ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Zákon č. 373/2018 Z. z. novelizoval zákon o obchodnom registri tak, že v § 2 ods. 3 sa za slovo „noriem“ vkladajú slová „ani subjektom zapísaným v registri partnerov verejného sektora. Táto zmena znamená, že subjekt, ktorý je zapísaný v RPVS nie je povinný zapisovať KÚV duplicitne aj do OR SR. Opačne to však neplatí. Z dôvodovej správy: Navrhovaná zmena súvisí so zmenou zákona č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ku ktorej došlo zákonom č. 52/2018 Z. z. a ktorou vznikla povinnosť evidencie údajov o konečnom užívateľovi výhod v zákonom určenom rozsahu vo vzťahu k zákonom určenému okruhu právnických osôb (povinnosť nemajú subjekty verejnej správy, ani emitenti cenných papierov prijatých na obchodovanie na regulovanom trhu). Táto nová povinnosť sa premietla v rámci ustanovenia § 2 ods. 3 zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obchodnom registri“) a vzniká ňou popri registri partnerov verejného sektora zavedenom zákonom č. 315/2016 Z. z. o registri partnerov verejného sektora a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 38/2017 Z. z. (ďalej len „zákon o registri partnerov“) ďalší mechanizmus evidencie údajov o konečných užívateľoch výhod. V praxi to znamená, že u niektorých subjektov sa vyžaduje zapisovať údaje o konečných užívateľoch výhod dvakrát. Raz z pozície obchodnej spoločnosti (zápis konečných užívateľov výhod do obchodného registra), druhýkrát z pozície partnera verejného sektora (zápis do registra partnerov verejného sektora). Logickou sa preto javí požiadavka, aby tieto dve povinnosti boli splnené jedným úkonom súčasne v zmysle zásady jedenkrát a dosť. Z uvedeného dôvodu sa navrhuje vyjadriť skutočnosť, že povinnosť zápisu údajov o konečných užívateľoch výhod okrem subjektov verejnej správy a emitentov cenných papierov podľa § 2 ods. 3 zákona o obchodnom registri nemá ani subjekt, ktorý je už zapísaný v registri partnerov verejného sektora.

Dobrý deň, som rád, že nie som sám. Aj na FB som pod tento príspevok napísal úplne rovnakú skúsenosť. V dôsledku tohto konania zákonného sudcu som dal podnet na Úrad podpredsedu vlády a začali ex offo konanie a zároveň som inicioval kontrolu aj u správcu konkurznej podstaty a dúfam a pevne verím, že pokuta pre OS PO a správcu bude čo najvyššia, lebo absolútne ignorujú § 197a ZoKR a § 82l zákona o súdoch.

Ako aktivny pilot mam na dany proble trochu iny nazor. Ano suhlasim s tvrdenim sudneho dvora ze letecka spolocnost ma moznost uzavriet zmluvu s firmou ktora by lietadlu poskodenu pneumatiku promptne vymenila. Avsak ma vobec sudny dvor predstavu ako dlho trva vymena takej pneu? Zaujimalo by ma ci sa riesila aj takato varianta. Teda v pripade ze by letecka spolocnost taku moznost mala a vymena by trvala danych 3 a pol hodiny ci by v tom priapade sudny dvor argumenty spolocnosti uzna a nahradu skody zamietol

Tak teda posielajme na skusku a nepredavajme. Sam mam eshop a so zakonom a s jeho ustanovenim 14 dnovej lehoty na moznost bezdovodneho vratenia tovaru nesuhlasim. 14 dni je jednoducho dlho. Bud by som moznost vratenia tovaru zrusil a nahradil tuto moznost vymenouza iny tovar alebo by som tuto moznost skratil na 3 dni. Preo je spotrebitel tak velmi chraneny a nikto neberie do uvahy ake nam predajcom tieto ustanovenia sposobuju problemy. Dokedy mienia zakonodarcovia robit opatrovnikov dospelym ludom? Zacinam nadobudat presvedcenie ze slovo SUI IURIS straca svoj vyznam.

