ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Po obdržaní návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor v lehote 15 dní požiada príslušný exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Treba však poznamenať, že nie v každom exekučnom konaní súdny exekútor o udelenie poverenia požiada. Pôjde najmä o prípady, kedy napriek výzve súdneho exekútora na opravu alebo doplnenie návrhu na vykonanie exekúcie ostane nedostatok návrhu neodstránený (k tomu bližšie pozri komentár k ust. § 40 EP).  V takom prípade súd exekučné konanie zastaví bez toho, aby rozhodoval o žiadosti o udelenie poverenia. Priečilo by sa logike zákona, aby súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia na podklade vadného návrhu s tým, že súčasne navrhne konanie zastaviť podľa ust. § 40 ods. 2 EP. Iným príkladom je zistenie nedostatku v podmienke konania súdnym exekútorom. Aj v postupe súdneho exekútora je totiž potrebné aplikovať ust. § 103 Občianskeho súdneho poriadku. (v spojení s ust. § 251 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). V takom prípade súdny exekútor predloží vec exekučnému súdu postupom podľa ust. § 57 ods. 4 EP bez toho, aby žiadal o udelenie poverenia (môže ísť napríklad o zistenie, že inak právne perfektný návrh na vykonanie exekúcie bol podaný po tom, čo bol na majetok povinného vyhlásený konkurz, v dôsledku čoho je exekučné konanie od počiatku neprípustné).

Okrem návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu súdny exekútor predloží súdu v 15-dňovej lehote spolu so žiadosťou o udelenie poverenia všetky relevantné listiny, na základe ktorých bude exekučný súd môcť posúdiť súlad návrhu, exekučného titulu a žiadosti so zákonom. Pôjde napríklad o listiny preukazujúce naplnenie podmienok vykonateľnosti exekučného titulu, plnomocenstvo na zastupovanie účastníka exekučného konania, listiny preukazujúce právne nástupníctvo účastníka konania, doklady preukazujúce platenie resp. vznik trov exekučného konania na strane oprávneného, o náhradu ktorých sa v tomto konaní žiada, výpis z registra alebo inej evidencie, do ktorej je zahraničná právnická osoba zapísaná a pod.

