ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Ten prípad nemôže nastať (padala hviezda, keď som to písal....) – účel tej normy je taký, že sa trestá pasivita resp. ignorácia strany. Strana má byť predvolaná na predbežné prejednanie sporu a ďaľej podľa § 178 odsek 1 CSP platí, že súd stranu predvolá len ak je nevyhnutné vykonať jej výsluch. Po novom by sa nemalo stávať, že strana je zbytočne predvolávaná. Súdy si budú musieť odvyknúť... :-)

Správne si pochopil, ale ako vieš, tak súd zvykne predvolávať aj bez reálnej potreby výsluchu strany (tzv. formálne predvolanie) - a v takom prípade aj keď strana nepríde, pričom všetko relevantné uviedla v predpojednávacom štádiu a od výsluchu na pojednávaní nemožno očakávať žiaden prínos, tak mi príde nesprávne, aby sa rozhodlo rozsudkom pre zmeškanie žalobcu.

Rozsudok pre zmeškanie žalobcu prichádza to úvahy ale len tam podľa mňa, kde si súd vyžiadal účasť žalobcu (teda predvolal ho ako stranu) a on nepríde... a teda nie v prípadoch, kedy nepríde strana na pojednávanie, pretože vie, že jej účasť nie je potrebná (už bola vypočutá, alebo proste nechce chodiť na pojednávania a nebola predvolaná)... Ak som správne pochopil to na čo mieriš

K tomuto článku by som rád zapojil do diskusie aj rozsudok pre zmeškanie žalobcu - sú isté situácie, keď sa mi aplikácia tohto spôsobu meritórneho vybavenia sporu nezdá najvhodnejšia. Povedzme, že žalobca v žalobe, resp. v rámci mechanizmu repliky a dupliky vyčerpal všetky skutkové tvrdenia a odôvodnil svoj nárok (čo je aj cieľom nového CSP substancovať všetky skutočnosti do tejto fázy) a v ďalšom konaní, t.j. na nariadenom pojednávaní už nemá čo nové tvrdiť (t.j. pojednávanie vedie k duplicite skutkových tvrdení). V takom prípade mi príde scestné, aby bolo rozhodnuté rozsudkom pre zmeškanie žalobcu.

Milan, ďakujem Ti, že do článkov, ktoré majú povahu publicistiky (a teda nejdú do hĺbky a sú zjednodušujúce), reaguješ podrobnými odbornými komentmi. Ako pri každej väčšej legislatívnej zmene, aj tu predpokladám, že bola diskusia, že do akej miery podrobne sa upravia pravidlá v nových kódexoch – neprekvapuje, že zvíťazilo pravidlo vysokej miery všeobecnosti predpisov a aj v nadväznosti na ňu koncept „silného sudcu“ (pojem používaný M. Števčekom). Takéto riešenie môže v krajine, kde väčšina osôb aplikujúcich právo (naskrz všetkými profesiami) uprednostňuje veľmi formalistický výklad právnych noriem (platí len to čo je napísané a reakcie typu „To čo je doktrína?“) spôsobiť značné ťažkosti pri každodennom užívaní právnych predpisov. A pri nových kódexoch to začína byť vidieť, čo znamená, že novela je len otázkou času – aj keď sa jej rekodifikátori zúrivo bránia. Treba tiež ale poznamenať, že ak sa pripravila taká zásadná rekodifikácia, tak niektoré veci mohli ísť do Zbierky zákonov podstatne odladenejšie...

Samozrejme, použiť sa dá aj výklad cez základné princípy. Rovnako by sme sa mohli odvolávať aj na § 234 ods. 2 CSP, podľa ktorého sa na uznesenie primerane použijú ustanovenia o rozsudku. Ani to však nie je ideálna cesta, pretože nie uznesenie, ale zmier má mať účinky právoplatného rozsudku: niekto by tak mohol tvrdiť, že § 234 ods. 2 CSP tu znamená len toľko, že súd už nie je oprávnený rozhodovať o schválení zmieru; sám zmier sa však prekážkou rei iudicatae nestane. Tak či onak, je správne ponechať riešenie tejto otázky na kostrbaté výklady, ak viac než sto rokov nebol problém, aby ho výslovne stanovila legislatíva?

