ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

K judikátu R 62/2017 odporúčam glosu K .Csacha v časopise Súkromné právo 5/2018, kde autor upozorňuje, že je potrebné rozlišovať medzi náležitosťami a predpokladmi odstúpenia od zmluvy, pričom vymedzenie dôvodu odstúpenia od zmluvy nie je náležitosťou tohto právneho úkonu, ktorá by zakladala platnosť/neplatnosť odstúpenia, ale ide iba o podmienku (predpoklad) odstúpenia od zmluvy, ktorá sa následne skúma v súdnom konaní, t. j. dôvod odstúpenia musí existovať materiálne, avšak skutkovo sa nemusí vymedzovať v samotnom odstúpení od zmluvy ako jeho obligatórna formálna náležitosť. Inak povedané, dôvod odstúpenia nemusí byť v odstúpení od zmluvy uvedený, musí však existovať, aby bol tento úkon platný.

V konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, resp. zabezpečovacieho opatrenia, v ktorom strana konania, proti ktorej návrh smeruje, nemá možnosť zaujať stanovisko k návrhu pred rozhodnutím prvostupňového súdu, taký postup odvolacieho súdu, ktorým sa tento odmietne zaoberať odvolacou argumentáciou dotknutej strany konania a ňou predloženými listinnými dôkazmi s poukazom na to, že pre zabezpečovacie opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania prvostupňového uznesenia, treba považovať za popretie podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. (Nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 202/2018-40 zo dňa 6. septembra 2018)

K prekvapivosti uplatnenia moderácie náhrady trov konania sa vyjadril aj Najvyšší súd SR ešte za účinnosti § 150 OSP, pričom tieto závery sú použiteľné aj na právny stav podľa CSP. Požiadavka spravodlivého procesu sa vzťahuje na všetky druhy konania a rozhodovania súdu, ktorými sú dotknuté subjektívne práva a povinnosti účastníkov, teda aj na konanie o trovách konania, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou súdneho konania ako celku. Aj pri rozhodovaní o trovách konania musí teda súd prihliadať na všetky okolnosti veci, ktoré môžu mať vplyv na určenie povinnosti a práv účastníkov. Súčasťou práva na spravodlivý proces je preto i v tejto časti konania povinnosť súdu vytvoriť priestor na to, aby účastníci konania mohli účinne uplatňovať svoje námietky a argumenty, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie súdu o trovách konania a s ktorými sa súd musí riadne vyrovnať. Splniť túto povinnosť je potrebné najmä v prípade, keď súd zvažuje uplatnenie svojho moderačného práva podľa ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p., ktoré mu dáva možnosť, aby výnimočne, za splnenia predpokladov v tomto ustanovení uvedených celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov konania úspešnému účastníkovi konania, u ktorého sú inak splnené predpoklady pre priznanie náhrady (napr. uznesenie NS SR, sp.zn. 6 M Cdo 5/2011 z 18. januára 2012).

V súdnej praxi sa zvyklo pomerne často stávať, že § 257 CSP (predtým § 150 OSP) sa aplikoval nepredvídateľne, teda bez toho, aby sa k jeho aplikácii mala možnosť vyjadriť strana konania, pre ktorú bola jeho aplikácia v neprospech. Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. júla 2018, sp. zn. I. ÚS 153/2018) sa v tomto smere vyjadril, že je povinnosťou súdu vytvoriť procesný priestor umožňujúci strane sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia. Ak má súd v úmysle použiť moderačné právo alebo ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje stanovisko. Okrem toho sa Ústavný súd SR vyjadril aj k zneniu, resp. správnosti formulácie výroku rozhodnutia v prípade moderácie. Výrok rozhodnutia v prípade úplnej moderácie by mal znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ resp. „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“ už nemá v CSP oporu. V neposlednom rade je povinnosťou súdu existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať znaky svojvôle.

Pokiaľ sťažovatelia uplatnili dovolací dôvod podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP a najvyšší súd sa obmedzil iba na zhodu v právnom názore medzi prvoinštančným a odvolacím súdom o tom, že ich dobromyseľnosť je bez právneho významu, pričom vôbec nezohľadnil odlišné rozhodnutie najvyššieho súdu v skutkovo obdobnej veci a ani judikatúru ústavného súdu, rozhodol arbitrárne, čím porušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. (NÁLEZ Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. 9. 2018, sp. zn. I. ÚS 92/2018 - zdroj: http://merit.slv.cz/I.US92/2018)

Napriek tomu, že novela účinná od 1.1.2016 vylúčila možnosť preskúmavať zákonnosť rozhodnutí vydaných v trestnom konaní ako aj postupov o.č.t.k. na základe podnetu v zmysle zákona o prokuratúre, prokurátorská prax je taká, že tieto podnety sa riadne vybavujú. Uskutočňuje sa to na základe príkazu generálneho prokurátora SR z 12. mája 2017 o postupe prokurátorov pri vybavovaní žiadostí o preskúmanie zákonnosti v trestnom konaní, ktorý bol publikovaný v Zbierke služobných predpisov generálneho prokurátora SR pod por. č. 6/2017. Tento príkaz bol vydaný v záujme ochrany zákonnosti v trestnom konaní podľa § 10 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre.

