ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Závery tohto článku, resp. jeho jednotlivé časti boli prevzaté aj rozhodovacou praxou správnych súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/2/2016 zo dňa 20.02.2017, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/205/2016 zo dňa 10.07.2018, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5S/207/2016 zo dňa 10.07.2018)

V prípade návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov ide o tzv. iudicium duplex, teda konanie, v ktorom majú jeho účastníci zároveň postavenie navrhovateľa i odporcu. Podaním návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa uplatňuje aj právo sťažovateľa na vyporiadanie tohto bezpodielového spoluvlastníctva manželov súdom. Z postavenia účastníkov, ktorí sú jeden aj druhý zároveň navrhovateľom a odporcom, zároveň vyplýva aj to, že jeden bez druhého nemôže sám disponovať návrhom. Podaním návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vzniká druhému účastníkovi v prípade podania (ďalšieho) návrhu na vyporiadananie tohto bezpodielového spoluvlastníctva manželov prekážka litispendencie. Zastavením konania o návrhu na vyporiadanie bezpodielového vlastníctva manželov sa postavenie jednej strany v skôr začatom konaní o vyporiadanie toho istého bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemení (nezhoršuje). Táto strana má možnosť robiť návrhy týkajúce sa rozsahu bezpodielového spoluvlastníctva manželov v konaní, v ktorom sa rozhoduje o návrhu na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov podanom druhým účastníkom (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. IV. ÚS 479/2018-28 z 11.09.2018)

Pojem „účelnosť“ použitý v tomto ustanovení treba chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými. Pri posudzovaní účelnosti nákladov vynaložených na právne zastúpenie treba dôsledne rozlišovať, či právne zastúpenie advokátom je využitím ústavne zaručeného práva na právnu pomoc, alebo či sa jedná skôr o zneužitie tohto práva na úkor protistrany (napr. zastúpenie v celkom banálnej veci, opakované zastúpenie v tzv. hromadných - skutkovo a právne takmer totožných veciach, alebo zrejmá snaha zvýšiť náklady konania protistrane). (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 MCdo 9/2013 zo dňa 20. 06. 2014 - zdroj: http://merit.slv.cz/6MCdo9/2013)

Podľa ústavného súdu výzva krajského súdu na vyjadrenie k podanému odvolaniu adresovaná účastníkovi konania, ktorý toto odvolanie nepodal, je súčasťou realizácie zásady kontradiktórnosti konania všeobecným súdom a nezakladá automaticky právo vyzvaného účastníka konania na priznanie odmeny za zrealizovaný procesný úkon. Z hľadiska obsahu by účastníkom konania zrealizovaný procesný úkon v prípade požiadavky na priznanie odmeny zaň mal spĺňať požiadavku nevyhnutnosti jeho vynaloženia na účely uplatnenia ústavne zaručeného práva na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 ústavy), t. j. v konaní by mal prispieť relevantnou argumentáciou vo veci, ktorá ešte v predmetnom konaní nebola predložená, resp. ktorú v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia už použil prvostupňový súd. (UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 189/2016-11 zo dňa 6. 4. 2016 - zdroj: http://merit.slv.cz/I.US189/2016)

Pár postrehov z praxe: moja skúsenosť vrátane skúseností od kolegov sú také, že katastre ako jedne z mála orgánov verejnej moci si dávajú pozor na to, aby všetky podania boli v súlade s katastrálnym zákonom a zákonom o e-governmente. Z príbehov kolegov viem, že katastre sledujú, aký je rozsah splnomocnenia advokáta: či zahŕňa podanie návrhu na vklad, alebo len na zastupovanie zmluvnej strany. V prípade, ak ide len o zastupovanie v katastrálnom konaní splnomocnenia na vypracovanie návrhu na vklad, tak kataster takéto podanie od advokáta nemusí prijať. Moje odporúčanie je, aby advokáti v splnomocnení presne špecifikovali, na aké úkony im klient udeľuje splnomocnenie. Ak súčasťou splnomocnenia nie je aj spísanie návrhu na vklad v mene klienta, klient bude musieť návrh na vklad vyhotoviť buď ako pôvodný elektronický dokument, alebo ako listinný dokument, ktorý advokát následne zaručene konvertuje do elektronickej podoby.