Mimo novelizácie možno uvažovať snáď len nad preklenutím tohto problému cez základné princípy civilného procesu (napr. čl. 3 a 4 CSP). Avšak vzhľadom na charakter tohto problému si nie som istý nad schodnosťou riešenia tejto otázky prostredníctvom princípov, pretože procesný predpis by mal túto otázku riešiť jednoznačne. Na prvý pohľad sa môže zdať, že tento problém je len o forme (či uznesenie alebo rozsudok), ale opak je pravdou, pretože to má ďalekosiahlejšie dôsledky ako naznačil Milan. Doktrinálne a cez výklad CSP možno dospieť k pomerne jednoznačnému záveru (napriek zneniu dôvodovej správy k § 148 CSP), že zmier sa schvaľuje v procesnej forme uznesenia. Normovanie dovetku, že toto uznesenie má mať účinky právoplatného rozsudku sa však s poukazom na vyššie uvedené javí ako nevyhnutné.

Či sa má zmier schvaľovať rozsudkom alebo uznesením je otázka ľahká z pohľadu teórie, no ťažká z pohľadu znenia a účinkov CSP. Ak sa na zmier pozrieme z teoretického pohľadu, nemôžeme ho schvaľovať rozsudkom. Tým sa totiž rozhoduje len o veci samej. A za rozhodnutie vo veci samej sa považuje len také rozhodnutie, ktorým súd autoritatívne rozhodne o žalobnom návrhu (žalovanom nároku). To vyplýva napr. aj z učebníc (Hora 1947; Štajgr 1955; Češka 1989), komentárov (Rubeš 1958, 1970; Rubeš, Handl 1985; Ficová, Števček 2012), ako i renomovaných monografií (Steiner, V. Obč. proces. pr. v teórii a praxi, 1980). Z tohto pohľadu rozhodnutie o schválení zmieru nie je rozhodnutím vo veci. Súd tu o žalobnom nároku vôbec nerozhoduje. Len schvaľuje, na čom sa strany dohodli. Ak sa však na zmier pozrieme z pohľadu znenia CSP, objavia sa viaceré problémy. A tie sú spôsobené práve tým, že predkladateľ CSP uvedený doktrinálny názor na rozhodnutie vo veci samej neakceptoval. Vychádzajúc z toho, že sa bude rozhodovať rozsudkom (čo vyplýva aj z dôvodovej správy), do CSP neprevzal ustanovenie OSP, že schválený zmier má účinky právoplatného rozsudku (podľa odpovede predkladateľa na pripomienku Slovnaftu v pripomienkovom konaní by totiž išlo o zbytočné opakovanie sa). Predkladateľ však bohužiaľ nebol dôsledný: z § 398 CSP (obnova konania) totiž výslovne vyplýva, že zmier sa schvaľuje uznesením. Kde nás to celé vedie? Ak budeme vychádzať z toho, že zmier sa schvaľuje rozsudkom (tento záver preferuje napr. komentár k CSP od Wolters Kluwer), budeme v súlade s dôvodovou správou, no v rozpore s § 398 CSP aj právnou náukou. Zároveň poprieme neprerušenú kontinuitu, ktorú tu máme od čias uhorského Občianskeho sporového poriadku (§ 423). Navyše to znamená, že sa napr. proti schválenému zmieru bude možné odvolať (a teoreticky následne aj dovolať). A to asi nie je celkom v súlade so zmyslom zmieru. Ak budeme vychádzať zo záveru, že zmier sa schvaľuje uznesením (čo podľa postu preferuje Števček), bude nám chýbať už spomenuté ustanovenie o účinkoch právoplatného rozsudku (ktoré sme tu tiež od čias Uhorska vždy mali). A ak tieto účinky zmier mať nebude, nebude predstavovať napr. ani prekážku rei iudicatae. Existencia zmieru tak nebude nedostatkom procesnej podmienky podľa § 161 CSP, na ktorú súd prihliada ex offo. Nanajvýš môže byť len hmotnoprávnou námietkou (prostriedkom procesnej obrany podľa § 149 CSP), ktorú súd zohľadní len na návrh strany. To zároveň znamená, že ak námietka bude vznesená, súd nebude uznesením konanie zastavovať, ale žalobu rozsudkom zamietne. Ocitneme sa tak v stave, ktorý do r. 1950 vládol v českých krajinách. Žeby vec zrelá na novelizáciu?