V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžo/291/2009 zo dňa 21.04.2010, na ktoré poukázal aj krajský súd: „V § 602 ods. 1, 2 OZ sú stanovené právne podmienky vzniku predkupného práva a súčasne práva a povinnosti z neho plynúce tak, že predkupné právo predávajúceho a povinnosť kupujúceho ponúknuť vec na predaj sú právami a povinnosťami vznikajúcimi na základe vedľajšieho dojednania pri kúpnej zmluve. Vedľajším dojednaním sa medzi predávajúcim a kupujúcim zakladá osobitný právny vzťah, ktorý sa odlišuje od ostatného obsahu právneho vzťahu, ktorý bežne vyplýva z kúpnej zmluvy a súčasne, že predkupné právo možno dohodnúť aj pre prípad iného scudzenia veci než predajom, pričom pod iným scudzením veci než predajom sa rozumejú všetky spôsoby scudzenia, ktoré nie sú predajom, napríklad scudzenie darovaním, výmenou, zámenou a pod.“ Rozdiel medzi predkupným právom s obligačnými a vecno-právnymi účinkami spočíva najmä v tom, že pokiaľ pri obligačnom práve oprávnená osoba z predkupného práva nevyužije svoje právo na kúpu veci, tak predkupné právo ako také zaniká. Ak má však predkupné právo vecno-právne účinky, tak odmietnutie ponuky oprávnenou osobou nespôsobuje zánik predkupného práva. Pokiaľ bolo predkupné právo dohodnuté s vecno-právnymi účinkami, tak takéto predkupné právo pôsobí nielen medzi účastníkmi zmluvy, medzi ktorými bolo predkupné právo dojednané, ale povinnosťou z predkupného právneho vzťahu sú viazaní i právny nástupcovia povinného subjektu. Žalobca v námietkach zameral svoju pozornosť na skutočnosť, že zmluvu o predkupnom práve je možné medzi účastníkmi uzavrieť aj samostatnou zmluvou, z čoho vyvodil záver, že zmluvu o predkupnom práve je možné uzavrieť akoukoľvek zmluvou bez ohľadu, či sa dotýka scudzenia veci alebo nie a takúto zmluvu je potrebné považovať za vkladu schopnú. Odvolací súd rovnako ako prvostupňový súd súhlasí s názorom, že zmluvu o predkupnom práve je možné uzavrieť aj samostatnou zmluvou, a tiež v súvislosti s inou zmluvou, v dôsledku ktorej zmluvy účastníci uzatvoria obligačný záväzok, ktorý je zaväzujúci len pre zmluvné strany. Avšak rovnako nepovažuje za správny záver žalobcu, že predkupné právo ako vecné právo, je možné zriadiť akoukoľvek zmluvou bez ohľadu na to, či sa dotýka scudzenia veci alebo nie a že táto zmluva spĺňa všetky podmienky na vklad predkupného práva do katastra. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 10Sžo/80/2015 zo dňa 25. 05. 2016 - zdroj: http://merit.slv.cz/10Szo/80/2015,forced54597)

