Výber z diskusie
chcel by som sa spýtať, že či mám aj ja pri kúpe pozemku od spoluvlastníka, ktorý nie je ani rodina ani príbuzný túto povinnosť. v príspevku je napísané, že bez akýchkoľvek obmedzení sa to dá pri spoluvlastníkovi, ak ide o spoluvlastnícky podiel podľa osobitných predpisov, no neviem čo tie osobitné predpisy sú... vedeli by ste sa mi k tomu vyjadriť? dakujem pekne
K možnosti vyjadriť sa cez možnosť odvolania voči položeným otázkam znalcovi:
Ak sú v Uznesení o nariadení znaleckého dokazovania súdom znalcovi položené otázky, ktoré sa môžu javiť účastníkom sporu ako kapsiozne alebo navádzajúce - je vhodnejšie a hospodárnejšie sa vyjadriť účastníkmi konania k otázkam ešte pred tým, ako je znalecký posudok znalcom vyhotovený. Ak nebudú účastníci konania namietať položené otázky v stanovenej lehote, neskôr pri hodnotení posudku a výsluchu znalca sa tým súd prvého stupňa nebude zaoberať a nebude to ani odvolacím dôvodom pre podanie odvolania na súd druhého stupňa.
Ale vo všeobecnosti sa proti otázkam v uznesení položených súdom znalcovi vyjadruje pred vyhotovením posudku zrejme len malé percento prípadov aj s poukazom na poučenie súdu, že proti takémuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie takéto ich vyjadrenie alebo námietky nemajú žiadny účinok a sú právne bezvýznamné
.
Jedna stránka veci je neprípustnosť odvolania voči nariadenému znaleckému dokazovaniu a druhá, ak súd spojí do tohoto uznesenia o pribratí znalca aj samotné otázky na ktoré má znalec odpovedať - či sa to nemôže považovať za odňatie možnosti účastníka konať pred súdom.
Samozrejme, že posudok vždy namieta strana sporu v neprospech ktorej sa javí.
Avšak formálne (nie odborné) náležitosti znaleckého posudku (počet príloh, počet strán, znalecká doložka a pod.) by mal skúmať súd ešte predtým, ako pristúpi k vypočutiu znalca, ktorý posudok vypracoval a k hodnoteniu dôkazu. V praxi však tiež tieto skutočnosti sú ponechávané na účastníkoch konania. Stáva sa, že posudky sú vypracované chvatne a neodborne, majú iný počet strán a príloh ako uvádzajú na prvej strane posudku a podobne (formálne vady).
Nezanedbateľný pre nápad veci na odvolací súd je aj postup, ak posudok vypracoval znalec pribratého znaleckého ústavu, ale znalecký ústav má síce vydané povolenie pre súdom nariadený znalecký odbor v ktorom sa má posudok vypracovať, ale znalec (fyzická osoba) ktorá posudok pre znalecký ústav vypracovala, je ako znalec zapísaná v inom znaleckom odbore prípadne ako znalec nie je zapísaná vôbec a súd prvého stupňa to nepovažuje za chybu posudku.
Navrhnúť otázky, ktoré má súd znalcovi položiť, môže účastník už v žalobe (vyjadrení sa k žalobe), resp. môže tak urobiť v zásade kedykoľvek. Súd nariadi znalecké dokazovanie po vypočutí účastníkov konania a nemá osobitnú povinnosť účastníkov konania vyzývať na predloženie konkrétnych otázok, ktoré majú byť znalcovi položené. Je to právo účastníka navrhovať dôkazy, ale súd rozhodne, ktoré vykoná. Pokiaľ bolo nariadené znalecké dokazovanie a účastník si myslí, že súd opomenul znalcovi nejakú otázku položiť, môže navrhnúť súdu, aby ju znalcovi dodatočne položil. Alebo tak môže urobiť na pojednávaní, keďže súd môže napr. od znalca žiadať, aby doplnil svoj písomne podaný znalecký úkon ústne na pojednávaní (samozrejme vždy záleží na tom, čo je predmetom znaleckého skúmania - nie vždy je to objektívne možné).
Netreba zabúdať na to, že pokiaľ súd nevykoná znalecké dokazovanie "podľa predstáv" účastníka a má to za následok nedostatočne zistený skutkový stav veci, ide o dôvod, pre ktorý môže účastník konania podať odvolanie vo veci samej.
