ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade obsah splnomocnenia na zastupovanie sťažovateľky advokátom, doručený ústavnému súdu spolu so sťažnosťou, trpí takým nedostatkom (nebol predložený originál, ale kópia), ktorý má za následok jeho neakceptovanie v konaní pred ústavným súdom. (uznesenie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 231/2018 z 10. 5. 2018)

Ak súd pri vykonávaní dôkazu nepostupoval v súlade s ustanovením § 98 ods. 1 CSP, keď namiesto vykonania záznamu z výsluchu technickým zariadením, zaznamenal výsluch v listinnej forme, ktorá nemá ani formu zápisnice v zmysle § 99 CSP, porušil tým ustanovenie § 98 ods. 1 CSP a dopustil sa vady konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júna 2018, 5 Cdo 103/2018)

Započítanie (kolácia) je inštitút dedičského práva, účelom ktorého je dosiahnuť spravodlivé rozvrhnutie majetkového prínosu pochádzajúceho od poručiteľa do majetku dedičov. Cieľom je odstrániť alebo aspoň zmenšiť majetkové disproporcie medzi dedičmi, pokiaľ majú pôvod v majetkových zdrojoch plynúcich od poručiteľa. Tento účel (cieľ) sa dosahuje vyrovnaním rozdielov, ku ktorým medzi dedičmi došlo v dôsledku právneho úkonu poručiteľa, ktorým za svojho života obdaroval niektorého z viacerých (budúcich) dedičov. Pri započítaní ide o modifikáciu zákonného dedičského podielu obdarovaného dediča. Pri intestátnej postupnosti (pri dedení zo zákona) dochádza k započítaniu ex offo. Pri započítaní v zmysle § 484 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa hodnota toho, čo niektorý z dedičov obdržal od poručiteľa počas jeho života ako dar nad rámec obvyklého darovania, pripočíta k celkovej hodnote zanechaného majetku poručiteľa, zo súčtu týchto hodnôt sa vypočíta výška podielu zo zákona a od takto určeného podielu sa obdarovanému dedičovi odpočíta to, čo je predmetom zápočtu. Už zo samej podstaty matematického výpočtu, ktorým sa realizuje započítanie v zmysle § 484 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je zrejmé, že význam tu má nielen správne určenie celkovej ceny poručiteľovho majetku v čase jeho smrti, ale tiež správne určenie hodnoty daru (zápočtu). Hodnota daru v čase jeho nadobudnutia (najmä v prípade nehnuteľností) nemusí byť totožná s hodnotou daru v čase smrti poručiteľa; rozhodujúcou však je všeobecná cena darovanej veci v čase darovania, teda nie v čase smrti poručiteľa alebo prejednania dedičstva. Všeobecnou cenou sa pritom rozumie cena, za ktorú by v danom mieste a čase (obdarovania) bolo možné obstarať rovnakú (obdobnú) vec v závislosti od ponuky a dopytu. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. júla 2018, sp. zn. 3 Cdo 40/2017)

