ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Ja si tiež myslím, že advokát nie je sprostredkovateľom. Podľa ust. § 4 ods. 2 písm. d) zákona o ochr. os. údajov je "sprostredkovateľom každý, kto spracúva osobné údaje v mene prevádzkovateľa, v rozsahu a za podmienok dojednaných s prevádzkovateľom v písomnej zmluve podľa § 8 a v súlade s týmto zákonom". Zákon o advokácií v ust. § 18 ods. 6 ustanovuje, že "Advokát spracúva osobné údaje klientov a iných fyzických osôb v rozsahu nevyhnutnom na účely výkonu povolania v súlade s osobitným predpisom". Teda Zákon o advokácií ako lex specialis, podľa môjho názoru, obsahuje osobitnú úpravu, ktorá advokátovi umožňuje spracovávať osobné údaje vo vlastnom mene na účely výkonu svojho povolania a nie v mene prevádzkovateľa.

Z uvedeného mi vyplýva, že úrad práce nemal dôvod nezaradiť do evidencie.

Skúsim ešte raz rozpísať celú vec: - Od 1.9.2012 do 31.8.2014 som bol zamestnancom v spoločnosti, ktorá za mňa normálne platila odvody počas celého obdobia. Moja mzda bola nadpriemerná a umožňuje mi poberať dávky v nezamestnanosti na hornej hranici. - Od marca 2013 až do dnešného dňa som konateľom a spoločníkom vo svojej firme. - Po 31.8.2014 som nebol zamestnaný v žiadnej firme a mal som iba status konateľa/spoločníka. - Od 1.4.2015 som sa stal znovu zamestnancom, tentokrát vo svojej vlastnej firme. Jedná sa o štandardnú pracovnú zmluvu, pričom moja mzda je 50€ mesačne. Všetky náležitosti spojené s registráciou zamestnávateľa a zamestnanca v SP som vybavil a normálne platím každý mesiac odvody atď. Tento status zamestnanca si mienim ponechať až do úplného vyplatenia dávok, keďže, ako správne uvádzate, je to podmienka nielen zaradenia do evidencie ale aj zotrvania v evidencii. - K tomu istému dátumu, t.j. k 1.4.2015 som podal žiadosť o zaradenie do EUoZ, pričom som poukazoval na fakt, že ako zamestnanec nemôžem byť považovaný za SZČO ale na ÚP mali na vec iný názor...

K prípadu, ktorý uvádzate je potrebné zohľadniť časové súvislosti, nakoľko právna úprava sa v tejto otázke niekoľko krát menila, pričom článok zachytáva stav od poslednej novely do budúcna. K predposlednému odstavcu: Je pravdou, že podstatné vo vzťahu k dávkam nezamestnanosti je zaradenie do evidencie uchádzačov o zamestnanie, avšak ako konateľa a spoločníka tam žiadnu osobu nezaradia. Ako je uvedené v článku - s poukazom na právnu úpravu - konateľa/spoločníka je možné zaradiť do evidencie iba v prípade ak (i) má zároveň status zamestnanca a súčasne (ii) má mzdu pod zákonom stanovenú hranicu. Čiže takýto konateľ/spoločník, ktorý uvedené predpoklady nespĺňa = nezaradenie do evidencie = neposkytnutie dávok v nezamestnanosti. Takže, keď určitá osoba, ktorá je súčasne konateľom a spoločníkom s.r.o. a zamestnancom so mzdou nižšou ako 75 % životného minima stratí zamestnanie, prestane ako konateľ a spoločník s.r.o. spĺňať podmienky na zaradenie do evidencie, v dôsledku čoho ju príslušný úrad práce vyradí z evidencie a v kontexte na zákon o sociálnom poistení nespĺňa podmienky na priznanie nároku na dávku v nezamestnanosti.