Ústavný súd konštatuje, že potvrdenie (doložka) o vykonateľnosti podľa § 39 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31. marca 2017 je osvedčenie vydané súdom (presnejšie súdnym úradníkom) o tom, že sú splnené podmienky ustanovené zákonom na to, aby sa určité rozhodnutie stalo vykonateľným. Ak ide o rozhodnutie vykonateľné po právoplatnosti, súd tým osvedčuje, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v zmysle § 159 OSP, resp. § 227 ods. 1 CSP, teda že bolo doručené a že proti nemu nie je prípustné odvolanie alebo že odvolanie prípustné bolo, ale odvolací súd ho zákonným spôsobom vybavil a uplynula lehota na plnenie počítaná od právoplatnosti. Pri rozhodnutiach predbežne vykonateľných doložka vykonateľnosti osvedčuje, že rozhodnutie bolo zákonným spôsobom doručené a že uplynula lehota na plnenie počítaná od tohto doručenia. Doložka vykonateľnosti nie je súdnym rozhodnutím, nemá vlastnosť právoplatnosti, a teda ani právoplatnosti podľa § 159 OSP, resp. § 226 CSP. Z právneho hľadiska ide v prípade tejto doložky o verejnú listinu podľa § 134 OSP, resp. § 205 CSP, proti ktorej zákon pripúšťa dôkaz opaku. Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku potom nevyplýva, že by bol exekučný súd doložkou vykonateľnosti bezvýhradne viazaný. Naopak, v námietkach proti exekúcii (§ 50 Exekučného poriadku) bolo možné okrem iného namietať, že sú tu iné okolnosti, pre ktoré je exekúcia neprípustná. To, že exekučný titul sa dosiaľ nestal vykonateľným, bolo okrem toho aj dôvodom zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku. Keďže zastaviť možno len exekúciu, na ktorej vykonanie bolo súdnemu exekútorovi udelené poverenie, ktoré predpokladalo potvrdenie o vykonateľnosti exekučného titulu (§ 39 ods. 2 Exekučného poriadku), je z toho zrejmé, že v konaní o námietkach, ale aj o zastavení exekúcie môže a musí exekučný súd skúmať správnosť potvrdenia o vykonateľnosti v rozsahu vyplývajúcom z § 134 OSP, resp. § 205 CSP. Povinný teda môže proti potvrdeniu vykonateľnosti dokazovať opak a exekučný súd je povinný vykonať dokazovanie o tejto otázke (porov. aj § 9b ods. 4 Exekučného poriadku). Rozsah jeho prieskumnej právomoci je tu potom obmedzený vyslovenými ustanoveniami zákona, napr. o viazanosti súdov právoplatnými rozhodnutiami (§ 159 OSP, § 228 CSP). Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku však nevyplýva, že by právomoc exekučného súdu bola akoby imanentne obmedzená akýmisi neviditeľnými alebo nepísanými princípmi. Taký výklad by neprípustne zužoval právomoc exekučného súdu a obmedzoval prístup povinného k súdnej ochrane podľa čl. 46 ods. 1 ústavy bez riadnej opory v zákone. Prakticky to možno ilustrovať na dvoch príkladoch. Prvým príkladom je situácia, v ktorej proti exekučnému titulu v základnom konaní je podané odvolanie a odvolací súd ho ako neprípustné odmietol uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Toto uznesenie je podľa § 159 v spojení s § 167 OSP, resp. § 228 v spojení s § 234 CSP záväzné medzi stranami konania, čiže je ním pre dané konanie právoplatne vyriešená otázka, či odvolanie bolo alebo nebolo prípustné. Takýmto posúdením je viazaný aj exekučný súd a nie je oprávnený si urobiť vlastný záver o tom, či proti exekučnému titulu bolo alebo nebolo prípustné odvolanie ako predpoklad právoplatnosti (§ 159 ods. 1 OSP, § 227 ods. 1 CSP). Exekučný súd teda nemôže dospieť k záveru o nesprávnosti potvrdenia o vykonateľnosti tým, že skonštatuje, že proti exekučnému titulu bolo prípustné odvolanie, a tak tento doteraz nie je právoplatný, lebo sa o odvolaní nerozhodlo vecne. Druhým príkladom je situácia, v