ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Odôvodnenie zásadou audiatur et altera pars nie je zdôvodnením tejto zmeny, ale všeobecne zdôvodňuje existenciu inštitútu práva na odpoveď, čo dokazujú aj predošlé dôvodové správy k zavedeniu tohto inštitútu. Čiže sa patrilo, aby dôvodová správa túto novelu a jej účel konkrétne zdôvodnila.

V prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. a/ až c/ § 421 ods. 1 CSP). Dovolateľ je teda povinný v dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť dovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených v § 421 ods. 1 CSP zakladá jeho prípustnosť. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania. Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, keď pri riešení právnej otázky sa odvolací súd mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení bolo povinnosťou dovolateľa konkrétne uviesť a vysvetliť, z čoho vyvodzuje danosť uvedeného dôvodu, teda demonštrovať inými rozhodnutiami dovolacieho súdu, ktoré predstavujú ustálenú rozhodovaciu prax v obdobných veciach, ako aj uviesť v čom je rozdiel od rozhodnutia súdu v prejednávanej vlastníckej veci a ako dovolací súd už rozhodol v iných obdobných veciach v minulosti. CSP v tomto smere zaťažuje argumentačnou povinnosťou dovolateľa, a nie dovolací súd. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/206/2016 zo dňa 26. 9. 2017 - zdroj: http://merit.slv.cz/1Cdo/206/2016)

Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. Na druhej strane ale v prípade absencie vymedzenia právnej otázky a bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu týkajúce sa danej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP. V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, d/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 6/2017 zo dňa 06. 03. 2017)

Na to, aby sa mohol dovolací súd zaoberať dovolaním, v ktorom sa namieta nesprávne právne posúdenie veci, musia byť splnené predpoklady prípustnosti dovolania vyplývajúce z ustanovenia § 421 C. s. p. a tiež podmienky dovolacieho konania, t. j. okrem iného, aby dovolanie bolo odôvodnené dovolacími dôvodmi, aby išlo o prípustné dovolacie dôvody a aby tieto dôvody boli vymedzené spôsobom uvedeným v §§ 431 až 435 C. s. p. 10. V preskúmavanej veci podľa názoru dovolacieho súdu dovolateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom (advokátkou) nevymedzil uplatnený dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom) spôsobom uvedeným v § 432 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 421 tohto právneho predpisu. Prípustnosť dovolania totiž odôvodnil písm. a) a zároveň aj písm. b) a písm. c) § 421 ods. 1 C. s. p., hoci súčasná existencia všetkých týchto predpokladov prípustnosti dovolania sa bez ďalšieho z povahy veci vylučuje. Nemožno totiž odôvodňovať prípustnosť dovolania tým, že určitá právna otázka je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu riešená ustálene a zároveň, že dovolacím súdom nebola riešená, resp. že je ním riešená rozdielne. Takéto odôvodnenie prípustnosti dovolania je vnútorne rozporné. Označený nedostatok v odôvodnení predpokladov prípustnosti dovolania má za následok aj nemožnosť aplikácie § 440 C. s. p. o viazanosti dovolacím dôvodom so vzájomne sa vylučujúcimi predpokladmi jeho prípustnosti. Vo svojej podstate znamená odôvodnenie dovolania neprípustným dovolacím dôvodom. Nesprávne právne posúdenie veci je prípustným dovolacím dôvodom len, ak sa týka otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ak je splnený predpoklad podľa písm. a) alebo podľa písm. b) alebo podľa písm. c) § 421 ods. 1 C. s. p. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/123/2017 zo dňa 31. 07. 2017 - zdroj: http://merit.slv.cz/6Cdo/123/2017)

Tie podmienky používania som čítal, ale keďže cieľom článku bolo poskytnúť základné info, tak som nezachádzal do detailov. Po pravde celkom nechápem dôvodnosti klauzuly ratione valoris v rámci elektronického podpisovania. Z užívateľského hľadiska je zep.disig vyhovujúci a "priateľský", avšak je tam bezpečnostné riziko. Zvlášť pre advokátov možno odporučiť offline produkty z dôvodu náležitého zachovania povinnosti mlčanlivosti.

