ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Je zaujímavé, že súdy stále odkazujú na negatívnu dôkaznú teóriu so všeobecným odôvodnením, že „nemožno od účastníka spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti“. Takéto ponímanie negatívnej dôkaznej teórie bolo napr. v angloamerickom práve odmietnuté už v r. 1883 (Abrath v. North Eastern Railway Company). Rovnako tak i na kontinente bolo toto široké chápanie odmietnuté, najmä pod vplyvom Rosenbergovej teórie noriem z počiatku 20. storočia. A práve teória noriem veľmi elegantne — a omnoho logickejšie — rieši mnohé situácie, kde naše súdy aplikujú negatívnu dôkaznú teóriu. Teória noriem je založená na delení právnych noriem na normy základné, protinormy, protinormy protinoriem atď. Strana v spore potom dokazuje len prvky tej normy, ktorej sa dovoláva, a to bez ohľadu na to, či tieto prvky vyplývajú z existencie alebo neexistencie určitej skutočnosti. Veľmi zjednodušene (aj keď nie celkom presne) sa dá povedať, že skutočnosti, ktoré zakladajú žalovaný nárok, dokazuje žalobca, a skutočnosti, ktoré nárok vylučujú alebo zrušujú, dokazuje žalovaný (rovnako tak aj § 269 uhorského OSP). Ak napr. žalujem o vrátenie pôžičky, dokazujem vznik nároku, t. j. uzavretie zmluvy a poskytnutie peňazí. Ak dlžník tvrdí, že dlh splatil, musí to preukázať on. V takýchto prípadoch teda dlžník nesie dôkazné bremeno nie preto, že je nespravodlivé, aby ho niesol veriteľ, ale preto, lebo je na ňom, aby sa dovolával normy o zániku nároku. Na dosiahnutie spravodlivosti tu žiadnu negatívnu dôkaznú teóriu nepotrebujeme. To, že sa na ňu súdy v obdobných prípadoch odvolávajú, je zarážajúce o to viac, že v skutočnosti aplikujú práve teóriu noriem, hoci ju tak výslovne nepomenúvajú (viď uvedené rozhodnutia o dedičskom práve, vlastníckom titule, vrátení pôžičky, nezaplatení dlhu). Avšak namiesto toho, aby aplikáciu teórie noriem dotiahli dokonca, úplne zbytočne odkážu na negatívnu dôkaznú teóriu. A tým otvárajú dvere pre jej použitie aj tam, kde to „spravodlivé“ vôbec nie je. Ak predsa len v niektorých prípadoch bude teória noriem viesť k nespravodlivým dôsledkom, možno použiť iné metódy na ich odvrátenie. Spravodlivosť by tak bolo možné v niektorých prípadoch dosiahnuť napr. prísnym nazeraním na bremeno tvrdenia (§ 150 CSP), na popretie tvrdenia protistrany a na neúčinnosť takéhoto popretia (§ 151 CSP). Alebo vyžadovaním dôkazu od tej strany, ktorá si ho mohla obstarať omnoho ľahšie ako strana druhá (napr. od pôvodného spoluvlastníka ohľadne údajného splnenia ponukovej povinnosti, od manžela opierajúceho sa o údajný súhlas manželky s predajom nehnuteľnosti v BSM apod.).

Všeobecný súd konal v medziach svojej právomoci a postupoval správne, keď kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bol prevod nehnuteľnosti, len vzhľadom na nízku dojednanú kúpnu cenu 1 Sk nepovažoval za simulovaný právny úkon, ktorým malo byť zastreté darovanie. Uzavretá kúpna zmluva obsahuje podstatné náležitosti (dohoda o predmete kúpy a dohoda o kúpnej cene) a, naopak, nemá náležitosti darovacej zmluvy, keďže v nej bola dohodnutá kúpna cena (aj keď nízka), keď podstatnou náležitosťou darovacej zmluvy je, naopak, bezodplatnosť. Ústavný súd sa stotožnil so záverom, že v symbolickej dohodnutej kúpnej cene za prevádzanú nehnuteľnosť bola rodičmi účastníkov zohľadnená dlhoročná a obetavá starostlivosť jedného z účastníkov konania o rodičov, čo je v súlade s dobrými mravmi a predmetnú kúpnu zmluvu, preto nie je možné považovať za bezodplatný právny úkon. (uznesenie Ústavného súdu SR z 21. júna 2016, číslo konania III. ÚS 412/2016-10)

