ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Veriteľ má nárok na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia Vlády SR č. 21/2013 Z. z. vo výške 40,- eur za každú pohľadávku, ktorá je predmetom samostatnej faktúry za dodávku tovaru alebo poskytnutie služby, a to aj v prípade, že si pohľadávky uplatňuje spoločne v jednom súdnom konaní. Takáto faktúra musí zodpovedať jednej ucelenej obchodnej transakcii smerujúcej k dodávke tovaru alebo k poskytnutiu služieb za odplatu, teda nesmie byť účelovo delená. Výška náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka je určená paušálne a nezávisí na dĺžke omeškania s úhradou pohľadávky, ani na výške pohľadávky. Táto náhrada je splatná ex lege po uplynutí lehoty splatnosti pohľadávky. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obdo/59/2021 z 30.11.2022)

Ústavný súd už vo viacerých meritórnych rozhodnutiach zaoberajúcich sa prípustnosťou dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP judikoval očakávanie, že sa najvyšší súd pokúsi autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, hoci nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Niet rozumného dôvodu neklásť rovnaké nároky aj na posudzovanie dovolaní založených na § 420 písm. f) CSP. Formulované očakávanie však najvyšší súd v aktuálnej veci nesplnil, keď si z dôvodov, ktoré síce v dovolaní systematicky neboli dokonale usporiadané, obsahovo však boli artikulované jednoznačne a zrozumiteľne, vybral, ktorý parciálny dôvod podradí pod sťažovateľom označený dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP a ktorý pod § 421 ods. 1 CSP. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 252/2023)

Odvolanie alebo výpoveď splnomocnenia sú jednostrannými právnymi úkonmi, ktoré sú adresované druhému účastníkovi dohody o zastúpení. Súd a iné subjekty v rámci uskutočňujúceho sa sporového konania, ktoré sa nachádzajú mimo zaniknutého vzťahu zastúpenia, nemajú o reálnom zániku splnomocnenia vedomosť a sú oprávnené legitímne konať s dôverou v platnosť a záväznosť pôvodne predloženého splnomocnenia. Ako ústavne nekonformný preto možno vyhodnotiť postup odvolacieho súdu, ktorý prípisom z vrátil vec okresnému súdu bez rozhodnutia s pokynom na zistenie, kedy žalovaní odvolali plnú moc svojmu právnemu zástupcovi. Okamih výpovede alebo odvolania plnej moci totiž nemal v posudzovanej veci žiadnu relevanciu, pretože v čase doručenia opravného uznesenia právnemu zástupcovi žalovaných nebolo konajúcemu súdu účinne oznámené odvolanie alebo výpoveď plnej moci. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 308/2023)

Civilný sporový poriadok expressis verbis nestanovuje stranám sporu povinnosť špecifikovať; preukázať uplatňované trovy, a teda nestanovuje žiadnu lehotu na vyčíslenie trov konania(neviaže ju ani na právoplatnosť rozhodnutia vo veci samej a ani následok ich nevyčíslenia. Z právnej úpravy nevyplýva ani povinnosť pre konajúci súd, aby vyzval stranu sporu na predloženie vyčíslenia trov konania. Ústavný súd zastáva názor, že trovy konania nie je nevyhnutné vyčísliť ihneď pri každom procesnom úkone, ktorý predchádzal vyhláseniu, resp. vydaniu rozhodnutia, avšak špecifikáciu a výšku uplatňovaných trov (najmä tých, ktoré nevyplývajú zo spisu) je potrebné z vlastnej iniciatívy predložiť pred vydaním uznesenia o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP. (nález Ústavného súdu SR, č. k.: II. ÚS 24/2024-34 z 2. apríla 2024)

MATEJOVÁ, J.: Opätovne k (ne)povinnej aktivácii veľkých senátov. BSA 02/2024.

Ak okresný súd zastavil konanie len z dôvodu zjavného omylu sťažovateľky pri zaplatení súdneho poplatku spočívajúcom v nesprávnom určení špecifického symbolu, ktorý navyše nebol obligatórnym identifikátorom realizovanej platby, došlo k pochybeniu pri uplatňovaní relevantných pravidiel zákona o súdnych poplatkoch, ktorého výsledkom je odopretie súdnej ochrany sťažovateľke ako žalobcovi, ktorý sa domáhal rozhodnutia o uplatnenom práve." (III. ÚS 647/2022)