Ja by som si v tejto súvislosti dovolil poznamenať, že je dôležité potlačiť odpor k čítaniu podmienok používania (najmä pokiaľ ide o on-line riešenia), a to nie len kvôli bezpečnosti. Viď príklad: Používateľ nie je oprávnený použiť Služby na elektronické dokumenty obsahujúce odplatný právny úkon v hodnote prevyšujúcej 1 000 EUR Poskytovateľ nemá právo zobrazovať alebo používať obsah Používateľa odoslaný na Službu, okrem prípadov, v ktorých je to potrebné pre poskytovanie Služieb. Takéto prípady zahŕňajú najmä (nie však výlučne): iv.zlepšovanie Služieb a pod... https://zep.disig.sk/Portal/sk/Info/Terms

Ustanovenie § 387 ods. 2 CSP umožňuje odvolaciemu súdu použiť tzv. skrátené odôvodnenie rozhodnutia v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takomto prípade sa môže v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Zákon však vyžaduje, aby aj v prípade skráteného odôvodnenia odvolací súd zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Povinnosťou odvolacieho súdu je zároveň vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že krajský súd sa napriek výslovnému príkazu obsiahnutému v § 387 ods. 3 CSP, aby sa v odôvodnení vysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, s takýmito tvrdeniami uvedenými sťažovateľom ako odvolateľom v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal, iba skonštatoval správnosť dôvodov uvedených okresným súdom ako súdom prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 2 CSP. Sťažovateľ pritom v podanom odvolaní uviedol podstatné tvrdenia. Ústavný súd zároveň konštatuje, že absencia vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v odvolaní v napadnutom rozsudku krajského súdu je tak závažným nedostatkom tohto rozhodnutia, ktorého intenzita sama osebe zakladá porušenie sťažovateľom namietaného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 13. 11. 2018, sp. zn. III. ÚS 314/2018 - zdroj: http://merit.slv.cz/III.US314/2018)

Pre účely zákona o súdnych poplatkoch sa celým konaním rozumie konanie na súde prvej inštancie a konanie na odvolacom súde, ktoré sa končí právoplatným rozhodnutím veci odvolacím súdom. Súdom priznané oslobodenie od súdnych poplatkov zásadne zaniká právoplatnosťou rozhodnutia, ktorým sa konanie o veci končí a na dovolacie konanie sa (ak nie je výrokom uznesenia, ktorým sa oslobodenie priznáva, výslovne určené inak) nevzťahuje. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. novembra 2017 sp. zn. 8 Cdo 21/2017 - zverejnené v Zbierke pod č. R 74/2018)

Rozhodnutie o prípustnosti prevzatia a držania v zdravotníckom zariadení bez súhlasu umiestneného, je tak závažným zásahom do osobnej slobody človeka, že prvotný výsluch alebo vzhliadnutie vykoná osobne sudca. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2018 sp. zn. 2 Cdo 31/2018 - zverejnené v Zbierke pod č. R 67/2018)

Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z hľadiska toho, či mu predchádzalo, alebo nepredchádzalo preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva. V tomto zmysle notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká sa poskytuje vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu. Notárska zápisnica ako exekučný titul je prejavom autonómie vôle subjektov súkromného práva (kontraktačnej slobody) a nástrojom umožnenia ďalšej realizácie práv a povinností, ktorá má prispievať k právnej istote, a aplikácia práva súdom zasahujúca do tejto slobody súkromnoprávnych vzťahov by mala byť reštriktívna. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 427/2018-44 z 13. decembra 2018).

V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu bola ustálená otázka rozsahu viazanosti civilného súdu trestným rozsudkom a to nielen pokiaľ ide o výšku škody, ale aj pokiaľ ide o vznik, resp. spôsobenie škody ako základného predpokladu zodpovednosti za škodu, t. j. súd rozhodujúci v civilnom konaní o náhrade škody spôsobenej trestným činom, je viazaný právoplatným odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu (jeho výrokovou časťou), a to vo vzťahu ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podmienkou odsúdenia páchateľa za tento trestný čin (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cz 16/1992 z 29. apríla 1992 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 35/1993; uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 17. mája 2012 1Obdo/41/2011; rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29. júna 2016, sp. zn. 3Obo/18/2015; uznesenie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 29. novembra 2018, sp. zn. 8Cdo(82/2018). Uvedená ustálená prax dovolacieho súdu bola aprobovaná aj rozhodnutiami Ústavného súdu SR (nález Ústavného súdu SR z 23. 11. 2011, sp. zn. I. ÚS 269/2011-55; nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 507/2013 zo dňa 24. 4. 2014).

