ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Z prokuratury dosla odpoved v zmysle, ze podla nich to je OK a v sulade so zakonom. Presne to teraz odcitovat neviem lebo nemam po ruke ten ich list ale bolo to nieco v style, ze treba brat do uvahy aj "duch zakona" a plno vaty okolo. Kazdopadne tento moj pokus - poziadat prokuraturu o stanovisko - som vnimal skor ako bonus, ktory moze vyjst a moze mi pomct ale velku nadej som do toho nedaval. Sustredil som sa hlavne na pisanie zaloby, ktoru som neskor aj podal. Sud to ma na stole a este v novembri mi prislo stanovisko UPSVaR k mojej zalobe, v ktorom som vsak nevidel ani naznaky nejakej argumentacie iba znova a znova ten isty bullshit. Vobec nedokazali reagovat na vyklad ustanovanie s dovetkom "..., ak nie je zamestnanec", ktore podla principu 'a contrario' znamena, ze ak teda niekto naozaj JE zamestnanec, tak ta veta neplati. Zakladna vyrokova logika, ktora sa uci na strednej skole.

Dobrý deň pán Éhn, mám rovnaký prípad, chcem sa Vás opýtať, či už máte nejaký výsledok z krajskej prokuratúry. Ďakujem za odpoveď

Najdôležitejšou obsahovou náležitosťou žaloby je žalobný návrh (petit). V ňom žalobca uvádza, ako by podľa jeho želania mal súd rozhodnúť, resp. ako by mal znieť výrok jeho rozsudku. Ním zároveň stanovuje rozsah požadovanej súdnej ochrany a určuje súdu medze toho, o čom a ako má rozhodnúť. Pretože v podstate ide o návrh súdneho výroku, kladie zákon na formuláciu petitu určité požiadavky, rešpektovaním ktorých sa zabezpečuje presnosť a určitosť výrokov rozsudkov. Presný a určitý petit je síce pre súd rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť len v taxatívne vymedzených prípadoch (§ 153 ods. 2 O.s.p.), to však v plnom rozsahu platí len z hľadiska obsahu petitu a podstaty zmyslu toho, čoho sa žalobca v konaní domáha. V žiadnom prípade to ale neznamená, že by súd pri svojom rozhodovaní bol do najmenších podrobností viazaný výrazovými prostriedkami použitými v texte petitu alebo jeho doslovným znením (vrátane slov, slovných spojení, ba dokonca aj eventuálnych gramatických chýb) a že by sa prípadnou odlišnou formuláciou výroku svojho rozhodnutia, než zodpovedá doslovnému zneniu žalobného petitu, dopúšťal procesnej vady v zmysle § 237 písm. e/ O.s.p. Naopak tam, kde je to potrebné, je dokonca povinnosťou súdu upraviť formulačne petit žaloby tak, aby zodpovedal objektívnemu hmotnému právu a aby jeho formulácia zodpovedala dovoleným spôsobom výkonu rozhodnutia. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 79 ods. 1 nevyžaduje, aby žalobca po stránke formálnej do najmenších podrobností formuloval návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia. Z jeho doslovného znenia je zrejmé, že za postačujúce považuje, ak žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného skutkového stavu domáha. Petit žaloby, tak ako žalobca formuluje v podanej žalobe alebo neskôr v priebehu konania, je súd povinný posudzovať čisto z hľadiska obsahového (t.j. či je v žalobe dostatočne presne, určito a zrozumiteľne vyjadrené, čo žalobca žiada). Súd do výroku svojho rozhodnutia nemusí prevziať doslovne žalobcom naformulovaný petit žaloby, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júla 2008, sp.zn. 3 Cdo 219/2007)

