ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Dovolací súd uvádza, že ustanovenie § 274 CSP má svojou formou kogentný charakter a ustanovenia § 172 ods. 1 a ods. 2 a § 273 CSP majú dispozitívny charakter. Dovolací súd však uvádza, že príliš formalistický výklad ustanovenia § 274 CSP, a to, že súd vždy za kumulatívneho splnenia v tomto ustanovení zakotvených zákonných podmienok rozsudkom pre zmeškanie „žalobe vyhovie“, skutočne nie je žiaduci. A to najmä, ak súdne konanie trvá dlhšiu dobu, vo veci sa uskutočnilo viac pojednávaní, na ktoré sa žalovaný riadne dostavil, nebol v konaní nečinný a súd na návrh obidvoch strán vykonal rozsiahle dokazovanie. Podľa názoru dovolacieho súdu treba návrh na vydanie rozsudku pre zmeškanie a splnenie ďalších zákonných podmienok podľa § 274 CSP posudzovať vždy aj podľa okolností prejednávanej veci. Napriek kogentnosti ustanovenia § 274 CSP by pri čisto gramatickom výklade a lipnutím na formálnych znakoch vydanie rozsudku pre zmeškanie mohlo znamenať porušenie práva na spravodlivý proces, v neposlednom rade v tom, že pri takomto formalistickom postupe by bolo odopreté strane sporu možnosť podať riadny opravný prostriedok (odvolanie vo veci samej). Uvedený záver uviedol v obdobnom prípade aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí I. ÚS 233/2019. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo/10/2021 z 29. septembra 2022)

Ústavný súd zastáva názor, že v rámci civilného konania platí pravidlo, že ak má účastník konania zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, je súd povinný doručovať písomnosti tomuto zástupcovi, a preto ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, je doručovanie iba účastníkovi neúčinné. Ústavný súd na záver konštatuje, že s ohľadom na subsidiárne použitie ustanovení Civilného sporového poriadku v konkurznom konaní platí, že ak je dlžník v konkurznom konaní pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu zastúpený advokátom, okresný súd je povinný doručovať výzvu na odstránenie vád návrhu na vyhlásenie konkurzu advokátovi dlžníka. V prípade doručenia tejto výzvy výlučne dlžníkovi je toto doručenie neúčinné. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 53/2023 z 9. mája 2023)

Z princípu racionálneho, efektívneho a inštančného súdneho konania o dovolaní vyplýva, že dovolateľ musí uplatniť celú argumentáciu, ktorú považuje za významnú, rovnako ako všetky dovolacie návrhy už v odvolacom konaní. Úlohou dovolacieho súdu je potom posúdiť, či tieto argumenty a návrhy odvolací súd riadne preskúmal a či k nim zaujal správny právny záver. Povedané inými slovami, nedávalo by žiaden rozumný zmysel, aby podstatné argumenty a návrhy, ktoré mohol (a mal) dovolateľ uplatniť už v predchádzajúcom odvolacom konaní, predkladal až dovolaciemu súdu. Takto by totiž nastala celkom absurdná situácia, kedy by dovolací súd preskúmaval rozsudok odvolacieho súdu (teda jeho zákonnú správnosť a spravodlivosť), hoci by však tento odvolací súd nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa mohol (a mal) zaoberať určitou argumentáciou, ktorá mu nebola známa (zrejmá), pretože ju dovolateľ nepoužil a „vyčkal“ by s ňou až na konanie pred dovolacím súdom. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok nemôže predstavovať nástroj na obchádzanie (hoci aj neúmyselné) povinnosti vyčerpania riadnych procesných prostriedkov na ochranu subjektívnych práv dovolateľa, a to nielen formálne, ale aj materiálne, teda obsahovo vecne (argumentačne), čo znamená, že dovolateľ môže v mimoriadnom opravnom prostriedku (úspešne) argumentovať len takými dôvodmi, ktoré namietol už v rámci riadneho opravného prostriedku a ktoré boli meritórne posudzované odvolacím súdom v jeho neprospech. Dovolateľ môže urobiť spôsobilým predmetom dovolacieho konania len také námietky, ktoré už uplatnil v odvolacom konaní, pokiaľ tak s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu urobiť mohol, a tak poskytol príležitosť odvolaciemu súdu sa k nim vyjadriť. (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 8Cdo/90/2019, sp.zn. 4Cdo/40/2019, sp.zn. 4Cdo/167/2019, sp.zn. 4Cdo/110/2018).