Dovolím si upozorniť na nešvár existujúci na OS Prešov. Poznám viacero rozhodnutí tohto súdu (napr. v konaní 3OdK/199/2017), kedy súd neprihliada na prihlášky doručené cez elektronický formulár na slovensko.sk z dôvodu, že neboli podpísané na predpísanom tlačíve podľa vyhlášku 665/2005 Z.z.. Konkurzný súd sa pritom vôbec nevysporiadal so zákonom e-Gov, ale v ôdovodnení šiel čisto len podľa vyhlášky 665/2005 Z.z.. Ja osobne s týmto názorom okrensného súdu nesúhlasím najmä s ohľadom na § 24 ZoE-gov (Elektronický formulár pre elektronické podanie je platný, ak je sprístupnený v module elektronických formulárov a jeho platnosť nebola zrušená) a § 28 odsl. 1 ZoE-gov (Elektronické podanie, vrátane príloh, má rovnaké právne účinky ako návrh na začatie konania, žaloba, žiadosť, sťažnosť, vyjadrenie, stanovisko, ohlásenie alebo iný dokument, vrátane príloh, ktoré sa podľa osobitného predpisu podávajú alebo doručujú orgánu verejnej moci v listinnej podobe.) v spojení s § 3 písm. i) a j) ZoE-gov.

Posúdenie dôležitosti dôvodu na odročenie pojednávania posudzuje súd podľa konkrétnych okolností prípadu a môže ich preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania predmetnej žiadosti o odročenie termínu pojednávania (obdobne aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 1Obdo/19/2014). Ak je dôvodom na odročenie pojednávania zdravotný stav strany sporu alebo jeho zástupcu, návrh na odročenie pojednávania musí obsahovať aj vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že jeho zdravotný stav neumožňuje účasť na pojednávaní. Za takéto vyjadrenie sa považuje vyjadrenie ošetrujúceho lekára na lekárskom potvrdení, že daná osoba trpí nepriaznivým zdravotným stavom. Ak však návrh na odročenie pojednávania neobsahuje takéto vyjadrenie ošetrujúceho lekára, nemôže súd žiadosti vyhovieť a môže pojednávať v neprítomnosti strany sporu. Za účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu (OSP) ak bol dôvodom na odročenia pojednávania zdravotný stav účastníka konania alebo jeho právneho zástupcu, predmetný návrh musel obsahovať vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že zdravotný stav osoby neumožňuje účasť na pojednávaní a že nie je schopný bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu sa zúčastniť predmetného súdneho pojednávania vytýčeného konajúcim súdom na určitý termín. Vo všeobecnosti skúma súd dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť o odročenie pojednávania, z hľadiska okolnosti, ktorú uviedol žiadateľ, a môže ich preveriť len zo skutočností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania tejto žiadosti. Dôležitý dôvod mohol byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každej strane sporu za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca strane sporu prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na časové súvislosti nedovoľujúca uskutočniť kroky vedúce k účasti na pojednávaní). V rozhodovacej praxi súdov sa choroba preukázaná lekársky uznanou práceneschopnosťou považuje za dôležitý dôvod (obdobne judikát R 31/95). Zdravotný stav strany sporu (fyzickej osoby) je dôvodom na odročenie pojednávania, ak je súdu včas preukázaný vyjadrením lekára, že konkrétna osoba nie je schopná bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu zúčastniť sa pojednávania (obdobne judikát R 132/2014)... Na základe vyššie uvedeného odvolací súd urobil záver, že súd prvej inštancie z procesného hľadiska postupoval v súlade s ustanoveniami Civilného sporového poriadku, keď dôvody prezentované žalobcom na odročenie pojednávania neuznal za také, ktoré by boli právne významné pre to, aby pojednávanie (stanovené dopredu s časovým odstupom mesiac a pol) muselo byť odročené. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že lekárske predpisy a výmenný poukaz na kožné vyšetrenie nemohli byť dostačujúcimi dôvodmi na ospravedlnenie neúčasti žalobcu na pojednávaní, pretože neosvedčovali také závažné zdravotné dôvody, pre ktoré by sa žalobca nemohol pojednávania zúčastniť. (I. ÚS 226/2018)

Prikázanie (delegácia) veci z dôvodu vhodnosti predstavuje výnimku z práva strany civilného sporového konania (účastníka civilného mimosporového konania) na zákonného sudcu (č1. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky), ako aj výnimku zo zákonom definovaných kritérií miestnej príslušnosti súdu. Účelom inštitútu delegácie z dôvodu vhodnosti je predovšetkým zabezpečenie hospodárnosti civilného konania alebo jeho zrýchlenie. Dôvody delegácie môžu mať v praxi rozmanitú povahu, najmä však osobnú, zdravotnú, sociálnu, či finančnú. Vzhľadom k charakteru delegácie ako výnimky zo zásady, že vec prejednáva a rozhoduje súd, ktorého príslušnosť vyplýva zo zákonom stanovených kritérií, musí mať však aj dôvod delegácie vždy výnimočný charakter. Podľa názoru najvyššieho súdu, špecifiká daného prípadu delegáciu veci odôvodňujú. Ako sa uvádza v návrhu na prikázanie veci, dvaja z dedičov, konkrétne navrhovateľ K. a U. sú už v pokročilom veku (75 a 83 rokov). Tvrdenie navrhovateľa, že vzhľadom na zdravotný stav zodpovedajúci ich veku by cestovanie z okresu Rimavská Sobota do Trebišova pre nich predstavovalo veľkú záťaž, je preto plne opodstatnené. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Ndc/13/2018 zo dňa 18.12.2018)

Štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade s v danom čase platnou procesnou normou, ustanovením § 148 OSP, podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava CSP analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného princípu uvedeného v čl. 4 ods. 2 CSP s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať aj za právnej úpravy Civilného sporového poriadku. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Obo/3/2018 zo dňa 31. júla 2018 - publikované v Zbierke pod č. R 75/2018)

Prípustnosť použitia ,,...odposluchov...“ sa posudzuje v súvislosti s porušením práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru či čl. 46 ods. 1 ústavy) alebo práva na súkromie (čl. 8 dohovoru či čl. 19 ústavy). Z judikatúry ESĽP vyplýva, že samotné porušenie práva na súkromie nemusí vždy znamenať, že bolo zároveň porušené právo na spravodlivý proces. Môže dôjsť k záveru, že právo na spravodlivý proces porušené nebolo a dôkaz získaný protiprávnym ,,odposluchom“ (záznamom telekomunikačnej prevádzky) môže byť označený ako prípustný, hoci právo na súkromie porušené mohlo byť (porov. SCHENK proti Švajčiarsku z 12. 7. 1988, alebo KHAN proti Veľkej Británii z 12. 5. 2000). Možno zhrnúť, že v judikatúre ESĽP sú pri posudzovaní dôkazov získaných porušením práva na súkromie zásadné predovšetkým dve otázky. Otázka posúdenia spravodlivosti procesu príslušného trestného konania ako celku a otázka relevancie dôkazu; špecifickú úpravu prípustnosti dôkazov však prenecháva vnútroštátnej zákonnej úprave na základe vyvažujúceho testu proporcionality. (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 360/2018 zo dňa 10. októbra 2018 )

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle. Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa § 257 CSP, použitie ktorého je výnimkou, pretože iba v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na kontext v konkrétne posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa na aplikáciu daného ustanovenia, pretože ide o nezávislé diskrečné oprávnenie všeobecných súdov. Je však nutné poznamenať, že musí ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí všeobecného súdu riadne a presvedčivo odôvodnený. Dôvodnosť aplikácie § 257 CSP je v danom prípade podľa názoru ústavného súdu odôvodnená ústavne konformným spôsobom (dostatočne a relevantne). Krajský súd dostačujúco odôvodnil, prečo považoval dôvody, pre ktoré okresný súd sťažovateľke nárok na náhradu trov konania nepriznal, za správne. Skutkové a právne závery uvedené v citovanom odôvodnení uznesenia krajského súdu nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia, a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať ani ich prípadne nahrádzať vlastnými. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľky, že krajský súd nereagoval na jej odvolanie, ústavný súd pripomína, že podľa jeho doterajšej judikatúry odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Pokiaľ okresný súd dostatočne odôvodnil uznesenie v časti o nepriznaní trov konania tak, aby sa sťažovateľka dozvedela všetky relevantné dôvody, ktoré ho k takémuto rozhodnutiu viedli, krajský súd nemôže porušiť označené práva sťažovateľky, ak sa s takýmto odôvodnením okresného súdu stotožní a naňho odkáže. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu v spojení s uznesením krajského súdu je zrejmé, že za rozhodujúci argument, pre ktorý nebola sťažovateľke priznaná náhrada trov konania, je potrebné považovať skutočnosť, že sťažovateľka vyzvala žalovaného na predloženie relevantných dokladov viac ako štyri roky pred podaním žaloby na súd. Pokiaľ sa teda krajský súd vysporiadal vo svojom odôvodnení s týmto rozhodujúcim argumentom, potom základné právo sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neporušil. (I. ÚS 422/2018)