ktorej proti exekučnému titulu, ktorý bol doručený fikciou, bolo podané odvolanie po uplynutí zákonnej lehoty, ktoré súd prvého stupňa (v rozpore s § 209a OSP, resp. § 377 CSP) nepredložil odvolaciemu súdu, ale vybavil ho ako oneskorené neformálnym prípisom odvolateľovi. Tento úkon nie je uznesením, nemá vlastnosť právoplatnosti a nie je ním teda medzi stranami právoplatne vyriešená otázka jeho včasnosti a prípustnosti. V takomto prípade tu teda chýba rozhodnutie, ktoré by exekučný súd v tejto otázke viazalo. Exekučný súd si teda môže samostatne posúdiť otázku, či exekučný titul bol skutočne riadne doručený, kedy skutočne začala plynúť odvolacia lehota a či teda odvolanie skutočne bolo podané oneskorene. Môže pritom (na rozdiel od súdu prvej inštancie v základnom konaní) dospieť k záveru, že tu neboli podmienky nastúpenia fikcie doručenia, odvolacia lehota nezačala plynúť a odvolanie bolo podané včas, čo malo za následok jeho suspenzívny účinok v zmysle § 206 ods. 1 OSP, resp. § 367 ods. 1 CSP. Na základe toho exekučný súd môže dospieť k záveru, že exekučný titul podľa citovaných ustanovení nenadobudol právoplatnosť a nezačala ani plynúť paričná lehota, takže nie je ani vykonateľný. Tým, samozrejme, nie je vylúčené, že exekučný súd sa stotožní s názorom súdu prvej inštancie v základnom konaní a odvolanie bude považovať za oneskorené. Podstatné však je, že sa nemôže odoprieť zaoberať sa argumentmi a dôkazmi povinného v tomto smere s odôvodnením, že potvrdenie o vykonateľnosti je pre exekučný súd bezvýhradne záväzné. Z § 134 OSP a § 205 CSP totiž vyplýva, že nie je. Závery z príkladu 2 platia rovnako aj vtedy, ak bolo odvolanie (ako v prerokúvanej veci) vybavené neformálnym prípisom odvolacieho súdu (tzv. „inakom“). Tento prípis nie je rozhodnutím, preto nemá vlastnosť právoplatnosti a nemôže byť záväzný medzi stranami konania ani pre súdy v inom konaní [§ 159 ods. 2 OSP a § 228 ods. 1 CSP; v náleze sp. zn. II. ÚS 392/2017 (Zbierka nálezov a uznesení v tlači) ústavný súd uviedol, že všeobecné súdy majú preferenčne rozhodovať v procesných formách rozsudku či uznesenia; porov. tiež nález sp. zn. II. ÚS 599/2016, bod 11.1]. Exekučný súd teda má oprávnenie skúmať správnosť tohto prípisu, a to aj v prípade, že ho vydal odvolací súd, ktorý je zároveň nadriadeným súdom exekučného súdu. Zo žiadneho ustanovenia ústavy, zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, Občianskeho súdneho poriadku ani Civilného sporového poriadku nevyplýva žiaden všeobecný princíp subordinácie súdov, teda nadriadenosti odvolacích súdov voči súdom prvej inštancie, s výnimkou kasačnej záväznosti v konkrétnej veci (§ 226 OSP, § 391 ods. 2 CSP). Pokiaľ tomu nebráni táto kasačná záväznosť alebo výslovné ustanovenia zákona, ktoré by bránili spochybňovať správnosť určitých rozhodnutí alebo opatrení súdov (napr. už viackrát citovaný § 159 ods. 1 OSP a § 228 ods. 1 CSP), je každý súd oprávnený preskúmať správnosť postupu každého iného súdu. V prerokúvanej veci tak exekučný súd bol oprávnený aj povinný zaoberať sa vecne námietkami sťažovateľky, ktorá konkrétnym spôsobom namietala, že exekučný titul doteraz nenadobudol právoplatnosť, teda nemôže byť ani vykonateľný (porov. tiež ČENTÍK, T. Konanie o zrušenie doložky právoplatnosti a vykonateľnosti [online]. Dostupné na internete: http://www.ulpianus.sk/blog/konanie-o-zrusenie-dolozky- pravoplatnosti-a-vykonatelnosti/; možno dodať, že rakúsky oeZPO pozná špeciálne konanie o určenie právoplatnosti rozhodnutí). (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 755/2017 zo dňa 7. 8. 2018 - zdroj: http://merit.slv.cz/II.US755/2017)