Po obdržaní žiadosti o udelenie poverenia exekučný súd v lehote 15 dní preskúma návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul a žiadosť o udelenie poverenia z hľadiska ich súladu so zákonom. Pre dosiahnutie účelu exekučného konania je na prvý pohľad zjavné, že rozsah prieskumu by sa mal obmedziť na skúmanie podmienok formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Aktuálna prax exekučných súdov tento záver potvrdzuje len čo do skúmania exekučných titulov vydaných príp. aprobovaných orgánmi verejnej moci. Predovšetkým v prípade notárskych zápisníc ako exekučných titulov, ako aj rozhodcovských rozsudkov sa ich súlad so zákonom skúma v oveľa širšom rozsahu. V konečnom dôsledku, absencia akejkoľvek lehoty na ich prieskum indikuje zámer zákonodarcu rozšíriť prieskumné možnosti exekučných súdov. Nemožno namietať, že šírka prieskumu súladu notárskej zápisnice, resp. jej obsahu so zákonom by mala zodpovedať charakteru tohto typu exekučného titulu. Zrejme by nezodpovedalo princípom právneho štátu, ak by nedostatky právnych úkonov učinených podľa noriem súkromného práva, ktoré ich napr. robia absolútne neplatnými, nebránili v štátomocenskom zásahu do majetkovej sféry povinného, k čomu by bez adekvátneho skúmania súladu obsahu notárskych zápisníc s ustanoveniami právnych predpisov mohlo ľahko dôjsť. Pokiaľ však ide o rozhodcovské rozsudky, ich charakter je už na prvý pohľad iný. V zmysle ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní má rozhodcovský rozsudok za tam uvedených podmienok pre účastníkov konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok súdu. Ak však vznikne spor o zákonnosť rozhodcovského rozsudku, ochranu účastníka zabezpečí žaloba podľa ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní spolu s prípadným odkladom jeho vykonateľnosti. Napriek tomu zákonodarca ponecháva exekučnému súdu široký priestor na prieskum exekučného titulu, keďže súd pri tomto prieskume nie je viazaný 15-dňovou lehotou.  V období do 31.12.2014 sa týmto sledovalo posilňovanie ochrany povinného v exekučnom konaní tým, že sa v praxi rozširovala možnosť exekučného súdu ex offo (a teda aj v štádiu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie) skúmať exekučný titul aj z hľadísk vymedzených v ust. § 45 ods. 1 písm. b) Zákona o rozhodcovskom konaní (ide o skúmanie, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá je spôsobilým  predmetom rozhodcovského konania a či jeho vydaniu nebránila prekážka rozhodnutej veci) alebo ustanovenia § 45 odsek 1. písmeno c) Zákona o rozhodcovskom konaní (ide o skúmanie súladu priznaného plnenia, nie však rozhodcovského konania, z hľadiska objektívnej možnosti, právnej prípustnosti a súladu s dobrými mravmi). Práve skúmanie týchto aspektov si zrejme z pohľadu zákonodarcu vyžadovalo prekročenie štandardnej, 15-dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia. V každom prípade, pre ex offo skúmanie akýchkoľvek ďalších aspektov rozhodcovského rozsudku, či konania, ktoré mu predchádzalo, nemá oporu v zákone a snaha o preklenutie nedostatku v právnej úprave výkladom (napr. priznaním oprávnenia skúmať platnosť rozhodcovskej doložky) môže znamenať neprípustné rozširovanie právomoci súdu v exekučnom konaní, a to na úkor právomoci súdu rozhodujúceho o žalobe podľa ust. § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Je otázne, akým smerom sa vo vzťahu k „klasickým“ rozhodcovským rozsudkom bude uberať aplikačná prax po novele Exekučného poriadku vykonanej zákonom č. 335/2014 Z.z. S účinnosťou od 01.01.2015 totiž zákonodarca pretavil prax exekučných súdov pri prieskume rozhodcovských rozsudkov vydaných v konaniach s účasťou spotrebiteľa do legislatívne upraveného postupu a súčasne bol novelou zákona o rozhodcovskom konaní vykonanou zákonom č. 336/2014 Z.z. zrušený § 45 (podľa dôvodovej správy k uvedenej novele  „v nespotrebiteľskej arbitráži sa posilňuje úloha strán na úkor súdnej ingerencie. Účastníci konanie musia v prvom rade chrániť svoje práva prostredníctvom žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Naopak, v spotrebiteľskej arbitráži sa právna úprava presúva do osobitného zákona), a to bez toho, aby sa zaviedlo časové obmedzenie exekučného súdu rozhodujúceho o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Ako už bolo uvedené, ak exekučné konanie je vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore (v zmysle ust. § 2 ods. 1 zák. č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, spotrebiteľským sporom je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. V zmysle ust. § 1 ods. 2 tohto zákona však v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní možno rozhodovať len spotrebiteľské spory, ohľadom ktorých možno uzatvoriť dohodu o urovnaní, vrátane sporov o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je, alebo nie je. Pokiaľ ide zákonné podmienky platnosti dohody o urovnaní, tieto vyplývajú z ust. § 585 Občianskeho zákonníka, a sú založené na existencii pochybností alebo spornosti ich vzájomných práv a povinností, teda existencia nesporného a nesplneného záväzku sama o sebe neumožňuje uzavrieť dohodu o urovnaní), exekučný súd po obdržaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ex offo preskúma aj to, či:

