ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Čo na to dôvodovka ... "Notár je štátom poverený osvedčiť, že sa pred ním udiala určitá skutočnosť, alebo, že ju zistil, ktorá môže mať právny význam." "Špecifickou formou osvedčovania je overovanie správnosti opisu listín a overovanie pravosti podpisov / legalizácia /." Ak teda legalizácia bola zamýšľaná ako špecifická forma osvedčovania, vymyká sa rámcu osvedčovania právne významných skutočností. Opačne, legalizovať možno aj právne bezvýznamný podpis.

Čisto formalisticky možno povedať, že notár by mal vzhľadom na znenie § 58 NP overiť podpis aj na prázdnej listine. Otázne je, čo sa rozumie pod listinou v kontexte NP. V užšom zmysle to môže byť len hmotný nosič (papier), t.j. prázdna listina a v širšom zmysle listina obsahujúca určitý obsah (napr. právny úkon, príp. iná právne významná skutočnosť). Istý korektív umožňujúci notárovi odmietnuť podpis na prázdnej, resp. neúplnej listine možno vidieť najmä cez prizmu § 2 ods. 2 v spojení s § 36 ods. 1 NP. Uvedené však bude závisieť na interpretácii pojmu listina. Ak však vychádzame z toho, že overovanie podpisu je systematicky zaradené pod osvedčovanie právne významných skutočností, tak mi z toho logicky vyplýva, že listina by mala obsahovať určitý text, nakoľko samotný prázdny papier sám o sebe nie je ničím právne významný.

Súhlasím, že pri legalizácii notár nezodpovedá za správnosť údajov v listine, ale trvám na tom, že osvedčiť pravosť podpisu možno len na listine. Žiaden právny predpis nestanovuje, čo možno za listinu považovať. Ako som uviedol v príspevku, právny poriadok pozná mnoho listín, ktoré sa javia ako neúplné, ale majú právny význam, napr. návrh zmluvy a pod. Ale keď zákon napr. na účely vkladu do katastra nehnuteľností vyžaduje overený podpis napr. na zmluve o prevode nehnuteľností, tak asi uznáte, že je správny postup notára, aby vyžadoval, aby to naozaj bola zmluva, teda s uvedením podstatných náležitostí (zmluvné strany, predmet aj kúpna cena). Pokiaľ si ale účastník praje overiť podpis napr. na návrhu zmluvy, myslím si, že notár overí podpis aj na takom dokumente s tým, že ale v popise listiny to uvedie.

Súhlasím. Zmyslom legalizácie je podľa mňa len osvedčiť, že podpis patrí podpisujúcemu. Právne účinky nespôsobuje legalizácia ale podpis. Ak sa chcem vystaviť riziku zneužitia nevyplneného plnomocenstva, môžem to urobiť aj bez toho, aby bola pravosť môjho podpisu osvedčená. Je úlohou notára brániť mi v tomto riziku? Chápem význam § 2 ods. 2 NotPor, ale nestačí, ak notár pri osvedčovaní podpisu na prázdnej listine upozorní účastníka na možné právne riziká a vyhotoví o tom záznam? Tým učiní zadosť svojim povinnostiam a zabezpečí dostatočnú ochranu účastníka.

Nikdy som celkom nerozumel tomu, že notár nechcel osvedčiť napríklad nevyplnené plnomocenstvo (bez splnomocnenca), či zmluvu, kde druhá zmluvná strana bola "vybodkovaná". účelom overenia je len a len osvedčenie toho, že podpis na listine je osoby x.y. či sa listina menila potom nie je vecou notára. Navyše listinu môžu predsa meniť zmluvné strany aj potom - kľudne možu škrtať prepisovať, jednoducho meniť obsah zmluvy resp. listiny. Čiže zatiaľ postrádam presvedčivý argument o tom, že by notár nemohol osvedčovať neúplné listiny... z § 58 NP mi nič také nevyplýva

Notár podľa § 58 ods. 4 NP síce nezodpovedá za pravdivosť skutočností uvádzaných v listine, ale na druhej strane notár osvedčuje (a zodpovedá za to), že osoba, ktorej podpis má byť osvedčený v jeho prítomnosti, listinu vlastnoručne podpísala alebo podpis na listine uznala pred ním za vlastný. Pravosť podpisu je teda možné osvedčiť len na listine. Otázka znie, čo je listina? Notár ako orgán právnej prevencie dbá o usporiadanie právnych vzťahov, teda sa domnievam, že v prípade neuvedenia podstatných náležitostí v listine a po upozornení klienta, notár úkon vykonať môže, ale akýkoľvek zásah do listiny po overení, znižuje jej hodnovernosť. Napriek tomu, že osvedčovacia doložka neobsahuje popis listiny, tento je rozlišujúcim prvkom identifikácie každej jednej legalizácie. To znamená, že notár nemôže "overiť podpis" na prázdnej listine ani s tvrdením účastníka, že však vy overujete len podpis.

