Civilný sporový poriadok
§ 137 (ÚKONY STRÁN: Druhy žalôb)
§ 137
Obsah žaloby
Žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o
a) splnení povinnosti,
b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu,
c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo
d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
Dôvodová správa k zákonu č. 160/2015 Z.z.:
Ustanovenie obsahuje demonštratívny výpočet druhov žalôb, pričom doterajšiu právnu úpravu pomerne výrazne modifikuje.
Žaloby na plnenie upravené v písm. a) sú najčastejším druhom civilných žalôb. Splnenie povinnosti môže vyplývať zo zákona, z právnych vzťahov, vrátane vzťahov deliktných, z medzinárodného, európskeho práva, atď. Nemá zmysel špecifikovať v hypotéze právnej normy, z čoho povinnosť vyplýva (ako to bolo v predchádzajúcej právnej úprave).
Nóvum spočívajúce v zavedení právnej normy obsiahnutej v písmene b) spočíva v rozlišovaní žalôb na splnenie povinností a žalôb na vyporiadanie práv typu BSM, podielové spoluvlastníctvo, neoprávnená stavba atď.
Úplne nová koncepcia je zakotvená v písm. c) a d), kde sa rozlišuje klasická určovacia žaloba a žaloba o určení inej právnej skutočnosti podľa písmena d).
Záujmom zákonodarcu bolo vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti/platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelu žaloby určovacej.
Medzi osobitné predpisy podľa písm. d) patria napríklad Zákonník práce, zákon o dobrovoľných dražbách a pod.
DiskusiaPridať príspevok
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201129.08.2016 o 21:49:11Reagovať
Ustanovenie § 137 CSP nahradilo a výrazným spôsobom zreformovalo pôvodný § 80 OSP a to nasledovným spôsobom:
1. tzv. statusové žaloby podľa § 80 písm. a) OSP sa premiestnili vzhľadom na vznik troch samostatných procesných kódexov do Civilného mimosporového poriadku.
2. klasické žaloby na splnenie povinnosti ostali zachované s drobnou kozmetickou zmenou - neuvádza sa z akého dôvodu sa splnenie povinnosti požaduje (napr. zmluva, zákon a pod.). Pod túto kategóriu by vzhľadom na systematický výklad CSP mali spadať aj tzv. žaloby o nahradenie prejavu vôle, t.j. žaloby na uloženie povinnosti prejaviť vôľu s uzavretím zmluvy, ktoré podľa § 229 CSP časovým okamihom právoplatnosti rozsudku nahrádzajú prejav vôle, t.j. týmto okamihom sa zmluva považuje za uzavretú.
3. tzv. usporiadavacie žaloby - ide o žaloby, ktorými sa uplatňuje nárok na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu vyplýva z osobitného predpisu (napr. žaloby typu vyporiadanie BSM, podielového spoluvlastníctva pod.) - ide o nóvum právnej úpravy, pretože tento druh žalôb nebol predtým výslovne pomenovaný.
4. určovacie žaloby - ide o klasické určovacie žaloby na určenie, či to právo je alebo nie je (napr. vlastnícke právo, užívacie právo a pod.) - pri tomto type žaloby sa procesnou podmienkou jej prípustnosti preukázanie naliehavého právneho záujmu, ktorého obsah a význam je v súdnej praxi pomerne ustálený (napr. tento naliehavý právny záujem je daný vždy, ak ide o určenie vlastníctva k nehnuteľností, pretože určovací rozsudok je v danom prípade spôsobilou verejnou listinou na zmenu zápisu v katastri nehnuteľností a teda na zosúladenie skutočného právneho stavu zo zapísaným stavom. CSP zároveň výslovne upravuje, že naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu (napr. dedičský spor podľa § 194 CMP; § 16c ods. 2 zákona č. 543/2007 Z.z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka - žaloba o určenie užívacieho práva k pôde z dôvodu spornosti užívacieho práva medzi viacerými žiadateľmi o podporu, bez ktorej nemožno obnoviť konanie o priznaní podpory).
5. špeciálne určovacie žaloby - ide o žalobu na určenie právnej skutočnosti, ak to vyplýva z právneho predpisu (napr. neplatnosť dobrovoľnej dražby, neplatnosť skončenia pracovného pomeru, neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia, žaloba o určenie doby plnenia podľa § 564 OZ a pod.).
Je potrebné zdôrazniť, že CSP rovnako ako OSP je založený na exemplifikatívnom výpočte druhu žalôb, t.j. prípustné sú aj iné žaloby ako žaloby vymenované v § 137 CSP.
