ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Skutočnosť, že sa otec maloletého dieťaťa povinný platiť výživné dopustil úmyselného protiprávneho konania majúceho znaky trestnej činnosti, za ktoré bol vzatý do väzby a následne mu bol súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, pri výkone ktorého došlo k poklesu alebo až strate jeho príjmov, nemôže byť na úkor maloletého dieťaťa. Nemôže ísť ani o dôvod, pre ktorý by sa nemal uplatniť princíp potencionality príjmov, v zmysle ktorého súd neprihliada len na skutočné príjmy osoby povinnej platiť výživné, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza z jej potenciálnych príjmov, to znamená príjmov, ktoré mohla mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové znalosti, dopyt na trhu práce. V prípade povinného, ktorého osobná sloboda je obmedzená, však súd musí pri stanovení výšky výživného vychádzať aj z reálnych možností povinného počas obdobia obmedzenia jeho osobnej slobody, pretože v tomto čase sa povinný objektívne nemôže uplatniť slobodne na trhu práce. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. februára 2019, sp. zn. 3 Cdo 236/2018 - publikované v Zbierke pod č. R 42/2022)

Pokiaľ krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti poukazuje na zložitú personálnu situáciu na krajskom súde vo vzťahu k vybavovaniu agendy správneho súdnictva, ústavný súd opakuje, že systémové nedostatky pri správe súdnictva bez ohľadu na to, ktorý zo štátnych orgánov za ne zodpovedá, nemôžu byť dôvodom neuznania základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a nezbavujú Slovenskú republiku zodpovednosti za prieťahy (II. ÚS 481/2017). Ústavný súd nemôže prijať obranu krajského súdu založenú na argumentácii, podľa ktorej by v dôsledku rýchlejšieho rozhodnutia o jej správnej žalobe bola sťažovateľka uprednostnená pred inými žalobcami, ktorí sa na krajský súd obrátili skôr. Krajský súd v procese rozhodovania o správnej žalobe sťažovateľky poskytuje okrem iného aj ochranu jej základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nesplnenie tejto povinnosti však nemôže stratiť charakter protiprávnosti dôsledným uplatňovaním pravidla o vybavovaní jednotlivých vecí podľa poradia ich nápadu. Akceptácia krajským súdom artikulovaného konceptu by viedla k výsledku, keď by jedno konanie poznačené prieťahmi muselo nevyhnutne založiť prieťahy aj v ďalšom neskôr začatom konaní. Nedovolený zásah do základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v jednom konaní by takto automaticky ospravedlňoval porušenie tohto práva v konaní o neskoršej správnej žalobe. Nedostatočné personálne a organizačné zabezpečenie činnosti súdov zo strany štátu by tak paradoxne zbavovalo ten istý štát, ktorý prostredníctvom konajúcich súdov poskytuje súdnu ochranu s prieťahmi, zodpovednosti za porušovanie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takýto výsledok nemožno pripustiť. (III. ÚS 572/2022-26)

Keďže ustanovenie § 11 ods. 2 v spojení s § 12 ods. 1 písm. c/ zákona o upomínacom konaní viaže podanie odporu žalovaným v ním zvolenej elektronickej forme na predpísaný formulár, potom pre akceptovanie odporu by jeho obsah mal byť zahrnutý do tohto predpísaného formulára (elektronickej podoby). Avšak ak aj v posudzovanom prípade súčasťou tohto formulára priamo textovo vyjadrené vecné odôvodnenie odporu nebolo, postačoval odkaz v príslušnej rubrike formulára na jeho prílohu obsahujúcu celý text odporu vrátane jeho vecného odôvodnenia. Takto podaný odpor, z ktorého sú zrejmé jeho náležitosti, vrátane stanovených v § 11 ods. 1 zákona o upomínacom konaní, je potrebné považovať za odpor podaný s vecným odôvodnením. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Ndob/1/2022 z 26.01.2022)

kritiku k rozhodnutiu pozri tu https://www.lexforum.sk/512#202301181040560200 a https://www.lexforum.sk/755#202302011123570200

