ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Splnenie podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného v zmysle § 274 CSP je potrebné posudzovať so zreteľom na konkrétne okolnosti prejednávanej veci, zohľadňujúc predchádzajúcu procesnú aktivitu žalovaného (napr. vyjadrenie k veci samej), ako aj nevyhnutnosť jeho osobnej účasti na pojednávaní. Rozsudok pre zmeškanie žalovaného by mal súd ako vhodnú formu rozhodnutia voliť len v prípadoch, keď je s ohľadom na predchádzajúce správanie žalovanej strany zjavné, že táto sa nechce na konaní aktívne podieľať, prípadne konanie len účelovo predlžuje. V opačnom prípade súd spor vecne prejedná, a to v neprítomnosti žalovaného. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obdo/6/2023, zo 31.10.2023

Nejvyšší soud v řadě svých rozhodnutí formuloval a odůvodnil závěr, podle něhož účinnost adresných právních jednání předpokládá, že projev vůle dojde, resp. je doručen adresátovi, tj. že se dostane do sféry jeho dispozice. Slovním spojením „dostane do sféry jeho dispozice“ je třeba rozumět konkrétní možnost nepřítomné osoby seznámit se s jí adresovaným právním jednáním. Přitom není nezbytné, aby se adresát skutečně seznámil s obsahem úkonu, dostačuje, že měl objektivně příležitost tak učinit. Adresátovi lze přitom právní jednání doručit jakýmkoliv způsobem, který umožní dané osobě se s písemností obeznámit, například prostřednictvím držitele poštovní licence, pomocí každé fyzické osoby, která bude ochotna doručení provést, nebo osobním předáním apod. Z řečeného se podává, že doručit právní jednání lze i pomocí e-mailové schránky. Má-li se zásilka dostat do dispoziční sféry adresáta, musí být zjevné, že adresát e-mailovou schránku běžně užívá, popř. odesílatele vyzval, aby uvedenou e-mailovou adresu použil, a musí být nepochybné, že e-mail byl uložen do e-mailové schránky adresáta. Nejvyšší soud neshledává přiléhavou argumentaci, že na předmětné Oznámení se měla aplikovat ustanovení stanov žalované o doručování písemností (podle kterých se písemnosti určené jiným osobám než akcionářům doručují na jejich adresu oznámenou společnosti). Jestliže zákon, stanovy žalované ani Smlouva nestanoví pro Oznámení žádnou formu, lze je učinit – v souladu s (obecnou) zásadou bezformálnosti právních jednání v soukromém právu – v libovolné formě, tj. i ústně při osobním setkání, telefonicky, a tedy i písemně prostřednictvím elektronické komunikace. Jen pro úplnost Nejvyšší soud dodává, že volba způsobu doručování prostřednictvím e-mailové komunikace s sebou přináší mnohé nevýhody (její kvalita není nijak právně upravena), nicméně pak je na odesílateli, aby nesl následky případných vad v doručování uvedeným způsobem. Pokud je však nesporné, že e-mailová zpráva byla uložena do e-mailové schránky adresáta, kterou adresát běžně užívá, lze – při absenci objektivních překážek doručení – uzavřít, že zásilka se dostala do dispoziční sféry adresáta." NS ČR, sp. zn. 27 Cdo 3499/2023, 6. 8. 2024