Pred istým časom upozornil Juraj Gyárfáš na lexfore v rámci diskusie k predkupnému právu (http://www.lexforum.sk/264) na celkom zaujímavé rozhodnutie ÚS SR, ktoré sa zaoberalo konkurenciou nárokov z porušenia predkupného práva na jednej strane (na strane opomenutých spoluvlastníkov) a práva na odstúpenie od zmluvy na druhej strane (na strane nadobúdateľa podielu prevedeného bez ponuky predkupného práva). Z uznesenia ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 131/2018 z 18. 4. 2018 vyplýva záver, podľa ktorého ak bolo od zmluvy, ktorou došlo k porušeniu zákonného predkupného práva, odstúpené, nemôže sa už opomenutý spoluvlastník domáhať nahradenia prejavu vôle voči nadobúdateľom, ktorí vlastnícke právo medzitým v dôsledku odstúpenia stratili. Tento názor považujem za logický a správny, keďže odstúpením od zmluvy dochádza v režime OZ k jej zrušeniu od začiatku, v dôsledku čoho sa obnovuje pôvodná vecno-právna pozícia pôvodného spoluvlastníka, t. j. tento predávajúci-spoluvlastník sa stáva ex lege vlastníkom spoluvlastníckeho podielu. Z dôvodu, že došlo k zániku kúpnej zmluvy od počiatku, nemožno vo všeobecnosti uvažovať o porušení predkupného práva, pretože odpadol právny dôvod zakladajúci toto porušenie. Nadobúdateľ-kupujúci preto objektívne nemôže zabezpečiť prevod na opomenutého spoluvlastníka a takisto nemôže dôjsť k nahradeniu prejavu vôle pre absenciu základného predpokladu, ktorým je existencia prevodnej zmluvy. Keďže jedným z predpokladov porušenia predkupného práva je uzavretie zmluvy o prevode podielu na tretiu osobu, zánikom tejto zmluvy zároveň odpadá hlavná podmienka porušenia predkupného práva. Vyššie uvedené podporuje aj aktuálna súdna prax, podľa ktorej: „Odstúpenie od zmluvy je právnym inštitútom, v dôsledku uplatnenia ktorého sa zmluva zrušuje s účinkami „od začiatku“ (ex tunc). Týmto zrušením zaniká právny titul, na základe ktorého nadobúdateľ získal vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Medzi účastníkmi zmluvy je po zrušení zmluvy taký právny stav, aký bol pred jej uzatvorením, ako keby k uzatvoreniu zmluvy vôbec nedošlo a to nielen z hľadiska obligačných účinkov ale i účinkov vecnoprávnych. Nakoľko teda odstúpenie od zmluvy má i vecnoprávne účinky, obnovuje sa v dôsledku neho pôvodný stav, t.j. zo zákona sa obnovuje vlastnícke právo prevodcu. Pokiaľ sa teda pri odstúpení od zmluvy o prevode nehnuteľnosti priamo zo zákona obnovuje vlastnícke právo prevodcu, zapisuje sa táto zmena do katastra nehnuteľností záznamom“ (napr. rozsudok NS SR, sp. zn. 6Sžo/229/2010 zo dňa 20.07.2011). Uvedené by však platilo aj v prípade, ak by sme neakceptovali názor o vecnoprávnych účinkoch odstúpenia, ale iba o obligačných (§ 48 v spojení s § 457 OZ - tzv. záväzková škola), pretože spoločným a rozhodujúcim znakom je zrušenie zmluvy, pričom spôsob navrátenia do pôvodného stavu je nie v tomto smere relevantný (obnovenie vlastníctva ex lege vs. povinnosť spätne previesť vlastníctvo zmluvou). Ústavný súd SR dospel zároveň k názoru nárok z porušenia zákonného predkupného práva na odpredaj (resp. kúpu) spoluvlastníckeho podielu konzumuje právo neskoršie, ktorým je právo na odstúpenie kupujúcich od zmluvy o prevode spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach, a to bez ohľadu na uplatnenie nároku opomenutého spoluvlastníka (je bezpredmetné, ktoré z týchto práv bolo uplatnené skôr). Pokiaľ sa oprávnení spoluvlastníci pri porušení predkupného práva nedovolávali neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a Občianskeho zákonníka a domáhali sa (len) nadobudnutia prevedeného spoluvlastníckeho podielu podľa § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ide o situáciu, keď platnosť zmluvy a jej právne účinky zostávajú zachované, čo samo osebe zakladá jednak právnu možnosť odstúpenia od takejto zmluvy a jednak možnosť uplatňovať zostávajúce nároky plynúce z porušenia predkupného práva vrátane oprávnenia domáhať sa nadobudnutia (odkúpenia) spoluvlastníckeho podielu za rovnakých podmienok, za akých došlo k jeho prevodu. Zrušením (ukončením) zmluvy v dôsledku odstúpenia (obdobne i dovolaním sa jej neplatnosti) ide o stav, keď zaniká efektívna možnosť dovolávať sa práva na kúpu spoluvlastníckeho podielu podľa § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka z porušenia zákonného predkupného v zmysle § 140 Občianskeho zákonníka. Odstúpenie od zmluvy je totiž jedným z právnych nástrojov na dosiahnutie zrušenia zmluvy. Využitím práva odstúpiť od zmluvy dochádza k zániku záväzkov zo zmluvy a k naplneniu jednej z výnimiek zásady pacta sunt servanda. Ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej veci nenachádza žiadne relevantné dôvody, ktoré by z ústavnoprávneho hľadiska boli spôsobilé spochybniť záver, že po navrátení veci do pôvodného stavu („restitutio in integrum“) obnovením pôvodnej štruktúry vlastníckych (spoluvlastníckych) práv k nehnuteľnostiam spoluvlastníci, ktorých zákonné predkupné práva boli pôvodne porušené, sa už nemôžu úspešne domáhať na bývalých nadobúdateľoch predaja spoluvlastníckeho podielu.