Toto je presne môj prípad a situácia je nasledovná: Bol som zamestnancom v jednej firme, kde som pracoval dva roky (presne). Počas tohto obdobia som si založil s.r.o. kde sme dvaja konatelia a aj dvaja spoločníci. Po skončení pracovného pomeru som svoju účasť vo svojej firme nijako nemenil a stále mám status konateľa aj spoločníka. Postupoval som presne v zmysle ako je napísané v článku a zamestnal som sa vo vlastnej firme (mohol som aj v inej ale nie je to potrebné) na základe pracovnej zmluvy v zmysle § 43 a nasl. zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce na skrátený pracovný úväzok (5h týždenne) za mzdu 50€ mesačne. Stal som sa teda znova zamestnancom a keďže moja mzda je nižšia ako 75% životného minima, mám právo byť zaradený do EUoZ. Nerozumiem však predposlednému odstavcu, kde píšete, že osobe, ktorá inak spĺňa všetky podmienky pre poskytnutie dávky v nezamestnanosti nebude táto dávka poskytnutá ak je konateľom alebo spoločníkom. V uvedenom §104 sa totižto vôbec nerieši, či je osoba konateľom alebo spoločníkom ale iba či je alebo nie je v EUoZ. Ak je, potom má narok aj na dávky v nezamestnanosti a nebráni tomu ani fakt, že je konateľ a/alebo spoločník. Ušlo mi niečo alebo sa zhodujeme v názore? Momentálne je moja vec na prokuratúre a čakám na ich vyjadrenie :-)

Tak vyzerajú prvé post dovolenkové diskusné príspevky :)

Ospravedlňujem sa za nepresnosť len som chcel poukázať na skutočnosť, že tá teória dôjdenia tu funguje, ale v modifikovanej podobe a teda že obštrukčnému správaniu zamestnanca sa dá predísť, hoci nie najšťastnejším legislatívnym riešením - určite by som takisto riešil okamih doručenia úplne inak ako ho viazať na vrátenie zásielky odosielateľovi

Tomi, zle si prečítal moj text - napísal som to presne opačne a t.j., že sa uplatnia osobitné pravidlá a to tie, ktoré sú uvedené v ZP, resp. ktoré cituješ. Takže sa cítim krivo obvinený:-))) Inak máš ale pravdu - ale považujem za dosť choré, že zamestnávateľ má posielať zásielku s osobitnou troj - či sedem dňovou lehotou len preto, že má kalkulovať s účelovým konaním zamestnanca. Štandardná úložná lehota na našej pošte je 18 dní, čiže ak by si toto bral do úvahy tak to skráti dvojmesačnú lehotu o viac ako 25 %. A keď už sú stanovené účinky doručenia pri vrátení zásielky aspoň trochu spravodlivejšie by bolo, keby nastali ku dňu odoslania alebo pár dní po ňom, nie ku dňu vrátenia. Nech už je čo najskôr elektronická doba a kopa týchto problémov odpadne. :-)

S tvrdením, že "nemožno použiť judikatúrou ustálené pravidlá o doručení momentom dôjdenia do dispozičnej sféry zamestnanca, pretože právna úprava neobsahuje osobitné pravidlá" nemožno celkom súhlasiť, hoci je pravdou, že tieto pravidlá sa neuplatnia v ich čistej podobe (ako ju predpokladá Občiansky zákonník). Osobitné pravidlá sú v tomto kontexte upravené v ustanovení § 38 ods. 4 ZP, podľa ktorého "Povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju poštový podnik vrátil zamestnávateľovi alebo zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním alebo opomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne." Z uvedeného vyplýva, že sa nevyžaduje reálne prevzatie zásielky, ale postačuje jej dôjdenie do sféry dispozícii zamestnanca - rozdiel oproti "čistej" teórii dôjdenia, ktorá má svoj právny základ v § 45 ods. 1 OZ je v tom, že podľa OZ je doručenie účinné samotným dôjdením, pričom v prípade podľa ZP musí pristúpiť druhá právna skutočnosť, ktorou je vrátenie zásielky ako nedoručiteľnej - tu sa dá predísť obštrukciám tým, že aj úložnú lehotu na pošte si môže zamestnávateľ nastaviť. Ustanovenie § 38 ods. 4 ZP teda pokrýva prípady obštrukčného správania zamestnanca, ktorý sa snaží zmariť doručenie (napr. ak úmyselne nepreberá poštu alebo neoznámil zamestnávateľovi novú adresu a na pôvodne oznámenej adrese sa nezdržuje). Ale takisto súhlasím, že právna úprava by mohla byť v tomto smere precíznejšia, nakoľko doručovanie patrí medzi najvýznamnejšie právne inštitúty s ktorým sú spojené významné právne dôsledky - niekedy totiž aj formálne a obsahovo perfektný právny úkon stojí a padá na správnom dodržaní pravidiel doručovania.