Nijako sa to nepostihuje. Ja som zažil dve klamstvá človeka na Okresnom súde v Považskej Bystrici. Ten človek klamal v dvoch konaniach, písomne a podpísal sa pod svoje tvrdenia. Neskôr na polícii už vypovedal inak a pravdu. Je to presne tak ako píšete, krivé svedectvo na polícii je postihnuteľné, ale na súde môžete klamať. Teoreticky nejaký postih pri vážnych klamstvách tu je, či už cez Marenie spravodlivosti alebo len neuspetie v konaní avšak toto je možno platné pri povedzme "vážnych klamstvách". Zabúda sa ale na iné, drobné klamstvá, ktorými si viete na súde iste v konaní veľmi pomôcť, ale nie sú hlavnou podstatou konania. Tieto súdy nijako nepostihujú, ani keď im dokáže klamstvo, skrz iné pravdivé vyjadrenie na polícii. Samozrejme, možno je to vecou sudcu, u nás v Považskej Bystrici, to je banda korupčínkov bez chrbtovej kosti, tam sa na právo pozerajú inak ako by mali. Toto by bolo treba zmeniť. Dokonca je ešte otázne, čo ak klame súdny úradník. Ono sa to potom klasifikuje ako "chyba", hoci tá lož taktiež pomôže jednej strane konania. Ale zaujímavá debata.

Žaloby na vyhlásenie vôle sa vždy považovali za žaloby na plnenie. Bolo tomu tak za monarchie a prvej republiky (Pužman: Žaloby a žalobní petity, 1933), no aj za socializmu (R 42/1965; 3 Cz 53/73). Nič na tom nezmenil ani § 50a OZ. Ten smeruje k tomu, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené nie súdom, ale súdnym rozhodnutím. A aby súdne rozhodnutie bolo schopné takéhoto nahradenia, musí sa v ňom u k l a d a ť „vyhlásenie vôle“ (§ 161 ods. 3 OSP), resp. „povinnosť prejavu vôle“ (§ 229 CSP). Tzn. petit musí smerovať k tomu, aby súd žalovanému u l o ž i l povinnosť prejaviť (vyhlásiť) vôľu. Ide teda o žalobu na plnenie. To potvrdzuje aj komentár k OZ (SEVT, 1991) a učebnica občianskeho práva (Codex, 1995) od autorov novely OZ, ktorou sa do OZ zaviedol § 50a. V oboch sa totiž pri §-e 50a odkazuje priamo na § 161 ods. 3 OSP, ktorého skutočným zmyslom bolo zaviesť akúsi výnimku z §-u 161 ods. 1 OSP (Steiner in OSP komentár, 1985). Ak by totiž nebolo odseku 3, rozsudky ukladajúce vyhlásenie vôle by bolo potrebné exekučne vykonať prostredníctvom ukladania pokút. A to by bolo zbytočné a nehospodárne. Už § 367 ExP z r. 1896 — v ktorom badať pôvod §-u 161 ods. 3 OSP — takúto nehospodárnosť odstraňoval. Podľa jeho Motívov je totiž zbytočné exekúciou nútiť povinného prejaviť vôľu. Pre právo a pre súd je takýto prejav len okolnosťou, ktorú stačí za danú len považovať; nie je potrebné, aby skutočne nastala. Petit "súd nahrádza" je preto nesprávny. Nemá oporu ani v § 50a OZ (vôľu nahrádza rozhodnutie a nie súd), ani v procesnom práve (rozsudok musí ukladať povinnosť).