Pre ustálenie pojmu „priľahlý pozemok“ je významné zistenie, či ide o pozemok, ktorý bol určený na spoločné užívanie, či mal od postavenia stavby slúžiť výlučne jej a jeho majiteľom/obyvateľom, či sa na ňom nachádzajú nejaké prístrešky, oplotenia a pod. Spravidla pôjde o pozemok susediaci s konkrétnou stavbou, avšak nemožno vylúčiť, že môže ísť aj o vzdialenejší pozemok. Takýto pozemok môže slúžiť na prístup k danej stavbe, avšak ani toto nemusí byť rozhodujúce kritérium. Pojem „priľahlý pozemok“ používa aj Občiansky zákonník v ustanovení § 151o ods. 3. Priľahlý pozemok je pozemok, cez ktorý sa vlastník stavby môže dostať ku komunikácii, prípadne k pozemku, z ktorého má možnosť dostať sa ku komunikácii (Vojčík, P. a kol.: Občiansky zákonník, Stručný komentár, Iura Edition, Bratislava, 2008, s. 451). Přilehlým pozemkem se nerozumí jen pozemek bezprostředne přilehlý k pozemku vlastníka, ale všechny pozemky, kterých je ke zřízení cesty zapotřebí, tedy i pozemky vzdálenější (Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol.: Občanský zákonník I. § 1-459. Komentář. 1. Vydání. Praha: C. H. Beck, 2008, s. 927). Pozemok, priľahlý k stavbe, s ktorou svojím umiestnením a využitím tvorí funkčný celok nemusí byť len pozemok bezprostredne susediaci s danou stavbou. Aby bolo možné určiť, či ide o priľahlý pozemok k stavbe, musia byť zohľadnené rôzne kritériá každého jednotlivého prípadu. Kritérium bezprostrednej blízkosti je jedným z kritérií, avšak nemožno posudzovať len túto skutočnosť, teda či ide o bezprostredne susediaci pozemok so stavbou, ak všetky ostatné skutočnosti preukazujú, že ide o jeden funkčný celok. Ďalším z kritérií môže byť aj otázka vlastníctva pozemkov a stavieb. Spravidla budú tieto pozemky a stavby vo vlastníctve toho istého vlastnícka, avšak nemožno vylúčiť ani prípad, že pozemok je vo vlastníctve inej osoby, ako stavby. To je už úloha správneho orgánu, aby sa vysporiadal s touto skutočnosťou a odstránil prípadné nejasnosti týkajúce sa vlastníctva uvedeného v katastri nehnuteľností a skutočného stavu užívania pozemkov a stavieb. Žalovaný správny orgán správne skonštatoval, že obec nie je orgánom oprávneným určovať, čo je a čo nie je priľahlý pozemok podľa § 2 ods. 2 písm. c/ bod 4 zákona č. 140/2014 Z.z., avšak obec a vlastníci nehnuteľností musia mať najlepšie vedomosti o tom, aké pozemky spolu tvoria funkčný celok a ktoré nie. V prípade, ak správnemu orgánu neboli zrejmé pomery v danej lokalite, mohol na odstránenie nejasností a zabezpečenia objektívnosti rozhodnutia nariadiť miestnu obhliadku, prípadne vypočuť ďalších svedkov. Pre vyhodnotenie kritéria priľahlosti pozemku sa musí správny orgán vysporiadať so všetkými skutočnosťami, ktoré sú v danej veci rozhodujúce, až následne môže vydať rozhodnutie vo veci. Funkčnú súvislosť stavieb a pozemkov je potrebné v jednotlivom prípade preukázať, preto sa nemožno stotožniť s námietkou odporcu, že zákonné ustanovenie § 2 ods. 2 písm. c/ bod 4 zákona č. 140/2014 Z.z. by sa dalo aplikovať v každom jednom prípade nadobúdania každého ďalšieho pozemku, ktorý hraničí už s existujúcim súhrnom pozemkov a stavieb tvoriacich funkčný celok vzhľadom na svoje umiestnenie a využitie. Najvyšší súd uvádza, že funkčnú súvislosť so stavbami je potrebné preukázať v prípade každého jedného pozemku a nestačí len samotná poloha pozemku v bezprostrednej susednej blízkosti. Práve na to sú tu ďalšie kritériá. (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.03.2017, sp. zn. 3Sžr/11/2016)

Prekážka nemusí trvať počas celej lehoty, ale môže nastať aj na jej konci, t. j. aj deň pred skončením lehoty na podanie odporu proti platobnému rozkazu. V praxi nemožno vylúčiť, že účastník urobí procesný úkon v posledný deň lehoty, a teda k jej zmeškaniu nedochádza. Ak by sa prijal záver o znemožnení podať v lehote opravný prostriedok, v danom prípade odpor proti platobnému rozkazu, pre prekážku na strane účastníka v podobe jeho náhleho ochorenia, lebo od doručenia rozhodnutia do okamihu prekážky mal dostatok času na jeho podanie, nedôvodne by dochádzalo v podstate ku „skráteniu“ lehoty na podanie opravného prostriedku, čo je neprípustné. Navyše, tu musí existovať príčinná súvislosť medzi ospravedlniteľným dôvodom (v tomto prípade chorobou) a zmeškaním lehoty. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júna 2018, sp. zn. 4 Cdo 73/2018)