Dovolanie proti uzneseniu, ktorým odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nesmeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ani rozhodnutiu, ktorým sa konanie končí, proti ktorým je dovolanie prípustné v zmysle ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 236/2016 zo dňa 19. 01. 2017 - publikované v Zbierke pod č. R 19/2017)

Ďakujeme za reakciu a podnety. Dovolím si aj v mene kolegu reagovať pár poznámkami: 1) Vychádzali sme zo záveru, že ak by v prípade, ktorý uvádzate, NR SR prezidentovi zvolila len 9 kandidátov na 9 uvoľnených miest a prezident by z týchto 9 kandidátov vymenoval troch, ostatným šiestim kandidátom by ich kandidatúra nezanikla (proces kreácie sudcov ústavného súdu na uvoľnené miesta ešte nebol v celom rozsahu ukončený). Ako sme uviedli v článku, takto nevymenovaným kandidátom by zanikla ich kandidatúra až momentom vymenovania posledného, deviateho sudcu. Teda až obsadením posledného uvoľneného miesta. V zmysle záverov nášho článku by prezident nemohol posledného (deviateho) sudcu vymenovať skôr, než NR SR zvolí aj osemnásteho kandidáta – čiže skôr ako si NR SR splní svoju povinnosť zvoliť vo vzťahu k počtu pôvodne uvoľnených miest sudcov ústavného súdu presne dvojnásobok kandidátov. V takomto prípade teda prezident vymenuje 9 sudcov z 18 kandidátov. 2) Samozrejme to, ako dlho má trvať neschopnosť (neochota) NR SR zvoliť potrebný počet kandidátov na to, aby sme mohli hovoriť o vzniku oprávnenia prezidenta menovať sudcov ústavného súdu aj z nekompletného zoznamu kandidátov, je otázne. Takýto stav však aj vo svetle rozhodnutí ÚS SR sp. zn III. ÚS 571/2014, PL. ÚS 45/2015 a hlavne I. ÚS 575/2016 nemusí trvať vôbec dlho. Ústavný súd v týchto rozhodnutiach totiž zásadným spôsobom podčiarkol (vyzdvihol) nevyhnutnosť zabezpečiť funkčnosť a riadny chod ústavného súdu. 3) Hoci spomenuté rozhodnutie sp. zn. PL. ÚS 45/2015 sa v podstate otázkou, či prezident môže menovať sudcov ústavného súdu aj z nekompletného zoznamu kandidátov nezaoberá, možno z neho však (pri istej dávke chcenia) skôr vyvodiť to, že prezidentovi vznikne povinnosť menovať (vybrať si) sudcov ústavného súdu až po tom, čo mu NR SR zvolí plný počet kandidátov (nie skôr). 4) Úplne s Vami súhlasíme. Určite bude vhodné, ak prezident vymenuje z navoleného počtu kandidátov čo najviac sudcov. V článku sme sa skôr zamysleli nad minimálnym počtom sudcov, ktorých musí vymenovať, pokiaľ chce svoju právomoc menovať sudcov ústavného súdu uplatniť ešte skôr, než mu NR SR navolí kompletný zoznam kandidátov (teda, aby vymenovaním zabezpečil riadny chod ústavných orgánov aspoň v minimálnom rozsahu).