Grandiózny vstup Slovenskej republiky do éry digitálneho spôsobu výkonu verejnej moci podnietil v mnohých z nás potrebu postupne sa zasväcovať sa do tajov informatiky. Akokoľvek lákavo táto výzva pôsobí, výraznou komplikáciou je nutnosť prepojiť svet IT so svetom práva (alebo skôr so svetom právnikov). Pri tejto príležitosti mi už dlhodobo nedá spávať problematika doručovania súdnych rozhodnutí do elektronických schránok. C. s. p. zjavne reflektuje povinnosť súdu vykonávať verejnú moc elektronicky (§ 17 ods. 1 zák. o e-Govermente), čo sa prejavuje hlavne v úprave doručovania. Súd je totiž povinný doručovať dokumenty prioritne do "štátnych" elektronických schránok. V tejto súvislosti si však treba uvedomiť, že na to, aby rozhodnutie súdu vyvolalo právne účinky doručením do "štátnej" elektronickej schránky, musí mať doručovaný dokument formu ELEKTRONICKÉHO ÚRADNÉHO DOKUMENTU. Počíta s tým nie len zákon o e-Govermente v § 28 ods. 2 (ELEKTRONICKÝ ÚRADNÝ DOKUMENT, vrátane príloh, má rovnaké právne účinky ako rozhodnutie, žiadosť, vyjadrenie, stanovisko alebo iný dokument, vrátane príloh, ktoré podľa osobitného predpisu vydáva, oznamuje alebo doručuje orgán verejnej moci v listinnej podobe), ale napr. aj § 2 ods. 11 písm. a) vyhlášky 543/2005 Z.z. (Na účely tejto vyhlášky sa rozumie prvopisom písomnosť súdu vyhotovená ako ELEKTRONICKÝ ÚRADNÝ DOKUMENT, ktorý je autorizovaný). Problémom je, že súdy v drvivej väčšine prípadov aktuálne doručujú do "štátnych" elektronických schránok elektronické dokumenty, ktoré nespĺňajú atribúty elektronických úradných dokumentov, nakoľko nie sú vydané podľa elektronických formulárov (tak, ako ukladá § 3 písm. i) zák. o e-Govermente). Ide napr. bežný pdf. dokument autorizovaný tým, kto ho vytvoril. Takýto dokument síce je elektronickým dokumentom, ale nie je ELEKTRONICKÝM ÚRADNÝM DOKUMENTOM podľa zák. o e-Govermente. Moment doručenia takéhoto obyčajného elektronického dokumentu sa v praxi zisťuje podľa pravidiel upravených v § 32 ods. 5 zák. o e-Govermente. Problémom však je, že táto norma reguluje pravidlá pre vyvodenie záveru o účinnom doručení len pre tzv. elektronickú úradnú správu, ktorou sa rozumie elektronická správa tvorená jedným elektronickým podaním alebo elektronickým úradným dokumentom vrátane príloh k nim, ak sa prílohy pripájajú (§ 3 písm. f) zák. o e-Govermente), nie akákoľvek elektronická správa. Na to, aby bolo možné vyvodiť záver o účinnom doručení autorizovaného .pdf dokumentu (ktorý nebol vyplnený podľa formuláru zverejneného v module elektronických formulárov) do elektronickej schránky podľa zák. e-Govermente, musel by zákon výslovne umožniť orgánom verejnej moci vydávať a doručovať svoje rozhodnutia aj v inej forme, než vyplnením údajov podľa elektronického formuláru tak, ako to umožnil napr. Sociálnej poisťovni do 31.12.2019 (§ 60f ods. 5). Podľa mojich vedomostí tak tomu nie je, v dôsledku čoho nemožno "obyčajný" .pdf dokument, hoci autorizovaný napr. sudcom, považovať za účinne doručené rozhodnutie súdu.

