ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Možno podľa Vás uvedené vzťahovať aj na paragraf 211 Trestného poriadku ? V prípade ak poškodeným je napríklad jednoosobová s.r.o., ktorej jediný spoločník a konateľ je napr. brat podozrivého/obvineného. Do úvahy treba vziať tiež skutočnosť, že primárne je poškodeným s.r.o a jej majetok je oddelený od majetku jediného konateľa a spoločníka.

Obdobne paragrafové znenie prvej pracovnej verzie návrhu nového Občianskeho zákonníka, ktoré bolo zverejnené na portáli http://www.najpravo.sk/clanky/paragrafove-znenie-prvej-pracovnej-verzie-navrhu-noveho-obcianskeho-zakonnika.html: § 22 ods. 3: Ak zákon ustanovuje osobitné podmienky pre právne vzťahy medzi blízkymi osobami, uplatnia sa aj na vzťahy medzi právnickou osobou a jej orgánom alebo členom a spoločníkom, ibaže by ich uplatnenie bolo zjavne nedôvodné.

Len pre zaujímavosť ako k tomu pristúpili v ČR v rámci rekodifikácie - §22 odsek 2 NOZ § 22 (1) Osoba blízká je příbuzný v řadě přímé, sourozenec a manžel nebo partner podle jiného zákona upravujícího registrované partnerství (dále jen „partner“); jiné osoby v poměru rodinném nebo obdobném se pokládají za osoby sobě navzájem blízké, pokud by újmu, kterou utrpěla jedna z nich, druhá důvodně pociťovala jako újmu vlastní. Má se za to, že osobami blízkými jsou i osoby sešvagřené nebo osoby, které spolu trvale žijí. (2) Stanoví-li zákon k ochraně třetích osob zvláštní podmínky nebo omezení pro převody majetku, pro jeho zatížení nebo přenechání k užití jinému mezi osobami blízkými, platí tyto podmínky a omezení i pro obdobná právní jednání mezi právnickou osobou a členem jejího statutárního orgánu nebo tím, kdo právnickou osobu podstatně ovlivňuje jako její člen nebo na základě dohody či jiné skutečnosti.

Dobrý deň prajem, v kontexte tzv. informačného nároku sa chcem spýtať - je možné rovnaké pravidlo použiť aj v prípade (je tiež niekde tu na Ulpiane) "čierneho" cestujúceho v MHD, kedy: - čierneho pasažiera "chytia" revizóri, ale pasažier sa im ale odmietne preukázať dokladom totožnosti a chce vystúpiť na najbližšej zastávke, - revizóri ho ale zadržia proti jeho vôli (aj s patričnými slovnými vyhrážkami a provokáciami) v dopravnom prostriedku a zavolajú prísl. OO PZ na konečnú zastávku linky MHD s odôvodnením, že pasažier poškodzuje majetok dopravného prostriedku, ohrozuje cestujúcich aj revizórov - po príchode OO PZ títo vyzvú pasažiera, aby sa preukázal OP, skontrolujú ho v registri PZ a keď sa im potvrdí, že žiaden priestupok ani tr.čin nebol spáchaný, OP vrátia pasažierovi a vec ukončia priamo na mieste ako "skutok sa nestal" - následne dopravný podnik napíše žiadosť o poskytnutie OÚ na prísl. OO PZ a tento veselo odpíše všetky osobné údaje o "čiernom" pasažierovi dopravnému podniku Je toto situácia, kedy je na strane dopr. podniku tzv. informačný nárok a na strane OO PZ povinnosť sprístupniť im OÚ pasažiera podľa §10 ods. 3 písm. g) starého zák. o OOÚ resp. §13 ods. 1 písm. f) nového z. č. 18/2018??? PS: celé je to otázka do pléna... ...aj vo vzťahu k zneužívaniu právomoci ver. činiteľa pri vyberaní pokút za nezaplatené cestovné resp. zneužívanie prísl. PZ pod zámienkou/výmyslami o pravdepodobnom TČ/priestupku výtržníctva..