Hodnotenie v rebríčku Doing Business si uvedomuje napr. Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré v tomto kontexte pripravuje zmeny fungovania obchodného registra. V článku zverejnenom v BSA č. 1-2/2019 sa uvádza návrh opatrení smeruje taktiež k zlepšeniu hodnotenia Slovenskej republiky v oblasti podnikateľského prostredia (vytvorenie predpokladov na systematické zlepšovanie postavenia Slovenskej republiky voči krajinám OECD a Európskej únie v hodnoteniach podnikateľského prostredia, napr. postavenie Slovenskej republiky v analýze Doing Business). Funkčnosť služieb obchodného registra vplýva aj na postavenie Slovenskej republiky v prestížnom rebríčku Doing Business od Svetovej banky, ktoré by sa prijatím uvedených opatrení mohlo výrazne zlepšiť.

Pre viac informácií k zaručenej konverzii odporúčame článok od Martina Friedricha zverejnený v BSA č. 1-2/2019 (dostupný na webe SAK).

S účinnosťou od 1. 3. 2019 sa pôvodný zákon č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov nahrádza novým zákonom č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v § 34 ods. 2 ustanovuje, že ak je navrhovateľ advokátom, nemusí byť v konaní zastúpený.

V súvislosti s tarifnou odmenou advokátov boli vydané viaceré zaujímavé rozhodnutia: Prvé: Pri spoločnom právnom zastúpení dvoch osôb jedným advokátom sa základná sadzba tarifnej odmeny za každý úkon právnej služby u obidvoch z nich zníži o 50 %. (uznesenie Ústavného súdu SR z 8. 3. 2018, sp. zn. II. ÚS 137/2018 zo dňa 8. marca 2018 – zdroj: http://merit.slv.cz/II.US137/2018) Komentár: Podľa ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.: Základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Ústavný súd SR vyložil predmetné ustanovenie tak, že výška tarifnej odmeny za každý zo spoločných úkonov sa u každého zo zastúpených zníži o 50 % a keďže sú zastúpenými dva subjekty, bude výška tejto tarifnej odmeny rovnaká, ako keby bol zastúpeným len jeden subjekt (2 x 50 % = 100 %). V odôvodnení uviedol, že ak by súd pripustil správnosť názoru o tom, že ust. § 13 ods. 2 vyhlášky sa vzťahuje len na toho zastúpeného, ktorý je druhý (a každý ďalší v poradí), uvedené by v praxi znamenalo, že ten účastník (subjekt), ktorého advokát zastupuje ako prvého v rade, by mal nárok na náhradu trov v zodpovedajúcim 100 % základnej sadzby tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby a každý ďalší zastúpený, len vo výške 50 % zo základnej sadzby tarifnej odmeny. Čo by záležalo len na označení subjektov v žalobe (t. j. pravdepodobne len od náhody). Pri všeobecne zastávanom výklade však uvedená disproporcia odpadá, keď každý z viacerých zastúpených (bez ohľadu na ich označenie poradím a bez ohľadu na ich počet) má v prípade úspechu v konaní nárok na náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 50 % zo základnej sadzby tarifnej odmeny. Podľa opozitného názoru platí, že základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb, až u druhej a každej ďalšej osoby. Ak ide o spoločný úkon pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb, tarifná odmena sa u prvého zastúpeného vzhľadom na znenie § 13 ods. 2 Vyhlášky o advokátskej tarife nemení. Správna je interpretácia uvedeného ustanovenia uvedená v bode dva tohto článku (100 % + 50 % + 50 %...). Prípadné znižovanie odmeny o 50 % už pri prvej z viacerých zastupovaných osôb je aj negatívnym aplikačným prejavom výkladového rezidua vo vzťahu k predchádzajúcim úpravám. V tejto súvislosti je nevyhnuté podotknúť, že s účinnosťou od 31. mája 2010 bola za daných okolnosti základná sadzba tarifnej odmeny krátená iba o 20 %. Pri jej aktuálnom znižovaní o jednu polovicu by paušálne krátenie o u všetkých spoločne zastupovaných osôb o 50 % malo zjavne absurdné dôsledky, kedy by v prípade zastupovania dvoch osôb vznikol advokátovi nárok na odmenu v rovnakej výške, ako pri zastupovaní jednej osoby. To však odporuje samotnej podstate a zmyslu ustanovení advokátskej tarify o zvyšovaní odmeny pri subjektívnej kumulácii. Hoci pri výklade a aplikácií ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia, od tohto sa je nevyhnutné odchýliť v prípade, keď to vyžaduje účel normy, systematická súvislosť alebo požiadavka ich ústavne súladného výkladu; v prípade takého znenia ustanovenia právneho predpisu, ktoré umožňuje viac verzií interpretácie alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia je nutné uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým výkladom (m. m. Ústavný súd Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 341/07) (bližšie pozri: FIAČAN, I., KERECMAN, P., BARICOVÁ, J., HELLENBART, V., SEDLAČKO, F. a kol. Vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb – advokátska tarifa, komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2015, s. 99; SABADOŠ, T.: Interpretačná nejednoznačnosť § 13 ods. 2 Vyhlášky o advokátskej tarife. Bulletin slovenskej advokácie č. 6/2016). Na doplnenie možno uviesť, že argument ÚS SR nie je až taký silný a v konečnom dôsledku relevantný, pretože to ako sa medzi sebou interne vysporiada advokát a jeho klienti je vecou ich vnútornej dohody. Rozhodnutiu súdu o náhrade trov konania znie tak, že žalobcom sa priznáva náhrada trov konania v rozsahu 100 %, pričom uznesenie o ich výške obsahuje iba vyčíslenie trov, ktoré sa majú poukázať na účet advokáta. Následné rozdelenie týchto trov medzi žalobcom už nie je záležitosťou súdu. Druhé: Právo na priznanie právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je nielen súčasťou práva na spravodlivý proces, ale tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Ak okresný súd náhradu nákladov v správnej výške určenej podľa príslušnej právnej normy sťažovateľke nepriznal, odoprel jej ochranu označených práv zakotvených v ústavnom poriadku. Uvedené zistenia zakladajúce arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu preto viedli ústavný súd k záveru, že ním bolo porušené nielen základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale v príčinnej súvislosti s nimi aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. (nález Ústavného súdu SR z 8. 3. 2018, sp. zn. II. ÚS 275/2018 zo dňa 5. septembra 2018 – zdroj: http://merit.slv.cz/II.US275/2018) Tretie: Ústavný súd vo vzťahu k námietke sťažovateľky poukazuje na § 10 ods. 2 vyhlášky, z ktorého vyplýva, že za tarifnú hodnotu sa považuje výška peňažného plnenia, ktorého sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. Teda rozhodujúcim momentom pre určenie tarifnej hodnoty je hodnota v okamihu začatia poskytovania právnej služby, a nie hodnota predmetu poskytnutia právnej služby v čase (dobe) vykonania každého jednotlivého úkonu právnej služby. (nález Ústavného súdu SR z 8. 3. 2018, sp. zn. IV. ÚS 202/2018 zo dňa 27. septembra 2018 – zdroj: http://merit.slv.cz/IV.US202/2018)

Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že otázkou riešenou odvolacím súdom sa tu rozumie tak otázka hmotnoprávna (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj procesnoprávna (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutie odvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP musí byť procesnou stranou nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom). Pre právnu otázku, ktorú má na mysli § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, je charakteristický „odklon“ jej riešenia, ktoré zvolil odvolací súd, od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ide tu teda o situáciu, v ktorej dovolací súd už určitú právnu otázku vyriešil, rozhodovanie jeho senátov sa ustálilo na zvolenom riešení tejto otázky, odvolací súd sa však svojím rozhodnutím odklonil od „ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu“. Najvyšší súd k tomu v rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 6/2017 (podobne tiež napríklad v rozhodnutiach sp.zn. 2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 235/2016, 4 Cdo 95/2017, 6 Cdo 123/2017 a 7 Cdo 140/2017) uviedol, že „v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, by mal dovolateľ: a/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť (a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená“. Sama polemika dovolateľa s právnymi názormi odvolacieho súdu, prosté spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k riešeniu právnej otázky významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol by bez relevantného podkladu. V prípade absencie vymedzenia právnej otázky a bez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, nemôže najvyšší súd pristúpiť k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu, týkajúce sa danej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených; v opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum, priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v CSP, ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 1382 a tiež 3 Cdo 28/2017, 4 Cdo 95/2017, 7 Cdo 140/2017, 8 Cdo 50/2017, 8 Cdo 78/2017). (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/200/2018 zo dňa 17.01.2019)