Obsahom práva na právnu pomoc garantovaného čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je možnosť každého na základe vlastnej úvahy zvoliť si zástupcu v konaní pred súdom, vyjmúc prípady obligatórneho zastúpenia. Je totiž výsostným (slobodným) právom účastníka rozhodnúť koho ustanoví za svojho zástupcu v konaní pred súdom. Možnosť tejto voľby (úvahy) zákon neobmedzuje ani iným spôsobom nevymedzuje; jej kritériá sú autonómnou vecou účastníka konania. Právna úprava príkladne uvádza, že trovami konania sú najmä hotové výdavky účastníkov konania a ich zástupcov (§ 137 O.s.p.); takými sú aj odmena advokáta, náhrada hotových výdavkov i náhrada za stratu času spojené s jeho činnosťou, obsahovo vymedzené príslušnými predpismi. Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom v spore, ako i skutočnosť, či nie sú splnené podmienky pre postup podľa § 150 O.s.p.; nie je rozhodujúce, či je tomu tak pri uplatnení práva alebo jeho bránení. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Vychádzajúc z princípu úspechu v spore odvolací súd priznal žalovanej právo na plnú náhradu trov konania. Náhradu nákladov vynaložených na cestovné a náhradu za stratu času v súvislosti s účasťou jej právnej zástupkyne na pojednávaniach pred súdom prvého stupňa nepriznal na základe jediného kritéria (t.j. že sídlo advokátky je mimo bydliska účastníka i sídlam súdu prvého stupňa), ktoré samo osebe nemá zákonné opodstatnenie v zákonom sledovanom a prezumovanom cieli nahradiť úspešnej strane trovy konania. Jeho opodstatnenosť nemožno vyvodiť ani z možnosti využitia inštitútu právnej substitúcie, pretože táto má dispozitívny charakter a nie je povinnosťou uloženou účastníkovi konania ani jeho advokátovi. Príslušná právna úprava (vyhláška o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) vzťahujúca sa na prejednávanú vec priznáva advokátovi možnosť uplatnenia účelne vynaložených náhrad cestovných výdavkov i náhrady za stratu času. V prípade náhrad cestovného sa ich účelnosťou rozumie najmä voľba vhodného dopravného prostriedku s ohľadom na sídlo advokátskej kancelárie a miesto procesného úkonu (napr. pojednávania súdu), jeho dostupnosťou z hľadiska vlakovej alebo autobusovej dopravy ako lacnejších foriem cestovania. Súčasne však treba brať do úvahy i výšku náhrady za stratu času, ktorá môže byť pri použití relatívne nákladnejšieho dopravného prostriedku (napr. osobného automobilu oproti dopravnému prostriedku verejnej dopravy) v konečnom dôsledku efektívnejšia, než u iného menej nákladného spôsobu dopravy. Pokiaľ sa právna zástupkyňa žalovanej riadne dostavila k súdom nariadeným pojednávaniam a z jej konania (prípadne konania žalovanej) nevznikli žiadne prieťahy, či neúčelné realizované úkony súdu, nemožno v takomto prípade náklady právneho zastúpenia považovať za neúčelné. Postup súdu smerujúci k tomu, že z nákladov na právne zastúpenie dochádza k vylúčeniu náhrad cestovného a náhrad za stratu času (v tomto prípade uplatňovaných v súvislosti s účasťou na pojednávaniach súdu) len preto, že sídlo advokátskej kancelárie sa nenachádza v obvode (okrese) sídla konajúceho súdu alebo bydliska účastníka konania, nezodpovedá sledovanému cieľu, tak ako to má na mysli § 142 až § 150 O.s.p. a dotknutá právna úprava o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (vyhláška č. 655/2004 Z.z.) v spojení s čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a ústavne konformnému výkladu reprezentovanému Ústavným súdom Slovenskej republiky v tom, že zmyslom a účelom inštitútu náhrady trov konania pred všeobecným súdom je poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon; tieto sa musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne (porovnaj napr. II. ÚS 31/04). (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 9. 11. 2010, sp. zn. 5 M Cdo 21/2009)

Pre doplnenie poznatkov z problematiky rovnosti zbraní pri nariaďovaní predbežných opatrení odporúčam podrobne spracovaný a precízne vyargumentovaný článok: Valachovič, M.: Odňatie práva odporcu na súdnu ochranu pri odmietnutí a zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Justičná revue, 66, 2014, č. 4, s. 457 - 478.