Formulácii, že "sám súd ustanovil znalca" úplne nerozumiem. Súd priberá znalca do konania. Nerobí tak účastník, znalec nemôže do konania vstúpiť sám z vlastnej iniciatívy alebo na niečí podnet/výzvu, súd neustanovuje znalca len na návrh niektorého z účastníkov konania....
Ak súd ustanovil znalca, ktorý podal posudok po 32 mesiacoch, tak je asi problém ako na strane znalca, tak aj na strane súdu. Na mieste účastníka by som namietala prieťahy v konaní. Súd má nástroje ako znalca "prinútiť" podať znalecký posudok. Netreba zabúdať ani na administratívnoprávnu zodpovednosť znalca (súd avizuje prieťahy znalca MSSR, ktoré vykonáva nad znalcami dohľad). Pokiaľ súd tieto nástroje voči znalcovi nevyužil, treba vziať na zodpovednosť za prieťahy v konaní sudcu.
Pri písmoznalectve však treba pre úplnosť dodať, že znalcov zapísaných v zozname je naozaj málo, avšak 32 mesiacov na vypracovanie posudku je naozaj veľa.
Čo sa týka doloženia podkladov účastníkmi - pokiaľ znalec pre zodpovedanie súdom položených otázok potrebuje súčinnosť účastníkov konania, účastníci majú túto povinnosť priamo zo zákona, teda znalec by ich na súčinnosť vyzval, preto nie je potrebné im túto povinnosť duplicitne ukladať v uznesení o ustanovení znalca.
Uvádzate, že "takýto posudok" môžu teoreticky napádať obe sporové strany. Áno, samozrejme, nielen teoreticky. Každý z účastníkov má právo vyjadriť sa k záverom znaleckého posudku a má právo navrhnúť jeho doplnenie. A samozrejme, každý účastník má právo podať odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej z dôvodu, že prvostupňový súd nedostatočne zistil skutkový stav.
Ak by sme pripustili možnosť účastníkov odvolať sa voči každej otázke položenej súdom znalcovi (alebo napr. svedkovi), asi by súd konanie nikdy neskončil ani na prvom stupni a väčšina týchto konaní by skončila odvolávaním sa žalobcom a žalovaným...
Hlavne nie nebrať osobne...:-) ja som len naozaj v dobrom narážal na to, ako teoretické a akademické úvahy a rozbory niekedy skomplikujú veci, ktoré by v praxi mohli byť celkom jasné.
Zaiste sa na to dá pozerať aj z toho pohľadu, že súdy sú "lenivé", pretože je veľmi jednoduché takúto dohodu zneplatniť, presne ako píšeš. Policy dôvod na to nevidím, ale súčasná právna úprava pre mňa osobne skôr svedčí v prospech toho, že takéto zmeny sú neplatné - a neviem či je v poriadku, ak súdy idú takým smerom, že sa úplne popiera to čo je napísané v predpisoch.
Ináč by pri posudzovaní celej situácie mali zohrávať úlohu aj úmysly zmluvných strán - stretol som sa napríklad s tým, že niekto naschvál uzavrie dodatok ku zmluve ústnej forme, pretože sa mu neskoršie hodí argumentovať jeho neplatnosťou (teda od počiatku zlý úmysel), alebo kedy naozaj v dobrej viere zmluvné strany uzavrú dodatok ústne
Ďakujem za opätovné otvorenie tejto zaujímavej témy. Asi budem za vrtáka alebo neformalistu alebo ako sa tomu ešte nadáva :-), ale skúsil by som jednu provokatívnu úvahu.
Nie je náchylnosť judikovať v prípade ústnej zmeny fakultatívne písomnej zmluvy absolútnu neplatnosť prejavom istej "lenivosti" súdov. Samozrejme, že strany si uzatvorením takejto ústnej dohody zarábajú na problém, pretože dôkazná situácia bude v prípade sporu mimoriadne komplikovaná. Ale ak si teoreticky predstavíme, že existencia a obsah ústnej dohody boli skutočne preukázané, prečo takúto dohodu zneplatňovať. Policy dôvod na to podľa mňa nie je. Dôvodom by však mohla byť "lenivosť" právnikov a sudcov, ktorým sa ani len nechce obsah tejto dohody dokazovať a preto ju radšej a priori označia za absolútne neplatnú.
Alebo už moc provokujem a vrtákujem? :-)
Na túto problematiku zjavne nie sú jednotné názory, čo dokazuje aj táto diskusia - taktiež sa k tomu doposiaľ nevyjadrila ani súdna prax. V súvislosti s týmto problémom mám vedomosť o dovolacom konaní pred Najvyšším súdom SR, kde sa rieši tento procesný problém. Možno po tomto rozhodnutí budeme všetci múdrejší.