Keďže právoplatný rozhodcovský nález je exekučným titulom a má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný s ním nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom, a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Treba mať ale na zreteli, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný ( § 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku)." (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4MCdo/8/2012 z 26.02:2013)

Právna istota spolu s požiadavkou ochrany legitímnych očakávaní znamená, že dotknutá osoba má právo na vysvetlenie dôvodov, pre ktoré sa konajúci orgán verejnej moci od stabilného, doteraz zastávaného právneho názoru odchyľuje. Protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie. (Nález Ústavného súdu SR z 2. mája 2018, sp. zn. III. ÚS 98/2018)

O tzv. prekvapivé rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným (odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvej inštancie, nejavili ako významné. Výzva odvolacieho súdu podľa § 382 CSP je potrebná vždy, keď odvolací súd dospeje k záveru, že nárok treba posúdiť podľa celkom iného právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, alebo síce podľa toho istého právneho predpisu, ako ho posúdil súd prvej inštancie, ale podľa iného ustanovenia za súčasného splnenia podmienky, že toto iné zákonné ustanovenie je pre rozhodnutie veci rozhodujúce. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2018, sp. zn. 7 Cdo 1/2018)

Ústavný súd SR vydal rozhodnutie týkajúce sa exekučného prieskumu notárskych zápisníc, s ktorým by bolo možné v zásade súhlasiť, avšak neviem či aj po uvedenej novele Exekučného poriadku - sťažnosťou na ÚS SR boli totiž napadnuté rozhodnutia vydané po účinnosti novely EP. V odôvodnení ÚS SR uviedol nasledovné: "Ústavný súd vzhľadom na exekučný titul, ktorý je predmetom napadnutého exekučného konania, konštatuje, že pri posudzovaní notárskej zápisnice sa uplatňuje tzv. prezumpcia správnosti. Takáto zápisnica nie je rozhodnutím (súdu alebo iného orgánu) a nemá ani účinky, ktoré zákon s rozhodnutím spája, a nie je vybavená účinkami právoplatnosti ani záväznosti pre účastníkov a pre všetky orgány, ktoré majú napríklad rozhodnutia súdu vydané v občianskom súdnom konaní. Skutočnosť, že osoba povinná uznala dlh voči oprávnenej osobe, podľa názoru ústavného súdu celkom nevylučuje, aby v individuálnych prípadoch – so zreteľom na osobitné okolnosti prejednávanej veci – sa povinná osoba domáhala návrhom na súde určenia, že nie je povinná plniť (resp., že neexistuje dlh, ktorý by mala plniť). Avšak domáhať sa tak môže v osobitnom konaní, a nie v rámci námietok v exekučnom konaní. Exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti zápisnice posudzuje iba to, či sú dané formálne a materiálne predpoklady vykonateľnosti, a to bez zreteľa na hmotnoprávny základ. Otázku naplnenia formálnych a materiálnych predpokladov môže preto posudzovať iba exekučný súd. To napokon znamená, že vykonateľná môže byť aj taká zápisnica, ktorá nemá svoj základ v hmotnom práve". (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, z 23. januára 2018, sp. zn. III. ÚS 8/2018)