Úlohou príslušníkov polície nie je za každú cenu usvedčiť občana - vodiča zo spáchania priestupku, ale objektívne - nezaujato zistiť skutkový stav a v prípade, že skutok je priestupkom, zistiť jeho páchateľa a potrestať ho. V opačnom prípade dochádza k situáciám, za ktorých príslušníci polície vystupujú len v pozícii žalobcov, avšak nie ochrancov a pomocníkov, tak ako im to ukladá nielen zákon o priestupkoch, ale aj zákon o policajnom zbore. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. júna 2013, sp. zn. 10Sžd/7/2013)

Najvyšší súd Slovenskej republiky opätovne a konštantne judikoval v otázke preukazovania priestupku nezastavenia na dopravnej značke „Stoj, daj prednosť v jazde“, kde sa jasne vyjadril, že ak existujú rôzne verzie skutkového stavu (protichodné tvrdenie vodiča a policajta), nemožno hovoriť o objasnení priestupku bez pochybností a teda konštatovať uznať vodiča vinným zo spáchania priestupku bez existencie nespochybniteľných a objektívnych dôkazov preukazujúcich jednu z dvoch protichodných skutkových verzií. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR z 24. marca 2015, sp. zn. 1Sžd/12/2014: Procesná situácia pri preverovaní skutkového stavu, kedy proti sebe stoja dve rozdielne tvrdenia, tzn. tvrdenie páchateľa o tom, že mu pričítaný skutok nespáchal, a naopak tvrdenie orgánu objasňujúci priestupok, že zisteným spôsobom konal, so sebou v zmysle § 58 ods. 1 zák. č. 372/1991 Zb. prináša správnemu orgánu povinnosť zistiť hodnoverne, že skutok sa stal a že ho zavinil páchateľ priestupku. Práve možnosť osoby označenej za páchateľa od počiatku spochybňovať tvrdenia orgánu zisťujúceho konanie páchateľa je jediným dôkazným nástrojom, ktorý nielen spochybňuje tvrdenie zisťujúceho orgánu, ale aj ho zaťažuje povinnosťou logické argumenty uvedené v obrane páchateľa vyhodnotiť a uviesť dôvody ich irelevantnosti. Iba skutočnosť, že objasňujúci orgán je viazaný služobnou prísahou k riadnej aplikácii a dodržiavaniu právneho poriadku nie je postačujúca. Preto v situácii, kde voči sebe sú prezentované protikladné hodnotenia skutkového stavu tak policajtmi ako páchateľom priestupku, je nutné pomeriavať hodnovernosť tvrdení priestupkových orgánov dôkazmi, ktoré sú schopné túto hodnovernosť spochybniť. Pokiaľ je však tvrdenie policajtov podložené dôkazmi, ktoré sú spôsobilé ich obsah potvrdiť, potom sa od páchateľa legitímne očakáva, že navrhne dôkazy vo svoj prospech. Je nepochybné, že správny orgán má v konaní postupovať tak, aby zistil skutkový stav čo najúplnejšie a tak, aby o ňom neboli dôvodné pochybnosti. I keď tvrdenia príslušníkov hliadky PZ majú značnú vypovedaciu hodnotu (už aj s poukazom na skutočnosť, že policajti dokumentujúci priestupok nemajú na veci a jej výsledku žiadny záujem a vykonávajú len svoju služobnú povinnosť, pri ktorej sú viazaní prísahou a sú povinní dbať, aby prípadný zásah do práv a slobôd osôb, ktorým by v súvislosti s ich činnosťou mohla vzniknúť ujma a neprekročili mieru nevyhnutnú k dosiahnutiu účelu sledovaného služobným zákrokom alebo výkonom), jeho existencia neznamená, že v prípade spochybnenia iným dôkazom alebo dôkazmi, by správny orgán mal rezignovať na získanie akýchkoľvek iných dôkazov, ktorých vykonanie by sa vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci javili byť vhodné a ktoré si môže pri vynaložení primeraného úsilia zaobstarať. Pohyb, rýchlosť, rôzne variácie pohybu až po zastavenie, t. j. stav nehybnosti sú technicky zaznamenateľné a merateľné veličiny (pričom rozdiel medzi nimi je často veľmi malý, niekedy sotva postrehnuteľný) a ich vnímanie ľudskými zmyslami a následné sprostredkovanie nepochybne podlieha subjektívnemu hodnoteniu. To, čo niekto považuje za rýchle sa inému môže zdať pomalé, obdobne to môže byť pri vnímaní minimálneho pohybu a stavu nehybnosti. Preto sprostredkovanie takto vytvoreného hodnotiaceho úsudku samého o sebe nepredstavuje nespochybniteľný dôkaz o skutočnosti, najmä nie taký, ktorý by bolo možné spätne verifikovať. Vzhľadom na to, že v predmetnej veci teda existujú rôzne verzie skutkového stavu, nemožno hovoriť o jeho objasnení bez pochybností a v takom prípade je konštatovanie zodpovednosti žalobkyne za konanie vykazujúce znaky priestupku (nerešpektovaním pokynu vyplývajúceho z dopravnej značky „Stoj, daj prednosť v jazde“ nepresvedčivé a predčasné. Rozhodnutie správneho orgánu preto nebolo možné považovať za súladné so zákonom a bolo ho potrebné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V prípade, že sa správnym orgánom nepodarí preukázať spáchanie skutku žalobkyňou tak, aby ďalšie pochybnosti o jeho priebehu nepretrvávali, bude nevyhnutné zastaviť priestupkové konanie podľa § 76 ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch.