Zaujal ma názor, že notár nesmie vykonať legalizáciu, ak listina neobsahuje skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom pre uplatnenie práv, alebo ktorými by mohli byť spôsobené právne následky. Ak teda predložím splnomocnenie bez údajov splnomocnenca, notár odmietne vykonať legalizáciu z dôvodu, že plnomocenstvo nie je platné? Neznamená to ale potom, že ak osvedčí pravosť podpisu pod absolútne neplatným právnym úkonom, preberá zodpovednosť za jej obsah? Podľa mňa 58 ods. 4 je aplikovateľný len v prípade, že podpisovaná listina nejaké skutočnosti obsahuje a neznamená, že listina musí obsahovať právne významné skutočnosti. Napokon, popis obsahu listiny nepatrí medzi náležitosti osvedčovacej doložky. To by mohlo znamenať, že podpis možno overiť aj na prázdnej listine. V osvedčovacej knihe sa síce musí uviesť druh (názov) listiny, ale nemôže byť tento druh "prázdna listina"?

V tejto súvislosti mi nie je jasné akým spôsobom sa odhaduje tá škoda zrejme prevyšujúca 3990 Eur - ak je vodič úplný laik, tak to je pre neho španielska dedina spraviť nejaký odhad. Je nejakým spôsobom sankcionované, ak ide iba o škodovú udalosť a privolám policajtov?

Ako skoro pri všetkom v našej legislatíve sa ukazuje, že veci nie sú domyslené

Chodník vs. Vozovka Niekedy je na mieste uplatniť "pragmatický" výklad. Ak si spočítame výšku pokuty, ktorú môžeme dostať za jazdu po chodníku, výšku náhrady škody spôsobenej chodcovi pri neúmyselnom strete (predpokladajme, že nerealizujeme "sídliskový downhill") a náklady na opravu bicykla po zrážke a porovnáme ich s následkami, ktoré nám spôsobí motorové vozidlo keď nás pri jazde po ceste naberie, miska váh sa (u mňa) preklápa na stranu nerešpektovania predpisu o povinnej jazde bicyklom po vozovke :)

Takisto sa prikláňam k názoru o tom, že udelenie generálneho plnomocenstva právnickou osobou je platným právnym úkonom. Z § 31 odsek 1 OZ vyplýva, že pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou - citované ustanovenie nerozlišuje či je osobou splnomocniteľa fyzická alebo právnická osoba, t.j. rovnaké zákonné podmienky pri udeľovaní plnej moci sa vzťahujú tak na právnickú ako aj fyzickú osobu. Z pohľadu osoby splnomocniteľa sú fyzické a právnické osoby rovnocenné, preto nie dôvod rozlišovať medzi týmito osobami. Všeobecnú plnú moc môže preto udeliť nielen fyzická osoba ale aj právnická osoba. Je potrebné vychádzať z premisy, že každá osoba (či už právnická alebo fyzická) je oprávnená sa nechať zastúpiť inou osobou, pričom toto oprávnenie zahŕňa aj slobodné rozhodnutie v akom rozsahu sa bude toto zastúpenie realizovať. Vychádzať z premisy, že právnická osoba nemôže udeliť generálnu plnú moc , pretože konanie vo všetkých veciach je vyhradené štatutárnemu orgánu je nesprávne - potom by sme mohli tvrdiť tiež to, že fyzická osoba, ktorá je plne spôsobilá na všetky právne úkony nemôže takisto preniesť oprávnenie konať v jej mene v celom rozsahu na tretí subjekt. Rovnako § 13 odsek 1 Obchodného zákonníka predpokladá samotné konanie štatutárnym orgánom alebo konanie prostredníctvom zástupcu, pričom nerozlišuje rozsah udeleného plnomocenstva - ak by bolo úmyslom zákonodarcu vylúčiť všeobecnú plnú moc pri právnických osobách, tak by túto limitáciu jednoznačným spôsobom vyjadril v normatívnom texte. V tomto smere je potrebné sa riadiť článkom 2 odsek 3 Ústavy SR, podľa ktorého "každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá". Jediným do úvahy prichádzajúcim argumentom proti udeleniu generálneho plnomocenstva právnickou osobou je existencia inštitútu prokúry ako tzv. "obchodnej generálnej plnej moci". V tejto súvislosti si možno predstaviť argumentáciu, že udelenie všeobecného plnomocenstva je obchádzaním zákonných ustanovení o prokúre, ktorej úpravu sleduje naplnenie formálnej publicity obchodného registra ako zvýšenej ochrany tretích osôb. Tento argument by však prichádzal ako plnohodnotný do úvahy len v tom prípade, že by všeobecné plnomocenstvo bolo identické s prokúrou, čomu však celkom nie. Medzi prokúrou a generálnou plnou mocou sú určité odlišnosti napr. prokúru možno udeliť výlučne fyzickej osobe, prokúru možno udeliť v rozsahu "na všetky právne úkony, ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku" (t.j. nie všetky úkony v mene právnickej osoby, ale iba tie ku ktorým dochádza pri prevádzke podniku), v zásade v prokúre nie je zahrnuté oprávnenie scudzovať nehnuteľnosti a zaťažovať ich a pod.