Pri posudzovaní pokračovacieho trestného činu došlo k zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného zákona nasledovne: I. Formulácia „trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin“ uvedená v druhej vete § 122 ods. 10 Trestného zákona znamená, že sa hodnota výšky spôsobenej škody alebo získaného prospechu pri jednotlivých čiastkových útokoch na účel posúdenia právnej kvalifikácie spočítava. II. Bez ohľadu na splnenie podmienok podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona právoplatný priestupkový postih (ak nebol zrušený osobitným postupom v správnom konaní) vytvára vo vzťahu ku skutku, ktorý by inak mohol byť čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu, prekážku res iudicata v zmysle § 9 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, pokiaľ sú splnené kritériá aplikácie čl. 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vytvorené rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva.* III. Pri trestnom čine krádeže sú pravidlá uvedené v bodoch I. a II. modifikované ustanovením § 212 ods. 2 písm. f) Trestného zákona; predchádzajúci skutok, ktorý bol postihnutý ako priestupok, teda vo vzťahu k opakovane spáchanému konaniu - prisvojeniu si cudzej veci (ktoré je už trestným činom bez ohľadu na výšku škody) nemôže byť skorším čiastkovým útokom pokračovacieho trestného činu (neprichádza teda do úvahy revízia rozhodnutia o priestupku z tohto dôvodu). ______________________ * Rozsudok pléna vo veci Engel a ďalší proti Holandsku z 8. júna 1976, č. 5100/71 a ďalšie; rozsudok veľkého senátu vo veci Sergey Zolotukhin proti Rusku z 10. februára 2009, č. 14939/03; rozsudok veľkého senátu vo veci A a B proti Nórsku z 15. novembra 2016, č. 24130/11 a č. 29758/11. (Stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. apríla 2018, Tpj 57/2017, na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovenia § 122 ods. 10 Trestného zákona)

Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takému tvrdenému nároku. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle čl. 47 ods. 2 ústavy a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa však nemôžu posudzovať ako celok, a to aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, pretože mal vo veci plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne; to platí aj pre trovy právnej služby. (uznesenie Ústavného súdu SR z 1. februára 2018, sp. zn. IV. ÚS 83/2018)