Veľká vďaka Tomášovi za príspevok! Návrh diskutovať o tejto téme sa mi veľmi páči, dovolil som si preto na tento článok nadviazať a diskusiu začať. Môj diskusný príspevok je tu: http://www.lexforum.sk/621

v zátvorke som uviedol, že keď som toto písal padala hviezda - čo znamená, že si máš niečo želať... a teda umeleckým spôsobom som vyjadril svoju pochybnosť o tom, že to tak bude, že to je skôr iba moje želanie... :-) :-) :-) .

A ešte som zabudol dodať, že tvoje tvrdenie, že ten prípad nemôže nastať je dosť odvážne, pretože sa to nedá vylúčiť.

Uvidíme či to takto ako píšeš uchopia aj súdy, ale vzhľadom na to, že sa poznáme, tak som prekvapený tvojim optimizmom - som však zvedavý čo mi povieš, keď budú chodiť predvolania bez ladu a skladu :)

Ten prípad nemôže nastať (padala hviezda, keď som to písal....) – účel tej normy je taký, že sa trestá pasivita resp. ignorácia strany. Strana má byť predvolaná na predbežné prejednanie sporu a ďaľej podľa § 178 odsek 1 CSP platí, že súd stranu predvolá len ak je nevyhnutné vykonať jej výsluch. Po novom by sa nemalo stávať, že strana je zbytočne predvolávaná. Súdy si budú musieť odvyknúť... :-)

Správne si pochopil, ale ako vieš, tak súd zvykne predvolávať aj bez reálnej potreby výsluchu strany (tzv. formálne predvolanie) - a v takom prípade aj keď strana nepríde, pričom všetko relevantné uviedla v predpojednávacom štádiu a od výsluchu na pojednávaní nemožno očakávať žiaden prínos, tak mi príde nesprávne, aby sa rozhodlo rozsudkom pre zmeškanie žalobcu.

Rozsudok pre zmeškanie žalobcu prichádza to úvahy ale len tam podľa mňa, kde si súd vyžiadal účasť žalobcu (teda predvolal ho ako stranu) a on nepríde... a teda nie v prípadoch, kedy nepríde strana na pojednávanie, pretože vie, že jej účasť nie je potrebná (už bola vypočutá, alebo proste nechce chodiť na pojednávania a nebola predvolaná)... Ak som správne pochopil to na čo mieriš

K tomuto článku by som rád zapojil do diskusie aj rozsudok pre zmeškanie žalobcu - sú isté situácie, keď sa mi aplikácia tohto spôsobu meritórneho vybavenia sporu nezdá najvhodnejšia. Povedzme, že žalobca v žalobe, resp. v rámci mechanizmu repliky a dupliky vyčerpal všetky skutkové tvrdenia a odôvodnil svoj nárok (čo je aj cieľom nového CSP substancovať všetky skutočnosti do tejto fázy) a v ďalšom konaní, t.j. na nariadenom pojednávaní už nemá čo nové tvrdiť (t.j. pojednávanie vedie k duplicite skutkových tvrdení). V takom prípade mi príde scestné, aby bolo rozhodnuté rozsudkom pre zmeškanie žalobcu.

Milan, ďakujem Ti, že do článkov, ktoré majú povahu publicistiky (a teda nejdú do hĺbky a sú zjednodušujúce), reaguješ podrobnými odbornými komentmi. Ako pri každej väčšej legislatívnej zmene, aj tu predpokladám, že bola diskusia, že do akej miery podrobne sa upravia pravidlá v nových kódexoch – neprekvapuje, že zvíťazilo pravidlo vysokej miery všeobecnosti predpisov a aj v nadväznosti na ňu koncept „silného sudcu“ (pojem používaný M. Števčekom). Takéto riešenie môže v krajine, kde väčšina osôb aplikujúcich právo (naskrz všetkými profesiami) uprednostňuje veľmi formalistický výklad právnych noriem (platí len to čo je napísané a reakcie typu „To čo je doktrína?“) spôsobiť značné ťažkosti pri každodennom užívaní právnych predpisov. A pri nových kódexoch to začína byť vidieť, čo znamená, že novela je len otázkou času – aj keď sa jej rekodifikátori zúrivo bránia. Treba tiež ale poznamenať, že ak sa pripravila taká zásadná rekodifikácia, tak niektoré veci mohli ísť do Zbierky zákonov podstatne odladenejšie...