Lenže v tomto prípade odporca nebol nečinný - jemu ani nebola daná možnosť podať odpor proti platobnému rozkazu, pretože sa mu platobný rozkaz vôbec nedoručil - to si myslím, že je dosť závažný nedostatok. Nakoľko súdy rozhodujú právne veci vždy medzi konkrétnymi účastníkmi, tak z tohto pohľadu je dopad ako uvádzaš vždy individuálny, avšak napriek tomu má štát verejný záujem na určitých konaniach, kde to je väčšinou vyjadrené, že "súd aj bez návrhu" .....mám tomu rozumieť tak, že na § 57 a § 58 sa máme pozerať ako keby nebol?

Ak exekúcia znamená zásah do právnej pozície jednotlivca, pričom tento má vždy právo brániť sa, potom si myslím, že inštitút zastavenia exekúcie je realizovaný v súkromnom záujme. Určite je mnoho súdnych procesov, pri ktorých v dôsledku nečinnosti odporcu dôjde k vydaniu rozsudkov, ktoré sú v rozpore s objektívnym právom (niekoľko takých som už videl). Inak povedané, odporca musí znášať dôsledky svojej pasivity. Je to v súlade s verejným záujmom? Istotne nie, avšak nie je úlohou štátu suplovať nečinného odporcu, pokiaľ dopad je individuálny. Podobne je tomu v prípade vykonania exekúcie napriek existencii dôvodov na jej zastavenie. Súhlasím. Akonáhle sa exekučný súd dozvie (hoci právne nekvalifikovaným spôsobom - bez návrhu), že je naplnený dôvod zastavenia exekúcie, musí okamžite zasiahnuť, a to v ktoromkoľvek štádiu exekúcie. Otázkou je, čo rozumieť pojmom "dozvedieť sa". Podľa mňa nestačí len tvrdenie. Je potrebné riadne preukázanie tvrdených skutočností.

Aké je potom reálne uplatnenie inštitútu zastavenia exekúcie, keď sa námietkové dôvody prekrývajú s dôvodmi na zastavenie exekúcie? Ak by sme vychádzali z princípu koncentrácie námietok, tak potom zastavenie exekúcie je "neživý" právny inštitút. Vyššie spomínaš "verejný záujem". Ja si myslím, že na tom, aby neprebiehali exekúcie bez exekučného titulu je dostatočný "verejný záujem" - navyše v kauze, ktorú analyzujem v článku došlo k falšovaniu podpisu "povinného" (ak vôbec môžeme nazvať povinným, nakoľko ide o označenie účastníka exekučného konania, pričom v danom prípade je pochybné ho takto nazývať vzhľadom na absenciu vykonateľného rozhodnutia) - ochrana pred falšovaním podpisov by mala byť takisto vo verejnom záujme. Tiež si myslím, že spojenie "exekúciu zastaví súd bez návrhu" logicky obsahuje aj to, že súd je povinný vyhľadať si dôkazný materiál, ak pri svojej činnosti zistí, že tu je dôvod na zastavenie exekúcie inak by nebolo zastavenie exekúcie bez návrhu realizovateľné. Ako som už uviedol Exekučný poriadok je v tomto smere inkozistentný, pretože z neho nie je zrejmý vzťah medzi námietkami a zastavením exekúcie (dôvody pre oba inštitúty sa prelínajú) čo spôsobuje problém medzi rozlíšením či ide o súkromný záujem účastníka, pre ktorý by mali byť príznačné námietky alebo verejný záujem, kde by mala byť ingerencia exekučného súdu v podobe zastavenia exekúcie. V prípade, ktorý je predmetom článku ide o nedostatok exekučného konania spočívajúci v tom, že sa začala exekúcia napriek tomu, že rozhodnutie sa nestalo vykonateľným - tento dôvod je uvedený v § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku ako dôvod na zastavenie exekúcie, preto nevidím dôvod, aby exekučný súd v prípade podnetu preskúmal túto skutočnosť, t.j. či bol platobný rozkaz doručený jeho adresátovi a či nadobudol vykonateľnosť v súlade s OSP. Ďalšou dôležitou skutočnosťou v kontexte rozoberaného prípadu je to, že tu nejde ani tak o poruchu vzťahu medzi "oprávneným" a "povinným", ktorý vyústil do exekúcie, pretože sa tu nerieši podstata právneho vzťahu medzi účastníkmi z pohľadu dôvodnosti a existencie nároku, ale pochybenie súdu (resp. doručovateľa) pri doručovaní platobného rozkazu. Nemožno prehliadať, že v danom prípade nezávisle od vôle odporcu došlo v dôsledku vadného doručovania k odňatiu jeho práva brániť sa proti uplatňovanému nároku v platobnom rozkaze. aký je potom vzťah