Nález č. k. III. ÚS 109/2020 z 23. júna 2020: „ Princípu spravodlivosti i v súčasnosti aktuálnym zákonom, v medziach ktorých sa možno domáhať základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sa prieči, aby v dôsledku procesnej aktivity sporovej strany, ktorá sa sťažnosťou podľa § 239 a nasledujúcich Civilného sporového poriadku domáha nápravy rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka, bola dodatočne na základe podania učineného až v rámci konania o takto podanej sťažnosti priznaná protistrane náhrada trov konania, ktorých výšku táto protistrana opomenula preukázať a náležite vyčísliť pred rozhodovaním vyššieho súdneho úradníka podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, a to za stavu, keď okolnosti veci neindikujú, že by protistrane vo včasnom preukázaní a vyčíslení trov bránila objektívna prekážka.“ Uznesenie č. k. III. ÚS 191/2020-30 z 27. mája 2020: „Z ustanovení Civilného sporového poriadku súdu pred rozhodnutím o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP nevyplýva povinnosť vyzývať stranu na vyčíslenie trov konania, predloženie dokladov preukazujúcich ich výšku. Súd v zmysle Civilného sporového poriadku rozhoduje o náhrade trov konania z úradnej povinnosti, na druhej strane je však potrebné dodať, že uvedené nemožno interpretovať tak, že táto povinnosť súdu je absolútna. Nie je možné v tomto smere opomenúť dispozičnú zásadu, ktorou je ovládané civilné sporové konanie, keď je na strane sporu, aby sama vyvíjala potrebnú aktivitu v záujme docielenia ochrany práv, priznania jej práv súdom v rozsahu, ktorý jej prináleží. Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že pokiaľ okresný súd ustálil, že ak sťažovateľka chcela, aby jej bola priznaná aj náhrada cestovného a náhrada za stratu času, teda také zložky trov konania, ktorých konkrétnu výšku súd nemá možnosť vyčísliť len na základe údajov vyplývajúcich zo súdneho spisu, mala sama vyvinúť aktivitu a predložiť pred rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka všetky potrebné doklady preukazujúce výšku trov, vyčíslenie trov, tento nemožno vyhodnotiť ako taký, ktorý by popieral zmysel a účel právnej úpravy. ...sťažovateľka bola v konaní zastúpená advokátom, ktorý pozná právnu úpravu týkajúcu sa náhrady trov konania obsiahnutej v Civilnom sporovom poriadku, ako aj odmeny prináležiacej mu v zmysle ustanovení vyhlášky. Niet preto dôvodu neuplatniť v danom prípade zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“. ...Sťažnosť proti rozhodnutiu súdneho úradníka nemôže slúžiť ako prostriedok, ktorým sa má docieliť náprava, resp. zvrátenie následku skoršej procesnej pasivity strany sporu.“1 Uznesenie č. k. IV. ÚS 130/2023-10 z 9. marca 2023: „Trovy právneho zastúpenia vznikli pred vydaním uznesenia súdneho úradníka a o ich existencii i o okolnostiach determinujúcich ich sumu mal sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca vedomosť už pred vydaním uznesenia súdneho úradníka. Za týchto okolností preto skutočnosti uvádzané sťažovateľom v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 3. októbra 2022 nemožno považovať za nové, v dôsledku čoho podmienky na prípadnú aplikáciu § 245 CSP neboli v danej veci splnené tak, ako to napokon konštatoval okresný súd v napadnutom uznesení (m. m. II. ÚS 538/2020). Záver okresného súdu o tom, že sťažovateľ nebol oprávnený uznesenie vydané súdnym úradníkom napadnúť sťažnosťou, je preto ústavne udržateľný. Obdobne považuje ústavný súd za ústavne udržateľné aj akcentovanie zásady vigilantibus iura scripta sunt, ktorá má svoje opodstatnenie aj pri využívaní zákonných procesných ustanovení vrátane využitia práva uplatniť si nárok na náhradu trov konania v správne vyčíslenej sume (m. m. II. ÚS 538/2020)“

Ústavný súd vníma, že ani konkurenčnej interpretácii uvedenej v disente k rozhodnutiu sp. zn. 18SKomp/3/2022 nechýba solídna zákonná opora. Ústavný súd však uprednostnil deferenčný ‒ sebaobmedzujúci prístup, uprednostnil právnu istotu, pretože napadnutý výklad je už dlhšiu dobu (2016) ustálený a je výsledkom rozhodnutia spoločného kompetenčného senátu NSS a najvyššieho súdu so zosilnenou legitimitou. V tomto smere možno voľne a len podporne odkázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu USA State Oil Co. v. Khan, 522. U.S., 3, 20 (U.S. S.Ct. 1997), podľa ktorého je ustálenie práva niekedy dôležitejšie než objektívnoprávna „dokonalosť“: ,,Stare decisis reflects a policy judgment that in most matters it is more important that the applicable rule of law be settled than that it be settled right". II. ÚS 241/2024

Otázku platnosti rozhodnutí prijatých zhromaždením vlastníkov nemôže súd posudzovať v inom konaní než v konaní podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení do 30.9.2014, a to ani ako otázku predbežnú. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo/60/2019 z 29.06.2021)