Ak všeobecný súd uloží účastníkovi občianskoprávneho konania doplniť také údaje v žalobe, ktoré procesný kódex obligatórne nepožaduje, tieto okolnosti nemôžu byť na ujmu tohto účastníka a ani dôvodom na odmietnutie žalobného návrhu v merite veci. Základným dôvodom na odmietnutie návrhu bolo to, že sťažovateľka neuviedla dátum narodenia, hoci § 79 ods. 1 OSP nevyžaduje obligatórne uviesť dátum narodenia účastníka. Sťažovateľka uplatnila svoje základné právo na súdnu ochranu podaním návrhu na zaplatenie peňažnej sumy s prísl., ktorého obsah na výzvu súdu čiastočne podľa jej možností doplnila. Okresný súd neakceptoval toto doplnenie a jej žalobu podľa § 43 ods. 2 OSP odmietol. Proti takému uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Okresný súd však ponechal bez povšimnutia, že sťažovateľke uložil doplniť také údaje v žalobe, ktoré obligatórne nepožaduje zákon (§ 42 ani § 79 ods. 1 OSP). Okrem toho nevzal do úvahy, že procesné podmienky (§ 103 OSP) súd skúma z úradnej povinnosti. Preto v tomto smere nemožno ukladať účastníkovi povinnosť predkladať také dôkazy (dôkaz o dátume narodenia žalovanej, ak navyše sťažovateľka predložila aj ďalšiu jej známu adresu žalovanej a dokonca aj jej číslo občianskeho preukazu), z ktorých by všeobecný súd mohol prípadne vyvodiť aj ďalšie zistenia. Ústavný súd tiež poznamenáva, že nedostatky, o ktorých sa zmienil okresný súd vo svojom rozhodnutí, že „bez uvedenia dátumu narodenia sa osoba nedá určiť jednoznačne a súdu register obyvateľov, evidencia ZV a JS SR, ani sociálna poisťovňa nevie poskytnúť súčinnosť pri zisťovaní pobytu odporkyne“, nemohli byť dôvodom na odmietnutie žalobného návrhu v merite veci. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 108/2010 z 20. apríla 2010)

Pojem „účelný“ je nevyhnuté chápať ako určitú poistku pred hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, pred nadbytočnými či nadmernými nákladmi (napr. opakované uplatnenie náhrady za prevzatie a prípravu zastupovania, nepotrebné konzultácie s klientom atď.). Vzhľadom na ústavne zaručené právo na právnu pomoc nie je možné prostredníctvom uvedeného termínu (neúčelne vynaložené náklady konania) vymedziť kategóriu subjektov, ktorá by tak z hľadiska právneho zastúpenia mala odlišné postavenie, a tak jej de facto právo na zastúpenie advokátom v konaní upierať a z hľadiska ostatných účastníkov ju diskriminovať. Účastníka nie je možné sankcionovať tým, že mu nebude priznaná náhrada nákladov zodpovedajúca výške odmeny advokáta s tým, že sa mohol v konaní brániť sám. Právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi musí byť ale zaručené nielen právne ale aj fakticky. Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania. Tým, že súdy nižšieho stupňa žalovanému nepriznali náhradu trov právneho zastúpenia, hoci na to mal podľa zákona nárok (§ 146 ods. 2 O.s.p.), žalovanému sťažili prístup k právnej pomoci v konaní na súde, pretože aj za situácie, kedy nezavinil zastavenie konania, je nútený hradiť si náklady na právne zastupovanie v konaní sám. Uplatňovanie hore uvedeného názoru súdov (o tom, že účastník konania disponujúci právnym oddelením alebo zamestnávajúci zamestnancov s právnickým vzdelaním nemá nárok na náhradu trov konania za právne zastupovanie v konaní) by de facto znamenalo, že nárok na náhradu trov za právne zastupovanie v konaní nemajú všetky fyzické osoby s právnickým vzdelaním, množstvo korporácií, obchodných spoločností, družstiev, štátnych inštitúcií a organizácií a pod., čo by viedlo k ich diskriminácii a nerovnému postaveniu v konaní. Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. septembra 2015, sp. zn. 4MCdo/16/2014)

Uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania, Občiansky súdny poriadok v žiadnom zo svojich ustanovení nevymenúva, ani ich nevymedzuje žiadnymi znakmi. Súd preto musí v každom konkrétnom prípade zvažovať, či ide o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania, alebo nie. Za takéto rozhodnutia treba vo všeobecnosti považovať procesné uznesenia súdu, ktoré nemajú vplyv na rozhodnutie vo veci samej, týkajú sa otázok, ktoré v záujme hospodárneho vedenia konania vyžadujú rýchle riešenie bez toho, aby odopretie možnosti odvolania mohlo byť na ujmu práv účastníkov konania alebo tretích osôb, pričom súd nimi nie je viazaný a môže ich zmeniť bez toho, aby bolo treba podať odvolanie. Vychádzajúc z týchto kritérií je súdna prax jednotná v názore, že uznesením upravujúcim vedenie konania je i uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania, resp. ustanovení znalca [porovnaj Sborník stanovisek, závěrů, rozborů a zhodnocení soudní praxe, zpráv o rozhodování soudů a soudních rozhodnutí Nejvyššího soudu 1964 –1969, SEVT, Praha 1980 (v skratke „Zborník III“), str. 329-330]. K rovnakému záveru dospela i právna teória (pozri napr. Števček, M., Ficová, S. a kol. Občiansky súdny poriadok. Komentár, 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2009, str. 603). (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3 Cdo 315/2015 z 01.07.2015) K tomu sa žiada doplniť, že uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania, resp. ustanovení znalca je potrebné posudzovať z obsahového hľadiska, nakoľko jeho obsahom môžu byť otázky (kumulácia viacerých uznesení do jednej listiny) mimo rámec ustanovenia znalca, ktoré nemusia spadať pod slovné spojenie uznesenia upravujúce vedenie konania.

"Soud přizná odměnu pouze za účelné úkony právní služby, tj. pokud byly potřebné k účelnému uplatnění nebo bránění práva v konkrétně projednávaném případě. Kritérium účelnosti je třeba aplikovat i s ohledem na obecně platnou zásadu přiměřenosti a zákazu zneužití práv (§ 2 o. s. ř.). Ač je požadavek účelnosti výslovně upraven v § 142 odst. 1 o. s. ř. pro účely náhrady nákladů řízení mezi účastníky, uplatní se i při rozhodování o odměně ustanoveného zástupce, neboť není žádný rozumný důvod, aby neúčelné úkony byly, ať již z prostředků státu anebo účastníků, advokátu hrazeny. Úvahu odvolacího soudu o tom, které úkony právní služby byly či nebyly účelné, pak dovolací soud může přezkoumat pouze v případě její zjevné nepřiměřenosti." (Usnesení Nejvyššího soudu České republiky sp.zn. 25 Cdo 1748/2015, ze dne 29.7.2015).