Ministerstvo spravodlivosti SR predložilo do legislatívneho procesu predbežnú informáciu o pripravovanej novele Občianskeho zákonníka v súvislosti s nálezom ÚS SR, ktorým bol vyslovený nesúlad ustanovenia § 446 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov s čl. 12 ods.1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Cieľom návrhu zákona je zosúladenie súčasnej právnej úpravy náhrady škody spôsobenej protiprávnym konaním s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Súčasná právna úprava spôsobu výpočtu náhrady za stratu na zárobku sa výrazne odkláňa od všeobecne uplatňovanej zásady úpravy zodpovednosti za škodu, podľa ktorej sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk a tým pádom neumožňuje poškodenému, ktorému vznikla škoda na zdraví a s tým súvisiaca strata na zárobku počas pracovnej neschopnosti, ale aj po jej skončení, domôcť sa náhrady škody v takom rozsahu, v akom mu skutočne vznikla. V záujme poskytnutia ochrany základnému právu vlastniť majetok je cieľom návrhu zákona zabezpečiť dorovnanie príjmu poškodeného do sumy, ktorú by zarobil, ak by nedošlo k spôsobeniu škody. Verejnosť sa môže zapojiť do prípravy právneho predpisu formou zasielania podnetov a návrhov: Kontaktné údaje: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky Sekcia legislatívy Župné námestie 13 813 11 Bratislava email: michaela.hanakova@justice.sk

Z odporúčania SAK: "Cloudové riešenia prinášajú viaceré výhody, medzi inými najmä flexibilitu a zníženie nákladov, ale na druhej strane tu existuje riziko bezpečnosti a kontroly. Pri vlastnom SW (IT riešení) má advokát plnú správu a kontrolu nad svojimi údajmi. Pri cloudových riešeniach zvyšuje riziko vstup tretej osoby – poskytovateľa služby a strata priamej kontroly advokáta nad uloženými údajmi. Uvedené však v žiadnom prípade neznamená, že cloudové riešenia nie sú vhodné pre advokátsku prax. Pre obe riešenia platí, že musí byť zabezpečená dostatočná úroveň ochrany bezpečnosti údajov pred zraniteľnosťou a útokmi." "Slovenská advokátska komora striktne neodporúča advokátom používať pri výkone advokácie e-maily alebo ukladacie služby poskytujúce bezplatné cloudové služby, ktoré nie sú bezpečné, ukladajú údaje na miestach, ktoré nezaručujú požadovanú ochranu osobných údajov (mimo EHP), a sú terčom hackerov a malwaru (ide napríklad o službu Gmail, Google Drive, Hotmail, alebo OneDrive, iCloud či Dropbox). Zamestnanci musia byť riadne poučení o tom, že majú zakázané pri výkone pracovných úloh používať vlastné e-maily alebo ukladacie služby podľa predchádzajúcej vety."

v Bulletine SAK 09/2018 sme súbežne s Ferom Sedlačkom zverejnili dva články na túto tému, aj keď každý z nás dospel k trocha iným záverom. Ja odporúčam robiť zaruč. konverziu splnomocnení vždy, Fero Sedlačko len ak to bude súd požadovať na základe výzvy podľa § 82l ods. 4 zákona o súdoch. Súhlasím s tým, že povinnosť prekladať originál splnomocnenia je nie tak celkom jednoznačná, ako by sa to na prvý pohľad mohlo zdať. CSP a a ani OSP takúto povinnosť nepoznalo. A súdy v tom taktiež nemali jasno: niektoré požadovali originál splnomocnenia, niektorým stačila len kópia. Aj s ohľadom na aktuálne právne názory ústavného súdu je na mieste robiť zaručenú konverziu splnomocnení vždy, ak nie je splnomocnenie udelené ako pôvodný elektronický dokument. Ušetrí nám to do budúcna čas a nezdrží konania tým, že súd bude advokátov pred úkonmi vo veci samej vyzývať na doručenie splnomocnenia vo forme zaručenej konverzie.