V prípade, že došlo k zrušeniu dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu (napr. ústavným súdom), takéto rozhodnutie nemôže tvoriť ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, a preto je a priori vylúčený akýkoľvek odklon rozhodnutia odvolacieho súdu od už neexistujúceho (zrušeného) rozhodnutia dovolacieho súdu a jeho právnych záverov. Rozhodnutie najvyššieho súdu zrušené ústavným súdom po tom, ako došlo k jeho zaradeniu do Zbierky stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, nie je možné (naďalej) považovať za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu. Podmienka prípustnosti dovolania vo vzťahu k dovolacím dôvodom uplatneným podľa § 432 ods. 1 a 2 v spojení s § 421 ods. 1 písm. a) CSP v súvislosti s dovolacím rozhodnutím zrušeným do momentu rozhodovania dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania tak nemôže byť splnená. (NS SR, sp. zn. 5Obdo/9/2023)

V predmetnej veci najvyšší súd poukázal len na jedno nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré sa zaoberalo (nie vyčerpávajúco) sťažovateľom nastolenou právnou otázkou. Ústavný súd sa nemieni zaoberať vecnou stránkou zadefinovania pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu najvyšším súdom, ide o kompetenciu najvyššieho súdu. Napokon, tento pojem sa môže v judikatúre najvyššieho súdu ďalej vyvíjať. Ústavný súd sa vyjadrí k ústavnému súladu výkladu tohto pojmu v kontexte napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd sa nemôže stotožniť s názorom najvyššieho súdu, že jedno nepublikované rozhodnutie môže predstavovať situáciu, kedy je otázka vyriešená. V prípade, ak bolo rozhodnutí najvyššieho súdu týkajúcich sa tejto otázky viac, mal najvyšší súd na ne poukázať. Len tak by išlo o presvedčivý záver, že riešenie právnej otázky je v praxi dovolacieho súdu ustálené. Tento výklad ústavného súdu zároveň vytvára najvyššiemu súdu priestor, príležitosť a šancu v týchto prípadoch dovolanie vecne prejednať. Ak sa s názorom vysloveným v predchádzajúcom rozhodnutí dovolacieho súdu stotožní, prax dovolacieho súdu sa upevní a tento názor bude presvedčivejší. Ak sa bude chcieť od rozhodnutia, resp. rozhodnutí (ktoré ale nepredstavujú ustálenú prax) najvyššieho súdu o tejto právnej otázke odchýliť, vytvorí sa predpoklad pre prejednanie veci vo veľkom senáte, následkom čoho sa opäť rozhodovacia prax stabilizuje. Pokiaľ by však jedno nepublikované rozhodnutie najvyššieho súdu predstavovalo ustálenú prax, dovolaciemu súdu by neostávalo nič iné, iba dovolanie pre neprípustnosť odmietnuť, a to aj v prípade, ak má na právnu otázku konajúci senát odlišný názor. (II. ÚS 328/2022)

k téme https://www.lexforum.cz/685

Prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku treba vykladať tak, že dovolanie je prípustné, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená ustálene. Ustálená prax musí byť zrejmá nielen dovnútra (že o nej vie najvyšší súd, príp. sporové strany), ale aj navonok (vo vzťahu k verejnosti) a mala by byť aj publikovaná v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. (I. ÚS 115/2020)

Pokiaľ nastane procesná situácia, že odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vráti na ďalšie konanie, strany sporu môžu uvádzať nové skutočnosti a navrhovať nové (ďalšie) dôkazy, bez toho, aby boli obmedzované tým, že v predchádzajúcom konaní pred súdom prvej inštancie túto možnosť nevyužili; účinky zákonnej (sudcovskej) koncentrácie konania tým nie sú dotknuté." NS SR, sp. zn. 4 Cdo/81/2022

Požiadavka prihliadať pri vydaní rozsudku pre zmeškanie nielen na formálne podmienky podľa § 274 Civilného sporového poriadku, ale aj na procesnú aktivitu procesnej strany, ktorá sa bez ospravedlnenia nedostavila na pojednávanie, plne zodpovedá právu na spravodlivý proces podľa rozhodovacej praxe ústavného súdu (III. ÚS 121/2021, III. ÚS 354/2021). K obdobným záverom dospel aj český ústavný súd (napr. nález sp. zn. I. ÚS 2656/12 zo 7. 5. 2013), ktorý uviedol, že pri rozhodovaní o prípadnom vydaní rozsudku pre zmeškanie alebo pri rozhodovaní o návrhu žalovaného na zrušenie takéhoto rozsudku by mal súd zobrať do úvahy tiež predchádzajúcu procesnú aktivitu žalovaného. K vydaniu rozsudku pre zmeškanie by mal súd pristupovať uvážlivo a voliť tento inštitút najmä v prípadoch, v ktorých nezáujem na strane žalovaného je zrejmý, keď je žalovaný skutočne nečinný a odmieta sa aktívne podieľať na súdnom procese či úmyselne súdne konanie preťahuje. (uznesenie Ústavného súdu SR, č. k.: III. ÚS 341/2024-12 z 27. júna 2024)