Samozrejme, použiť sa dá aj výklad cez základné princípy. Rovnako by sme sa mohli odvolávať aj na § 234 ods. 2 CSP, podľa ktorého sa na uznesenie primerane použijú ustanovenia o rozsudku. Ani to však nie je ideálna cesta, pretože nie uznesenie, ale zmier má mať účinky právoplatného rozsudku: niekto by tak mohol tvrdiť, že § 234 ods. 2 CSP tu znamená len toľko, že súd už nie je oprávnený rozhodovať o schválení zmieru; sám zmier sa však prekážkou rei iudicatae nestane. Tak či onak, je správne ponechať riešenie tejto otázky na kostrbaté výklady, ak viac než sto rokov nebol problém, aby ho výslovne stanovila legislatíva?

Mimo novelizácie možno uvažovať snáď len nad preklenutím tohto problému cez základné princípy civilného procesu (napr. čl. 3 a 4 CSP). Avšak vzhľadom na charakter tohto problému si nie som istý nad schodnosťou riešenia tejto otázky prostredníctvom princípov, pretože procesný predpis by mal túto otázku riešiť jednoznačne. Na prvý pohľad sa môže zdať, že tento problém je len o forme (či uznesenie alebo rozsudok), ale opak je pravdou, pretože to má ďalekosiahlejšie dôsledky ako naznačil Milan. Doktrinálne a cez výklad CSP možno dospieť k pomerne jednoznačnému záveru (napriek zneniu dôvodovej správy k § 148 CSP), že zmier sa schvaľuje v procesnej forme uznesenia. Normovanie dovetku, že toto uznesenie má mať účinky právoplatného rozsudku sa však s poukazom na vyššie uvedené javí ako nevyhnutné.

Či sa má zmier schvaľovať rozsudkom alebo uznesením je otázka ľahká z pohľadu teórie, no ťažká z pohľadu znenia a účinkov CSP. Ak sa na zmier pozrieme z teoretického pohľadu, nemôžeme ho schvaľovať rozsudkom. Tým sa totiž rozhoduje len o veci samej. A za rozhodnutie vo veci samej sa považuje len také rozhodnutie, ktorým súd autoritatívne rozhodne o žalobnom návrhu (žalovanom nároku). To vyplýva napr. aj z učebníc (Hora 1947; Štajgr 1955; Češka 1989), komentárov (Rubeš 1958, 1970; Rubeš, Handl 1985; Ficová, Števček 2012), ako i renomovaných monografií (Steiner, V. Obč. proces. pr. v teórii a praxi, 1980). Z tohto pohľadu rozhodnutie o schválení zmieru nie je rozhodnutím vo veci. Súd tu o žalobnom nároku vôbec nerozhoduje. Len schvaľuje, na čom sa strany dohodli. Ak sa však na zmier pozrieme z pohľadu znenia CSP, objavia sa viaceré problémy. A tie sú spôsobené práve tým, že predkladateľ CSP uvedený doktrinálny názor na rozhodnutie vo veci samej neakceptoval. Vychádzajúc z toho, že sa bude rozhodovať rozsudkom (čo vyplýva aj z dôvodovej správy), do CSP neprevzal ustanovenie OSP, že schválený zmier má účinky právoplatného rozsudku (podľa odpovede predkladateľa na pripomienku Slovnaftu v pripomienkovom konaní by totiž išlo o zbytočné opakovanie sa). Predkladateľ však bohužiaľ nebol dôsledný: z § 398 CSP (obnova konania) totiž výslovne vyplýva, že zmier sa schvaľuje uznesením. Kde nás to celé vedie? Ak budeme vychádzať z toho, že zmier sa schvaľuje rozsudkom (tento záver preferuje napr. komentár k CSP od Wolters Kluwer), budeme v súlade s dôvodovou správou, no v rozpore s § 398 CSP aj právnou náukou. Zároveň poprieme neprerušenú kontinuitu, ktorú tu máme od čias uhorského Občianskeho sporového poriadku (§ 423). Navyše to znamená, že sa napr. proti schválenému zmieru bude možné odvolať (a teoreticky následne aj dovolať). A to asi nie je celkom v súlade so zmyslom zmieru. Ak budeme vychádzať zo záveru, že zmier sa schvaľuje uznesením (čo podľa postu preferuje Števček), bude nám chýbať už spomenuté ustanovenie o účinkoch právoplatného rozsudku (ktoré sme tu tiež od čias Uhorska vždy mali). A ak tieto účinky zmier mať nebude, nebude predstavovať napr. ani prekážku rei iudicatae. Existencia zmieru tak nebude nedostatkom procesnej podmienky podľa § 161 CSP, na ktorú súd prihliada ex offo. Nanajvýš môže byť len hmotnoprávnou námietkou (prostriedkom procesnej obrany podľa § 149 CSP), ktorú súd zohľadní len na návrh strany. To zároveň znamená, že ak námietka bude vznesená, súd nebude uznesením konanie zastavovať, ale žalobu rozsudkom zamietne. Ocitneme sa tak v stave, ktorý do r. 1950 vládol v českých krajinách. Žeby vec zrelá na novelizáciu?