Otázka vlastníctva vylučovanej veci, je v konaní o vylučovacej žalobe riešená iba ako otázka predbežná a na základe rozhodnutia v tomto konaní, nemožno urobiť všeobecný záver o tom, kto je vlastníkom či spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Výsledkom uplatnenia žaloby v tomto konaní, je vylúčenie predmetnej nehnuteľnosti zo súpisu majetkových podstát a tým strata správcovho oprávnenia nakladať s týmto majetkom. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Obo/7/2017 z 27. septembra 2018; zdroj: https://www.nsud.sk/data/att/81526_subor.pdf)

Podľa § 337 ods. 1 až 3 CSP ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania a ak navrhovateľovi povinnosť podľa § 336 ods. 1 neuloží, poučí strany, ktorým sa neodkladným opatrením ukladá určitá povinnosť, že môžu podať žalobu vo veci samej a o právnych následkoch s tým spojených. Lehotu na podanie žaloby súd neurčuje. Súd vo výroku uznesenia podľa odseku 1 uvedie strany a predmet konania vo veci samej. Konanie vo veci samej sa môže týkať aj nárokov na navrátenie do pôvodného stavu alebo nárokov na náhradu škody alebo inej ujmy spôsobenej výkonom neodkladného opatrenia. Súd aj bez návrhu uznesenie o neodkladnom opatrení zruší rozhodnutím, ktorým žalobe vo veci samej vyhovel. Ustanovenie § 335 platí primerane. Z vyššie uvedených ustanovení vyplýva, že v prípade, ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania a navrhovateľovi povinnosť podľa § 336 ods. 1 CSP neuloží, je súčasne povinný poučiť strany vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, ktorým sa neodkladným opatrením ukladá určitá povinnosť, o ich možnosti podať žalobu vo veci samej a o právnych následkoch s tým spojených, pričom súd je povinný túto žalobu aj špecifikovať, teda uviesť strany a predmet konania žaloby vo veci samej. Zákon tak súdu stanovuje obligatórnu poučovaciu povinnosť (poučiť stranu, proti ktorej neodkladné opatrenie pred začatím konania smeruje, o možnosti podať žalobu a o právnych následkoch s tým spojených), a to v záujme rovnosti sporových strán a zabezpečenia adekvátnej ochrany práv a oprávnených záujmov strán, proti ktorým neodkladné opatrenie smeruje. Súd je tak povinný týmto stranám poskytnúť v zmysle ustanovenia § 337 ods. 1 a ods. 2 CSP kvalifikované poučenie. V uvedenom prípade súd súčasne s nariadením neodkladného opatrenia vo výrokovej časti žalovanej kvalifikované poučenie neposkytol, čím došlo porušeniu rovnosti sporových strán a k zmareniu procesných oprávnení žalovanej, a to zmareniu jej možnosti podať žalobu vo veci samej (vymedzenej súdom v zmysle § 337 ods. 2 CSP) a domáhať sa tak prípadnej procesnej ochrany, v dôsledku čoho ani nemohli nastať prípadné právne následky spojené s podaním takejto žaloby a s prípadným vyhovením tejto žalobe (§ 337 ods. 3 CSP). Uvedeným postupom súdu tak došlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces a naplneniu vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Cdo/135/2017, z 26. septembra 2018 - zdroj: https://www.nsud.sk/data/att/81459_subor.pdf /najpravo.sk).

Celkom ma prekvapila a po pravde aj zarazila skutočnosť, že v konaní pred ÚS SR je vylúčené substitučné splnomocnenie iným advokátom (napr. uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 339/2012 zo dňa 4. júla 2012 ). Rozhodovacia prax ÚS SR však nie je jednotná - ÚS SR substitučné zastúpenie advokáta iným advokátom okrem iného akceptoval napríklad v konaní vedenom pred plénom Ústavného súdu pod sp. zn. PL.ÚS 25/2015, resp. v konaniach pred jednotlivými senátmi sp. zn. I. ÚS 545/2015, sp. zn. I. ÚS 264/2016 alebo sp. zn. I. ÚS 204/2017. Bližšie k tejto problematike odporúčam článok od Jána Maceja dostupný na https://www.epravo.sk/top/clanky/k-nepripustnosti-substitucneho-splnomocnenia-v-konani-pred-ustavnym-sudom-sr-4190.html a prikláňam sa k záveru, že z hľadiska zmyslu a účelu zákona je substitučné zastúpenie iným advokátom prípustné, pretože tým je zachovaný účel povinného zastúpenia advokátom v konaní pred Ústavným súdom.

Treba mať na pamäti tiež to, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Nedôvodná je preto argumentácia žalobcu, podľa ktorej je rozsudok odvolacieho súdu nepreskúmateľný. Za vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv strany sporu, ale len to, že ho neodôvodnil v súlade so zákonom. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. 08. 2018, sp. zn. 2 Cdo 150/2017)

Ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu vyjadrujú predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a z hľadiska vecného na ne nadviazali (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 158/2017, 4 Cdo 95/2017, 5 Cdo 87/2017, 6 Cdo 21/2017). Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 113/2017 naostatok vychádza zo širšie chápaného obsahu pojmu „ustálená rozhodovacia prax“ tak, že jeho súčasťou sú tiež právne závery vyjadrené v rozhodnutiach, ktoré boli v minulosti ako judikáty publikované v oficiálnych informačných médiách vydávaných vtedajšími inštitúciami stojacimi na vrchole sústavy všeobecných súdov. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. 08. 2018, sp. zn. 2 Cdo 150/2017)

Pojem (lehota) bez zbytočného odkladu je, ako správne poznamenal odvolací súd, vágnym pojmom, ktorý je potrebné vykladať vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, pričom v každom konkrétnom prípade je vždy potrebné skúmať, či dlžník bezodkladne využil všetky možnosti pre splnenie tejto povinnosti, prípadne aké skutočnosti mu v tom bránili. Z časového určenia lehoty „bez zbytočného odkladu“ je však potrebné vyvodiť, že ide o veľmi krátku lehotu, ktorou je mienené bezodkladné, nemeškajúce, bezprostredné či okamžité konanie smerujúce k splneniu povinnosti či k urobeniu právneho úkonu alebo iného prejavu vôle, pričom doba trvania lehoty bude závisieť od okolností konkrétneho prípadu. Pokiaľ osoba, ktorej je takáto lehota určená, bez zbytočného odkladu nekoná, bude mať zbytočný odklad (nedôvodná nečinnosť) pri príprave splnenia povinnosti či urobenia právneho úkonu, ktoré sú na túto lehotu viazané, ten dôsledok, že právne účinky spojené s dodržaním lehoty nenastanú. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 30. 08. 2018, sp. zn. 2 Cdo 150/2017)