V komentári k OZ (C. H. Beck, 2015, str. 428-429) uvádza M. Števček, že ide o klasické žaloby na plnenie, nie o osobitný typ žaloby. Ďalej to rozvádza, že formulácia žaloby musí smerovať k uloženiu povinnosť uzavrieť zmluvy takto: „žalovaný je povinný uzatvoriť budúcu zmluvu tohto znenia: ....“. Takéto rozhodnutie potom nahrádza v súlade s § 229 CSP vôľu osoby povinnej uzavrieť zmluvu. Inak povedané, právoplatný rozsudok ukladajúci povinnej osobe povinnosť uzavrieť zmluvu nahrádza túto povinnosť. Záverom dodáva, že formulácie typu súd nahrádza vyhlásenie vôle žalovaného sú úplne nesprávne a že zo vzájomných funkčných väzieb práva hmotného a procesného vyplýva jednoznačne záver o povinnosti formulovať žalobu na plnenie, t.j. uloženie povinnosti uzatvoriť zmluvu. V podstate tomu nasvedčuje aj dôvodová správa k § 229 CSP, kde sa hovorí o rozsudkoch zaväzujúcich procesnú stranu na prejavenie vôle (uzavretie zmluvy) a nie o rozsudkoch znejúcich na nahradenie prejavu vôle. V každom prípade však platí, že rozsudok ukladajúci povinnosť prejaviť vôľu (uzavrieť zmluvu) právoplatnosťou rozsudku nahrádza tento prejav vôle, t.j. zmluva sa bude považovať za uzavretú. Ale plne chápem tvoje výhrady, pretože doposiaľ som bol toho názoru (vychádzajúc z formulácie § 50a OZ), že žalobný návrh má znieť takto: „Súd týmto nahrádza vyhlásenie vôle žalovaného ............... a to tak, že žalovaný ako predávajúci uzatvára so žalobcom ............... ako kupujúcim kúpnu zmluvu, ktorej predmetom je ................v nasledovnom znení:......“

Len pre zaujímavosť - trochu nešťastne a na prvé prečítanie nezrozumiteľne je formulovaný § 91 CSP; členovia rekodifikačnej komisie to v rámci prednášok vysvetľovali tým, že výslednú podobu tohto ustanovenia majú na svedomí poslanci NRSR, ktorý ju v rámci pozmeňovákov dostali do tohto znenia

Nemám síce túto problematiku nejako naštudovanú, ale nie sú žaloby na nahradenie prejavu vôle osobitným typom žaloby (výpočet v tomto § je len demonštratívny) a nie žalobami na plnenie? Svojou povahou nie sú žalobou na plnenie, ale nahradením celého prejavu vôle/právneho úkonu (btw. môžeš viesť exekúciu na podklade rozsudku, ktorým súd nahradí uzavretie kúpnej zmluvy, na zaplatenie kúpnej ceny z takejto zmluvy? Podľa mňa nie), takisto platí, že tieto rozsudky sú konštitutívne a rozsudky na plnenie deklaratórne. Skôr mi to vychádza tak, že v tomto zákonodarca zvolil rovnaké riešenie ako pri OSP – t.j. v § 80 CSP nebol tento typ žaloby vymenovaný, ale účinky takéhoto rozsudku boli uvedené v §161 odsek 3 OSP (dnes Tebou spomínaný 229 CSP)... alebo procesualistika pokročila a niečo mi ušlo? :-)

Právny záujem na podaní návrhu môže mať napríklad obchodný partner v spoločnosti s ručením obmedzeným, v ktorej má osoba, o ktorej spôsobilosť na právne úkony ide polovičný podiel a je zároveň aj konateľom so samostatným spôsobom konania. Spoločník totiž nemôže takú osobu odvolať z funkcie konateľa, pretože nedisponuje potrebným počtom hlasov a má záujem chrániť záujmy spoločnosti pred neuváženým konaním tejto osoby.