Bonifikácia podľa § 11c zákona o súdnych poplatkoch sa týka len upomínacieho konania, preto ak sa konanie z vôle protistrany (nie z vôle žalobcu) podaním odporu žalovaným dostane po podaní návrhu na pokračovanie v konaní žalobcom do konania o veci samej podľa CSP, ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch sa na odvolacie konanie nepoužije a poplatok sa vyrubí podľa § 6 ods. 1 tohto zákona bez ovplyvnenia jeho výšky podľa § 11c zákona o súdnych poplatkoch. Rovnosť strán v konaní je daná tým, že súdny poplatok za odvolanie zaplatí podľa rovnakých kritérií žalobca alebo žalovaný, podľa výsledku konania pred súdom prvej inštancie. (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 630/2023 z 05.12.2023)

Ak je najvyšší súd konfrontovaný s právnymi názormi jeho predchádzajúcich rozhodnutí, ktoré svedčali dôvodnosti dovolacej argumentácie sťažovateľa, no od ktorých sa v namietanom uznesení odchýlil, a napriek zjavne prítomným dôvodom aby podľa § 48 ods. 1 CSP vec postúpil veľkému senátu tak nepostupuje, dopustí sa zjavného právneho omylu pri výklade noriem upravujúcich dovolanie, čo znamená porušenie nielen ústavných práv sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ale aj základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, keďže v jeho veci najvyšší súd rozhodoval v inom ako zákonom predpokladanom zložení. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 421/2023)

Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí bezvýnimočne zásada viazanosti nižšieho súdu vysloveným právnym názorom dovolacieho súdu. Požiadavky na reflektovanie kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú totiž výrazne prísnejšie, než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. V konaní nasledujúcom po kasačnom rozhodnutí preto nie je priestor pre úvahy, či je právny názor najvyššieho súdu správny, fundovaný či úplný. Toto pravidlo neplynie z presvedčenia najvyššieho súdu o svojej vlastnej neomylnosti – na rozdiel od krajského súdu – ale z nutnosti definitívne ukončiť konkrétny spor a predísť nekonečnému súdnemu presúvaniu spisu medzi súdmi, čo by neúmerne predlžovalo konanie a tým porušovalo ústavné práva účastníkov na skončenie veci v primeranej dobe a na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd." NS SR, sp. zn. 2 Cdo 155/2011

Krajský súd zastavil súdne konanie, hoci disponoval informáciou o zaplatení súdneho poplatku na ním samým označený účet v ním samým určenej lehote. Napriek tomuto poznatku došlo k zastaveniu konania len z dôvodu zjavného omylu sťažovateľky pri určení variabilného symbolu. Výsledkom chyby krajského súdu pri uplatňovaní relevantných pravidiel zákona o súdnych poplatkoch je odopretie súdnej ochrany sťažovateľke ako žalobcovi, ktorý sa domáhal rozhodnutia o uplatnenom práve. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 333/2023 z 24.10.2023)