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011, v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania... posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na podanie odvolania [pozri jasné znenie § 365 ods. 1 písm. c) CSP], prípadne (za splnenia zákonom ustanovených podmienok) aj na podanie dovolania [§ 420 písm. e) CSP (pozri napr. mutatis mutandis II. ÚS 595/2013, IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)]. Pokiaľ malo byť podľa názoru sťažovateľky o jej námietke zaujatosti rozhodované nadriadeným súdom a vo veci samej rozhoduje sudkyňa, ktorá mala byť podľa objektívneho posúdenia jej pomeru k veci alebo k účastníkom konania, alebo k ich zástupcom z ďalšej účasti na prejednávaní veci a rozhodovaní vylúčená, potom sa jej sťažnosť podaná ústavnému súdu javí ako predčasná, keďže v ďalšom konaní v merite veci pred všeobecnými súdmi môže sťažovateľka postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať sa ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu [§ 365 ods. 1 písm. c) CSP: „Odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.“], prípadne dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu [§ 420 písm. e) CSP: „Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd.“]. V tomto prípade teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľke (m. m. II. ÚS 455/2018). Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konania domáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhať v konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavy zjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpať všetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mu v konaní pred všeobecnými súdmi dostupné. (II. ÚS 518/2018)

K rovnakému kritickému názoru komentovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR dospel aj OSLACKÝ, M.: Následky nevybavenia reklamácie spotrebiteľa v 30-dňovej lehote z perspektívy aktuálnej rozhodovacej činnosti súdov; Justičná revue, 71, 2019, č. 2, s. 173 – 181.

Zvukový nebo obrazový záznam, který se týká člověka nebo jeho projevů osobní povahy a který byl pořízen soukromou osobou bez vědomí nahrávané osoby, lze použít jako důkaz v občanském soudním řízení pouze tam, kde má vést k prokázání skutečnosti, kterou není možné prokázat jinak (pomocí důkazů, které nezasahují do absolutních osobnostních práv dotčené osoby), a kde i další okolnosti případu vedou k závěru, že nelze upřednostnit právo na ochranu osobnosti dotčené osoby před právem na spravedlivý proces toho, komu je použití důkazu zvukovým či obrazovým záznamem týkajícím se této osoby nebo jejích projevů osobní povahy na prospěch. (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR , sp. zn. 21Cdo/1267/2018 z 14.08.2018)

Pri uplatnení princípu potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné oprávnenej osobe súd neprihliada len na skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza z jeho potenciálnych príjmov, to znamená príjmov, ktoré povinný (potenciálne) mohol mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové znalosti, dopyt na trhu práce. Tento princíp sa uplatňuje aj vtedy, keď povinný svojím konaním berie na seba neprimerané majetkové riziká, zahŕňajúce aj takú činnosť, ktorá ohrozuje dosiahnutie príjmu, prípadne vedie až k strate jeho príjmu a tým aj k strate možnosti platiť výživné. Na zníženie (stratu) príjmu povinného súd prihliada len v prípade jednoznačného preukázania takého dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného. Obdobné negatívne dopady na možnosť platiť výživné, aké má konanie povinného, ktorým sa sám bez vážneho dôvodu (nie v dôsledku objektívnych príčin ním nezavinených), vzdal doterajšieho výhodnejšieho zamestnania (s vyšším príjmom) a zamenil ho za zamestnanie menej výhodné, kde dosahuje nižší príjem (§ 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine), má úmyselné protiprávne konanie povinného majúceho znaky trestnej činnosti, za ktoré bol vzatý do väzby a následne mu bol súdom uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, pri výkone ktorého došlo k poklesu alebo až strate jeho príjmov. Aj v takom prípade je namieste uplatnenie princípu potencionality príjmov. Skutočnosť, že takýmto konaním sa povinný vzdal objektívnej možnosti platiť výživné, nemôže byť na úkor oprávneného. Opačný výklad ustanovenia § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine by viedol k absurdným dôsledkom, medziiným k tomu, že povinný by sa svojim úmyselným násilným konaním voči oprávnenému s následnou väzbou a právoplatným uložením nepodmienečného trestu odňatia slobody „zbavil“ (alebo mohol „zbaviť“) svojej vyživovacej povinnosti. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 20. 2. 2019, sp. zn. 3 Cdo 236/2018, tvorba právnej vety: najpravo.sk; rozhodnutie nebolo oficiálne publikované - dostupné na https://www.najpravo.sk/judikatura/rodinne-pravo/vyzivovacia-povinnost/medzi-rodicmi-a-detmi/princip-prednosti-potencionality-prijmov-osoby-povinnej-platit-vyzivne.html)