Za účelné nemusia byť považované trovy právneho zastúpenia za vyjadrenie k dovolaniu, pokiaľ v porovnaní s vyjadreniami v základnom konaní neobsahujú nové okolnosti. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2012, sp. zn. 4 Cdo 128/2011)

Dobrý deň pán Éhm, pred mesiacom ma odbil pracovík na ÚP, aj po preštudovaní a odvolaní na zákon o službách v zamestnanosti, že ako spoločník/konateľ, ktorý je zamestnaný a poberá mzdu nižšiu ako 75% životného minima, že nemám na nič nárok, že sa ani nemusím snažiť, lebo figurujem na ORSR a na internete citujem"sa toho popíše hocičo". Môžete mi prosím dať vedieť ako dopadol Váš prípad na prokuratúre? Môžete byť, resp. ste už evidovaný na ÚP s tým, že máte nárok na poberanie dávok v nezamestnanosti? Vopred ďakujem za odpoveď

Nesprávne potvrdenie súdu o tom, kedy nastala právoplatnosť rozsudku nemôže byť na ujmu účastníkom konania. Doložka právoplatnosti síce nie je právnou skutočnosťou, ktorá by mala vplyv na právne vzťahy účastníkov konania (takýto vplyv má len právoplatnosť rozhodnutia ako taká, ktorá nastane nezávisle na vôli súdu či účastníkov konania okamihom , keď sú splnené zákonné podmienky a keď ho už nemožno napadnúť odvolaním ) , avšak je úradným osvedčením o právnej skutočnosti – nadobudnutí právoplatnosti . Nesprávne vyznačenie právoplatnosti na rozhodnutí súdu nie je samé osebe ani dôvodom pre zrušenie rozhodnutia v konaní o opravnom prostriedku. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 25. apríla 2012, sp. zn. 7 Cdo 39/2010)

Na doplnenie problematiky judikát zo Zbierky stanovísk a rozhodnutí NS SR: Pohľadávka veriteľa voči manželovi, ktorá vznikla za trvania jeho skoršieho manželstva, nemôže byť pri výkone rozhodnutia uspokojená z majetku patriaceho do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorý bol nadobudnutý za trvania jeho neskoršieho manželstva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. novembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 8/2010)

Ak nie sú splnené vyššie uvedené predpoklady, za ktorých je možné zaradiť do evidencie aj konateľa/spoločníka tak je potrebné počkať do výmazu z OR nakoľko až týmto okamihom dochádza k zániku spoločnosti a teda aj k zániku postavenia konateľa a spoločníka.

Môže byť spoločník a konateľ spoločnosti zaevidovaný na úrade práce ak jeho spoločnosť je už v likvidácii.?Je to zaznamenané aj v obchodnom registri, alebo musí čakať až do výmazu spoločnosti z obchodného registra? Ďakujem.

OK, predstavujem si to teda nejako takto... Dnes si v obchode kúpim nový nádherný štvorlitrák. Vozím sa, driftujem pred kulturákom v našej obci, pravidelne rozvážam opitých kamarátov a kamarátky z diskotéky, keď tu zrazu...hliadka. "Pán vodič, Vaše auto nespĺňa normy, prosím, odovzdajte nám značky a technický preukaz." Googlim, Googlim a zistím, že EÚ v dôsledku ekologicky orientovanej politiky, nakoľko sa zistilo extrémne zväčšenie ozónovej diery, nariadením s okamžitou účinnosťou zakázala používanie motorových vozidiel s objemom motora väčším ako 1.0. Auto sa teda po piatich mesiacoch stalo nespôsobilým na použitie na obvyklý účel, prestalo spĺňať technické normy, vyskytla sa na ňom vada. Idem k predajcovi, že auto reklamujem. Zisťujem ale, že podnikanie zavesil na klinec...Vraj sa mu to v našich podmienkach neoplatí...

V reakcii na poslednú vetu by podľa môjho názoru bolo v záujme právnej istoty vhodné zaviesť aj register udelených a zrušených plnomocenstiev, nakoľko s tým v praxi vznikajú značné problémy - napr. tretia osoba sa nemusí dozvedieť, že plná moc bola odvolaná alebo inak zrušená a koná v dobrej viere, že ide o splnomocnenca.

Ústavný súd Slovenskej republiky zastáva názor, že exekútor ani exekučný súd nie sú bezvýhradne viazaní doložkou vykonateľnosti, ktorou sú opatrené rozhodnutia iných orgánov, a posudzujú otázku vykonateľnosti takýchto rozhodnutí samostatne. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 203/09 z 9. decembra 2009)