Odpoveď Ústavného súdu SR na opodstatnenosť ústavnoprávneho prieskumu rozhodnutí o poriadkovej pokute: "Súčasťou ustálenej judikatúry ústavného súdu je právny názor, že ak Občiansky súdny poriadok prostredníctvom § 238 ods. 5 (účinného do 30. júna 2016) a Civilný sporový poriadok prostredníctvom § 422 (účinného od 1. júla 2016) vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva (IV. ÚS 431/2012, IV. ÚS 94/2014, I. ÚS 134/2016, III. ÚS 25/2016, III. ÚS 746/2016). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje ústavnoprávnu ochranu len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011, IV. ÚS 717/2013). Vo veci sťažovateľky o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde. Podľa ústavného súdu vzhľadom na výšku pokuty, ktorá bola sťažovateľke udelená okresným súdom (50 €), ide o prípad posudzovaný ako tzv. bagateľná vec, kde vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu už samotný predmet sporu zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu (porov. najmä IV. ÚS 358/08, ako aj IV. ÚS 340/2014, III. ÚS 529/2014, II. ÚS 468/2015, II. ÚS 357/2015, II. ÚS 149/2018, II. ÚS 136/2018) dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v bagateľných veciach prichádza totiž do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú pre postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne (porov. IV. ÚS 358/08, II. ÚS 149/2018, II. ÚS 136/2018)." (uznesenie Ústavného súdu SR z 10. mája 2018, sp. zn. II. ÚS 235/2018-11) To, či v danom prípade išlo alebo nešlo o extrémne vybočenie súdu prvej inštancie, resp. výnimočný prípad zakladajúci ústavnoprávnu relevanciu Ústavný súd SR vo svojom odôvodnení veľmi neriešil. V tejto súvislosti si dovolíme poukázať na ťažisko argumentácie sťažovateľa: "Podľa názoru sťažovateľa došlo napadnutým rozhodnutím k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru z nasledovných dôvodov: Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie o uložení poriadkovej pokuty na tom, že sťažovateľ sa ako právny zástupca nedostavil na pojednávanie dňa 5.12.2017, pričom svoju neúčasť na pojednávaní vopred neospravedlnil. Predmetné rozhodnutie neobsahuje okrem citácie § 102 CSP žiadne odôvodnenie, ktoré viedlo súd k uloženiu poriadkovej pokuty. Napadnutým rozhodnutím sa súd prvej inštancie dopustil zjavnej svojvôle pri aplikácii právnej normy, pretože z ustanovenia § 102 CSP jednoznačne vyplýva, že súd môže uložiť poriadkovú pokutu len tomu, kto sťažuje postup konania tým, že sa nedostaví na súd, hoci naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že musia byť kumulatívne splnené dve podmienky a to (i) sťaženie postupu konania a (ii) nedostavenie sa na súd bez kvalifikovaného ospravedlnenia. V danom prípade však nebola splnená podmienka sťaženia postupu konaniu (čo súd mimochodom žiadnym spôsobom nezdôvodnil), čo potvrdzuje aj tá skutočnosť, že zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 5.12.2017 vyplýva, že predmetné pojednávanie trvalo 18 minút a súd na ňom bez akýchkoľvek problémov rozhodol meritórnym rozhodnutím v zmysle návrhu podaného manželom prostredníctvom svojho právneho zástupcu (sťažovateľa). Rovnako je v zápisnici o pojednávaní uvedené, že súd bude pojednávať v neprítomnosti právneho zástupcu manžela s čím súhlasil aj samotný manžel, z čoho tiež vyplýva, že k žiadnemu sťaženiu postupu nedošlo, ak súd pokračoval v konaní a rozhodol vo veci bez prítomnosti sťažovateľa. Táto skutočnosť teda dokazuje, že k žiadnemu sťaženiu postupu konania nedošlo, preto sťažovateľ považuje napadnuté rozhodnutie za zjavne arbitrárne. Účelom poriadkovej pokuty je vynútenie si splnenia povinností, ktoré neboli splnené – z toho vyplýva, že ak sud rozhodol vo veci samej, nie čo vynucovať a uloženie poriadkovej pokuty je bezpredmetné. Základným predpokladom na uloženie poriadkovej pokuty je to, že konaním alebo opomenutím dôjde k sťaženiu postupu konania, čím treba rozumieť nesplnenie takej povinnosti, ktorá bude viesť k predĺženiu súdneho konania. Cieľom je teda