Cloud vs. necloud Už spomínaný zep.disig.sk má okrem obmedzena hodnoty právneho úkonu aj iné zaujímavé obmedzenia v zmysle VOP. Síce si môžete overít platnosť KEP alebo pečate, ale táto informácie je Vám v zásade na nič, lebo "platnosť a pravdivosť tohto výroku a dodatočných informácií je obmedzená na čas ich zobrazenia Používateľovi" (bod 4.6 VOP). Ďalej sa v zmysle VOP o jednotlivých úkonoch uchovávajú event logy. Či sa uchovávajú len metadáta a v akom rozsahu alebo aj kópie uploadovaných dokumentov nie je nikde vo VOP špecifikované (ods. 9.3 VOP). Ako sa uvádza v článku, máme na trhu offline aj online riešenia, ktoré sú komerčné aj nekomerčné. Ak by som si mal vybrať, ak budem používať štátne online nekomerčené riešenia, pokiaľ nemám k dispozícii offline riešenie. Napr. autorizácia cez slovenko. sk alebo portál ežaloby. Okrem vyššie spomínaných D.Covnert a podpisuj.sk je na trhu dostupných viacero komerčných produktov na zaručenú konverziu, ktoré však fungujú ako nadstavba iných produktov v cloude. Napr. QSign Konverzia, Tribunal, Disig - Prídavný modul Zaručená konverzia. Podpisuj.sk je offline riešenie s tým, že záznamy o ZAKO sú uchovávane v cloude Pri ostatných vyššie uvedených produktoch je to niečo zložitejšie. Ak prevádzkujete vlastný vzdialený server, v zásade nevzniká žiaden problém. Ak používate komerčné cloudové riešenia (a to aj sprostredkovane), tak sa otvára mnoho otázok: kto je majiteľom dát, kam sa zasielajú, čo sa s dátami stane ak prestanete používať danú službu, bezpečnosť dát a podobne. To však už prekračujem rozsah tohto príspevku :) V každom prípade, ak advokát chce využívať cloud, odporúčam, aby sa riadil odporúčaniami SAK pre používanie cloudových služieb (sú napr. dostupné na wikipedii SAK).

Nie som si istý, či som správne pochopil Váš komentár, pretože v článku je výslovne uvedené bezpečnostné riziko pri platforme zep.disig.sk. Predpokladám, že Vašim príspevkom mierite na službu podpisuj.sk, keďže Vaša spoločnosť má produkt D.Convert, ktorý slúži na zaručenú konverziu a v článku sú v podstate porovnávané čo sa týka zaručenej konverzie iba tieto dva produkty. Ak predpokladám správne, tak potom nerozumiem Vášmu komentáru. Služba podpisuj.sk totiž nie je tak celkom cloudovým riešením. Podpisuj.sk vykonáva všetky úkony s dokumentami na klientskej strane v tučnej aplikácii. Na cloude má táto služba iba transakčný server, kde sa zaznamenáva história úkonov, manažuje zdroj časových pečiatok, spravujú sa používatelia organizácie, ale kam žiaden dokument nechodí. To, že služba podpisuj.sk sa ponúka formou SaaS (software as a service) ešte neznamená, že dokumenty odchádzajú na cloud (https://www.podpisuj.sk/components.html#section-52d0d63d-6f0f-4675-a8b6-6d5d59a89c2b). Navyše Slovenská advokátska komora v newsletteri zasielanom advokátom odporúčala oba produkty, takže si nemyslím, že táto stavovská organizácia by odporúčala niečo, čo by mohlo byť v rozpore s tak významnou povinnosťou ako je povinnosť zachovávať mlčanlivosť. Tiež si nie som istý, či kontexte, v ktorom poukazuje na povinnosť mlčanlivosti je správny. Ak sa niekto vláme do advokátskej kancelárie a ukradne spisy klientov ide o porušenie povinnosti mlčanlivosti??? Nie je potom porušením mlčanlivosti aj to, keď si advokát posiela s klientom maily? Alebo posielanie podaní cez štátom vynútené online platformy ako slovnesko.sk? Skúste povedať aký rozdiel je v zašifrovanom dokumente uloženom na AWS cloude v Írsku a na privátnom serveri v Advokátskej kancelárii. Viacerí odborníci tvrdia, že ten v Írskom datacentre je uložený bezpečnejšie. Netreba zabúdať, že štatisticky viac ako 90% únikov citlivých informácii majú na krku vlastní zamestnanci. V Čechách napríklad silnie a rastie firma SingleCase, ktorá robí presne toto. Má cloudové šifrované úložisko obsahu spisov a ich klienti – advokátske kancelárie si ich bezpečne do cloudu ukladajú.