Súd pri určovaní výšky výživného na maloleté dieťa prihliada aj na to, do akej miery sú potreby maloletého hradené z dávok štátnej sociálnej podpory, nevynímajúc dávky platené zo zahraničia. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 19. marca 2018 sp. zn. 3 Cdo 88/2017 - zverejnené v Zbierke pod č. R 65/2018)

Rozdielna rozhodovacia prax súdu o „totožných“, resp. obdobných veciach nie je žiaduca. Zákonná formulácia princípu právnej istoty vyjadrená v čl. 2 CSP chráni hodnotu predvídateľnosti práva resp. súdnych rozhodnutí ako jednu z najvyšších ústavných hodnôt materiálneho právneho štátu. V zmysle odseku 2 citovaného článku je právnou istotou stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má (podľa odseku 3 tohto článku, pozn.) právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Inými slovami, princíp predvídateľnosti rozhodovania a rozhodnutia znamená, že účastníci právnych vzťahov môžu legitímne očakávať, že štátne orgány budú v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch rozhodovať rovnako. Iba takýto postup rešpektuje právnu istotu a jeho dôsledné dodržiavanie sa významne pozitívne prejavuje aj v rámci celkového nazerania spoločnosti na význam a úlohu práva. Na druhej strane je nutné uviesť, že predvídateľnosť práva nemožno vnímať absolútne. Obdobnú vec je možné rozhodnúť aj inak než v predošlých prípadoch. V takom prípade je však súd povinný svoje závery riadne, racionálne a ústavne konformne odôvodniť (čl. 2 ods. 3 CSP), a to takým spôsobom, aby predošlé rozhodnutia neboli ignorované, ale práve naopak, aby sa s nimi súd argumentačne vysporiadal. Týmto požiadavkám však okresný súd vo svojom rozhodnutí neučinil zadosť. Ústavný súd z pripojených listinných dôkazov overil, že rovnaký okresný súd (hoci obsadený inou zákonnou sudkyňou) rozhodol v procesne rovnakých prípadoch odlišne, a to bez akéhokoľvek výslovného racionálneho zdôvodnenia. Pritom sťažovateľ vo svojom návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov okrajovo poukázal na dve obdobné veci, v ktorých okresný súd (súbežne s touto vecou) koná a v ktorých taktiež rozhodoval o návrhu sťažovateľa na oslobodenie od súdnych poplatkov. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa však okresný súd ani len nezmienil o obdobných veciach sťažovateľa a o tom, ako v nich vyhodnotil jeho majetkové pomery a z akého dôvodu na nich v tomto prípade nazeral inak. Ústavný súd uvádza, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje spomínanému základnému princípu materiálneho právneho štátu. Vzhľadom na to, že okresný súd nezohľadnil skoršie rozhodnutie inej sudkyne toho istého súdu a rozhodol o rovnakej otázke inak a bez toho, aby v odôvodnení uviedol dôvody, pre ktoré sa od skoršieho rozhodnutia odchýlil, dopustil sa jurisdikčnej svojvôle a arbitrárnosti s priamym dopadom na základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd tak na základe posúdenia skutočností uvedených v bodoch 23 až 29 dospel k záveru, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyhodnotil pomery sťažovateľa vo vzťahu k výške súdneho poplatku dostatočne a pri svojom rozhodovaní neprihliadol na svoju judikatúru v obdobnej veci. Pokiaľ na takom podklade rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, neprípustným spôsobom zasiahol do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo dňa 21.11.2017) dostupné na http://merit.slv.cz/III.US289/2017