Legitimácia na podanie návrhu na začatie konanie o vyhlásenie za mŕtveho je determinovaná právnym záujmom na veci, teda na vyhlásení fyzickej osoby za mŕtvu (s výnimkou prípadu, kedy súd môže vyhlásiť osobu za mŕtvu aj bez návrhu, ak je isté, že fyzická osoba nežije - napr. letecké katastrofy a pod.). Právny záujem je iba taký záujem, s ktorým spája právny poriadok určité práva, a ktoré by určitá osoba nemohla realizovať bez toho, aby fyzická osoba bola vyhlásená za mŕtvu. V okolnostiach konkrétnej veci môže mať právny záujem napríklad manžel, pre ktorého vytvára manželstvo s nezvestnou osobou prekážku pre uzavretie nového manželstva (viď § 9 zákona o rodine). Osobou s právnym záujmom môže byť tiež veriteľ, ktorý sa nevie domôcť svojej pohľadávky alebo aj potenciálni dedičia a pod.

Iným nezameniteľným spôsobom než vyčíslením presnej peňažnej čiastky je napríklad odkaz na § 62 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, ktorý upravuje tzv. minimálne výživné vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona (týmto osobitným zákonom je zákon č. 601/2003 Z.z. o životnom minime).

Pôjde napríklad o vyvrátiteľnú domnienku existencie dlhu v prípade uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka alebo uznania záväzku podľa Obchodného zákonníka - pri týchto právnych úkonoch sa predpokladá, že v čase uznania dlh/záväzok trval. Právnym následkom spojeným s uznaním je presun procesného dôkazného bremena na dlžníka, ktorý sa bude musieť (za predpokladu, že chce byť v konaní úspešný) brániť a existenciu dlhu/záväzku vyvrátiť (napr. preukáže, že dlh zanikol zaplatením a pod.). Ak existenciu dlhu relevantným spôsobom nevyvráti, súd bude mať za preukázané, že dlh existuje bez ohľadu na procesnú aktivitu žalobcu, ktorý nemusí existenciu a výšku dlhu žiadnym spôsobom preukazovať, pretože postačuje samotné predloženie uznania dlhu/záväzku.

Ustanovenie § 137 CSP nahradilo a výrazným spôsobom zreformovalo pôvodný § 80 OSP a to nasledovným spôsobom: 1. tzv. statusové žaloby podľa § 80 písm. a) OSP sa premiestnili vzhľadom na vznik troch samostatných procesných kódexov do Civilného mimosporového poriadku. 2. klasické žaloby na splnenie povinnosti ostali zachované s drobnou kozmetickou zmenou - neuvádza sa z akého dôvodu sa splnenie povinnosti požaduje (napr. zmluva, zákon a pod.). Pod túto kategóriu by vzhľadom na systematický výklad CSP mali spadať aj tzv. žaloby o nahradenie prejavu vôle, t.j. žaloby na uloženie povinnosti prejaviť vôľu s uzavretím zmluvy, ktoré podľa § 229 CSP časovým okamihom právoplatnosti rozsudku nahrádzajú prejav vôle, t.j. týmto okamihom sa zmluva považuje za uzavretú. 3. tzv. usporiadavacie žaloby - ide o žaloby, ktorými sa uplatňuje nárok na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu vyplýva z osobitného predpisu (napr. žaloby typu vyporiadanie BSM, podielového spoluvlastníctva pod.) - ide o nóvum právnej úpravy, pretože tento druh žalôb nebol predtým výslovne pomenovaný. 4. určovacie žaloby - ide o klasické určovacie žaloby na určenie, či to právo je alebo nie je (napr. vlastnícke právo, užívacie právo a pod.) - pri tomto type žaloby sa procesnou podmienkou jej prípustnosti preukázanie naliehavého právneho záujmu, ktorého obsah a význam je v súdnej praxi pomerne ustálený (napr. tento naliehavý právny záujem je daný vždy, ak ide o určenie vlastníctva k nehnuteľností, pretože určovací rozsudok je v danom prípade spôsobilou verejnou listinou na zmenu zápisu v katastri nehnuteľností a teda na zosúladenie skutočného právneho stavu zo zapísaným stavom. CSP zároveň výslovne upravuje, že naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu (napr. dedičský spor podľa § 194 CMP; § 16c ods. 2 zákona č. 543/2007 Z.z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka - žaloba o určenie užívacieho práva k pôde z dôvodu spornosti užívacieho práva medzi viacerými žiadateľmi o podporu, bez ktorej nemožno obnoviť konanie o priznaní podpory). 5. špeciálne určovacie žaloby - ide o žalobu na určenie právnej skutočnosti, ak to vyplýva z právneho predpisu (napr. neplatnosť dobrovoľnej dražby, neplatnosť skončenia pracovného pomeru, neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, žaloba o určenie doby plnenia podľa § 564 OZ a pod.). Je potrebné zdôrazniť, že CSP rovnako ako OSP je založený na exemplifikatívnom výpočte druhu žalôb, t.j. prípustné sú aj iné žaloby ako žaloby vymenované v § 137 CSP.