"Materiálny prístup pri posudzovaní dovolania znamená nachádzanie prieniku medzi požiadavkou na autentické porozumenie dovolateľa – jeho textu ako celku, a požiadavkou na nedotváranie veci na úkor procesnej protistrany. Ak najvyšší súd odbočí od podstaty dovolania podľa § 421 CSP nenáležitým posúdením dovolania vo vzťahu k jeho prípustnosti, a to najmä tým, že vôbec neskúma prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP ani sa nepokúsi z dovolacej argumentácie vyabstrahovať relevantnú právnu otázku, vôbec neodôvodní, z akého dôvodu považoval časť dovolania za polemiku so skutkovými závermi a aké kritériá pri tejto úvahe vyhodnocoval, poruší základné práva na súdnu ochranu. RIešenie právnych otázok ako napr. či výmer z roku 1956 môže alebo nemôže byť rozhodnutím stavebného úradu (ktorým by bolo rozhodnuté o rozdelení domu na 2 samostatné byty, pozn.), či je alebo nie je viazaný rozhodnutím Okresného úradu Žilina z roku 2018, či v prípade absencie právoplatného rozhodnutia príslušného správneho orgánu o povolení užívania stavby je rozhodujúci právny alebo faktický stav (či už v podobe účelového určenia spodnej a vrchnej časti domu, prípadne v podobe vôle účastníkov zmluvného vzťahu) a napokon či došlo alebo nedošlo k naplneniu definície bytu podľa príslušných právnych predpisov z oblasti verejného práva je aplikáciou práva. Tieto úvahy nie sú úvahy skutkové a ich výsledok nesmeruje k záveru, aký je skutkový stav. Úvahy o uvedených otázkach sú úvahy právne." I. ÚS 468/2023 _____________ "Najvyšší súd neposkytol na sťažovateľkou nastolené otázky (týkajúce sa právneho posúdenia pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., ak je nárok dôvodený medializáciou trestnej veci a právneho posúdenia primeranosti výšky priznanej náhrady nemajetkovej ujmy), dostatočnú odpoveď. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia nebolo vôbec zrejmé, či v položených otázkach neidentifikoval prípustný dovolací dôvod alebo ich nepovažoval za právne otázky riadne vymedzené spôsobom uvedeným v § 432 až § 435 CSP, keď z neho ani nevyplýval zákonný dôvod, na základe ktorého dovolanie sťažovateľky odmietol. Z tohto dôvodu považoval ústavný súd námietku sťažovateľky o nepresvedčivosti odôvodnenia napadnutého uznesenia za dôvodnú a rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Odvolací súd nereagoval na sťažovateľom uvádzané súdne rozhodnutia, ktoré boli pre sťažovateľa priaznivejšie a najvyšší súd sa v napadnutom uznesení náležite argumentačne nevysporiadal s touto dovolacou argumentáciou. Najvyšší súd neposkytol na nastolenú otázku dostatočnú odpoveď a ústavný súd vzhľadom na uvedené považoval námietku sťažovateľa o nepresvedčivosti odôvodnenia napadnutého uznesenia za dôvodnú a rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy." II. ÚS 236/2023 _____________ "Ak najvyšší súd odmietol dovolanie s odôvodnením, že nastolené otázky nie sú právne, ale skutkové, bol povinný túto úvahu náležite odôvodniť, a to samostatne ku každej nastolenej otázke. Je potrebné rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať prípustnosť konkrétneho dovolania, no táto interpretácia nemôže byť nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd, svojvoľná a formalistická. Napadnuté uznesenie nespĺňa atribúty ústavne akceptovateľného rozhodnutia súdu, keďže najvyšší súd v ňom, pokiaľ ide o posúdenie dovolacích otázok, ústavne nekonformným spôsobom odôvodnil prijatý záver, že ide o skutkové otázky." II. ÚS 331/2023