V prvom rade je v praxi problémom to, že takéto uznesenia sú spravidla považované za uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie konania a z toho dôvodu odmietané odvolacími súdmi. V takom prípade je možnosť podať dovolanie, kde je potrebné argumentovať tým, že nejde o rozhodnutie takejto povahy, a preto bola účastníkovi konania neoprávnene odňatá možnosť konať pred súdom (viď vyššie uvedené uznesenie NS SR).
Druhý aspekt spočíva v tom, že ak pripustíme možnosť odvolania proti týmto uzneseniam, čo v prípade, ak súd opomenie v procese tvorby znaleckej úlohy účastníka konania, t.j. či ide o procesnú vadu predstavujúcu niektorý z odvolacích dôvodov (napr. odňatie možnosti konať pred súdom alebo iná vada konania, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, príp. porušenie §§ 6 a 123 OSP, článku 46 a 48 Ústavy SR).
Tieto otázky boli zdôvodňované v predmetnom príspevku a následne konfrontované v rámci diskusie, preto nechávam na čitateľovi, ku ktorému záveru sa prikloní.
Vážený pán,
rada by som sa dočítala, ako postupovať, aké má možnosti účastník konania pred súdom - ak mu je súdom doručené Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania voči ktorému nie je možnosť podať odvolanie ?
Má vyčkať ak je posudok znalcom vyhotovený a namietať nemožnosť položiť znalcovi otázky neskôr na pojednávaní ?
Aké má takáto námietka účastníka procesnoprávne účinky vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu, k posudku ?
Napríklad v praxi sa môže vyskytnúť situácia, že ako účastníci konania (žalobcovia, žalovaní) sú v situácii ako ju popisujete v článku. Napríklad účastník vzniesol námietku ohľadom pravosti podpisu, súd nariadil písmoznalecké dokazovanie, sám ustanovil znalca, posudok bol doručený po 32 mesiacoch od prevzatia spisu znalcom (pre zaneprázdnenosť znalca). Otázky znalcovi uviedol súd v uznesení, účastníci vôbec neboli vyzvaní ani k doloženiu podkladov, ani k možnosti akokoľvek sa vyjadriť k otázkam, ku skúmaniu ako takému. Teoreticky takýto posudok môžu napádať obe strany sporu.
Poprosila by som aký má na takúto možnú situáciu právnická advokátska obec.
Ja uznávam, že zmyslom neprípustnosti odvolania proti uzneseniam upravujúcim vedenie konania je zabrániť zbytočnému predlžovaniu sporu - nesúhlasím však, že za takéto uznesenie sa považuje rozhodnutie, ktorým sa znalcovi zadávajú úlohy, ktoré má v konaní zodpovedať v znaleckom posudku.
Ako som uviedol v článku s odkazom na procesnú teóriu, uznesenie upravujúce vedenie konania nie je také uznesenie, ktoré má vplyv na rozhodnutie vo veci samej a neprípustnosť odvolania by mohla byť účastníkovi konania na ujmu.
Odmietnutie návrhu účastníka na položenie otázky, resp. úlohy znalcovi, ktorými možno preukázať rozhodujúce skutočnosti možno považovať za inú vadu konania, ktorá môže mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, príp. môže byť naplnení aj iný odvolací dôvod.
S tým skutkovým stavom veci som sa asi nepresne vyjadril, skôr som myslel, že súd nemá záujem zisťovať skutočnú, resp. objektívnu pravdu dôsledkom čoho môže byť zistený skutkový stav pravdu skresľujúci
Tomáš, mám dojem, že si nerozumieme.
My sa nesporíme o tom, že účastník konania nemá právo položiť znalcovi otázky (podieľať sa na vymedzení znaleckej úlohy). Toto právo účastníkovi konania vyplýva (ako už bolo na tomto mieste dvakrát uvedené) z ustanovenia § 127 ods. 1 veta prvá OSP.
Účastník konania má nárok byť vypočutý pred ustanovením znalca, t.j. navrhnúť súdu predmet znaleckého skúmania (konkrétne otázky), ale nemá nárok na to, že práve tieto otázky budú znalcovi položené, pretože súd rozhoduje o tom, čo treba dokazovať a čo nie. T.j. je nárokovateľné vytvorenie priestoru účastníkovi konania zo strany súdu na ich položenie, ale nie je nárokovateľné aj ich položenie. Ak to vyjadrím ešte inak, účastník konania má právo navrhnúť vykonanie dôkazu, ale nemá nárok na jeho vykonanie.