Odvolacie dôvody v sporovom konaní je potrebné uviesť, prípadne ich doplniť v lehote na podanie odvolania. Aj v prípade tzv. blanketového odvolania je odvolací súd povinný z úradnej moci rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať v rozsahu, či boli splnené procesné podmienky ( § 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku). (R 61/2023)

pokiaľ krajský súd dostatočným spôsobom odôvodní, prečo aj druhýkrát zrušil rozsudok okresné-ho súdu, takýto postup môže byť ústavne súladný. Krajský súd však musí splniť dve podmienky. Jednak musí uviesť konkrétne skutočnosti, pre ktoré sa domnieva, že s ohľadom na cieľ § 390 CSP je pre spravodlivé rozhodnutie účelnejšie vrátiť vec okresnému súdu. Vrátenie veci okresnému súdu musí byť posledná možnosť po tom, čo krajský súd zváži, že jeho rozhodnutie by bolo v danej veci horším riešením. Pritom nie je postačujúce len všeobecné konštatovanie o lepšej vybavenosti okresného súdu pre rozhodnutie. Okrem toho rozhodnutie okresného súdu musí vykazovať závažné nedostatky. Je tomu tak najmä v prípade, keď je zjavné, že sa okresný súd v rozpore s § 391 ods. 2 CSP nijak nevysporiadal so skorším rozhodnutím krajského súdu a vo svojej podstate opakuje rovnaké odôvodnenie a závery alebo inak úplne ignoruje svoje právomoci súdu prvej inštancie, tak ako vyplývajú z ustanovení zákona. Pokiaľ by nebolo možné odchýliť sa od § 390 CSP, okresné súdy by mali bezbrehý priestor na neplnenie svojich právomocí s následkom ich faktického prenosu na odvolacie súdy, no predovšetkým s rizikom porušenia iných ústavných práv strán civilného sporu. Veď ľahko si možno predstaviť taký prístup okresného súdu, ktorý aj napriek jasnému príkazu krajského súdu svoje druhé rozhodnutie odôvodní obdobne nedbalo, ako tomu bolo v spore sťažovateľa. Krajský súd zdôvodnil, prečo zrušenie rozsudku a vrátenie veci okresnému súdu je lepším riešením s ohľadom na spravodlivé vyriešenie sporu. Krajský súd správne poukázal na nedostatky odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktoré len rekapituluje závery vykonaných dôkazov bez akejkoľvek snahy o vyhodnotenie ich rozporov. Vlastné odôvodnenie okresného súdu tvorí len jedna strana na konci odôvodnenia, ktorá sa zjavne nevysporiadava s medzi stranami spornými skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením. III. ÚS 570/2023

Hoci odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že právne úkony sa už dlhú dobu posudzujú podľa ich obsahu, a nie podľa ich názvu, súčasne uvádza, že zmluvu o budúcej dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov uzatvorenú počas trvania manželstva sporových strán a pred zánikom ich bezpodielového spoluvlastníctva ako zmluvu upravujúcu majetkové vzťahy medzi manželmi nemožno podriadiť pod žiadnu z dohôd obsiahnutých v § 143a Občianskeho zákonníka. Keďže výpočet týchto dohôd je taxatívny, v dôsledku čoho žiadna iná dohoda medzi manželmi týkajúca sa majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov nie je prípustná, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej, že zmluva o budúcej dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov je pre rozpor so zákonom absolútne neplatná. Rozsudok KS Prešov sp. zn. 11Co/12/2020 z 27. 8. 2020

Ustanovenia § 365 ods. 3 CSP a § 373 ods. 1 CSP je nutné vykladať vo vzájomnej súvislosti a nie ich oddeľovať, keďže sa týkajú rovnakej situácie dopĺňania dôvodov. Najvyšší súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí (sp. zn. 6Cdo/175/2017) tento výslovný rozdiel nebral pri rozhodovaní do úvahy, pričom sa javí, že preniesol prax dopĺňania blanketových odvolaní po lehote na podanie odvolania, aplikovanú ešte za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok účinného do 30. júna 2016 ( ďalej len „ OSP“), ktorá právna úprava však bola odlišná od úpravy v CSP. Dovolací súd zdôrazňuje, že vada odvolania podaného v spore vedeného podľa CSP spočívajúca v úplnej absencii odvolacích dôvodov je do uplynutia lehoty na podanie odvolania vadou odstrániteľnou, avšak po jej uplynutí sa stáva vadou neodstrániteľnou. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obdo/7/2023 z 26. apríla 2023)