11. Sťažnostná námietka vo vzťahu k nepriznaniu náhrad za cestu advokáta autom má dve argumentačné línie. Nevysporiadanie sa sudcu s argumentáciou sťažovateľov v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka. Záver o neúčelnom cestovaní advokáta autom je výsledkom nesprávneho výkladu § 251 Civilného sporového poriadku a v rozpore s judikatúrou súdov vyššieho stupňa. Obdobne záver súdu, že medzi Žilinou a Košicami existuje viacero možností verejnej dopravy a advokát mal dostatok času pred a po pojednávaniach cestovať verejnou dopravou, je príliš všeobecný a nekonkrétny. Zrozhodnutí nie je zrejmé, či súd skúmal, čibysanaúkor nižších cestovných náhrad nenavýšila náhrada za stratený čas. Bez záverov zo zisťovania týchto skutočností premietnutých do odôvodnení rozhodnutí nemožno s istotou tvrdiť, že advokát mohol cestovať verejnou dopravou a že by to bolo hospodárnejšie. 12. Sudca sa nijako nevysporiadal s rozhodnutiami, ktorými sťažovatelia v sťažnosti proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka odôvodňovali rozpor jeho záveru s judikatúrou súdov vyšších stupňov, podľa ktorej je auto najúčelnejšou formou dopravy advokáta, za ktorú treba priznať cestovnú náhradu. Pokiaľ chcel sudca zotrvať na názore vyššieho súdneho úradníka, mal ho konfrontovať so závermi súdov vyšších inštancií a dostatočne presvedčivo zdôvodniť, prečo sa od pomerne stabilne judikovaného záveru, podľa ktorého má klient právo nanáhradu za použitie auta svojho advokáta, odklonil. Sudca ponechal tieto sťažovateľmi prezentované závery rozhodnutí súdov vyššieho stupňa bez povšimnutia a stotožnil sa so záverom vyššieho súdneho úradníka založeným len na všeobecne známej skutočnosti, že medzi Žilinou a Košicami existuje priame vlakové spojenie. Nepriznanie náhrady za cestu autom s odôvodnením, že advokát mal cestovať verejnou dopravou, je výnimkou z ustálenej rozhodovacej činnosti, ktorá by o to viac mala byť dostatočne a presvedčivo odôvodnená. 13. K priznanej výške cestovných náhrad možno uviesť, že z rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka nie je zrejmé, ako k nej dospel. Nie je zrejmé, na základe čoho dospel k čiastke 14,90 eur, keď v rozhodnutí neuviedol, či mal advokát cestovať vlakom alebo autobusom. Až z rozhodnutia sudcu je zrejmé, akou konkrétnou verejnou dopravou mal advokát cestovať, keď k tejto námietke uviedol, že mal účelne ahospodárne cestovať vlakom. No ani vsúhrne ztýchto rozhodnutí nie je zrejmé, ako súdy zistili cenu cestovného lístka a či zohľadnili prípadnú zmenu cien cestovného v závislosti od rokov, v ktorých sa pojednávania konali. 14. Aj výsledok rozhodovacej činnosti o akcesorických trovách konania musí byť jasný, zrozumiteľný a dostatočne odôvodnený. Tak tomu vo veci sťažovateľov nebolo, keď mestský súd vrozhodnutí o sťažnosti nereagoval na podstatnú sťažnostnú argumentáciu sťažovateľov a nedoplnil nekonkrétne odôvodnenie rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka tak, aby nebolo len v rovine všeobecných úvah a dohadov. To vedie k záveru, že tým došlo k porušeniu práv sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto bolo ústavnej sťažnosti vyhovené a podľa čl. 127 ods. 2 ústavy bolo namietané uznesenie mestského súdu zrušené s tým, že vec sa mu vracia na ďalšie konanie. III. ÚS 35/2024

Ak stanovy spoločnosti určujú, že jej menom musia konať spoločne najmenej dvaja členovia predstavenstva, a teda zakladajú pre každý úkon, ktorý predstavenstvo urobí v mene spoločnosti, povinnosť vzájomnej kontroly a zodpovednosti najmenej dvoch členov predstavenstva, nemožno takúto kontrolu a zodpovednosť vylúčiť tým, že dvaja členovia predstavenstva udelia generálnu plnú moc jednému z nich. Takýto postup by bol v rozpore s právnou úpravou konania štatutárnych orgánov spoločnosti v zákone a stanovách spoločnosti. To platí o to viac, ak jednou z osôb kona-júcich pri udelení „plnej moci“ v mene predstavenstva je sám „splnomocnený“ člen predstavenstva. IV. ÚS 295/2022

Pokiaľ súd odmietol odpor sťažovateľky – právnickej osoby podpísanej len jedným z dvoch spoločne konajúcich konateľov, a nevyzval ju na odstránenie tohto nedostatku, ide o formalistický a prísny prístup, ktorého následkom je porušenie práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru." II. ÚS 350/2021

"Ak stanovy spoločnosti určujú, že v mene spoločnosti musia konať spoločne najmenej dvaja členovia predstavenstva, člen predstavenstva môže udeliť individuálnu plnú moc na konkrétny právny úkon inému členovi predstavenstva. Je však neprípustné, aby pri takomto spôsobe konania v mene spoločnosti členovia predstavenstva udelili len jednému z nich generálnu (všeobecnú) plnú moc alebo plnú moc, rozsah ktorej je vymedzený iba druhom právnych úkonov." (Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14. decembra 2021 sp. zn. 4Obdo/114/2020 - zverejnené pod R10/2023)