Neviem, či sa sporíme v tom, že rozhodnutie súdu o ustanovení za znalca je svojou povahou rozhodnutím o vedení konania alebo nie. Vy ste vo svojom článku vyjadrili, že nie je, a teda že je voči nemu prípustné odvolanie.
Ja si myslím, že ide o rozhodnutie o vedení konania. V predchádzajúcom príspevku som to odôvodnil. Vo svojom poslednom príspevku ste sa k tejto otázku už nevyjadrili.
Konečne vyjadrujete nesúhlas s názorom, že ide o vzťah znalca a súdu.
Ja si myslím, že nemáte pravdu. Právne vzťahy vznikajú na základe právnych skutočností. Právnou skutočnosťou je aj rozhodnutie súdu o ustanovení za znalca. Súd (štát) uloží povinnosť znalcovi niečo vykonať (znalecký úkon). Je to verejnoprávny vzťah súdu na jednej strane a znalca na strane druhej (dvojstranný právny vzťah). Myslíte si, že by bolo v poriadku ak by z pozície moci povinnosti (otázky) znalcovi ukladal súd a súčasne aj účastník konania? Účastníkovi z tohto právneho vzťahu neplynú žiadne práva a povinnosti.
Akiste by ste mohli namietať, že súd nie zriedka v tomto rozhodnutí uloží účastníkom konania povinnosť dostaviť sa k znalcovi na vyšetrenie, predložiť znalcovi listiny potrebné na vykonanie znaleckého úkonu a pod. Podľa môjho názoru by tieto povinnosti mali byť ukladané v samostatnom uznesení, resp. ich vôbec nie je dôvod ukladať, pretože povinnosť poskytnúť súčinnosť znalcovi ustanovenému orgánom verejnej moci vyplýva priamo zo zákona č. Z.z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch (§ 2 ods. 6 písm. b)) Tieto povinnosti sú teda ukladané naviac (zbytočne), preto si myslím, že rozhodnutím o ustanovení za znalca vzniká dvojstranný právny vzťah- znalec a súd.
Tiež si nemyslím, že prvostupňový súd nemá záujem na úplnom zistení skutkového stavu, ide o jeden z dôvodov na podanie odvolania (§ 205 ods. 2 písm. c)).
Právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu umožniť účastníkovi formulovať úlohy, resp. otázky pre znalca je nevyhnutné aj z toho hľadiska, že súd nie je "motivovaný" položiť otázky tak, aby sa zistil náležite a úplne skutkovÿ stav veci. Inak povedané súdu nezáleží na tom, či sa preukážu skutočnosti v prospech alebo neprospech toho-ktorého účastníka. Z tohto pohľadu je nelogické, aby súd pri predostrení skutočností znalcovi, ktorými sa má zaoberať postupoval bez participácie a v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania.
Navyše tento prístup je konzistentný so zásadou procesnej autonómie a prevencie pred nezákonnými rozhodnutiami - predchádza sa ďalším nákladom na opätovné znalecké dokazovanie a nedostatkom už v priebehu konania.
Tento záver má taktiež oporu v ustanoveniach 6 a 123 OSP a zároveň rešpektuje princíp kontrakdiktórnosti konania a prejednací princíp - súd nemôže ignorovať , resp. suplovať iniciatívu účastníkov konania, o ktorých práva a povinnosti v konaní ide. Pre súd je totiž irelevantné, ktorý účastník konania unesie dôkazné bremeno v spore, preto by mal mať účastník vplyv na zameranie znaleckého posudku za účelom preukázania rozhodujúcich skutočností.
Nemožno vylúčiť, aby súd istým spôsobom korigoval úlohy a otázky, na ktorých zodpovedaní má účastník záujem v prípade, že tieto otázky sú zjavne nezmyselné alebo v žiadnom kontexte nesúvisia s meritom veci (obdoba ingerencie súdu napríklad v prípade sugestívne kladených otázok)- nemožno sa ale stotožmiť s tým, že účastník bude v tomto procese absolútne opomenutý. Predmet sporu totiž určuje žalobca, ktorý najlepšie vie aké skutočnosti majú byť znalcom zodpovedané - rovnako v rámci procesnej obrany sledujúc zásadu rovnosti účastníkov konania má byť rovnaká možnosť poskytnutá žalovanému. Súd v tomto procese by mal v podstate vykonávať iba akýsi dohľad a korekciu, nie nahrádzať procesnú aktivitu účastníkov konania.