Nuž za úvahu zrejme stojí, či exekučným poriadkom použité spojenie "exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu" možno nekriticky stotožniť s pojmom "bez návrhu začínajúce konanie" podľa 81 O. s. p. a v prípade negatívnej odpovede, či má súd zákonnú oporu pre postup vyhľadávania dôkazov v prospech povinného (podľa mňa nie). V prípade pozitívnej odpovede sa otvára pomerne zaujímavý priestor pre úvahy o zodpovednosti, ak napr. majetok povinného bol zexekvovaný preto, že súd počas exekúcie nezisťoval, či náhodou nedošlo k dohode o odpustení dlhu medzi oprávneným a povinným, ktorá nebola súdu predložená (dôvod zastavenia podľa § 57 ods. 1 písm. f EP). Alebo môže vzniknúť ďalšia otázka... Mal alebo nemal súd ex offo vyhľadávať a vykonávať dôkazy už v čase, keď vydával poverenie? Predsa aj v tomto štádiu môže súd zistiť (výsluchom účastníka), že je naplnený dôvod zastavenia exekúcie (napr. povinný dlh už zaplatil). Má teda vyzvať povinného pred vydaním poverenia, aby sa vyjadril k návrhu na vykonanie exekúcie? Podľa mňa nemožno bagatelizovať význam inštitútu námietok proti exekúcii s odvolaním sa na znenie ust. § 58 ods. 1 EP. Ak povinný v námietkach tvrdí, že plaťák je nevykonateľný, musí podľa mňa navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (napr. že v čase jeho doručovania bol už rok na Belize...alebo na inom peknom mieste). Oprávnenie exekučného súdu ex offo zastaviť exekučné konanie v ktoromkoľvek jeho štádiu je nutné vnímať v kontexte ústavného princípu legality. Exekučný súd totiž podľa mňa nie je vybavený oprávnením vyhľadávať dôkazy, a to nielen v konaní o námietkach. K zastaveniu exekúcie môže pristúpiť až vtedy, keď má preukázané (napr. listinami pripojenými k podnetu na zastavenie exekúcie), že bol naplnený dôvod exekúcie, pričom má zasiahnuť rýchlo (nemusí dodržať celý proces predpísaný pre civilné konanie).