Ustanovení § 237 občanského soudního řádu ve spojení s čl. 4 a čl. 89 odst. 2 Ústavy České republiky vyžaduje, aby jako přípustné bylo posouzeno dovolání, závisí-li napadené rozhodnutí na vyřešení otázky hmotného nebo procesního práva vztahující se k ochraně základních práv a svo-bod, při jejímž řešení se odvolací soud odchýlil od ustálené judikatury Ústavního soudu." ÚS ČR, sp. zn. Pl. ÚS-st. 45/16

"Rozhodne-li obecný soud v rozporu s ustáleným právním názorem na otázku, na níž spočívá rozhodnutí ve věci samé, aniž na odklon od něj reaguje v odůvodnění svého rozhodnutí, poruší čl. 36 odst. 1 a čl. 37 odst. 3 Listiny základních práv a svo-bod; o hrubé porušení práva na soudní ochranu a rovnosti účastníků řízení jde zejména tehdy, dovolávala-li se takového právního názoru strana žalující a jde-li pouze o jednostupňové rozhodování určité typové věci, kdy je úplný přezkum co do právních otázek v opravných řízeních vyloučen." ÚS ČR, sp. zn. IV.ÚS 1132/22 ______________ "Odůvodnění rozhodnutí obou soudů požadavkům na odůvodňování rozhodnutí formulovaným Ústavním soudem nevyhovuje. Jedním z komponentů práva na spravedlivý (řádný) proces je i zásada předvídatelnosti soudního rozhodování. Vyjádřením zásady předvídatelnosti v soudním řízení je mj. i skutečnost, že soudy budou rozhodovat ve srovnatelných případech obdobně (srov. též § 13 obč. zák.). Změna interpre-tace či aplikace práva obecnými soudy je možná, musí být však náležitě, přesvědčivě a ústavně konformně odůvodněna (srov. nález sp. zn. III. ÚS 1441/17). O to více v situaci, kdy účastník sám poukáže na předchozí relevantní rozhodnutí v obdobné věci. Tato námitka musí být zahrnuta do odůvodnění rozhodnutí a řádně vypořádána (srov. nálezy Ústavního soudu sp. zn. III. ÚS 1167/17 a II. ÚS 387/18). Odvolací soud se v daném případě odchýlil od výkladu obsaženého v nálezu Ústavního soudu sp. zn. II. ÚS 2226/21, v odůvodnění rozhodnutí však neuvádí, proč tak učinil, nijak jej nereflektuje, a to dokonce navzdory skutečnosti, že na něj sami stěžovatelé v odvolacím řízení upozornili (jak ostatně vyplývá i z rozhodnutí odvolacího soudu)." ÚS ČR, sp. zn. I.ÚS 1768/22

"Ak najvyšší súd odmietne dovolanie v dôsledku nesprávnej interpretácie jeho skutočného obsahu, zamedzí tak sťažovateľovi prístup k dovolaciemu súdu, v dôsledku čoho zasiahne do jeho základného práva na súdnu ochranu." I. ÚS 415/2022 _________ "Ak sa dovolací súd nevysporiada s riadne nastolenou právnou otázkou, ktorej vyriešenie môže ovplyvniť výsledok sporu, uvedený nedostatok zaťažuje jeho napadnuté uznesenie vadou arbitrárnosti." II. ÚS 241/2022 _________ "Úlohou najvyššieho súdu je dôsledné skúmanie obsahu odôvodnenia podaného dovolania vo väzbe na rationes decidendi napadnutého odvolacieho rozhodnutia (I. ÚS 336/2019) s následným záverom, či možno z dovolania vyabstrahovať právnu otázku podľa § 421 CSP, (a) či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP (I. ÚS 336/2019). Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale na druhej strane nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky (porov. Tiež Hlušák, M. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo 6. 3. 2017 In. Súkromné právo 3/2017, s. 129; Gešková, K. Glosa k uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 158/2017 odklon od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ‒ a/ako otázka zásadného právneho významu. In. Súkromné právo 4/2018, s. 170).“ III. ÚS 446/2022