zabezpečiť, aby vec bola rozhodnutá bez zbytočných prieťahov. V danom prípade sťažovateľ svojím konaním spočívajúcim v neúčasti na pojednávaní nijako nespôsobil predĺženie súdneho konania, ktoré by si vyžadovalo sankcionovanie prostredníctvom poriadkovej pokuty. Okrem zjavnej svojvôle pri aplikácii právnej normy je napadnuté rozhodnutie arbitrárne aj z hľadiska jeho odôvodnenia – predmetné uznesenie totiž vôbec neobsahuje uvedenie dôvodov (napriek tomu, že podľa § 236 CSP má aj uznesenie o poriadkovej pokute obsahovať aspoň stručné odôvodnenie), v čom malo podľa súdu spočívať sťaženie postupu konania. Ústavný súd sa síce vyjadril, že z ústavnému prieskumu sú v zásade vylúčené rozhodnutia o poriadkovej pokute, avšak na druhej strane dodal, že: „Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom“ (uznesenie Ústavného súdu SR z 31. augusta 2017, sp. zn. I. ÚS 389/2017). Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté rozhodnutie extrémne vybočuje z aplikácie ustanovenia § 102 CSP a neobsahuje žiadne zdôvodnenie jednej z hlavných podmienok pre uloženie poriadkovej pokuty, sme toho názoru, že táto vec prechádza do ústavnoprávnej roviny a je teda spôsobilá na prieskum Ústavným súdom Slovenskej republiky. Za svojvôľu, ktorá má za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky všeobecným súdom, treba považovať aj nerešpektovanie kogentnej normy a prílišný formalizmus pri výklade a aplikácii právnych noriem, ako aj prípady, ak všeobecný súd svoje rozhodnutie nezdôvodnil buď vôbec, alebo tak urobil celkom nedostatočne, prípadne ak ho založil na dôvodoch, ktoré v okolnostiach konkrétnej veci nemajú zjavne žiadnu relevanciu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 2. apríla 2009). O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 305/08 z 25. novembra 2008).  S poukazom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že označené porušenie normy jednoduchého práva (§ 102 CSP) v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa (obdobne nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 331/09 z 11.novembra 2010). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny dochádza tiež v prípade, ak by rozhodnutie všeobecného súdu bolo arbitrárne, a teda bolo prejavom zjavnej svojvôle pri výklade a aplikácii právnej normy, ak by výrok rozhodnutia nebol v súlade s priebehom konania alebo ak by rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené (nález Ústavného súdu SR, IV. ÚS 403/2010 z 3. marca 2011). Na doplnenie a ozrejmenie neúčasti na predmetnom pojednávaní si dovoľujeme uviesť, že táto neúčasť bola vopred s klientom odkonzultovaná a takto to klient prezentoval aj na uvedenom pojednávaní, kde súhlasil s prejednaním veci bez svojho právneho zástupcu. Po doručení predvolania na pojednávanie bol klient informovaný zo strany sťažovateľa o mieste, termíne ako aj povahe a obsahu pojednávania, resp. samotného konania o rozvod manželstva. Po tomto poučení sa klient sám rozhodol, že jeho právne zastúpenie advokátom – aj so zreteľom na to, že ani druhý účastník konania nebol právne zastúpený – nebude potrebné a ušetrí tým náklady za právne služby spojené s účasťou advokáta na pojednávaní. Navyše účasť advokáta na pojednávaní nebola nevyhnutná, pretože nešlo o prípad povinného zastúpenia a povaha konania si to ani nevyžadovala, čo dokazuje aj skutočnosť, že súd rozhodol za 18 minút, pričom neprítomnosť sťažovateľa nijako nebránila vydaniu rozhodnutia. Záverom si dovoľujeme uviesť, že podľa článku 13 Dohovoru má každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností. Z dôvodu nemožnosti podania odvolania jediným prostriedkom nápravy proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty je sťažnosť na Ústavný súd SR. Na prvý pohľad sa môže javiť, že ide o bagateľnú vec, avšak v právnom štáte nemožno tolerovať vydávanie zjavne arbitrárnych rozhodnutí, pretože výsledkom toho je potom bezmocnosť adresátov poriadkovej pokuty, ktorí sa nemajú možnosť brániť a strácajú tým dôveru v právo a justičný systém."