V súvislosti s rozlišovaním podnikania a majetkovej účasti v obchodnej spoločnosti možno dať do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 1996, sp. zn. Obz 5/95, podľa ktorého: "Majetková účasť v obchodnej spoločnosti alebo družstve sama o sebe ešte nie je podnikaním. Podnikaním je až činnosť subjektu, na ktorom sa združenie majetkovo podieľa. Podnikaním by bolo konanie združenia, len ak by spĺňalo všetky znaky uvedené v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Inak bude len formou dispozície s vlastným majetkom združenia. Každý má právo nakladať s vlastným majetkom spôsobom, ktorý je pre neho najvýhodnejší a zodpovedá jeho predstavám, pokiaľ to nie je v rozpore so zákonom. Toto právo nemožno uprieť ani občianskemu združeniu. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo žiadneho všeobecne záväzného predpisu nie je možné vyvodiť, že by občianske združenie samo alebo spolu s niekým iným nemohlo založiť obchodnú spoločnosť alebo družstvo, alebo sa iným spôsobom majetkovo podieľať na činnosti a takýchto podnikateľských subjektov."

Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP sleduje v prvom rade spravodlivé usporiadanie vecí, a preto je nevyhnutné pri jeho výklade uprednostniť výklad umožňujúci presadenie cieľa zákonodarcu. Pri výklade pojmu protistrana použitého v § 256 ods. 1 CSP nemusí byť vzhľadom na konkrétne okolnosti sporu v rozpore s jeho účelom a zmyslom vylúčené pre účely tohto ustanovenia za protistranu vo vzťahu k žalovanému v 2. rade považovať aj žalovaného v 1. rade, a to hlavne v situácii, ak na strane žalovaných ide o samostatné procesné spoločenstvo. V sporoch, v ktorých vystupuje na jednej sporovej strane viacero subjektov, je potrebné pri rozhodovaní o náhrade ich trov konania posudzovať veci z hľadiska všetkých týchto subjektov v záujme dosiahnutia spravodlivého rozhodnutia o práve a povinnosti náhrady trov konania každého z nich. (Uznesenie Ústavného súdu SR z 18. januára 2018, sp. zn. II. ÚS 49/2018-16)

Na dohodu len niektorých spoluvlastníkov z 9. októbra 2000 tak nebolo možné prihliadať, a bolo potrebné uzavrieť, že navrhovatelia majú právo vykúpiť predaný spoluvlastnícky podiel len pomerne podľa veľkosti vlastného spoluvlastníckeho podielu. Ani prípadná pasivita ostatných obídených oprávnených spoluvlastníkov teda neoprávňuje navrhovateľov domáhať sa vykúpenia podielu vo väčšom resp. inom pomere, ako zodpovedá výške ich spoluvlastníckych podielov v čase, kedy bol podiel pôvodného spoluvlastníka V. vložený do majetku obchodnej spoločnosti odporcu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť že rovnako pri právnom posúdení obdobnej veci postupoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku z 12. mája 2009 pod sp. zn. 2 Cdo 91/2008, na ktorého závery obe procesné strany tohto sporu tiež poukazovali. (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.06.2014, sp. zn. 5Co/235/2013)

Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 2. 2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018)

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05). Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené 25. júla 2017, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu. (UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 21/2018-19 z 24. 1. 2018)

Ústavný súd uvádza, že samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tohoktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 81/2010 z 31. mája 2010). UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 21/2018-19 z 24. 1. 2018