"Ustálená rozhodovacia prax najvyššieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali." II. ÚS 328/2022 _____________ "S prihliadnutím na čl. 3 CSP do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu ČR a Najvyššieho súdu ČR pod tento pojem nespadajú." NS SR, sp. zn. 6 Cdo 129/2017

"Nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nezodpovedá procesným požiadavkám práva na spravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku." I. ÚS 570/2020 ________ "1. Riadne odôvodnenie rozhodnutia je podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, ako aj právnej teórie, jedným z viacero samostatných subjektívnych práv a princípov inkorporovaných v pojme základného práva na spravodlivý súdny proces. V zmysle uvedeného teda nemôže byť odôvodnením kasačnej sťažnosti nesprávne posúdenie veci krajským súdom alebo odklonenie od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, ak sťažovateľ namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia správnym súdom. 2. Riešenie otázky porušenia práva na spravodlivý proces účastníka konania postupom krajského súdu (teda aj namietaným nedostatočným odôvodnením rozhodnutia) je možné subsumovať pod § 440 ods. 1 písm. f) SSP." NSS SR, sp. zn. 4 Sžk/40/2020 ________ "Nesprávne právne posúdenie veci v rozhodnutí súdu nezakladá dovolací dôvod zmätočnosti pod-ľa § 420 písm. f) CSP. Iná je ale situácia, ak odôvodnenie nedosiahlo hranicu ústavnej udržateľnosti. Účastník konania má právo dostať odpoveď hoci nie na všetky námietky, ale rozhodne na tie podstatné." III. ÚS 439/2022 ________ "Pokiaľ sťažovateľka v dovolaní namietala absolútny nedostatok odôvodnenia odvolacieho súdu vo vzťahu ku konkrétnym právnym/skutkovým otázkam, potom úlohou dovolacieho súdu bolo preskúmať, či: - námietky sťažovateľky sú podstatné, a to s ohľadom na stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou sporu), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania; a - ak ide o také námietky, ktoré majú podstatný význam, či sa s týmito námietkami odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal, a to ústavne súladným spôsobom." III. ÚS 333/2021 (právne vety: lexforum.sk)

Z absolútne neplatnej kúpnej zmluvy, z ktorej si zmluvné strany vzájomne plnili (predávajúci prevzal aspoň časť kúpnej ceny a kupujúci bol zapísaný ako vlastník), vznikol synalagmatický záväzok zo zákona v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka. Rozhodujúce je vždy, čo bolo podľa zmluvy plnené a o čo sa teda každý z nich obohatil v čase, keď bezdôvodné obohatenie vzniklo. Na synalagmatickom charaktere ich záväzkového vzťahu nič nemení ani skutočnosť, že predmet kúpy bol kupujúcim vrátený nie predávajúcemu, ale skutočnému vlastníkovi. Vrátením predmetu kúpy si kupujúci zároveň splnil svoju povinnosť vyplývajúcu zo synalagmatického záväzku s predávajúcim. (R 59/2022 - uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 VCdo/3/2022 z 17.10.2022)

Veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z .z. vo výške 40,- Eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry, a to aj v takom prípade, kedy si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom konaní. Musí však ísť o platby uskutočnené, ako odplaty za obchodné transakcie, resp. transakcie medzi podnikmi alebo medzi podnikmi a orgánmi verejnej moci, ktoré vedú k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu (čl. 1 ods. 2 a čl. 2 bod 1 Smernice 2011/7/EÚ). Týmto vymedzením sú konajúce súdy viazané, a preto pri rozhodovaní o nároku na paušálnu náhradu nákladov v zmysle § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka musia skúmať súvislosť medzi každou obchodnou transakciou smerujúcou k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu a faktúrou nezaplatenou v termíne splatnosti, prípadne výzvou na zaplatenie za obchodnú transakciu. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Obdo/59/2021 z 30.11.2022)