Súd pri rozhodovaní rozsudkom pre zmeškanie žalovaného podľa § 273 CSP, okrem splnenia formálnych predpokladov uvedených v § 273 CSP zváži aj to, či tvrdenia žalobcu sú dostatočne presvedčivé, prípadne, či nie sú rozporné. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. decembra 2022 sp. zn. 2Obdo/54/2022 - publikované pod R 2/2023)

I. Keďže ustanovenie § 11 ods. 2 v spojení s § 12 ods. 1 písm. c) zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov viaže podanie odporu žalovaným v ním zvolenej elektronickej forme na predpísaný formulár, potom pre akceptovanie odporu by jeho obsah mal byť zahrnutý do tohto predpísaného formulára (elektronickej podoby). II. Ak aj súčasťou tohto formulára priamo textovo vyjadrené vecné odôvodnenie odporu nebolo, postačoval odkaz v príslušnej rubrike formulára na jeho prílohu obsahujúcu celý text odporu vrátane jeho vecného odôvodnenia. Takto podaný odpor, z ktorého sú zrejmé jeho náležitosti, vrátane stanovených v § 11 ods. 1 zákona o upomínacom konaní, je potrebné považovať za odpor podaný s vecným odôvodnením. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. januára 2022 sp. zn. 5Ndob/1/2022 - publikované ako R 7/2023)

Doručením neúplného rozsudku strane sporu alebo účastníkovi konania nezačne plynúť odvolacia lehota, a to bez ohľadu na to, aká časť textu a s akým významom v rozsudku chýba. Doručenie rovnopisu rozhodnutia v neúplnej podobe tak, že v ňom chýba ktorákoľvek časť jeho textu, znamená vadu v postupe súdu, ktorú je potrebné napraviť doručením nového, kompletného rovnopisu rozhodnutia, a to so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi, vrátane nového začiatku plynutia lehoty k podaniu opravného prostriedku. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. apríla 2019, sp. zn. 3Cdo/58/2019, zdroj: nsud.sk; právna veta: najprávo.sk; rozhodnutie nebolo oficiálne publikované)

Pokiaľ ide o oblasť procesného práva, platí, že nová právna úprava sa uplatní na všetky prebiehajúce konania, ak zákon neustanovuje inak. Pre procesné právo vo všeobecnosti platí, že nové ustanovenia zákona sa aplikujú nielen v konaniach, ktoré boli začaté po účinnosti novely, ale aj v konaniach, ktoré boli začaté podľa starších právnych predpisov. Táto zásada sa neuplatní v tých prípadoch, ak zákon z nej ustanoví výnimky. II. ÚS 451/2022

S prihliadnutím na obsah ústavnej sťažnosti, ako aj vyjadrenia okresného súdu je spornou otázkou interpretácia a aplikácia zákonného ustanovenia § 262 ods. 2 CSP; kým sťažovateľka je presvedčená o povinnosti okresného súdu po právoplatnom rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, vyčísliť všetky trovy vyplývajúce zo spisu, okresný súd zotrváva na názore, že povinnosť vyčísľovať okresnému súdu bez aktivity strany sporu priamo zo znenia zákona nevyplýva. Ústavný súd sa už vo svojej rozhodovacej činnosti vyjadril k rozhodovaniu o výške náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 CSP, keď konštatoval, že z predmetného ustanovenia súdu pred rozhodnutím o výške náhrady trov konania nevyplýva povinnosť vyzývať stranu na vyčíslenie trov konania či predloženie pokladov preukazujúcich ich výšku. Okresný súd má povinnosť vyčísliť tie trovy konania, o ktorých objektívne vie, resp. má povinnosť vyčísliť tie trovy konania, ktorých existencia a výška bola zo spisu v čase rozhodovania jednoznačne zistiteľná (m. m. I. ÚS 483/2022, III. ÚS 191/2020). Ústavný súd dopĺňa, že už samotný gramatický výklad § 262 ods. 2 CSP by mal okresný súd viesť k záveru, že je povinnosťou súdu prvej inštancie vyčísliť trovy konania. Inými slovami, má o výške náhrady rozhodnúť ex offo bez toho, aby bola ustanovená zákonná povinnosť sporových strán vyčísliť trovy konania. Keďže poznať zákony neznamená rozumieť len ich slovám, ale predovšetkým ich účelu či zmyslu, možno na účel objasnenia obsahu predmetnej právnej normy doplniť o výklad teleologický, v zmysle ktorého strane konania nemožno uprieť nárok na náhradu trov konania z dôvodu, že si ich neuplatnila. Samotný zákonný koncept rozhodovania o výške náhrady trov konania, tak ako je zakotvený v § 262 ods. 2 CSP, nepochybne predstavuje inštitút, v rámci ktorého môže súd efektívne smerovať konanie k rýchlemu a pritom spravodlivému rozhodnutiu vo veci vyčíslenia trov konania bez neprimeraného zaťažovania strán sporu (čl. 17 CSP). Hoci je ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov týkajúcich sa náhrady trov konania zdržanlivý (porovnaj m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011), konkrétne právne okolnosti sťažovateľkinej veci napokon priviedli ústavný súd k záveru, že ústavne neudržateľná interpretácia § 262 ods. 2 CSP okresným súdom spojená suložením povinnosti sťažovateľke (ako strane konania), ktorá jej zo zákona nevyplýva, a sankcionovaním nesplnenia tejto povinnosti predstavuje extrémne vybočenie z pravidiel civilného súdneho konania ( § 262 ods. 2 CSP), čo predstavuje porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Napadnuté uznesenie okresného súdu predstavuje zásah do majetkovej sféry sťažovateľky, ktorý má za následok porušenie práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu. (I. ÚS 624/2022)