Vzhľadom na vyššie uvedené nesúhlasím s tým, že ide o vzťah v rovine znalec a súd.
to, či súd nariadi znalecké dokazovanie alebo nie, a ak áno, aké otázky znalcovi položí, predsa účastník môže ovplyvniť vo výpovedi pred nariadením znaleckého dokazovania (§ 127 ods. 1 veta prvá OSP), prípadne aj po svojimi návrhmi na doplnenie znaleckého dokazovania. ja považujem tento vzťah skôr za vzťah súdu a znalca, lebo znalec svojimi odbornými znalosťami "asistuje" súdu, aby náležite veci porozumel a vedel o nej rozhodnúť. účastník konania sa môže brániť podaním odvolania voči rozhodnutiu vo veci samej, kde bude namietať neúplnosť a nesprávnosť súdom zisteného skutkového stavu. veď napr. ak súd nariadi výsluch svedka, procesný predpis účastníkovi nedáva možnosť sa voči tomu odvolať. ani by to nebolo účelné. priebeh dokazovania si predsa stále usmerňuje sudca - preto ten charakter procesných rozhodnutí a neprípustnosť odvolania voči nim. kontradiktórnosť civilného procesu to nijako nenarúša.
Nemám rád, keď sa argumentuje nejakým konkrétnym príkladom ale skúsim to dať: predstavme si situáciu, že súd ustanoví znalca a naformuluje mu totálne zlé alebo od veci otázky - prečo by som ako účastník konania nemal mať možnosť podať odvolanie pretože tie otázky sú úplné mimo? Prečo keď som názoru, že znalecké je nadbytočné alebo nepovedie k cielu, nemal mať možnosť podať odvolanie s argumentáciu, že navrhujem, aby znalec nebol ustanovovany?
no veď práve, že súd vie (musí vedieť), čo je a čo nie je podstatné pre konanie :)... preto mi tá poznámka o nedôslednosti súdu príde zbytočná. alebo skôr takto - to, že sú naše súdy častokrát nedôsledné (realita) nie je argumentom pre to, aby sme rozhodnutie o ustanovení znalca nepovažovali za uznesenie o vedení konania a pripustili odvolanie voči nemu. právo navrhovať dôkazy predsa účastníkovi konania nikto neodníma. súd znalecké dokazovanie nariadi po vypočutí účastníkov.
Ja si myslím, že v účastník konania by mal mať možnosť uviesť, čo má znalec vyriešiť v konaní - nehovorím, že to musí byť formou otázok, i keď najčastejšie sa to v praxi rieši asi takto. Máme viacero prípadov, že keď účastník nesformuluje otázky, súd nie je dôsledný a zabudne sa na niečo spýtať... aby sa predišlo tomu čo píšete, skôr by som to videl tak, že súd by mal vyzvať účastníkov na sformulovanie otázok a ak je medzi nimi nejaká nadbytočnosť alebo nezmyselnosť mal by to odfiltrovať súd (súd predsa musí vedieť čo je a čo nie je podstatné pre konanie).
Podľa § 127 ods. 1 prvá veta OSP "Ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, ustanoví súd po vypočutí účastníkov znalca"
Skrz toto ustanovenie má účastník konania vplyv aj na to, čo bude predmetom znaleckého skúmania. Zo samotného pojmu "uznesenie upravujúce vedenie konania" možno vyvodiť, že ide o procesný prostriedok, prostredníctvom ktorého súd určuje smer konania. Cieľom je zabránenie predĺžovaniu sporu, v uvedenom prípade k odbiehaniu ku zisťovaniu skutočností, ktoré sú bezvýznamné pre rozhodnutie. T.j. len procesnému sudcovi prináleží posúdiť to, čo je potrebné skúmať a zistiť pre spravodlivé rozhodnutie vo veci samej. S prihliadnutím na uvedené sa v plnej miere stotožňujem s právnou teóriou a súdnou praxou v tom, že ide o rozhodnutie upravujúce vedenie konania proti ktorému nie je prípustné odvolanie.
Práve naopak, v praxi sa nie zriedka stáva, že znalcom sú položené otázky, na ktoré sa nedá objektívne odpovedať (nie pre ich zložitosť ale nezmyselnosť), pretože znalci sa nepodieľali na ich formulácii a súd len "prebral" otázky účastníkov konania.