Narazil som na niečo, čo s touto témou súvisí: SD EÚ C‑497/13. Článok 5 ods. 3 smernice 1999/44 sa má vykladať v tom zmysle, že pravidlo, podľa ktorého sa nesúlad považuje za existujúci v čase dodania tovaru – sa uplatňuje, keď spotrebiteľ predloží dôkaz o tom, že predaný tovar nie je v súlade so zmluvou a že predmetný nesúlad sa prejavil, teda reálne objavil v lehote šiestich mesiacov od dodania tovaru. Spotrebiteľ nie je povinný preukázať dôvod tohto nesúladu, ani preukázať, že za jeho vznik zodpovedá predávajúci – možno neuplatniť len ak predávajúci z právneho hľadiska dostatočne preukáže, že dôvod alebo vznik uvedeného nesúladu spočíva v okolnosti, ku ktorej došlo po dodaní tovaru Z odôvodnenia: Po prvé spotrebiteľ musí uviesť a predložiť dôkaz o tom, že predaný tovar nie je v súlade s predmetnou zmluvou, pretože napríklad nemá zmluvou dohodnuté vlastnosti, alebo je nevhodný na použitie, na ktoré sa obvykle tento druh tovaru používa. Spotrebiteľ je povinný preukázať len existenciu nesúladu. Nie je povinný preukázať jeho dôvod, ani preukázať, že za jeho vznik zodpovedá predávajúci. Po druhé spotrebiteľ musí preukázať, že predmetný nesúlad sa prejavil, teda reálne objavil v lehote šiestich mesiacov od dodania tovaru. Ak sa preukážu tieto skutočnosti, spotrebiteľ nemusí preukazovať, že nesúlad existoval v čase dodania tovaru. Vznik tohto nesúladu v krátkej šesťmesačnej lehote umožňuje predpokladať, že tento nesúlad sa objavil až po dodaní tovaru a v „zárodočnom stave“ bol v tovare prítomný už pri dodaní [pozri dôvodovú správu k návrhu smernice KOM(95) 520 v konečnom znení, s. 12]. Prislúcha teda predajcovi alebo dodávateľovi, aby prípadne predložil dôkaz o tom, že nesúlad neexistoval v čase dodania tovaru tým, že preukáže, že dôvod alebo vznik tohto nesúladu vyplýva z úkonu alebo opomenutia, ku ktorým došlo po tomto dodaní.

I. Zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je nut­né po­va­žo­vať za skut­ko­vú pod­sta­tu, kto­rá vo svo­jom úvo­de len de­monštra­tív­ne po­pi­su­je mož­né reál­ne ko­na­nia dl­žní­ka pro­ti svoj­mu ma­jet­ku (zni­čí, poš­ko­dí, uro­bí neu­pot­re­bi­teľ­nou, za­ta­jí, pre­dá, vy­me­ní) a nás­led­ne za pou­ži­tia poj­mu „inak od­strá­ni“ po­pi­su­je všet­ky os­tat­né (neu­ve­de­né) mož­né ko­na­nia, pre kto­ré je ty­pic­ké, že mô­žu (zhod­ne ako de­monštra­tív­ne uve­de­né ko­na­nia) spô­so­biť stav nez­vrat­né­ho poš­ko­de­nia ma­jet­ku dl­žní­ka, z kto­ré­ho si ve­ri­teľ mo­hol us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku. Pod po­jem „inak od­strá­ni“ sa pre­to v praxi za­ra­ďu­je nie­len uk­ry­tie ma­jet­ku dl­žní­ka, ale aj aké­koľ­vek iné ko­na­nia a to vrá­ta­ne da­ro­va­nia. II. Účel­ným a ra­cio­nál­nym pros­tried­kom na ochra­nu ma­jet­ko­vých ná­ro­kov ve­ri­te­ľov je vy­kla­dať skut­ko­vú zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. tak, že pos­ti­hu­je aké­koľ­vek úto­ky dl­žní­ka pro­ti svoj­mu ma­jet­ku, kto­ré sú spô­so­bi­lé zne­mož­niť ve­ri­te­ľo­vi us­po­ko­jiť svoj­mu poh­ľa­dáv­ku z ma­jet­ku dl­žní­ka. Ide tu o ko­na­nie dl­žní­ka, kto­rým sa zba­vu­je svoj­ho ma­jet­ku. V zmys­le toh­to vý­cho­dis­ka práv­nej inter­pre­tá­cie mu­sí byť po­tom od­miet­nu­tá pred­sta­va, že zba­vo­va­nie sa ma­jet­ku zo stra­ny dl­žní­ka da­ro­va­ním a to v úmys­le poš­ko­diť ma­jet­ko­vé zá­uj­my svoj­ho ve­ri­te­ľa by ma­lo byť ko­na­ním bez­tres­tným, či ne­pok­ry­tím for­mál­ny­mi znak­mi skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa. III. Pod­sta­tou tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa (dô­vo­dom za­ve­de­nia toh­to tres­tné­ho či­nu do Tres­tné­ho zá­ko­na) je te­da len a vý­hrad­ne ochra­na ve­ri­te­ľov pred akým­koľ­vek proti­práv­nym ko­na­ním dl­žní­ka, kto­rý reali­zu­je aké­koľ­vek úko­ny vo­či svoj­mu ma­jet­ku s cie­ľom zma­riť us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky svoj­ho ve­ri­te­ľa. Úmys­lom zá­ko­no­dar­cu bo­lo pre­to pos­tih­núť všet­ky mož­né ty­pic­ké ko­na­nia, kto­rý­mi sa dl­žník mô­že zba­vo­vať svoj­ho ma­jet­ku a kto­ré mô­žu spô­so­biť nás­le­dok vo for­me poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa. IV. Z hľa­dis­ka ochra­ny op­ráv­ne­ných ná­ro­kov ve­ri­te­ľov pred poš­ko­dzo­va­cím ko­na­ním dl­žní­ka by po­tom bo­lo zo stra­ny zá­ko­no­dar­cu zjav­ne ne­lo­gic­ké, aby ako trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pos­ti­ho­val nap­rík­lad pre­daj ma­jet­ku dl­žní­ka, či je­ho zni­če­nie, ale už nie da­ro­va­nie ma­jet­ku dl­žní­ka inej oso­be, keď nás­le­dok je tu aj pri da­ro­va­ní rov­na­ký a to ta­ký, že sa dl­žník zba­vil ma­jet­ku pou­ži­teľ­né­ho na us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa. To by od­po­ro­va­lo kon­cep­tu tzv. ra­cio­nál­ne­ho (ro­zum­né­ho) zá­ko­no­dar­cu, kto­rý ako vý­cho­dis­ko inter­pre­tá­cie prá­va vy­chá­dza z to­ho, že ra­cio­nál­ny (ro­zum­ný) zá­ko­no­dar­ca net­vo­rí ne­lo­gic­ké, či nad­by­toč­né prá­vo. Vy­chá­dza sa pri­tom z vy­vrá­ti­teľ­né­ho pred­pok­la­du, že ra­cio­nál­ny zá­ko­no­dar­ca nor­mu­je pre do­siah­nu­tie ur­či­té­ho cie­ľa a to k to­mu spô­so­bi­lý­mi pros­tried­ka­mi. V. Po­kiaľ ob­ha­jo­ba ako aj Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve vo svo­jej pred­chá­dza­jú­cej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti (roz­su­dok kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 2To/160/2009 zo dňa 11.02.2010) vy­chá­dza­li z to­ho, že sub­su­mo­va­nie poj­mu „da­ro­va­nie“ pod zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je nep­rí­pus­tným pou­ži­tím ana­ló­gie, tak im nie je mož­né dať za prav­du. Ana­ló­gia pred­sta­vu­je na­chá­dzanie prá­va (dot­vá­ra­nie prá­va, či vy­pĺňa­nie me­dzier v prá­ve) a to v ob­las­ti mi­mo roz­sah poj­mu a to tak, že spá­ja práv­ne nás­led­ky kon­krét­nych v zá­ko­ne uvá­dza­ných no­riem s prí­pad­mi, kto­ré nie sú za­hr­nu­té do ich ja­zy­ko­vé­ho vy­jad­re­nia. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de však zá­ko­no­dar­ca za­ve­de­ním poj­mu „ale­bo inak od­strá­ni“ dal zre­teľ­ne a ur­či­to naj­avo, že je­ho cie­ľom je pos­ti­ho­vať aké­koľ­vek for­my zba­vo­va­nia sa ma­jet­ku zo stra­ny dl­žní­ka. Ana­ló­gia tu pre­to nep­ri­chá­dza vô­bec do úva­hy, na­koľ­ko tu zjav­ne nej­de o me­dze­ru v zá­ko­ne, či ml­ča­nie zá­ko­no­dar­cu, ale ide o zro­zu­mi­teľ­ne for­mu­lo­va­nú práv­nu nor­mu, kto­rej ob­sah je zis­ti­teľ­ný bež­ný­mi vý­kla­do­vý­mi me­tó­da­mi. (uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4To/121/2017 z 25. ja­nuá­ra 2018 - dostupné na http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a652-darovanie-nehnutelnosti-poskodzovanie-veritela-a-analogia)