Účinky řádného doručení písemnosti soudem nastávají i v případě, kdy je písemnost doručována prostřednictvím provozovatele poštovních služeb a adresát tuto písemnost převezme, ač správně má být písemnost doručována do datové schránky adresáta. (rozsudok NS ČR, sp. zn. 23 Cdo 2425/2011 z 27. marca 2013)

Rozhodovací praxe dovolacího soudu je dlouhodobě ustálena v závěru, že při zkoumání, zda bylo adresátu účinně doručeno, je významné, je-li naplněna materiální funkce doručení, tj. seznámení se s obsahem písemnosti; pokud se účastník řízení s obsahem doručované písemnosti seznámil, potom otázka, zda bylo doručení vykonáno předepsaným způsobem, ztrácí význam. (uznesenie NS ČR, sp. zn. 29 Cdo 119/2017 z 30.05.2019)

Správca konkurznej podstaty je oprávnený zapísať majetok tretej osoby do súpisu len vtedy, ak tretia osoba na základe výzvy správcu nesplní za úpadcu záväzok (pohľadávku veriteľa) zabezpečený jej majetkom do 30 dní od doručenia výzvy. Doručenie výzvy tretej osobe je nevyhnutnou podmienkou, aby správcovi vzniklo právo zapísať majetok tretej osoby do oddelenej podstaty toho zabezpečeného veriteľa, ktorého pohľadávku zabezpečuje. Pri doručovaní výzvy v zmysle § 79 ods. 1 ZKR nie je možné primerane aplikovať príslušné ustanovenia CSP, v danom prípade § 106 v spojení s § 111 CSP. Ustanovenia CSP o doručovaní je možné aplikovať len na doručovanie súdom, bez toho, aby rovnaké procesné pravidlá platili pre doručovanie písomnosti správcom konkurznej podstaty. Správca je osobou odlišnou od súdu, je osobou zúčastnenou na konaní, subjektom, prostredníctvom ktorého konkurzný súd zabezpečuje naplnenie cieľov a účelu vyhláseného konkurzu. Na doručovanie výzvy správcom adresovanej tretej osobe, zabezpečujúcej záväzok úpadcu podľa § 79 ods. 1 ZKR nie je možné aplikovať ustanovenia Civilného sporového poriadku upravujúce doručovanie, a teda ani úpravu náhradného doručenia, tzv. fikciu doručenia, jedná sa totiž o výzvu obdobnú ako oznámenie záložného veriteľa o začatí výkonu záložného práva podľa § 151l Občianskeho zákonníka, ktorej funkciou je poskytnúť tretej osobe možnosť chrániť svoj majetok. Výzva je jednostranným právnym úkonom správcu konkurznej podstaty, ktorý nadobudne právne účinky vtedy, keď sa dostane do dispozičnej sféry osoby, ktorej je určený (teória dôjdenia), pod ktorým spojením je potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom (viď napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/36/2020 z 15. decembra 2020, sp. zn. 5Cdo/129/2010 z 28. januára 2011 publikované pod R 27/2011, Komentár prof. JUDr. Milana Ďuricu PhD. k zákonu o konkurze a reštrukturalizácii, Vydavateľstvo Beck štvrté vydanie, napr. strana 568, 650). Ak má byť určitý právny úkon uskutočnený jednou osobou významný pre inú osobu, musí mať táto osoba aspoň príležitosť spoznať jeho obsah (musí dôjsť do jej dispozičnej sféry). Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne oboznámil s obsahom právneho úkonu, stačí ak mal objektívne príležitosť tak urobiť. (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Obdo/1/2022 25. januára 2023)

