhájcu - hoci bol konfrontovaný osobne druhým najmocnejším mužom NSDAP - v tom čase ríšskym ministrom vnútra. Na druhej strane dnes stačí povedať, že Bin Ladin je terorista a možno ho nechať beztrestne zavraždiť na území cudzieho suverénneho štátu bez akýchkoľvek medzinárodných sankcií - ako to nedávno urobil demokratický prezident pán Barack Obama (pričom je vcelku jasné, že by neuniesol dôkazné bremeno ani súde prvej inštancie). Rozsekanie nepohodlného návštevníka na saudsko-arabskom konzuláte (a desiatky iných aktuálnych prípadov - napríklad Ruskove podpisy - radšej ani nebudem spomínať ...

Ten súd bol založený asi pred 3500 rokmi a s prestávkami funguje dodnes. Nikdy sa však nevolal "Areopag", ale "Areios Pagos Parliament", resp. "Άρειος Πάγος" - čo sú dve slová a nie jedno. Dnes je jeho plný názov "Supreme Civil and Criminal Court of Greece". Praktický problém gréckych sudcov je, že všetky jeho nenapadnuté - alebo zákonom nezrušené - rozhodnutia sú platné dodnes - čo občas robí problémy aj súdom na nadnárodnej úrovni ...

Tvrdím, že je dokázateľné, že táto právna fikcia (ustanovenie § 15 zákona č. 400/2015 Z.z.: "O všetkom, čo bolo v zbierke zákonov vyhlásené, sa má za to, že dňom vyhlásenia sa stalo známym každému, koho sa to týka.") je neudržateľná, pretože neexistuje fyzická osoba, ktorá by ovládala kompletnu Z.z. v znení neskorších predpisov v jej konsolidovanom znení. Takýto dôkaz sa dá veľmi jednoducho uskutočniť tak, že súd by neuniesol dôkazné bremeno nájdenia takejto fyzickej osoby.

V prípade opakovanej ústavnej sťažnosti na prieťahy v konaní vysloví ústavný súd porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu k obdobiu po predchádzajúcom náleze, pričom pri posudzovaní otázky, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom ostáva však pre ústavný súd aj naďalej relevantnou celková dĺžka konania, preto je potrebné na túto skutočnosť poukázať v odôvodnení sťažnosti. (IV. ÚS 21/2018).

Ďalšie podrobnosti o počítaní času podľa lex corona, ako aj o jeho zásahoch do civilného procesu môžete nájsť v príspevku K. Geškovej "Civilné právo procesné v čase koronakrízy", v Súkromnom práve č. 2/2020

Pripájam v rámci diskusie judikát Ústavného súdu SR, ktorý sa vyjadril k tejto otázke a plne s tým stotožňujem: Ak sa zahraničný veriteľ rozhodne prihlásiť si svoje pohľadávky do reštrukturalizačného konania podľa lex fori concursus (prihláškou podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii) prostredníctvom elektronického formulára, ktorý bol vytvorený portálom, a tento elektronický formulár bol riadne vyplnený, autorizovaný a následne doručený správcovi, tak potom túto prihlášku podľa názoru ústavného súdu nie je možné odmietnuť z dôvodu, že vzhľad formulára vyplneného sťažovateľkami (zahraničnými veriteľmi) na portáli sa nezhoduje so vzhľadom vzoru tlačiva na podávanie prihlášok podľa vyhlášky č. 665/2005 Z. z. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 141/2019 zo dňa 16. apríla 2020).

I. Lehota na vyjadrenie sa spoločníka k predloženému návrhu uznesenia, prijímanému mimo valného zhromaždenia (§ 130 Obchodného zákonníka), musí byť primeraná s prihliadnutím na obsah návrhu uznesenia, jeho závažnosť a naliehavosť jeho prijatia tak, aby poskytovala spoločníkovi primeraný časový priestor na vyjadrenie sa k návrhu uznesenia prijímaného mimo valného zhromaždenia. II. Nevyvrátiteľná zákonná domnienka, že spoločník, ktorý sa v stanovenej lehote k predloženému návrhu uznesenia nevyjadrí, s ním nesúhlasí sa neaplikuje v prípade, ak poskytnutá lehota na vyjadrenie je neprimerane krátka na to, aby spoločníkovi umožňovala vyjadriť sa k návrhu uznesenia, a to bez ohľadu na to, akým počtom hlasov spoločník v spoločnosti disponuje. III. Za dodržanie zákonom vyžadovanej písomnej formy vyjadrenia spoločníka k návrhu uznesenia (§ 130 Obchodného zákonníka) sa - okrem písomného vyjadrenia - považuje aj vyjadrenie urobené telegraficky, ďalekopisom alebo elektronickými prostriedkami. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12. februára 2019, sp. zn. 1Obdo/22/2018 - publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR pod č. R 40/2019)

Takže opätovne potvrdené Najvyšším súdom SR, že ak jeden z manželov nadobudne za trvania manželstva obchodný podiel v spoločnosti s ručením obmedzeným zo spoločných prostriedkov, stáva sa tento obchodný podiel súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Cdo/196/2018 zo dňa 28. januára 2020 - zdroj: https://www.nsud.sk/data/att/88945_subor.pdf). NS SR si priklonil nielen k časti svojej predošlej rozhodovacej praxe, ale osvojil si aj niektoré úvahy, ktoré sme prezentovali v článku - ČENTÍK, T.: Obchodný podiel a bezpodielové spoluvlastníctvo manželov; Ars notaria, ročník 22, 2018, č. 2, str. 4 – 8, ISSN: 1335-2229.

Opomenutie príkazu vyplývajúceho z § 390 CSP, aby odvolací súd sám vo veci rozhodol, a to bez akéhokoľvek odôvodnenia v napadnutom uznesení, zakladá danosť takého procesného excesu, v príčinnej súvislosti s ktorým bolo porušené sťažovateľkou označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 218/2019 zo dňa 19. novembra 2019)

Pri splnení predpokladov na použitie § 390 CSP je tu daná zákonná povinnosť krajského súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť. Je preto povinnosťou krajského súdu rozhodnúť vo veci samej. Opačný postup krajského súdu má za následok porušenie práva na na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 282/2019 zo dňa 17. decembra 2019)

Prieskum exekučného titulu exekučným súdom sa v zásade obmedzuje len na skutočnosti, ktoré nastali po vydaní exekučného titulu. Právna úprava oprávňuje exekučné súdy na preskúmanie tých skutočností, ktoré boli rozhodné pre právne posúdenie vymáhaného (judikovaného) nároku ešte v štádiu pred vydaním exekučného titulu, len vo výslovne ustanovených prípadoch, a to predovšetkým pri osobitných kategóriách exekučných titulov, akými sú práve rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice. (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 160/2019 zo dňa 11. decembra 2019)