Vylúčenie prípustnosti dovolania proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP) sa vzťahuje tiež na dovolanie smerujúce proti takému uzneseniu odvolacieho súdu vydanému v čase pred realizáciou faktického návratu maloletého dieťaťa do cudziny, ktorým bolo po právoplatnosti uznesenia nariaďujúceho jeho návrat rozhodnuté o prijatí vhodného opatrenia v zmysle § 130 CMP. Prípustnosť dovolania proti tomuto uzneseniu nemôže založiť ani procesná vada zmätočnosti uvedená v § 420 CSP (viď judikát R 20/2017), ale ani okolnosť, ktorá by inak bola relevantná podľa § 421 ods. 1 CSP. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/238/2018 zo dňa 17. januára 2019 - zdroj: https://www.nsud.sk/data/att/83346_subor.pdf)

Ani za účinnosti CSP nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu prípadne spočíva na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä judikáty R 54/2012 a R 24/2017). Dôvodom, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je tiež nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993, R 125/1999 a R 42/1993. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/124/2018 zo dňa 30. januára 2019 - zdroj: https://www.nsud.sk/data/att/83692_subor.pdf)

Účelom zníženia majetkového cenzu v sporoch s ochranou slabšej strany je podľa dôvodovej správy k CSP zvýšená procesná ochrana slabšej strany, ktorou je v spotrebiteľskom spore spotrebiteľ. Táto zvýšená procesná ochrana spočíva v sprístupnení dovolania aj pri nižšej sume peňažného plnenia. Znížený majetkový cenzus sa teda v spotrebiteľskom spore uplatní, ak je dovolateľom neúspešný spotrebiteľ. Pokiaľ je však dovolateľom neúspešný dodávateľ, pre posúdenie prípustnosti dovolania platí majetkový cenzus vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Táto interpretácia neodporuje princípu rovnosti zbraní, pretože je všeobecne známou skutočnosťou, že rovnosť subjektov je v určitých sporoch (vzhľadom na postavenie strán) len fikciou, na ktorú zákonodarca v CSP reagoval tzv. pozitívnou diskrimináciou, t. j. osobitnou právnou úpravou sporov s ochranou slabšej strany. Za takéto spory sa považujú spotrebiteľské spory, antidiskriminačné spory a individuálne pracovné spory (§ 290 až § 323 CSP), pričom slabšou stranou v nich je spotrebiteľ, zamestnanec a diskriminovaný. Ochrana slabšej strany spočíva v tom, že sa jej priznáva viac práv za účelom docielenia rovného postavenia s druhou stranou sporu, a teda dôsledného naplnenia princípu rovnosti zbraní (porovnaj rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 80/2017). Prípustnosť dovolania žalobkyne preto nie je možné posudzovať v zmysle § 422 ods. 1 písm. b/ CSP, nakoľko dovolateľka nepožíva ochranu slabšej strany v spore. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Cdo/124/2018 zo dňa 30. januára 2019 - zdroj: https://www.nsud.sk/data/att/83692_subor.pdf)

zaujímavé https://zive.azet.sk/clanok/139022/kataster-v-tichosti-spustil-hromadu-e-sluzieb-hacik-automatika-len-na-kusku-slovenska/

Za neoprávnený zásah do dobrej povesti právnickej osoby sa považuje taktiež verbálny útok na jej jednotlivých predstaviteľov, nakoľko útok na konkrétneho predstaviteľa môže veľmi citeľne poškodiť dobrú povesť právnickej osoby (DEVÁTÝ, S.- TOMAN, P.: Ochrana dobrej pověsti a názvu právnických osob. LINDE Praha, a.s., 1999, s. 42)

Právny poriadok pripúšťa, že môže dôjsť k súbehu neoprávneného zásahu do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby súčasne s neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby, a teda, že jedným konaním môže dôjsť ako k porušeniu práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, tak aj k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby a uspokojenie práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby tak nemôže konzumovať, alebo vylúčiť uplatnenie práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby a naopak. K neoprávnenému zásahu do dobrej povesti právnickej osoby môže dôjsť nielen zásahom do práv samotnej právnickej osoby ako celku, ale aj zásahmi, ktoré sa dotýkajú jej jednotlivých predstaviteľov, respektíve zamestnancov. Pokiaľ teda existuje vzájomná prepojenosť/väzba medzi jednotlivými fyzickými osobami tvoriacimi právnickú osobu a jej dobrou povesťou, môže útok na konkrétneho predstaviteľa právnickej osoby poškodiť dobrú povesť právnickej osoby a rovnako môže útok na dobrú povesť právnickej osoby mať negatívny vplyv na samotné fyzické osoby (rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8Co/475/2013 z 28. 10. 2014; uznesenie ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 473/2017-14 z 1. augusta 2017).