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné uviesť, že účel a podstata inštitútu oslobodenia od súdnych poplatkov spočíva v tom, aby nedochádzalo k odopretiu práva na prístup k súdu v prípadoch, keď majetková situácia strany objektívne neumožňuje uhradiť súdny poplatok. Rozhodovanie súdu o oslobodení od súdneho poplatku preto musí mať na zreteli, aby sa strane len pre jej majetkové pomery neznemožnilo uplatňovať alebo brániť jej právo. V doterajšej judikatúre týkajúcej sa oslobodenia podnikateľa od súdnych poplatkov sa objavujú protichodné judikatórne trendy, ktoré so sebou automaticky nesú výkladovo-aplikačné problémy. Hlavným predmetom sporu medzi jednotlivými argumentačnými líniami je otázka, či neunesenie bremena podnikateľského rizika, resp. neúspech v podnikaní ako dôsledok znášania podnikateľského rizika môže byť pri interpretácii § 254 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) považovaný za jednu z podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa doslovného znenia § 254 ods. 1 CSP súd na návrh prizná oslobodenie od súdneho poplatku, ak to odôvodňujú pomery strany. V citovanom ustanovení sú tak jednoznačným spôsobom normované relevantné predpoklady na posúdenie priznania oslobodenia od súdnych poplatkov. Na to, aby súd mohol strane priznať oslobodenie od povinnosti platiť súdny poplatok, musia byť kumulatívne splnené dva zákonné predpoklady, a to návrh na oslobodenie od súdneho poplatku a pomery strany odôvodňujúce oslobodenie od súdneho poplatku. V nadväznosti na uvedené je nevyhnutné zdôrazniť, že diskrečná právomoc súdu pri interpretácii tohto ustanovenia je limitovaná v rozsahu a intenciách uvedených dvoch podmienok. Iné podmienky, ktoré citované ustanovenie nepredpokladá, nie je oprávnený skúmať na základe vlastnej iniciatívy, pretože by postupoval ultra vires. Z logického výkladu tohto ustanovenia vyplýva, že relevantnou skutočnosťou, na ktorú je potrebné vziať zreteľ pri posudzovaní oslobodenia od súdneho poplatku, je tiež výška súdneho poplatku, pretože majetkové pomery strany sú skúmané v korelácii k výške súdneho poplatku. Vo veci sťažovateľa išlo vzhľadom na hodnotu predmetu sporu o súdny poplatok v maximálnej možnej výške 33 193,50 €. Hoci okresný súd vo svojom rozhodnutí poukázal na finančnú a majetkovú situáciu sťažovateľa, vyhodnotil ju nedostatočne (resp. ju vôbec nezohľadnil) a svoje rozhodnutie o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku oprel o iné dôvody ako podnikateľské riziko, prezumovanie schopnosti úhrady trov advokátovi či absenciu vyššej moci, ktorá by zakladala dôvod oslobodenia od povinnosti zaplatiť súdny poplatok. Tieto dôvody však nerešpektujú ani jazykové znenie § 254 ods. 1 CSP, keď z jeho hypotézy ani pri extenzívnom výklade nevyplýva existencia podmienky podnikateľského rizika, ktoré by odôvodňovalo neoslobodenie podnikateľských subjektov spod poplatkovej povinnosti. Takéto dôvody rozhodnutia predstavujú podľa názoru ústavného súdu svojvoľný výklad citovaného ustanovenia, ktorý spolu s aplikáciou kogentnej normy je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu považovaný za porušenie základného práva na súdnu ochranu (napr. uznesenie sp. zn. III. ÚS 80/09, nález sp. zn. I. ÚS 255/2010). Súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať len skutočnosť, aká je majetková situácia žiadateľa o oslobodenie spod poplatkovej povinnosti. Hodnotenie dôvodov, pre ktoré sa strana sporu ocitla v nepriaznivej majetkovej situácii, nie je v rozhodovacej právomoci všeobecných súdov a nemá žiadnu oporu v právnom poriadku. Rovnako nemožno nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov odôvodňovať hypotetickou úvahou o tom, že sťažovateľ zrejme má schopnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia svojmu advokátovi, a preto musí byť schopný zaplatiť i súdny poplatok pre štát. Aj ESĽP v rámci posudzovania majetkových pomerov zdôraznil, že objektívne posúdenie finančnej situácie nemôže byť založené iba na hypotetickej možnosti zaplatiť súdny poplatok, ale musí vychádzať zo skutočností preukázaných v konaní (rozsudok vo veci Jedamski a Jedamska v. Poľsko z 26. 7. 2005, sťažnosť č. 73547/01, § 60). Aj z tohto pohľadu preto odôvodnenie okresného súdu neobstojí. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo dňa 21.11.2017)