Na tomto mieste si dovolím rozčleniť štádium pred vykonaním znaleckého úkonu na jednotlivé časti a vymedziť úlohu súdu, účastníkov konania a znalca v nich.
1. Účastníci navrhnú súdu aké skutočnosti je podľa ich názoru potrebné zistiť pre rozhodnutie vo veci samej.
2. Súd rozhodne, ktoré z navrhovaných skutočností z doposiaľ vykonaného dokazovania nie sú jasné a zároveň sú dôležité pre meritórne rozhodnutie.
3. Súd predostrie znalcovi to, čo potrebuje zistiť a následne znalec mu "pomôže" sformulovať otázky. Uvedeným konaním sa súd vyhne odpovediam, ktoré zjednodušene povedané nepotreboval zistiť.
§ 3 (Úpadok dlžníka)
Tých 90 dní počas ktorých patrila pohľadávka jednému veriteľovi sa vykladá ako - ide len o dobu 90 dní spätne od vyhlásenia konkurzu? Alebo 90 dní kedykoľvek, ak tento časový úsek trval 90 dní?
Podľa predbežných informácií poskytnutých MF SR rozhodnutie vo veci Bittó proti SR ešte nenadobudlo právoplatnosť. Ministerstvo z tohto dôvodu považuje otázku odškodnenia za predčasnú.
Slovenská republika môže v lehote 3 mesiacov od vynesenia rozsudku požiadať o predloženie veci Veľkej komore ESĽP, ktorá prijme takúto žiadosť v zmysle článku 43 ods. 2 Dohovoru, ak prípad vyvoláva závažné otázky týkajúce výkladu a aplikácie Dohovoru a jeho protokolov alebo závažnú otázku všeobecného významu.
Márnym uplynutím trojmesačnej lehoty na predloženie veci Veľkej komore, resp. odmietnutím žiadosti o predloženie veci Veľkou komorou nadobudne rozhodnutie právoplatnosť.
Na ďalšie odpovede ohľadom odškodnenia bude potrebné počkať do nadobudnutia právoplatnosti predmetného rozsudku.
Súhlasím s tým, že sa istým spôsobom dopĺňajú, tak ako si napísal - a nemusí to byť len pri registrovanom majetku, kľudne môže naliehavý právny záujem existovať napríklad aj pri bežných hnuteľných veciach, asi bude závisieť od situácie.
Čo sa týka pasívnej vecnej legitimácie, skôr by som to, vzhľadom na 47(4) ZKR skutočne videl na správcu - to ustanovenie je podľa mňa jednoznačné a to že síce je zapísaný úpadca skutočne nemusí znamenať, že je vlastníkom, avšak "formálne"a teda aj na účely pasívnej vecnej legitimácie a aplikácie citovaného ustanovenia je...Alebo potom aspoň klasická opatrnosť: zažalovať oboch.
v podstate tieto dva typy žalôb sa istým spôsobom dopĺňajú, pretože každá z nich sleduje iný cieľ, vylučovacia žaloba odňať správcovi titul na speňaženie a určovacia zabezpečiť skutočnému vlastníkovi nakladanie so svojim majetkom pri tzv. registrovanom majetku (pri neregistrovanom majetku bude zrejme vhodné excindačnú žalobu doplniť o reivindikačnú žalobu)
inými slovami samotná vylučovacia žaloba nerieši pre vlastníka podstatu veci, a to disponovať svojim majetkom, t.j. nie je dostatočným nástrojom ochrany práva vlastniť majetok - to, že súd v konečnom dôsledku vylúči majetok zo súpisu je síce pekné, ale keď s tým majetkom nemožno disponovať, tak mi je takéto vylúčenie asi zbytočné a práve v tomto tkvie ten naliehavý právny záujem
inak otázka, či má byť v určovacom spore pasívne legitimovaný správca alebo úpadca je pre mňa osobne viac ako zaujímavá, lebo v jednom spore sme žalovali úpadcu a som zvedavý, či túto skutočnosť bude niekto rozporovať - vychádzali sme z toho, že vlastníkom zapísanom na LV je úpadca, preto by mal byť tento aj uvedený vo výroku súdneho rozhodnutia - navyše správca sa žaluje v prípadoch týkajúcich sa majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi, a to že je úpadca zapísaný na LV ešte automaticky neznamená, že mu tento majetok aj patrí. Každopádne to zaujímavá otázka, na ktorú nie je jednoznačná odpoveď