Ustanovenie § 604 Obč. zákonníka, podľa ktorého predkupné právo neprechádza na dediča oprávnenej osoby, sa týka, čomu nasvedčuje i jeho systematické zaradenie, predkupného práva založeného zmluvou, teda obligačného predkupného práva. Na predkupné právo spoluvlastníka založené zákonom v § 140 Obč. zákonníka nie je použiteľné. Jeho nepoužiteľnosť vyplýva z povahy predkupného práva spoluvlastníka, ktoré je nerozlučne späté s existenciou spoluvlastníctva, a s dedením vlastníckeho a teda aj spoluvlastníckeho práva. Keďže smrťou spoluvlastníka prechádza jeho spoluvlastnícke právo na dedičov, stávajú sa dedičia zároveň zo zákona aj nositeľmi predkupného práva. Ustanovenie § 604 Obč. zákonníka vylučuje dedenie predkupného práva založeného zmluvou, netýka sa však subjektívnych práv a z nich vyplývajúcich nárokov vzniklých porušením predkupného práva. Tieto nároky majúce majetkovú povahu nepochybne sú predmetom dedenia. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 10. 2010, sp. zn. 6 Cdo 209/2010)

Poriadková pokuta je procesnou sankciou, ktorou je možné vynútiť si splnenie tých procesných povinností, ktoré napriek tomu, že došlo k ich účinnému uloženiu, splnené neboli. Ide o rozhodnutie s procesnoprávnymi dôsledkami len pre určité štádium civilného sporového konania; nestáva sa samo osebe predmetom konania, a nejde tak o rozhodnutie vo veci samej, ktoré by do práv a povinností strán sporu zasahovalo konečným spôsobom. Ústavný súd dospel k záveru, že súčasná právna úprava vylučujúca prieskum rozhodnutí o poriadkovej pokute v inštančnom postupe je primeraná významu týchto rozhodnutí. Z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jednoinštančné súdnictvo, najmä potom vo veciach objektívne bagateľného významu, teda nijako nevybočuje z ústavných medzí. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je jeho úlohou prehodnocovať správnosť poriadkového opatrenia všeobecného súdu, a to ani v prípade, ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil. Také rozhodnutie by v zásade malo byť nepreskúmateľné nielen nadriadeným súdom, pretože uvedený zákon takúto možnosť výslovne nepripúšťa (čl. 2 ods. 2 ústavy), ale malo by byť vzhľadom na bagateľnú povahu a ústavnoprávny rozmer vylúčené aj z prieskumu vecí ústavným súdom. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom. Takéto vybočenie, resp. neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd v prípade sťažovateľa nevzhliadol. Z prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by posunulo prerokovávanú vec do ústavnoprávnej roviny. (uznesenie Ústavného súdu SR z 31. augusta 2017, sp. zn. I. ÚS 389/2017)