Zmyslom a účelom sankčného opatrenia v podobe poriadkovej pokuty je vytvorenie účinného mechanizmu slúžiaceho k vynúteniu a upevneniu autority súdu, ktorého úlohou je zabezpečiť dôstojný a nerušený priebeh pojednávania vedúci k rýchlej a účinnej ochrane práv. Takýto výklad akcentuje aj základné princípy Civilného sporového poriadku, konkrétne čl. 10 CSP, ktorý organizáciu priebehu konania zveruje do rúk súdu, ako aj čl. 17 CSP, ktorý zaväzuje súdy k urýchlenosti a hospodárnosti konania. V súlade s princípom primeranosti treba poriadkovú pokutu vnímať ako krajný prostriedok, ktorého využitie je prípustné až potom, čo miernejšie opatrenia umožňujúce dosiahnutie sledovaného cieľa zlyhali. (uznesenie Ústavného súdu SR z 13. februára 2018, sp. zn. III. ÚS 67/2018)

Netrúfam si s istotou povedať, či obdobný záver môže platiť aj v oblasti trestného práva, keďže trestným právom sa veľmi nezaoberám a toto odvetvie vykazuje určité špecifiká v porovnaní s občianskym právom. Vychádzajúc z nasledovných úvah to však nemusí byť úplne vylúčené: - okruh osôb vymenovaných v § 130 TP sa prelína s definíciou blízkej osoby podľa OZ - analógia v trestnom práve procesnom je prípustná, ak jej dôsledky nie sú v neprospech osoby, voči ktorej sa vedie trestné konanie (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PLz. ÚS 3/2014 z 22. októbra 2014; nález Ústavného súdu SR z 13. novembra 2014, sp. zn. IV. ÚS 414/2013-26) - v tejto súvislosti možno odkázať na nadčasovú publikáciu Ana­lo­gie v tres­tním prá­vu, kto­rú na­pí­sal JUDr. Jo­sef Ke­pert (bližšie info tu http://www.pravnelisty.sk/monitoring-literatury/a49-judr.-josef-kepert-analogie-v-trestnim-pravu) - analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier zákona, ktorej podstatou je to, že „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch“. Prípustnosť analógie musí vyplynúť z objektívnej teleologickej argumentácie, teda v zásade z účelu právneho predpisu (jeho teleologického pozadia) (Melzer, F. Metodologie nalézání práva. Úvod do právní argumentace. Praha : C. H. BECK, 2010, s. 240-241) - teleologické pozadie § 211 TP v spojení s § 130 TP umožňuje prijať záver, aby poškodená právnická osoba bola vo vzťahu k osobe, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie, osobou s blízkym vzťahom obdobným rodinnému pomeru - účelom inštitútu súhlasu poškodeného je riešiť konflikt záujmu štátu na trestnom stíhaní a záujmu poškodeného na nestíhaní páchateľa. V určitých prípadoch má poškodený právo vyjadriť sa, či súhlasí s trestným stíhaním alebo nie. Poškodený musí mať blízky vzťah k páchateľovi. Poškodený môže byť v dôsledku potrestania páchateľa nepriamo postihnutý. Pokiaľ by došlo k odsúdeniu páchateľa trestného činu, mohol by to pociťovať poškodený - poškodený teda musí mať osobitný vzťah k páchateľovi trestného činu Osobitný vzťah poškodenej právnickej osoby k páchateľovi môže byť daný skrz osôb, ktoré sa podieľajú na činnosti tejto právnickej osoby buď ako majitelia (spoločníci, akcionári) alebo štatutárne orgány.

Možno podľa Vás uvedené vzťahovať aj na paragraf 211 Trestného poriadku ? V prípade ak poškodeným je napríklad jednoosobová s.r.o., ktorej jediný spoločník a konateľ je napr. brat podozrivého/obvineného. Do úvahy treba vziať tiež skutočnosť, že primárne je poškodeným s.r.o a jej majetok je oddelený od majetku jediného konateľa a spoločníka.

Obdobne paragrafové znenie prvej pracovnej verzie návrhu nového Občianskeho zákonníka, ktoré bolo zverejnené na portáli http://www.najpravo.sk/clanky/paragrafove-znenie-prvej-pracovnej-verzie-navrhu-noveho-obcianskeho-zakonnika.html: § 22 ods. 3: Ak zákon ustanovuje osobitné podmienky pre právne vzťahy medzi blízkymi osobami, uplatnia sa aj na vzťahy medzi právnickou osobou a jej orgánom alebo členom a spoločníkom, ibaže by ich uplatnenie bolo zjavne nedôvodné.

Len pre zaujímavosť ako k tomu pristúpili v ČR v rámci rekodifikácie - §22 odsek 2 NOZ § 22 (1) Osoba blízká je příbuzný v řadě přímé, sourozenec a manžel nebo partner podle jiného zákona upravujícího registrované partnerství (dále jen „partner“); jiné osoby v poměru rodinném nebo obdobném se pokládají za osoby sobě navzájem blízké, pokud by újmu, kterou utrpěla jedna z nich, druhá důvodně pociťovala jako újmu vlastní. Má se za to, že osobami blízkými jsou i osoby sešvagřené nebo osoby, které spolu trvale žijí. (2) Stanoví-li zákon k ochraně třetích osob zvláštní podmínky nebo omezení pro převody majetku, pro jeho zatížení nebo přenechání k užití jinému mezi osobami blízkými, platí tyto podmínky a omezení i pro obdobná právní jednání mezi právnickou osobou a členem jejího statutárního orgánu nebo tím, kdo právnickou osobu podstatně ovlivňuje jako její člen nebo na základě dohody či jiné skutečnosti.