Pokiaľ odvolanie po uplynutí odvolacej lehoty neobsahuje riadne vymedzený odvolací dôvod a tento nemožno z obsahu odvolania vyvodiť, odvolací súd bez ďalšieho odvolanie odmietne podľa § 386 písm. d) CSP, keďže absencia relevantného odvolacieho dôvodu je vadou dovolania, pre ktorú nemožno v odvolacom konaní pokračovať. pokiaľ odvolanie po uplynutí odvolacej lehoty neobsahuje riadne vymedzený odvolací dôvod a tento nemožno z obsahu odvolania vyvodiť, odvolací súd bez ďalšieho odvolanie odmietne podľa § 386 písm. d) CSP, keďže absencia relevantného odvolacieho dôvodu je vadou dovolania, pre ktorú nemožno v odvolacom konaní pokračovať (bod 19 napadnutého uznesenia). Tento záver bližšie zdôvodnil interpretáciou § 365 ods. 3 CSP (výkladom argumentum a minori ad maius) a § 373 ods. 1 CSP (vo vzájomnej súvislosti s už zmieneným § 365 ods. 3 CSP) a dodal, že rovnaké názory vyslovil najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5Obdo/23/2018, ktorý prešiel testom ústavnosti v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 90/2019, za súčasného odkazu na ďalšie súvisiace uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 141/2019, z ktorých citoval kľúčové právne závery. Ak krajský súd v okolnostiach veci uprednostnil právo na prístup súdu v podobe prejednania oneskorene doplneného odvolania o konkretizáciu odvolacích dôvodov, rozhodol v rozpore so zákonom (§ 365 ods. 3 CSP). Nejde pritom len o otázku formálneho súladu rozhodnutia krajského súdu so zákonom, ale aj o prejav ústavného konceptu deľby moci v štáte, keď krajský súd ako orgán súdnej moci nie je oprávnený sám od seba ignorovať vôľu zákonodarcu, ktorá požíva prezumpciu súladu s ústavou, a teda aj so základným právom na súdnu ochranu (m. m. III. ÚS 365/2022). (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 281/2023 z 18. mája 2023)

BÉREŠ, D.: Materiálny korektív vo svetle princípu ultima ratio a jeho postavenie v aplikačnej praxi orgánov činných v trestnom konaní. Bulletin slovenskej advokácie, 5/2023. Dostupné na https://info.sak.sk/bulletin/2023/05-sk/materialny-korektiv-vo-svetle-principu-ultima-ratio-a-jeho-postavenie-v-aplikacnej-praxi-organov-cinnych-v-trestnom-konani/)

Pri rozhodnutí o tom, či pojednávanie odročí, súd zváži, či nedodržanie päťdňovej lehoty mohlo negatívne ovplyvniť prípravu strany na pojednávanie. Dôvod na odročenie pojednávania v takomto prípade nebude daný najmä v tých prípadoch, v ktorých súd dospeje k záveru, že príprava na pojednávanie pre stranu nemohla byť spojená s vykonaním žiadnych osobitne náročných činností ako napríklad ďalšia porada zástupcu strany so stranou a pod. Pôjde najmä o prípady skutkovo jednoduchých vecí, konaní, v ktorých skutkové tvrdenia strany, najmä žalobcu, neboli druhou stranou spochybnené, alebo prípady pojednávaní odročených len z dôvodu vykonania stranami už skôr navrhnutých dôkazov. Z uvedeného je zrejmé, že ustanovenie, podľa ktorého majú mať strany spravidla najmenej päť dní na prípravu na pojednávanie, treba vyložiť v každom jednotlivom prípade s ohľadom na osobitosť procesnej situácie. Pritom možno dospieť nielen k záveru, že dostatočnou bude lehota kratšia ako päť dní, ale i lehota dlhšia. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/126/2022 z 31.8.2023)

Žalobca v čase, keď pôsobil ako vysokoškolský učiteľ kontaktoval žalovanú, vtedy študentku, pričom obsah ich vzájomnej komunikácie mal prekračovať formu štandardnej komunikácie medzi vysokoškolským pedagógom a študentom. Táto komunikácia bola neskôr žalovanou odovzdaná rektorovi, a to bez súhlasu žalobcu po tom, čo žalobca mal žalovanú neustále kontaktovať a vyhľadávať jej osobu proti jej vôli, pričom túto situáciu sa snažila riešiť ako so žalobcom samotným, tak aj so sestrou žalobcu, avšak neúspešne. Preto sa žalovaná obrátil na rektora, ktorému predmetnú komunikáciu so žalobcom odovzdala a žiadala o pomoc pri riešení vzniknutej situácie. Odvolací súd podrobiac testu proporcionality uplatňovania práva žalobcu a ním tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, v kontexte s právami žalovanej, dospel na základe konkrétnych okolností prípadu v zhode s názorom súdu prvej inštancie k jednoznačnému záveru, že nemožno konštatovať zásah do práv žalobcu chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka a tento vyhodnotiť ako neoprávnený. (rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/45/2022 z 1. februára 2023)