Z ustanovenia § 262 ods. 2 CSP nemožno vyvodiť záver o tom, že súd má rozhodovať len o náhrade tých trov konania, ktoré boli vyčíslené po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, ak už boli riadne uplatnené pred právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej a s tým spojeného rozhodnutia o základe náhrady trov konania. (III. ÚS 535/2022)

Ústavný súd prijal pod PLz. ÚS 3/2022 zjednocujúce stanovisko k otázke, či možno uznesenie, voči ktorému podľa § 357 CSP nemožno podať odvolanie, napadnúť ústavnou sťažnosťou. Ústavný súd túto otázku vyriešil záporne, prostriedkom nápravy by nemala byť ústavná sťažnosť proti izolovanému uzneseniu, ale odvolanie proti meritórnemu rozhodnutiu v danom konaní. Z odôvodnenia: "Nesprávnosť uznesenia, proti ktorému nie je prípustné odvolanie podľa § 357 CSP, tak v konečnom dôsledku je možné namietať. Vada procesného uznesenia (niektorá z vád uvedených v § 365 ods. 1 CSP, pozn.) predchádzajúceho meritórnemu rozhodnutiu teda môže byť dôvodom na podanie odvolania voči meritórnemu rozhodnutiu (kde už odvolanie prípustné je)." Právna veta: "Ak v zmysle § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku možno odvolanie strany proti rozhodnutiu vo veci samej odôvodniť aj vadou právoplatného uznesenia súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej a ktorého vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej, potom odvolanie strany proti rozhodnutiu vo veci samej je právnym prostriedkom podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý podľa § 55 písm. d) zákona o ústavnom súde vylučuje prípustnosť ústavnej sťažnosti strany proti uzneseniu súdu prvej inštancie, ktorým bolo rozhodnuté o prípustnosti vstupu intervenienta do konania." (zdroj: J. Gyarfas - lexforum.sk)

Pokiaľ súd odmietol odpor sťažovateľky – právnickej osoby podpísanej len jedným z dvoch spoločne konajúcich konateľov, a nevyzval ju na odstránenie tohto nedostatku, ide o formalistický a prísny prístup, ktorého následkom je porušenie práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. II. ÚS 350/2021