Ďakujem za zaujímavý článok a podnetné myšlienky. Dovolím si pridať zopár svojich myšlienok (kopírujem svoj FB komentár, ospravedlnte preto prosím formálnu úpravu) Možno sa mi to len zdá, ale ten záver článku podľa môjho názoru neguje možnosť prezidenta vyberať sudcov skôr, ako má u seba kompletnú kandidátku. Autori argumentujú, že je problém, ak prezident vymenuje povedzme z 9 zvolených kandidátov hneď 9 sudcov pretože tým odníme NRSR možnosť menovať dvojnásobný počet kandidátov na uvoľnené miesta, nie je ten argument úplne rovnaký aj v prípade ak vymenuje z 9 zvolených kandidátov čo i len troch aby bolo plénum uznášania schopné? V takom prípade by zostalo v hre 6 pôvodne zvolených kandidátov (nehovoriac o tom, že sa otvára otázka, či ešte stále zostávajú kandidátmi, alebo ich nevymenovaním status kandidáta na sudu ÚS zaniká?), 6 voľných miesta na súde a NRSR by preto mohla "dovoliť" už iba ďalších 6 kandidátov. Na pôvodne 9 voľných miest by preto bolo v celkovom počte len 15 kandidátov. Druhým problémom je otázka, aký je dostatočne dlhý čas neschopnosti NRSR zvoliť dostatočný počet kandidátov, aby prezident mohol uplatniť právomoc podľa 102/1 ? K právomoci podľa 102/1 sa mi ešte žiada doplniť, že ju podľa mňa ÚS „vtesnal“ do mantinelov explicitnej ústavnej úpravy, keď v PL. ÚS 45/2015 povedal, že „právomoc podľa čl. 102 ods. 1 písm. s) ústavy je prezident povinný uplatniť v súlade s podmienkami vymedzenými ústavou, ktorá mu poskytuje možnosť voľnej úvahy v dimenziách čl. 134 ods. 2 a čl. 139 ústavy [...]“ Takéto chápanie uvedenej právomoci dáva prezidentovi možnosť (a povinnosť?), v prípade ak ústava predpokladá priestor pre voľné uváženie, rozhodnúť tak, aby bol zachovaný riadny chod ústavných orgánov. (Uvedomujúc si, že táto časť 45/2015 -a vlastne celé rozhodnutie je len veľké obiter; že sa jednalo o odmietnutie návrhu podať výklad ústavy; skôr je to mierené ako ďalší point do diskusie) Trošku problematická je aj argumentácia možnosti vymenovať 3 sudcov pre uznášania-schopnosť pléna, argumentujúc tým, aby bol ÚS funkčný. K tomu sa však ÚS vyjadril v rozhodnutí I. ÚS 575/2016, najmä, para. 48 podľa ktorého „ Aby ústavný súd mohol plniť svoju hlavnú úlohu správne, na ústavnom súde môže chýbať maximálne jeden sudca, pretože v tom prípade by počet sudcov bol dvanásť a umožňoval by vytvorenie všetkých štyroch predvídaných senátov. Inak povedané, práve existencia štyroch senátov a trvale vysoký nápad ústavných sťažností primárne vyžadujú, aby činnosť všetkých štyroch senátov ústavného súdu bola plne funkčná“. To znamená, že ÚS je v zásade rovnako „nefunkčný keď sú prítomní 4 alebo 7mi sudcovia (samozrejme ide o zveličenie, ale myslím, že everybody gets the point :) )

Kristián, ďakujem za tvoje spomienky. Varoval si, že budú viac o Tebe ako o Jožkovi, ale predsa vystihujú aj spomienky moje. Dával zo seba veľa - rodine, priateľom, kolegom, fakulte...chýba.