Odklon od záverov, prijatých v totožnej veci, nie je síce javom bežným, ale na druhej strane ho nemožno ani vylúčiť. Rozdielna rozhodovacia prax súdu o totožných, respektíve obdobných veciach nie je žiaduca. Na druhej strane je potrebné uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Vec je možné rozhodnúť aj inak, než v predošlých prípadoch. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (článok 2 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. v spojení s § 5 ods. 1 SSP), a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne vysporiadal. Požiadavky na reflektovanie kasačného rozhodnutia v následnom rozhodnutí krajského (okresného) súdu sú výrazne prísnejšie, než je tomu tak v prípade „púhej“ záväznosti precedenčnej. Zatiaľ čo v prípade tzv. precedenčnej záväznosti rozhodnutí najvyššieho súdu existuje možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým, že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s judikátom zmysluplný právny dialóg, kasačná záväznosť môže (pochopiteľne len za nezmeneného skutkového stavu) byť reflektovaná len bezpodmienečným rešpektovaním rozhodnutia najvyššieho súdu. Požiadavka právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní (predvídateľnosť rozhodnutia) nezahŕňa právo na jednotnosť judikatúry, avšak prihliadanie na ustálenú judikatúru má význam z hľadiska práva na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré musí v prípade odklonu obsahovať aj dostatočné vysporiadanie sa s konštantnou judikatúrou. (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR z 27.10.2021, sp. zn. 10Sžsk/7/2019)

Odvolací súd môže (napríklad, ale nie výlučne, aj pod vplyvom záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) svoj skorší právny názor zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí rozhodnutie nerešpektujúce skorší právny názor odvolacieho súdu. Aj keď zmena skoršieho právneho názoru odvolacieho súdu je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Obdo/40/2021 z 24. novembra 2022)

V rozhodnutí o náhrade trov konania v spore o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov je nevyhnutné zvážiť výsledok sporu z toho pohľadu, čo strany svojimi návrhmi obsiahnutými nielen v žalobe a vo vyjadrení, ale aj v ich ďalších podaniach vrátane odvolaní žiadali. Pomer úspechu strán vo veci podľa § 255 Civilného sporového poriadku so záverom, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, nemožno zdôvodniť všeobecnými východiskami, podľa ktorých strany mali vo veci nešpecifikovaný čiastočný úspech, ich podiely na spoločnom majetku sú rovnaké, spor neskončil podľa predstáv ani jednej strany a vyporiadanie bolo v záujme oboch strán. Takáto argumentácia je mimo rámca zákonnej úpravy § 255 Civilného sporového poriadku, keďže nevyjadruje pomer úspechu strán vo veci, a preto je porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 266/2022 z 23. júna 2022)

Rozhodnutie, podľa ktorého žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania v spore o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sťažovateľov a žalovanej, ktorá na výzvy sťažovateľov pred podaním žaloby nereagovala, k žalobe sa nevyjadrila a na pojednávania sa bez ospravedlnenia nedostavila, pričom toto rozhodnutie vychádzalo z toho, že pravidlom v obdobnom spore je to, že každý zo spoluvlastníkov si bude svoje náklady sporu znášať sám a náhradu trov konania strane možno priznať, len ak by boli dané „zvláštne dôvody“, je mimo rámca úpravy v § 255 Civilného sporového poriadku, čo zakladá porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 138/2022 z 23. júna 2022)

Právna úvaha o odmietnutí dovolania, ktorá nadväzuje na § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, musí byť nevyhnutne zdôvodnená dôslednou analýzou toho, či skôr prijaté právne závery v iných rozhodnutiach najvyššieho súdu možno vztiahnuť na dovolaním nastolenú právnu otázku. To vyžaduje porovnanie skutkových okolností, na základe ktorých došlo k prijatiu skorších právnych záverov, pričom len také právne závery, ktoré boli prijaté na základe obdobných skutkových okolností, môžu viesť k záveru o tom, že právna otázka už bola vyriešená. Ak sa najvyšší súd o takúto analýzu nielenže nepokúsil, ale na vec sťažovateľa schematicky vztiahol rozhodnutia, ktorých právne závery vychádzajú z celkom odlišných skutkových okolností, jeho záver o tom, že dovolateľom nastolená právna otázka už bola vyriešená, je nesprávny a zakladá porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 207/2022 z 2. júna 2022)

Všeobecne koncipovaný § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, ktorého centrálnym pojmom je v podústavnom práve bližšie nedefinované právo na spravodlivý proces, najvyššiemu súdu dáva v konaní o dovolaní právomoc prieskumu námietky nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí okresného a krajského súdu prinajmenšom v miere, ako je odôvodnenie súdneho rozhodnutia vnímané v rovine základných práv. Ak sa okresný súd so skutkovými argumentmi strany vôbec nevysporiadal a krajský súd tento postup okresného súdu aproboval bez toho, aby sa vysporiadal s rovnakou argumentáciou strany v odvolaní, bolo strane odopreté právo, aby rozhodujúca skutková otázka bola prejednaná v dvoch inštanciách všeobecného súdnictva. Ak najvyšší súd dovolanie strany odmietol s tým, že námietka nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí nespadá pod dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku, ide o zjavne mylnú právnu úvahu a porušenie základného práva strany na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 177/2021 z 27. januára 2022)