Zmyslu a účelu ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedá taký výklad, podľa ktorého zmluva o prevode obchodného podielu, ktorou jeden z manželov ako nadobúdateľ na seba prevzal záväzok k úhrade kúpnej ceny za obchodný podiel, ktorý sa ešte len má nadobudnúť, sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, t. j. nejedná sa o právny úkon týkajúci sa spoločných vecí, čo vylučuje aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak má byť na základe právneho úkonu nejaká vec, v širšom zmysle majetok (vrátane majetkových hodnôt akou je i obchodný podiel v obchodnej spoločnosti) ešte len do bezpodielového spoluvlastníctva manželov získaná, nejde o právny úkon týkajúci sa spoločnej veci, vzhľadom k čomu manžel k takémuto právnemu úkonu nebude potrebovať súhlas druhého manžela ani vtedy, ak pôjde o inú než bežnú záležitosť. Z existencie § 147 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zákonodarca prípadnú nespravodlivosť (a to aj extrémnu) na strane manželov nedlžníkov nepovažoval za natoľko dostatočnú, aby prevážila nad negatívnymi dopadmi na strane veriteľov a rozhodol sa uprednostniť záujmy veriteľov. Taká súdna prax, ktorá by zaviedla výklad zákona smerujúci k možnosti zneplatňovania prevodov obchodných podielov z dôvodu neexistencie súhlasu zo strany manžela (manželky) nadobúdateľa obchodného podielu, by fakticky znamenala ochromenie praktického fungovania obchodných spoločností a vniesla by neprimeranú mieru neistoty do obchodnoprávnych vzťahov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/316/2020 z 26. januára 2023)

Zmyslu a účelu ustanovenia § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka zodpovedá taký výklad, podľa ktorého zmluva o prevode obchodného podielu, ktorou jeden z manželov ako nadobúdateľ na seba prevzal záväzok k úhrade kúpnej ceny za obchodný podiel, ktorý sa ešte len má nadobudnúť, sa bezprostredne nedotýka predmetu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, t. j. nejedná sa o právny úkon týkajúci sa spoločných vecí, čo vylučuje aplikáciu § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak má byť na základe právneho úkonu nejaká vec, v širšom zmysle majetok (vrátane majetkových hodnôt akou je i obchodný podiel v obchodnej spoločnosti) ešte len do bezpodielového spoluvlastníctva manželov získaná, nejde o právny úkon týkajúci sa spoločnej veci, vzhľadom k čomu manžel k takémuto právnemu úkonu nebude potrebovať súhlas druhého manžela ani vtedy, ak pôjde o inú než bežnú záležitosť. Z existencie § 147 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zákonodarca prípadnú nespravodlivosť (a to aj extrémnu) na strane manželov nedlžníkov nepovažoval za natoľko dostatočnú, aby prevážila nad negatívnymi dopadmi na strane veriteľov a rozhodol sa uprednostniť záujmy veriteľov. Taká súdna prax, ktorá by zaviedla výklad zákona smerujúci k možnosti zneplatňovania prevodov obchodných podielov z dôvodu neexistencie súhlasu zo strany manžela (manželky) nadobúdateľa obchodného podielu, by fakticky znamenala ochromenie praktického fungovania obchodných spoločností a vniesla by neprimeranú mieru neistoty do obchodnoprávnych vzťahov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/316/2020 z 26. januára 2023)

Ak možno ochranu toho istého subjektívneho práva dosiahnuť viacerými typmi konaní v správnom súdnictve, voľba konkrétneho z nich je vecou procesnej autonómie žalobcu. V prípade konkurencie žalobných typov je výber druhu správnej žaloby, ktorou sa uplatňuje ochrana subjektívnych práv, zverený do dispozičnej sféry žalobcu. ÚS SR, III. ÚS 593/2022