Doplnenie k definícii rozhodnutia odvolacieho súdu: Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorý nerozhodoval ako inštančný súd, nie sú splnené podmienky konania pred dovolacím súdom. O miestnej príslušnosti totiž nerozhoduje krajský súd v inštančnom postupe, ale ako súd nadriadený a jeho rozhodnutie preto nie je rozhodnutím odvolacieho súdu. Vyplýva to z úpravy obsiahnutej v § 43 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého ak súd, ktorému bol spor postúpený, s postúpením nesúhlasí, bezodkladne predloží súdny spis bez rozhodnutia spoločne nadriadenému súdu na rozhodnutie o príslušnosti; ak ide o spor o miestnu príslušnosť, predloží súdny spis svojmu nadriadenému súdu. Týmto rozhodnutím sú súdy viazané. Dovolanie proti nemu je preto vylúčené a CSP ani neupravuje funkčnú príslušnosť NS SR na jeho prejednanie. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 12. septembra 2018, sp. zn. 1Obdo/33/2018)

Pre milovníkov rozmanitosti dávam do pozornosti § 48 ods. 8 EP: Ak oprávnený alebo jeho zástupca nemá aktivovanú elektronickú schránku alebo mu v možnosti podať návrh elektronickými prostriedkami bránia iné dôvody, možno podať návrh na vykonanie exekúcie prostredníctvom ktoréhokoľvek exekútora ... Ak sa návrh na vykonanie exekúcie podáva prostredníctvom exekútora, exekútor prevedie písomnosti v listinnej podobe do elektronickej podoby a takto vzniknuté elektronické dokumenty autorizuje; ustanovenia osobitného predpisu o zaručenej konverzii sa nepoužijú...

Keďže Exekučný poriadok neobsahuje ustanovenia o preukazovaní oprávnenia konať za inú osobu alebo v jej mene, ako lex generalis sa použije § 92 C. s. p., podľa ktorého musí byť splnomocnenie udelené splnomocniteľom písomne. V exekučnom konaní ako konaní, ktoré je možné iniciovať výlučne elektronicky, je vylúčené preukázať oprávnenie konať v mene inej osoby udelením splnomocnenia v listinnej podobe. Na elektronickú podobu splnomocnenia sa preto použijú ustanovenia zákona e-Governmente, a to konkrétne § 23 upravujúci autorizáciu a preukazovanie oprávnenia konať v mene inej osoby. Ak oprávnenie konať vzniká udelením splnomocnenia, citované ustanovenie vyžaduje na dokumente preukazujúcom oprávnenie konať v mene inej osoby autorizáciu splnomocniteľom, keďže iba autorizácia splnomocniteľom preukazuje autenticitu splnomocniteľa ako osoby, ktorá splnomocnenie udelila. Autorizácia splnomocnenia advokátom ako splnomocnencom nie je postačujúca, pretože preukazuje len autenticitu splnomocnenca, a teda skutočnosť, že advokát plnú moc prijal. Ak splnomocniteľ nedisponuje možnosťou autorizácie, t. j. elektronického podpísania, za účelom zachovania právnych účinkov pôvodného listinného splnomocnenia a jeho použiteľnosti pri vykonávaní úkonov v mene oprávneného ako účastníka konania v exekučnom konaní ostáva jedinou možnosťou vykonanie zaručenej konverzie splnomocnenia opatreného vlastnoručným podpisom splnomocniteľa z listinnej podoby do elektronickej podľa § 36 ods. 3 zákona o e-Governmente tak ako ju definuje § 35 ods. 2 zákona o e-Govemmente (uznesenie Ústavného súdu SR z 31. mája 2018, sp. zn. IV. ÚS 342/2018)

Závislým výrokom môže byť nielen opravným prostriedkom nedotknutý výrok tvoriaci súčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci. Vydanie uznesenia o trovách konania je jednostranne závislé od existencie rozhodnutia vo veci samej. Zrušením rozsudku súdu prvej inštancie uznesenie o trovách konania ako závislé rozhodnutie stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené) rozhodnutia vo veci samej by zostalo uznesenie o trovách konania osamotené a strácalo by rozumný zmysel, čo by odporovalo princípu právnej istoty. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. júla 2018, sp. zn. 3Obo/9/2018)