Alexander Bröstl ml.Právnik od roku 200601.09.2016 o 14:18:37Reagovať
Nemám síce túto problematiku nejako naštudovanú, ale nie sú žaloby na nahradenie prejavu vôle osobitným typom žaloby (výpočet v tomto § je len demonštratívny) a nie žalobami na plnenie? Svojou povahou nie sú žalobou na plnenie, ale nahradením celého prejavu vôle/právneho úkonu (btw. môžeš viesť exekúciu na podklade rozsudku, ktorým súd nahradí uzavretie kúpnej zmluvy, na zaplatenie kúpnej ceny z takejto zmluvy? Podľa mňa nie), takisto platí, že tieto rozsudky sú konštitutívne a rozsudky na plnenie deklaratórne. Skôr mi to vychádza tak, že v tomto zákonodarca zvolil rovnaké riešenie ako pri OSP – t.j. v § 80 CSP nebol tento typ žaloby vymenovaný, ale účinky takéhoto rozsudku boli uvedené v §161 odsek 3 OSP (dnes Tebou spomínaný 229 CSP)... alebo procesualistika pokročila a niečo mi ušlo? :-)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201101.09.2016 o 18:54:18Reagovať
V komentári k OZ (C. H. Beck, 2015, str. 428-429) uvádza M. Števček, že ide o klasické žaloby na plnenie, nie o osobitný typ žaloby. Ďalej to rozvádza, že formulácia žaloby musí smerovať k uloženiu povinnosť uzavrieť zmluvy takto: „žalovaný je povinný uzatvoriť budúcu zmluvu tohto znenia: ....“. Takéto rozhodnutie potom nahrádza v súlade s § 229 CSP vôľu osoby povinnej uzavrieť zmluvu. Inak povedané, právoplatný rozsudok ukladajúci povinnej osobe povinnosť uzavrieť zmluvu nahrádza túto povinnosť. Záverom dodáva, že formulácie typu súd nahrádza vyhlásenie vôle žalovaného sú úplne nesprávne a že zo vzájomných funkčných väzieb práva hmotného a procesného vyplýva jednoznačne záver o povinnosti formulovať žalobu na plnenie, t.j. uloženie povinnosti uzatvoriť zmluvu.
V podstate tomu nasvedčuje aj dôvodová správa k § 229 CSP, kde sa hovorí o rozsudkoch zaväzujúcich procesnú stranu na prejavenie vôle (uzavretie zmluvy) a nie o rozsudkoch znejúcich na nahradenie prejavu vôle. V každom prípade však platí, že rozsudok ukladajúci povinnosť prejaviť vôľu (uzavrieť zmluvu) právoplatnosťou rozsudku nahrádza tento prejav vôle, t.j. zmluva sa bude považovať za uzavretú.
Ale plne chápem tvoje výhrady, pretože doposiaľ som bol toho názoru (vychádzajúc z formulácie § 50a OZ), že žalobný návrh má znieť takto: „Súd týmto nahrádza vyhlásenie vôle žalovaného ............... a to tak, že žalovaný ako predávajúci uzatvára so žalobcom ............... ako kupujúcim kúpnu zmluvu, ktorej predmetom je ................v nasledovnom znení:......“
Milan HlušákPrávnik od roku 200307.09.2016 o 19:24:26Reagovať
Žaloby na vyhlásenie vôle sa vždy považovali za žaloby na plnenie. Bolo tomu tak za monarchie a prvej republiky (Pužman: Žaloby a žalobní petity, 1933), no aj za socializmu (R 42/1965; 3 Cz 53/73). Nič na tom nezmenil ani § 50a OZ. Ten smeruje k tomu, aby vyhlásenie vôle bolo nahradené nie súdom, ale súdnym rozhodnutím. A aby súdne rozhodnutie bolo schopné takéhoto nahradenia, musí sa v ňom u k l a d a ť „vyhlásenie vôle“ (§ 161 ods. 3 OSP), resp. „povinnosť prejavu vôle“ (§ 229 CSP). Tzn. petit musí smerovať k tomu, aby súd žalovanému u l o ž i l povinnosť prejaviť (vyhlásiť) vôľu. Ide teda o žalobu na plnenie.
To potvrdzuje aj komentár k OZ (SEVT, 1991) a učebnica občianskeho práva (Codex, 1995) od autorov novely OZ, ktorou sa do OZ zaviedol § 50a. V oboch sa totiž pri §-e 50a odkazuje priamo na § 161 ods. 3 OSP, ktorého skutočným zmyslom bolo zaviesť akúsi výnimku z §-u 161 ods. 1 OSP (Steiner in OSP komentár, 1985). Ak by totiž nebolo odseku 3, rozsudky ukladajúce vyhlásenie vôle by bolo potrebné exekučne vykonať prostredníctvom ukladania pokút. A to by bolo zbytočné a nehospodárne.
Už § 367 ExP z r. 1896 — v ktorom badať pôvod §-u 161 ods. 3 OSP — takúto nehospodárnosť odstraňoval. Podľa jeho Motívov je totiž zbytočné exekúciou nútiť povinného prejaviť vôľu. Pre právo a pre súd je takýto prejav len okolnosťou, ktorú stačí za danú len považovať; nie je potrebné, aby skutočne nastala.
Petit "súd nahrádza" je preto nesprávny. Nemá oporu ani v § 50a OZ (vôľu nahrádza rozhodnutie a nie súd), ani v procesnom práve (rozsudok musí ukladať povinnosť).
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201117.05.2017 o 11:15:32Reagovať
Z výkladového hľadiska s tým súhlasím. Mimo toho si však myslím, že praktickejšie z pohľadu dôsledkov by bolo, ak by výrok súdu znel, že súdnym rozhodnutím sa nahrádza prejav vôle. Takto by sa vec nemusela riešiť prostredníctvom tzv. nepeňažnej exekúcie, ale súdne rozhodnutie by mohlo ísť napríklad priamo na kataster, ktorým by sa nahradil prejav vôle jednej zmluvnej strany.
Milan HlušákPrávnik od roku 200319.05.2017 o 00:01:42Reagovať
Pri rozsudkoch podľa § 229 C. s. p. žiadna exekúcia nielenže nemusí, ale ani nemôže prebehnúť (3 Cz 53/73). Právoplatnosťou rozsudku je totiž uložená povinnosť nahradená samotným rozsudkom, tzn. okamihom právoplatnosti sa povinnosť považuje za splnenú. Na kataster sa preto podá jednak kúpna zmluva podpísaná žalobcom a jednak právoplatný rozsudok (4 Cz 26/80).
Právnik od roku Reagovať