• spotrebiteľská rozhodcovská zmluva spĺňa podmienky ustanovené právnymi predpismi (ust. § 3 zák. č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní)
• či bolo rozhodcovské rozhodnutie v spotrebiteľskom spore vydané rozhodcom, ktorý bol v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, a pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory (ust. § 3 a nasl., ust. § 10 a nasl.  zák. NR SR č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní)
• rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu (ust. § 38 a nasl.  zák. NR SR č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní)
• exekučný titul je vykonateľný

Výsledkom konania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia je v zmysle odseku 2 komentovaného ustanovenia buď poverenie na vykonanie exekúcie alebo uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. Exekučný súd však môže vydať poverenie na vykonanie exekúcie aj len pre časť uplatňovaného nároku, a to tú v ktorej nezistí rozpor návrhu, exekučného titulu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie so zákonom a vo zvyšku žiadosť o udelenie poverenia zamietne. V prospech tohto názoru svedčí najmä ust. § 57 ods. 3 EP, ktoré jednoznačne deklaruje vôľu zákonodarcu „nesankcionovať“ zastavením (čo je aj dôsledkom zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia) celé exekučné konanie v prípade, že dôvod na jej zastavenie sa týka len časti konania.

Ak exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietne, proti uzneseniu je prípustné odvolanie. Ak však toto rozhodnutie nadobudne právoplatnosť, súd exekučné konanie bez možnosti brániť sa odvolaním zastaví.

O poverenie na vykonanie exekúcie nežiada súdny exekútor v prípade vymáhania tzv. justičných pohľadávok, nakoľko v zmysle ust. § 36 ods. 7 EP je takéto exekučné konanie začaté doručením poverenia vydaného justičnou pokladnicou ex offo.

K postupu pri vymáhaní pohľadávok priznaných cudzím exekučným titulom pozri komentár k ust. § 42 ods. 4 EP.

Ide o listinu oprávňujúcu súdneho exekútora vykonávať úkony smerujúce k štátomocenským zásahom do osobnej (najmä pokiaľ ide o získavanie inak chránených informácií potrebných pre vykonávanie exekúcie ako napr. údajov tvoriacich bankové tajomstvo) a majetkovej sféry povinného. Náležitosti poverenia na vykonanie exekúcie uvedené v odseku 6 jednak umožňujú účastníkom konania a iným osobám zúčastneným na exekučnom konaní overiť si oprávnenosť postupu súdneho exekútora, jednak súdnemu exekútorovi vymedzujú rozsah predmetu exekúcie čo do vymáhaného nároku. Ako už bolo uvedené, exekučný súd môže poverenie na vykonanie exekúcie vydať aj pre časť oprávneným uplatneného nároku. Súdny exekútor nečaká, kým exekučný súd vydá uznesenie o čiastočnom zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie resp. o čiastočnom zastavení exekučného konania. Ihneď po obdržaní poverenia začne vykonávať exekúciu (v zmysle ust. § 46 ods. 2 EP), a to v rozsahu vymáhaného nároku uvedeného v poverení na vykonanie exekúcie.

Je výnimkou, ak poverenie na vykonanie exekúcie obsahuje v rámci vymedzenia vymáhaného nároku určenie náhrady trov oprávneného v exekučnom konaní, ktorú má súdny exekútor vymôcť, a to napriek tomu, že oprávnený si nárok na náhradu trov uplatní v návrhu na vykonanie exekúcie, súdny exekútor náhradu týchto trov zahrnie do žiadosti o udelenie poverenia a exekučný súd preskúma súlad návrhu a žiadosti o udelenie poverenia so zákonom. A hoci oprávnený má v zmysle ust. § 200 ods. 1 EP nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku, je možné konštatovať, že tento nárok nemožno vymáhať bez toho, aby ho exekučný súd zahrnul do vymáhaného nároku uvedeného v poverení na vykonanie exekúcie. Nárok na náhradu trov oprávneného v exekučnom konaní sa totiž podaním návrhu na vykonanie exekúcie stal predmetom exekučného konania a pokiaľ má exekučný súd za to, že v časti týkajúcej sa tohto nároku je návrh v rozpore so zákonom, neostane iné, než žiadosť o udelenie poverenia čiastočne zamietnuť. Samozrejme, je úlohou súdu riadne odôvodniť rozhodnutie, v dôsledku ktorého neumožní súdnemu exekútorovi vymôcť nárok oprávneného na náhradu jeho trov v exekučnom konaní.