Na úvod sa chcem poďakovať za reakciu k článku. Síce cieľom článku bolo poukázať na hlavný problém, ktorým je neprípustnosť exekúcie v prípade, ak má byť exekučným titulom platobný rozkaz, ktorý je potrebné doručovať do vlastných rúk, avšak tento platobný rozkaz nebol doručený povinnému, v dôsledku čoho ani nemohol nadobudnúť vykonateľnosť a stať sa riadnym exekučným titulom, na podklade ktoré sa má vykonať exekúcia. Som však rád sa otvorila aj tzv. vedľajšia téma, ktorou je uplatnenie vyhľadávacej zásady - v tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že Exekučný poriadok na niektorých miestach neponúka "najšťastnejšie" riešenia, čím pôsobí nesystémovo, resp. sa prelínajú viaceré inštitúty, čo spôsobuje problémy pri ich vzájomnom rozlíšení. Takým prípadom je podľa môjho názoru aj inštitút námietok proti exekúcii (prostriedok obrany povinného) a inštitút zastavenia exekúcie (prostriedok ochrany povinného). Na porovnanie § 50 ods. 1 in fine Exekučného poriadku ustanovuje "ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná" a naproti tomu § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ustanovuje ako dôvod na zastavenie exekúcie "exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať". Je nepochybné, že konanie o námietkach je návrhové konanie, kde sa uplatňuje tzv. prejednacia zásada (procesná aktivita je na strane účastníka), pričom o zastavení exekúcie rozhoduje súd aj bez návrhu, kde platí tzv. vyšetrovacia zásada. Vzhľadom na identickú úpravu, resp. prelínanie sa námietkových dôvodov s dôvodmi na zastavenie exekúcie nie je zrejmý rozdiel týchto inštitútov. Pravdou je, že procesne aktívny v námietkovom konaní má byť povinný, avšak nemožno popierať aj to, že exekučný súd je povinný ex offo skúmať počas celého konania, či tu nie je dôvod na zastavenie exekúcie o to viac, ak tomu dostal podnet. Inak by bolo ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku iba obsolentnou právnou normou. Navyše v samotných rozhodnutiach exekučných súdov sa stretávam s argumentáciou citujem "je potrebné uviesť, že námietky proti exekúcii je možné odôvodniť iba skutočnosťami uvedenými v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré sú zároveň aj dôvodmi na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože ide o procesné inštitúty s rovnakým právnym účinkom". Ak už teda exekučný súd nebude rešpektovať dôvod na zastavenie exekúcie počas námietkového konania, resp. počas plynutia lehoty na podanie námietok proti exekúcii, nič mu nebráni následne vyhodnotil toto podanie ako podnet na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Tento postup mi však príde nelogický a neefektívny, preto by mal exekučný súd skúmať existenciu dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Myslím, že by bolo načase prekopať niektoré čierne diery v Exekučnom poriadku a jednoznačným spôsobom odlíšiť význam a účel jednotlivých inštitútov. Tiež som sa ešte nestretol, aby exekútor využil inštitút upustenia od exekúcie - väčšina exekútorov poukazuje na to, že povinný má v tomto prípade podať námietky proti exekúcii, resp. podať podnet na jej zastavenie.

Podľa mňa je ten judikát postavený na nesprávnej premise. Námietkové konanie nie je konaním, ktoré možno začať aj bez návrhu. Viď § 50 EP. Ak by exekučný súd mal ex offo vykonávať dôkazy o všetkých skutočnostiach tvrdených povinným, stratil by inštitút námietok, pri ktorom sa uplatňuje koncentračná zásada, význam a úplne by stačilo, aby povinný v námietke uviedol všeobecné skutkové tvrdenia zahŕňajúce všetky dôvody zastavenia exekúcie a súd by mal sám vyhľadávať a vykonávať dôkazy o tvrdenom skutkovom stave. O absurdnosti takéhoto záveru svedčí aj zákonodarcom určená lehota na rozhodnutie o námietkach (60 dní), ktorá zjavne ohraničuje možnosti exekučného súdu aplikovať v námietkovom konaní vyšetrovaciu zásadu. A ak exekučné konanie je len vyústením poruchy v právnom vzťahu medzi oprávneným a povinným, nemožno hovoriť o "verejnom záujme" na ochrane práva konkrétneho povinného (čo by mal byť určujúci znak konaní začínajúcich bez návrhu). Preto zvýšená aktivita exekučného súdu pri jeho ochrane (ak povinný je nečinný) vyvoláva otázku o súlade jeho postupu s ústavnou zásadou nestrannosti súdu.

Dobry den, chcela by som sa opytat, ci v pripade, ze ziaden subjekt, ktory ako cinnost podnikania robi polnohospodarsku cinnost, neprejavi o zaujem o pozemok, moze o tento pozemok poziadat subjekt so záujmom vystavby cerpacej stanice? dakujem

V súvislosti s rozoberanou témou dávam do pozornosti článok od prof. Ovečkovej s názvom "Určenie lehoty všeobecným spôsobom (legislatívne, výkladové a aplikačné problémy)" uverejnený v Bulletine slovenskej advokácie 10-11/2014 dostupný na www.sak.sk.

Pod osobitnými predpismi má tento zákon na mysli Občiansky zákonník, a to konkrétne ustanovenia o podielovom spoluvlastníctve a zákon č. 97/2013 Z.z. o pozemkových spoločenstvách. V prípade, že ide o tieto druhy spoluvlastníctva môžete spoluvlastnícky podiel k poľnohospodárskemu pozemku nadobudnúť od svojho spoluvlastníka bez obmedzení upravených v zákona č. 140/2014 Z.z. Ak ide o podielové spoluvlastníctvo podľa Občianskeho zákonníka predkupné právo na podiel sa neaplikuje ak ho spoluvlastník má záujem previesť na blízku osobu, t.j. spoluvlastník vám ho nemusí ponúknuť na predaj.