v súvislosti s témou https://www.lexforum.sk/754

Predmetom exekučného konania nemôže byť výkon takého exekučného titulu, ktorý svojou hmotnoprávnou podstatou právnemu poriadku odporuje, a už vôbec nie iba s odvolaním sa na procesné zakotvenie inštitútu exekučnej notárskej zápisnice. Keďže procesné právo plní funkciu práva smerujúceho k presadeniu hmotného práva, zmyslom zakotvenia inštitútu exekučnej notárskej zápisnice nemôže byť presadenie nepráva (III. ÚS 435/2020).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že notárska zápisnica ako exekučný titul je prejavom autonómie vôle subjektov súkromného práva (kontraktačnej slobody) a nástrojom umožnenia ďalšej realizácie práv a povinností, ktorá má prispievať k právnej istote, a aplikácia práva súdom zasahujúca do tejto slobody súkromnoprávnych vzťahov by mala byť reštriktívna (II. ÚS 427/2018). Právna úprava teda dovoľuje účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, aby si zabezpečili exekučný titul vo forme notárskej zápisnice bez toho, aby ich vec z hľadiska hmotného práva preskúmal súd v civilnom spore, a bez toho, aby o tom bolo vydané definitívne a záväzné rozhodnutie súdu. Nepochybne tým zákonodarca prejavil svoj záujem o posilnenie riešenia sporov medzi účastníkmi právnych vzťahov mimosúdnym spôsobom. Na ich vôli ponechal rozhodnutie o tom, či spor o práve alebo povinnosti v takýchto právnych vzťahoch si účastníci budú riešiť pomocou autoritatívneho zásahu súdu, alebo bez neho. Notárska zápisnica ako forma exekučného titulu sa následne považuje za plnohodnotný exekučný titul rovnocenný s rozhodnutím súdu, ak okrem formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa aj podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z nich je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalšími sú označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Tak to bolo aj vo veci sťažovateľov, keď z dvoch možných alternatív akceptovali povinným predloženú notársku zápisnicu, v ktorej povinný vymedzil (okrem iného) i právny dôvod vzniku pohľadávky – bezdôvodné obohatenie. Hoci vo vzťahu k obchodných spoločnostiam sťažovateľov by konanie povinného bolo eventuálne možné posúdiť ako rozporné s § 135a Obchodného zákonníka, nič to nemení na tom, že pohľadávka sťažovateľov nebola takto hmotnoprávne posúdená – právne kvalifikovaná všeobecným súdom v rámci civilného sporu. Sťažovatelia sa rozhodli viesť exekučné konanie z vlastnej vôle bez súdneho sporu na podklade povinným predloženej a nimi akceptovanej notárskej zápisnice. Podľa názoru sťažovateľov to, že povinný sám uviedol do notárskej zápisnice právny dôvod vzniku pohľadávky, malo viesť exekučný súd k náprave povinným (údajne nesprávne) zadefinovaného právneho dôvodu vzniku pohľadávky, a to tým, že prihliadne na obsah popísaného konania povinného, ktoré zodpovedá spôsobeniu škody. Nešlo by však o nič iné ako o hmotnoprávne posúdenie veci. Takéhoto postupu sa však nemožno domáhať až vo vykonávacom konaní od exekučného súdu, keďže na to nemá zákonné zmocnenie. Posúdenie dôvodu vzniku pohľadávky by išlo nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, tak ako to konštatoval i okresný súd (I. ÚS 522/2022).

Pohľadávka nie je kategóriou procesného práva, ale pojmom práva hmotného, preto len ustanovenia hmotného práva možno úspešne použiť pri hľadaní odpovede na otázku, kedy vznikla pohľadávka poškodeného a či si ju mohol uplatniť v konkurze. Pohľadávka, a to aj sporná čo do výšky a subjektu dlžníka, vzniká spôsobením škody a na jej vznik nie je potrebná žiadna ďalšia osobitná okolnosť, osobitne taká, ktorá má svoj základ v autoritatívnej súdnej deklarácii, nie konštitúcii rozhodnutím či už civilného alebo trestného súdu (III. ÚS 429/2022).

Pod vyporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva manželov dohodou v zmysle § 149 ods. 4 OZ je ... potrebné rozumieť nielen uzavretie takejto dohody, ale i podanie návrhu na vklad na jej základe v lehote troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Na druhej strane nie je namieste súčasne trvať aj na zavkladovaní predmetnej dohody v uvedenej trojročnej lehote, pretože pokiaľ zákon za postačujúce považuje podanie návrhu na súd v tejto lehote, nie je dôvod nepriznať ekvivalentný právny následok aj podaniu návrhu na vklad. (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2 Sžrk 5/2020 z 24.2.2022)

Útoky na povesť advokátov zo strany vysokých štátnych predstaviteľov, s cieľom izolovať ich a poškodiť ich dôveryhodnosť, majú na výkon profesijných povinností často rovnaký odstrašujúci účinok ako vyhrážanie. Takéto vyhlásenia by mohli mať vážne dôsledky na práva obvinených a právo na prístup k súdu, ktoré sú základnými prvkami práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. (Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mesić proti Chorvátsku zo dňa 5. mája 2022, týkajúci sa sťaž nos ti 19362/18, §109)