Zákonom ustanovený spôsob vymedzenia dovolacích dôvodov pre nesprávne právne posúdenie ( § 432 Civilného sporového poriadku), resp. pre existenciu vád zmätočnosti ( § 431 Civilného sporového poriadku) korešponduje s tým, že ide vo svojej podstate o rozdielne dovolacie dôvody, ktoré možno uplatniť pri rôznych namietaných pochybeniach popri sebe (I. ÚS 643/2017). Pokiaľ dovolateľ označí len jeden z nich, nemôže dovolací súd sám vykonať dovolací prieskum aj z hľadiska dôvodov prípustnosti dovolania zakladajúcich sťažovateľom neoznačený dovolací dôvod. IV. ÚS 438/2022

Dôsledné napĺňanie požiadavky, aby najvyšší súd odmietol formalizmus pri rozhodovaní v dovolacom konaní, však nemôže dospieť do polohy opačného extrému, keď najvyšší súd v dovolaní „nájde“ aj kritiku, ktorú v ňom dovolateľ v skutočnosti nevyjadril. Úlohou najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho je pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale na druhej strane nemožno dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. III. ÚS 278/2022

Do civilného procesného práva bol § 390 CSP zaradený s cieľom dosiahnutia zvýšenia rýchlosti a efektívnosti súdneho konania a skrátenia celkovej dĺžky súdneho konania (tzv. zásada 1 x a dosť). Dané ustanovenie ukladá odvolaciemu súdu povinnosť, aby sám rozhodol vo veci, ak je naplnená hypotéza tejto normy, teda ak rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie. Ak odvolací súd ignoruje alebo bez odôvodnenia nerešpektuje § 390 CSP, predstavuje jeho postup ústavne neakceptovateľný zásah do základného práva na súdnu ochranu, pretože koliduje s jeho obsahom v záruke postupu podľa platnej a účinnej procesnej normy. I. ÚS 451/2022

Účelom a zmyslom stanoviska súdu k skutkovým tvrdeniam a navrhovaným dôkazom a jeho predbežného právneho posúdenia veci podľa § 181 ods. 2 CSP je zefektívnenie, zrýchlenie a zjednodušenie sporového konania vrátane prevencie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí. Svoju povinnosť splní súd tým, že s predmetnými závermi oboznámi osoby prítomné na prvom pojednávaní. Obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení, vymedzenie predmetu dokazovania a vyslovenie predbežného právneho názoru na vec má zásadný význam pre ďalší procesný postup strán v kontradiktórnom sporovom konaní. Postup súdu je pre strany a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a transparentný. Súčasne je však kladený väčší dôraz na zodpovednosť strany za jej vlastnú procesnú aktivitu a za rovnako transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. Ak sudca dané zákonné ustanovenie nedodrží, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva. Porušenie § 181 ods. 2 CSP žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu sporu napríklad v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve zhrnúť svoje návrhy na záver pojednávania a pod. Striktné nedodržanie postupu podľa § 181 ods. 2 CSP zo strany súdu teda samo osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 420 písm. f) CSP I. ÚS 643/2022

V spotrebiteľskom spore možno za relevantný prejav spotrebiteľa, že uznáva nárok dodávateľa (§ 282 Civilného sporového poriadku) považovať iba jednoznačný, pochybnosti nevyvolávajúci prejav spotrebiteľa, ku ktorému pristúpil až po osobitnom poučení súdom v zmysle § 292 písm. b) Civilného sporového poriadku. Bez takéhoto poučenia súdom samo vyjadrenie spotrebiteľa, že „si je vedomý dlhu“ a „chce dlžnú sumu zaplatiť“ nemožno považovať za uznanie nároku. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2021, sp. zn. 7Cdo 179/2020 - zverejnené v Zbierke pod R 25/2022)

Existenciu podmienky pre nariadenie neodkladného opatrenia, a to potreby bezodkladnej úpravy pomerov, posudzuje odvolací súd vždy podľa stavu v čase vydania uznesenia súdu prvej inštancie (§ 329 ods. 2 CSP). Odvolací súd môže doplniť alebo zopakovať dokazovanie v zmysle § 384 CSP, je však vylúčené, aby svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktoré nastali až po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie o neodkladnom opatrení. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/15/2022 z 31. 05. 2022 - publikované v Zbierke pod č. R 28/2022)