Nijako sa to nepostihuje. Ja som zažil dve klamstvá človeka na Okresnom súde v Považskej Bystrici. Ten človek klamal v dvoch konaniach, písomne a podpísal sa pod svoje tvrdenia. Neskôr na polícii už vypovedal inak a pravdu. Je to presne tak ako píšete, krivé svedectvo na polícii je postihnuteľné, ale na súde môžete klamať. Teoreticky nejaký postih pri vážnych klamstvách tu je, či už cez Marenie spravodlivosti alebo len neuspetie v konaní avšak toto je možno platné pri povedzme "vážnych klamstvách". Zabúda sa ale na iné, drobné klamstvá, ktorými si viete na súde iste v konaní veľmi pomôcť, ale nie sú hlavnou podstatou konania. Tieto súdy nijako nepostihujú, ani keď im dokáže klamstvo, skrz iné pravdivé vyjadrenie na polícii. Samozrejme, možno je to vecou sudcu, u nás v Považskej Bystrici, to je banda korupčínkov bez chrbtovej kosti, tam sa na právo pozerajú inak ako by mali. Toto by bolo treba zmeniť. Dokonca je ešte otázne, čo ak klame súdny úradník. Ono sa to potom klasifikuje ako "chyba", hoci tá lož taktiež pomôže jednej strane konania. Ale zaujímavá debata.

Žaloby na vyhlásenie vôle sa vždy považovali za žaloby na plnenie. Bolo tomu tak za monarchie a prvej republiky (Pužman: Žaloby a žalobní petity, 1933), no aj za socializmu (R 42/1965; 3 Cz 53/73). Nič na tom nezmenil ani § 50a OZ. Ten smeruje k tomu, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené nie súdom, ale súdnym rozhodnutím. A aby súdne rozhodnutie bolo schopné takéhoto nahradenia, musí sa v ňom u k l a d a ť „vyhlásenie vôle“ (§ 161 ods. 3 OSP), resp. „povinnosť prejavu vôle“ (§ 229 CSP). Tzn. petit musí smerovať k tomu, aby súd žalovanému u l o ž i l povinnosť prejaviť (vyhlásiť) vôľu. Ide teda o žalobu na plnenie. To potvrdzuje aj komentár k OZ (SEVT, 1991) a učebnica občianskeho práva (Codex, 1995) od autorov novely OZ, ktorou sa do OZ zaviedol § 50a. V oboch sa totiž pri §-e 50a odkazuje priamo na § 161 ods. 3 OSP, ktorého skutočným zmyslom bolo zaviesť akúsi výnimku z §-u 161 ods. 1 OSP (Steiner in OSP komentár, 1985). Ak by totiž nebolo odseku 3, rozsudky ukladajúce vyhlásenie vôle by bolo potrebné exekučne vykonať prostredníctvom ukladania pokút. A to by bolo zbytočné a nehospodárne. Už § 367 ExP z r. 1896 — v ktorom badať pôvod §-u 161 ods. 3 OSP — takúto nehospodárnosť odstraňoval. Podľa jeho Motívov je totiž zbytočné exekúciou nútiť povinného prejaviť vôľu. Pre právo a pre súd je takýto prejav len okolnosťou, ktorú stačí za danú len považovať; nie je potrebné, aby skutočne nastala. Petit "súd nahrádza" je preto nesprávny. Nemá oporu ani v § 50a OZ (vôľu nahrádza rozhodnutie a nie súd), ani v procesnom práve (rozsudok musí ukladať povinnosť).