Dobrý deň prajem, v kontexte tzv. informačného nároku sa chcem spýtať - je možné rovnaké pravidlo použiť aj v prípade (je tiež niekde tu na Ulpiane) "čierneho" cestujúceho v MHD, kedy: - čierneho pasažiera "chytia" revizóri, ale pasažier sa im ale odmietne preukázať dokladom totožnosti a chce vystúpiť na najbližšej zastávke, - revizóri ho ale zadržia proti jeho vôli (aj s patričnými slovnými vyhrážkami a provokáciami) v dopravnom prostriedku a zavolajú prísl. OO PZ na konečnú zastávku linky MHD s odôvodnením, že pasažier poškodzuje majetok dopravného prostriedku, ohrozuje cestujúcich aj revizórov - po príchode OO PZ títo vyzvú pasažiera, aby sa preukázal OP, skontrolujú ho v registri PZ a keď sa im potvrdí, že žiaden priestupok ani tr.čin nebol spáchaný, OP vrátia pasažierovi a vec ukončia priamo na mieste ako "skutok sa nestal" - následne dopravný podnik napíše žiadosť o poskytnutie OÚ na prísl. OO PZ a tento veselo odpíše všetky osobné údaje o "čiernom" pasažierovi dopravnému podniku Je toto situácia, kedy je na strane dopr. podniku tzv. informačný nárok a na strane OO PZ povinnosť sprístupniť im OÚ pasažiera podľa §10 ods. 3 písm. g) starého zák. o OOÚ resp. §13 ods. 1 písm. f) nového z. č. 18/2018??? PS: celé je to otázka do pléna... ...aj vo vzťahu k zneužívaniu právomoci ver. činiteľa pri vyberaní pokút za nezaplatené cestovné resp. zneužívanie prísl. PZ pod zámienkou/výmyslami o pravdepodobnom TČ/priestupku výtržníctva..

V súvislosti s rozlišovaním podnikania a majetkovej účasti v obchodnej spoločnosti možno dať do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 1996, sp. zn. Obz 5/95, podľa ktorého: "Majetková účasť v obchodnej spoločnosti alebo družstve sama o sebe ešte nie je podnikaním. Podnikaním je až činnosť subjektu, na ktorom sa združenie majetkovo podieľa. Podnikaním by bolo konanie združenia, len ak by spĺňalo všetky znaky uvedené v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Inak bude len formou dispozície s vlastným majetkom združenia. Každý má právo nakladať s vlastným majetkom spôsobom, ktorý je pre neho najvýhodnejší a zodpovedá jeho predstavám, pokiaľ to nie je v rozpore so zákonom. Toto právo nemožno uprieť ani občianskemu združeniu. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo žiadneho všeobecne záväzného predpisu nie je možné vyvodiť, že by občianske združenie samo alebo spolu s niekým iným nemohlo založiť obchodnú spoločnosť alebo družstvo, alebo sa iným spôsobom majetkovo podieľať na činnosti a takýchto podnikateľských subjektov."

Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP sleduje v prvom rade spravodlivé usporiadanie vecí, a preto je nevyhnutné pri jeho výklade uprednostniť výklad umožňujúci presadenie cieľa zákonodarcu. Pri výklade pojmu protistrana použitého v § 256 ods. 1 CSP nemusí byť vzhľadom na konkrétne okolnosti sporu v rozpore s jeho účelom a zmyslom vylúčené pre účely tohto ustanovenia za protistranu vo vzťahu k žalovanému v 2. rade považovať aj žalovaného v 1. rade, a to hlavne v situácii, ak na strane žalovaných ide o samostatné procesné spoločenstvo. V sporoch, v ktorých vystupuje na jednej sporovej strane viacero subjektov, je potrebné pri rozhodovaní o náhrade ich trov konania posudzovať veci z hľadiska všetkých týchto subjektov v záujme dosiahnutia spravodlivého rozhodnutia o práve a povinnosti náhrady trov konania každého z nich. (Uznesenie Ústavného súdu SR z 18. januára 2018, sp. zn. II. ÚS 49/2018-16)