CSP rozlišuje tri druhy zastúpenia na základe procesného splnomocnenia: 1. zastúpenie všeobecným (občianskym) zástupcom - toto zastúpenie platí všeobecne, pokiaľ CSP neustanovuje inak. Súd je povinný nepripustiť takéto zastúpenie ak je zástupca pokutník (vystupuje vo viacerých konaniach) alebo je zjavne nespôsobilý na riadne zastupovanie. Tento zástupca sa nemôže dať zastúpiť ďalšou osobou. 2. zastúpenie advokátom - toto zastúpenie je obligatórne pre taxatívne vymedzený okruh sporov (napr. spory súvisiace s konkurzom a pod.). V týchto sporoch je strana povinne zastúpený advokátom - procesnoprávnym následkom absencia zastúpenia advokátom je neprihliadanie na úkony strany v konaní. Zákon pripúšťa určité výnimky (napr. ak strana má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa). 3. zastúpenie osobou s právnickým vzdelaním - toto zastúpenie je fakultatívne v tom zmysle, že strana môže konať osobne (sama) bez nutnosti zvoliť si zástupcu. Takisto sa vzťahuje len na taxatívne vymenované spory (napr. spory z ochrany osobnosti). Ak sa však rozhodne zvoliť si zástupcu, týmto zástupcom môže byť výlučne osoba s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa (podľa § 468 CSP sa za vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa sa na účely tohto zákona považuje vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike alebo uznaný doklad o vysokoškolskom právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou; ak bolo vysokoškolské vzdelanie získané najprv v prvom stupni a následne v druhom stupni, vyžaduje sa, aby išlo v oboch stupňoch o vzdelanie v študijnom odbore právo). Udelenie splnomocnenia je možné len písomne a to v listinnej podobe alebo elektronickej podobe (oproti OSP sa nepripúšťa jeho udelenie ústne do zápisnice.

Predmetné ustanovenie je nevyhnutné vykladať ústavnokonformne a systematicky v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, podľa ktorého súd nemôže vysloviť, že vec nepatrí do právomoci súdu, ak ju nemôže postúpiť na konanie a rozhodnutie inému orgánu verejnej moci. Inak by sa dopustil odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Z tohto dôvodu sa nedostatok právomoci súdu považuje za procesnú podmienku, t.j. podmienku kedy súd môže konať a rozhodovať daný spor iba v tom prípade, ak existuje iný orgán verejnej moci s právomocou rozhodnúť. Iba v takom prípade ide o prekážku pre rozhodovanie súdu z dôvodu nedostatku procesnej podmienky a súd je povinný konanie bezodkladne zastaviť a spor (vec) postúpiť inému orgánu.