V komentári k OZ (C. H. Beck, 2015, str. 428-429) uvádza M. Števček, že ide o klasické žaloby na plnenie, nie o osobitný typ žaloby. Ďalej to rozvádza, že formulácia žaloby musí smerovať k uloženiu povinnosť uzavrieť zmluvy takto: „žalovaný je povinný uzatvoriť budúcu zmluvu tohto znenia: ....“. Takéto rozhodnutie potom nahrádza v súlade s § 229 CSP vôľu osoby povinnej uzavrieť zmluvu. Inak povedané, právoplatný rozsudok ukladajúci povinnej osobe povinnosť uzavrieť zmluvu nahrádza túto povinnosť. Záverom dodáva, že formulácie typu súd nahrádza vyhlásenie vôle žalovaného sú úplne nesprávne a že zo vzájomných funkčných väzieb práva hmotného a procesného vyplýva jednoznačne záver o povinnosti formulovať žalobu na plnenie, t.j. uloženie povinnosti uzatvoriť zmluvu. V podstate tomu nasvedčuje aj dôvodová správa k § 229 CSP, kde sa hovorí o rozsudkoch zaväzujúcich procesnú stranu na prejavenie vôle (uzavretie zmluvy) a nie o rozsudkoch znejúcich na nahradenie prejavu vôle. V každom prípade však platí, že rozsudok ukladajúci povinnosť prejaviť vôľu (uzavrieť zmluvu) právoplatnosťou rozsudku nahrádza tento prejav vôle, t.j. zmluva sa bude považovať za uzavretú. Ale plne chápem tvoje výhrady, pretože doposiaľ som bol toho názoru (vychádzajúc z formulácie § 50a OZ), že žalobný návrh má znieť takto: „Súd týmto nahrádza vyhlásenie vôle žalovaného ............... a to tak, že žalovaný ako predávajúci uzatvára so žalobcom ............... ako kupujúcim kúpnu zmluvu, ktorej predmetom je ................v nasledovnom znení:......“

Len pre zaujímavosť - trochu nešťastne a na prvé prečítanie nezrozumiteľne je formulovaný § 91 CSP; členovia rekodifikačnej komisie to v rámci prednášok vysvetľovali tým, že výslednú podobu tohto ustanovenia majú na svedomí poslanci NRSR, ktorý ju v rámci pozmeňovákov dostali do tohto znenia

Nemám síce túto problematiku nejako naštudovanú, ale nie sú žaloby na nahradenie prejavu vôle osobitným typom žaloby (výpočet v tomto § je len demonštratívny) a nie žalobami na plnenie? Svojou povahou nie sú žalobou na plnenie, ale nahradením celého prejavu vôle/právneho úkonu (btw. môžeš viesť exekúciu na podklade rozsudku, ktorým súd nahradí uzavretie kúpnej zmluvy, na zaplatenie kúpnej ceny z takejto zmluvy? Podľa mňa nie), takisto platí, že tieto rozsudky sú konštitutívne a rozsudky na plnenie deklaratórne. Skôr mi to vychádza tak, že v tomto zákonodarca zvolil rovnaké riešenie ako pri OSP – t.j. v § 80 CSP nebol tento typ žaloby vymenovaný, ale účinky takéhoto rozsudku boli uvedené v §161 odsek 3 OSP (dnes Tebou spomínaný 229 CSP)... alebo procesualistika pokročila a niečo mi ušlo? :-)

Právny záujem na podaní návrhu môže mať napríklad obchodný partner v spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorej má osoba, o ktorej spôsobilosť na právne úkony ide polovičný podiel a je zároveň aj konateľom so samostatným spôsobom konania. Spoločník totiž nemôže takú osobu odvolať z funkcie konateľa, pretože nedisponuje potrebným počtom hlasov a má záujem chrániť záujmy spoločnosti pred neuváženým konaním tejto osoby.