Oprávnený sa môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania a z akéhokoľvek dôvodu, resp. aj bez jeho uvedenia rozhodnúť, že chce, aby jeho nárok vymohol iný súdny exekútor. K návrhu na zmenu exekútora dôjde spravidla v dôsledku predstáv oprávneného o kvalitatívne odlišných štandardoch iného súdneho exekútora. Návrh sa podáva na príslušnom exekučnom súde. O zmene exekútora súd rozhodne uznesením, ktorým zároveň poverí vykonaním exekúcie novo zvoleného exekútora. Z tohto ustanovenia vyplýva, že exekučný súd nevydá nové poverenie na vykonanie exekúcie, ale obsahové náležitosti poverenia na vykonanie exekúcie podľa odseku 6 a 7 sa premietnu do uznesenia o zmene exekútora.

Po zmene exekútora ostávajú zachované nie len účinky pôvodného návrhu na vykonanie exekúcie, ale aj účinky úkonov pôvodne povereného súdneho exekútora. Totiž na to, aby tieto účinky pominuli sa vyžaduje ich zrušenie samotným súdnym exekútorom (napr. pokiaľ ide o odblokovanie účtu v zmysle ust. § 96 ods. 4 EP).

Sporným ostáva, kto má znášať trovy pôvodne povereného exekútora. Posledná veta odseku 9 totiž hovorí výlučne o spôsobe výpočtu trov exekúcie (ako keby došlo k zastaveniu exekúcie). Aplikačná prax priniesla riešenie, podľa ktorého v uznesení o zmene exekútora exekučný súd určí výšku trov pôvodne povereného exekútora bez toho, aby explicitne určil subjekt povinný na ich náhradu. Súčasne uvedie, že tieto trovy vymôže novo poverený exekútor. Tým však de facto spôsobil, že tieto trovy bude znášať povinný (v zmysle ust. § 197 ods. 1 EP). Proti rozhodnutiu o zmene exekútora, obsahom ktorého je aj výpočet trov exekúcie pôvodne povereného exekútora nie je prípustné odvolanie, povinný nemá možnosť brániť sa. Tieto trovy pritom nespadajú do kategórie ďalších trov, pretože nevznikli počas vykonávania exekúcie tak, ako predpokladá ust. § 202 ods. 1 EP. Vznikli v dôsledku procesného úkonu oprávneného, ktorý sa rozhodol zmeniť exekútora. Aj keby mali byť hodnotené ako ďalšie trovy a exekútor by o nich upovedomil účastníkov, povinný by mohol minimálne v rozsahu odmeny úspešne namietať, že v zmysle vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších zmien a doplnkov je pri vymožení pohľadávky povinný znášať len odmenu počítanú z vymoženej sumy, nie súčasne odmenu určenú paušálnou sumou (teda súdom určenou pre pôvodne povereného exekútora). Možno teda vysloviť, že aplikačná prax ukladá povinnému, aby znášal náklady vyvolané správaním sa oprávneného, čo je na mieste hodnotiť ako nespravodlivý formalizmus. Odstrániť ho možno rozširujúcim výkladom poslednej vety odseku 9 a pod pojmom „vypočítať trovy pôvodného exekútora tak, ako pri zastavení exekúcie“ rozumieť povinnosť súdu rozhodnúť o trovách exekúcie pôvodného exekútora rovnakým spôsobom, ako keby malo dôjsť k jej zastaveniu zavinením oprávneného.