Na portáli pravnelisty.sk sa riešila otázka, či možno spáchať trestný čin poškodzovania veriteľa nerealizovaním výkonu záložného práva (bližšie k skutkovému stavu pozri tu http://www.pravnelisty.sk/clanky/a715-mozno-spachat-trestny-cin-poskodzovania-veritela-nerealizovanim-vykonu-zalozneho-prava). Išlo o prípad, v kto­rom zá­lož­ný ve­ri­teľ od­mie­tal pris­tú­piť k reali­zá­cii (vý­ko­nu) zá­lož­né­ho prá­va vo vzťa­hu k svoj­mu dl­žní­ko­vi a tým zá­ro­veň ma­ril us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky svoj­ho vlas­tné­ho ve­ri­te­ľa. Tie­to prí­pa­dy sú sí­ce v ap­li­kač­nej praxi spo­ra­dic­ké, av­šak sú prob­le­ma­tic­ké z hľa­dis­ka mož­né­ho vy­vo­dzo­va­nia tres­tnej zod­po­ved­nos­ti a to aj v tres­tných ve­ciach, v kto­rých mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že zá­lož­ný ve­ri­teľ cie­ľe­ne ne­reali­zu­je vý­kon zá­lož­né­ho prá­va vo­či svoj­mu dl­žní­ko­vi a ko­ná tak s úmys­lom, aby sa z fi­nan­čných pros­tried­kov zís­ka­ných z vý­ko­nu zá­lož­né­ho prá­va ne­mo­hol us­po­ko­jiť ve­ri­teľ zá­lož­né­ho ve­ri­te­ľa. Autor Peter Šamko dospel k záveru, že ne­reali­zo­va­nie vý­ko­nu zá­lož­né­ho prá­va nie je, sa­mé oso­be, iným od­strá­ne­ním ma­jet­ku dl­žní­ka v zmys­le § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že tu nep­ri­chá­dza za­tiaľ do úva­hy vy­vo­dzo­va­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, res­pek­tí­ve iné­ho tres­tné­ho či­nu. Pred­met­nú záver je te­da mož­né ak­cep­to­vať, av­šak s vý­hra­dou, že dl­žník svo­jím roz­hod­nu­tím vô­bec ne­reali­zo­vať vý­kon zá­lož­né­ho prá­va vo­či svoj­mu dl­žní­ko­vi mô­že spô­so­biť preml­ča­nie zá­lož­né­ho prá­va a tým aj práv­ne zni­če­nie svoj­ho ma­jet­ku v zmys­le skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. (fak­tic­kú ne­vy­mo­ži­teľ­nosť poh­ľa­dáv­ky od dl­žní­kov­ho dl­žní­ka). Po­kiaľ by te­da dl­žník s vý­ko­nom zá­lož­né­ho prá­va vá­hal tak dl­ho, že by doš­lo k preml­ča­niu zá­lož­né­ho prá­va, pri­chá­dza­lo by do úva­hy vy­vo­dzo­va­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za spá­chanie tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, pre­to­že preml­ča­ním vý­ko­nu zá­lož­né­ho prá­va by doš­lo k fak­tic­ké­mu úbyt­ku ma­jet­ku dl­žní­ka a ve­ri­teľ by stra­til akú­koľ­vek reál­nu mož­nosť us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku z ma­jet­ku dl­žní­kovho dlžníka. V tom­to sme­re je nut­né pri­po­me­núť, že v zmys­le § 100 ods. 2 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka sa zá­lož­né prá­va nep­reml­ču­jú skôr, než za­bez­pe­če­ná poh­ľa­dáv­ka. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sa pre­to mu­sia v ob­dob­ných tres­tných ve­ciach za­obe­rať aj pred­bež­nou otáz­kou spo­čí­va­jú­cou v tom, či ne­ko­na­ním dl­žní­ka (ne­reali­zo­va­ním vý­ko­nu zá­lož­né­ho prá­va) ne­doš­lo k preml­ča­niu zá­lož­né­ho prá­va. V tejto súvislosti musíme poukázať na § 151j ods. 2 OZ, podľa ktorého "Ak pohľadávka zabezpečená záložným právom nie je riadne a včas splnená, môže sa záložný veriteľ uspokojiť alebo domáhať sa uspokojenia zo zálohu aj vtedy, keď zabezpečená pohľadávka je premlčaná." Táto norma časovo neskoršia ako § 100 ods. 2 OZ, preto by mala prednosť. Z uvedeného vyplýva, že záver Petra Šamka v časti premlčania záložného práva nie je celkom presný. K zneu­ži­tiu prá­va pri tres­tnom či­ne poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa poz­ri bliž­šie Šam­ko, P.: Nie­koľ­ko ap­li­kač­ných prob­lé­mov pri vý­klad­ne zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, Zo súd­nej praxe č. 2/2016

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníkov konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (II. ÚS 74/97). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03). Ústavný súd vo vzťahu k dôvodom, ktoré krajský súd viedli k nerešpektovaniu ustanovenia § 390 CSP, považuje za potrebné zdôrazniť, že pri splnení predpokladov na použitie § 390 CSP je tu daná zákonná povinnosť krajského súdu postupovať dôsledne podľa tohto ustanovenia bez možnosti akýchkoľvek úvah od tohto ustanovenia sa odkloniť. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 227/2018 zo dňa 15. 8. 2018 - http://merit.slv.cz/I.US227/2018)