Tie pojmy pochádzajú ešte z pôvodného návrhu smernice (http://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/PDF/?uri=CELEX:51990PC0314(01)&from=EN), ktorý stál na koncepte 'personal data file'. Následne bol vo vzťahu k tomuto pojmu definovaný aj 'controller of the file' . Keď bol ten návrh prerobený a prijatý, tak im vypadol ten "file", ale úplne nelogicky zachovali "controllera". Ten už v skutočnosti teraz nemá čo kontrolovať, lebo kontrolovať sa dá len konkrétny zachytený súbor dát, a nie ich neurčitá množina. V logike prerobeného návrhu by bolo lepšie, keby spracovateľa osobných údajov nazvali jednoducho "processor". Ale tento pojem zase nelogicky priradili controllerovmu subcontractorovi. Každopádne, je to jedna z horšie napísaných smerníc, aké som čítal. A nie je to len tým slovenským prekladom, ktorý je tiež katastrofálny a pýta si jedno riadne korigendum. Keď čítate akékoľvek európske case-law k tejto smernici, tak vidíte, ako sa s tým musel natrápiť prekladateľ do slovenčiny. Celé je to korunované slovenským zákonom, ktorý vyzerá ako jeden veľký legislatívny pokus o vtip. Potom logicky z právnej úpravy vyplývajú takéto absurdné závery, a dalo by sa ich nájsť aj oveľa viac. Celý neporiadok sa začína na úrovni pojmov a definícií, tým, že sa tie pojmy snažia byť čo najširšie, namiesto toho, aby sa snažili byť presné a rozlišujúce.

Súhlas. Hľadanie skutočného významu pojmov je neraz obrovskou výzvou. Na druhej strane, aspoň majú právnici čo robiť :)

No inak mne absolútne nesedí použitie pojmov prevádzkovateľ a sprostredkovateľ, aj keď boli používané už v prechádzajúcom predpise - javí sa mi to tak, že preklad resp. výber pojmov nerobil človek, ktorý ma nejaký špeciálny cit pre právnu terminológiu

Na doplnenie.... Páči sa mi český preklad čl. 2 písm. e) 95/46/ES: „Zpracovatelem“ fyzická nebo právnická osoba, orgán veřejné moci, agentura nebo jakýkoli jiný subjekt, který zpracovává osobní údaje pro správce.

Zatiaľ som sa nestretol s názorom, že by ochrana osobných údajov v zmysle nášho zákona bola zmysluplná. Ak si však uvedomíme, aké obrovské následky môže mať zneužitie OÚ v dnešnej informačnej spoločnosti, je ochrana osobných údajov viac než na mieste. Pozitívne vnímam aj aktuálnu pozíciu štátu pri zabezpečovaní ochrany, nakoľko význam osobných údajov si dnes podľa mňa uvedomuje len menšina z nás. Pokiaľ ide o advokátov, zrejme by nemohli plniť svoje úlohy bez toho, aby spracúvali OÚ "cudzích" osôb (v zmysle neklientov). Otázka je, či vôbec advokát v Tebou načrtnutom prípade (teda klient sa obrátil na advokáta z dôvodu, že niekto neplní ako má) funguje ako sprostredkovateľ. Sprostredkovateľa vnímam ako niekoho, kto spracúva OÚ pre prevádzkovateľa napr. formou outsourcingu (napr. nejaká IT firma spravujúca databázu klientov), teda advokát z môjho pohľadu funguje ako prevádzkovateľ. Ak sa klient chce brániť, podľa mňa poskytne údaje advokátovi podľa 10 ods. 3 písm. g) 122/2013 a advokát s údajmi ďalej pracuje v zmysle § 3 ods. 1 písm. h) /ak môžeme povedať, že poskytovanie právnych služieb osobám, ktorých práva sú ohrozené alebo porušené prispieva k zabezpečovaniu verejného záujmu/.