Máte pravdu, že cloudové riešenia prinášajú mnohé výhody, avšak platí stará múdrosť: “Dôveruj, ale preveruj.” Ak si nemôžeme preveriť, kde naše dáta skončia, je to vysoké bezpečnostné riziko. Medzi povinnosti advokáta, nielen podľa usmernení SAK, patrí predovšetkým povinnosť zachovávať mlčanlivosť o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel v súvislosti s výkonom advokácie (§ 23 zákona o advokácii). Ak sú dáta vašich klientov niekde v oblakoch, ako chcete túto mlčanlivosť zabezpečiť? Je to veľmi otázne… Práve preto aj naši klienti preferujú nechávať všetky citlivé dáta za ktoré zodpovedajú fyzicky u seba a majú nad nimi 100% kontrolu, čo im naše aplikácie zaručujú by design.

Ústavný súd SR sa vo svojej judikatúre konštantne prikláňa k názoru, že nie je povinný ex offo odstraňovať nedostatky podania a rovno odmieta sťažnosti, ktoré nemajú všetky zákonom predpísané náležitosti. Tento postup podľa môjho názoru nie je celkom zákonný, pretože podľa § 10 ods. 2 Spravovacieho a rokovacieho poriadku Ústavného súdu SR zverejneného v Zbierke zákonov pod č. 114/1993 Z. z., že spravodajca navrhovateľa vyzve, aby v určenej lehote odstránil nedostatky a neúplnosti návrhu.

Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje. Vyplývajúc z už uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie sťažovateľa vo veci namietaného porušenia jeho v bode 1 označených základných práv v napadnutom konaní krajského súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu (ale výlučne len na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu predmetného uznesenia najvyššieho súdu, pozn.). Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nedostatok v zákonom predpísaných náležitostiach, aký vyplýva z podania sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom. Z publikovanej judikatúry jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010, II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“ Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokát). Uvedený nedostatok zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti sťažovateľa bol dôvodom na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia. (uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 271/2018 zo dňa 15. augusta 2018)

Nevyhnutnou procesnou podmienkou v dovolacom konaní je povinné právne zastúpenie dovolateľa. Povinné právne zastúpenie vyplývalo z ustanovenia § 241 ods. 1 O. s. p. účinného ku dňu podania dovolaní žalovanými 3/ a 4/ a zároveň vyplýva aj z ustanovenia § 429 ods. 1 C. s. p. účinného v čase rozhodovania dovolacieho súdu, v zmysle ktorého musí byť dovolateľ v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Ak uvedená podmienka nie je splnená, nemožno podrobiť napadnuté rozhodnutie dovolaciemu prieskumu. Podávanie žiadostí bez ospravedlniteľného dôvodu o predĺženie lehoty na predloženie plnomocenstva na zastupovanie v dovolacom konaní dovolateľmi predstavuje zjavné zneužitie práva, ktoré nepožíva právnu ochranu podľa čl. 5 Základných princípov Civilného sporového poriadku. Pri vyhodnocovaní podaní žalovaných 3/ a 4/ dovolací súd musí prihliadať aj na znenie čl. 5 Základných princípov Civilného sporového poriadku, podľa ktorého zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2ObdoV/8/2017 zo dňa 04.09.2018)

V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR sa podľa § 121 ods. 5 Civilného sporového poriadku lehota považuje za zachovanú aj v prípade, ak je podanie urobené elektronickými prostriedkami v posledný deň lehoty odoslané súdu, bez potreby jeho skutočného doručenia. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. apríla 2018, sp. zn.: 5Cdo 12/2018: „Pre zachovanie lehoty na podanie odvolania, bude v danom prípade rozhodný okamih odoslania elektronického podania podľa poslednej vety § 25 ods. 1 zákona o eGovermente bez potreby ďalšieho preukazovania okamihu skutočného doručenia podania z tohto systému na určený súd. To plne korešponduje aj so znením§ 121 ods. 5 CSP, pokiaľ ide o zachovanie procesnoprávnych lehôt. Strane sporu ( účastníkovi konania) totiž nemôže byť na ťarchu následný prenos dát z portálu na určený súd, nakoľko nemá žiadnu možnosť ovplyvniť túto fázu doručovania.“