Európsky súd pre ľudské práva 7. júla 2015 vyhlásil rozsudok týkajúci sa spravodlivého zadosťučinenia v prípade Bittó a ďalší proti Slovenskej republike. Ide o prvý z prípadov týkajúcich sa regulovaného nájomného, v ktorom ESĽP rozsudkom z 28. januára 2014 rozhodol o porušení práva na pokojné užívanie majetku, zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vlastníkov domov s regulovaným nájomným a otázku ich odškodnenia odročil na ďalšie konanie. V súvislosti s týmto rozsudkom zástupkyňa SR pred ESĽP pripomína, že v rozsudku z 28. januára 2014 k meritu veci v tomto prípade ESĽP s poukazom na to, že mu bolo podaných ďalších 13 podobných sťažností a štátom uskutočnené legislatívne opatrenia neriešia situáciu existujúcu pred ich zavedením, uviedol, že štát bude v zmysle článku 46 Dohovoru povinný uskutočniť ďalšie opatrenia, predovšetkým zaviesť osobitný prostriedok nápravy, ktorý umožní získať osobám v podobnej situácii náhradu škody za zistené porušenie. Vzhľadom na uvedené bude dnešný rozsudok ESĽP predstavovať pre vnútroštátne orgány významný návod pri prijímaní všeobecných opatrení na výkon rozsudku z 28. januára 2014, nad ktorým dohliada Výbor ministrov Rady Európy. Zdroj: https://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=1981

pre doplnenie v novom Civilnom sporovom poriadku bude výslovne ustanovené: Čl. 4 (1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. (2) Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. z tejto dikcie čl. 4 CSP vyplýva, že vyššie uvedené myšlienkové postupy a interpretačné metódy dostali aj explicitnú normatívnu podobu

Ak odvolanie nemá náležitosti uvedené v § 205 ods. 1 a 2 O.s.p., možno ho odmietnuť, len ak odvolací súd nemôže pre nedostatok týchto náležitostí postupovať v opravnom konaní tak, ako mu ukladá zákon, t.j. prejednať ho a rozhodnúť o ňom a zároveň ten, kto odvolanie podal, bol súdom prvého stupňa (§ 209 ods. 1 O.s.p.) alebo odvolacím súdom (§ 211 ods. 1 O.s.p.) vyzvaný a správne poučený o tom, ako má chýbajúce náležitosti doplniť. Súd plní svoju povinnosť podľa § 209 ods. 1 a § 211 ods. 1 O.s.p. bez ohľadu na to, či odvolacia lehota už uplynula a tiež bez ohľadu na skutočnosť, či je účastník zastúpený advokátom, resp. má sám právnické vzdelanie. Ak by preto účastník sám svoje odvolanie neodôvodnil, bolo by povinnosťou prvostupňového, resp. odvolacieho súdu vyzvať ho na odstránenie vady odvolania s poučením o spôsobe ako má postupovať, a tiež o následkoch nesplnenia si svojej povinnosti. Až potom by mohol odvolací súd pristúpiť k odmietnutiu odvolania účastníka, ktoré by stále nemalo požadované náležitosti. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5. decembra 2012, sp. zn. 6 Cdo 343/2012)

Štandardom je osvedčovanie skutočností vyvolávajúcich (potencionálne) právne následky (priebeh skutkového deja, splnenie právom predvídaných podmienok...) Legalizáciu však dôvodovka považuje za špecifickú formu osvedčenia. Podľa mňa to znamená, že sa osvedčuje len skutočnosť, že podpis patrí podpisujúcemu. Nič viac. Inak... dôvodovka pri legalizácii nehovorí o listine. Hovorí len o overení pravosti podpisu. Čiže listinou podľa § 58 možno rozumieť len "nosič" podpisu. Našu polemiku zrejme vyrieši až čas, kedy budeme všetko podpisovať zaručeným elektronickým podpisom. Aj prázdne dokumenty :)

nerozumiem celkom tvrdeniu, že sa vymyká z rámca osvedčovania právne významných skutočností, keďže legalizácia je upravená v ustanovení s názvom "Osvedčovanie právne významných skutočností" po pravde tá dôvodová správa ma veľmi nepresvedčila - navyše je to v rozpore s § 58 ods. 1 NP, podľa ktorého "notár osvedčuje skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom pre uplatnenie práv, alebo ktorými by mohli byť spôsobené právne následky" z toho vyplýva, že listina je spôsobilá na overenie podpisu len v tom prípade, ak obsahuje nejakú z uvedených skutočností toto som vygúglil len tak pre ilustráciu http://www.notar-nz.sk/sluzby7.htm notár tam konštatuje, že "Pri osvedčovaní podpisov často prichádza k žiadosti o osvedčenie podpisu na prázdnom formulári alebo prázdnej listine, v takýchto prípadoch musím úkon vždy odmietnúť, kvôli tomu, že nejde o právne významnú skutočnosť".

súhlasím, ale stále podpis na listine :)