Ak odvolací súd nepostupuje v zmysle § 390 CSP a nerozhodne v merite veci, hoci na takéto rozhodnutie boli splnené podmienky stanovené v uvedenom ustanovení Civilného sporového poriadku, ide o zásadné pochybenie, v dôsledku ktorého nebol dosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa opätovne spomalil. Takýmto postupom odvolacieho súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. (nález Ústavného súdu SR z 25. októbra 2017, č. k. III. ÚS 379/2017-35)

V medzitýmnom rozsudku musí byť posúdený celý právny základ veci. Právnym základom veci je všetko, čo nemožno podriadiť pod pojem výška uplatneného nároku, to znamená, že musia byť vyriešené všetky právne otázky, nielen niektoré alebo dokonca len jedna z nich. Aby medzitýmny rozsudok bol preskúmateľný a mohol byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v opravnom konaní z hľadiska posúdenia jeho vecnej správnosti, súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, o ktorom medzitýmnym rozsudkom rozhoduje, a musí z neho byť zrejmé, o akom základe prejednávanej veci rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov a ako vec právne posúdil. Otázky, ktoré sa týkajú základu nároku, možno totiž riešiť len v medzitýmnom rozsudku. Ak sa tak nestane, je vylúčené, aby k nim súd prihliadol v ďalšom konaní pri rozhodovaní o výške nároku. Po vydaní medzitýmneho rozsudku sa súd môže v ďalšom konaní zaoberať už len výškou uplatneného nároku. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. decembra 2017, sp. zn. 4 Cdo/194/2017)

Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Nárok na plnú náhradu trov konania sa priznáva iba z prisúdenej sumy, čo treba vyjadriť vo výroku rozsudku. (Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 13. 12. 2017, sp. zn. 10Co/191/2017)

Zvukový záznam tzv. monitorovaného hovoru jako důkazní prostředek v občanském soudním řízení Podle názoru Ústavního soudu v dané věci neobstojí ani argumentace okresního soudu ochranou listovního tajemství, resp. tajemství písemností a záznamů podle čl. 13 Listiny. Poměřuje-li se na jedné straně právo na soudní ochranu a na druhé straně právo na ochranu soukromí, je třeba v tomto konkrétním případě dát přednost právu zakotvenému v čl. 36 odst. 1 Listiny. Nelze totiž přehlédnout, že komunikace se týkala obchodního případu mezi dvěma podnikatelskými subjekty a vedlejší účastnice měla o monitorování hovoru vědomost. Účelem provedení tohoto důkazu pak bylo právě prokázání toho, že došlo k uzavření smlouvy, jež byla předmětem hovoru. Nelze tedy uvažovat o tom, že snad měl tento důkaz zasahovat do soukromí jakékoliv osoby či měl být zneužit k jiným účelům. Z pohledu Ústavního soudu nepřekračuje provedení důkazu záznamem telefonického hovoru, jehož předmětem měla být obchodní nabídka, nepřijatelnou míru kontextuálního zásahu do základního práva na ochranu soukromí. Toto je podle názoru Ústavního soudu dostačující pro použitelnost takového důkazního prostředku v soudním řízení. Druhou věcí pak samozřejmě zůstává, jakým způsobem okresní soud vyhodnotí, zda k samotnému uzavření předmětné smlouvy na základě telefonického hovoru nakonec skutečně došlo. Toto však teprve bude předmětem zkoumání okresního soudu. (nález ÚS ČR sp. zn. II.ÚS 2299/17 ze dne 27. 2. 2018)

Pokiaľ pri zmluvnom predkupnom práve (§ 602 až § 606 Občianskeho zákonníka) ide o právo spojené iba s osobou oprávneného, v prípade zákonného predkupného práva podielových spoluvlastníkov (§ 140 Občianskeho zákonníka) ide o vecné právo, ktoré je späté so spoluvlastníckym podielom. Ak po právnom úkone porušujúcom predkupné právo podielového spoluvlastníka ten spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené, prevedie svoj spoluvlastnícky podiel na tretiu osobu, stáva sa nadobúdateľ prevedeného podielu ex lege nielen podielovým spoluvlastníkom spoločnej veci, ale zároveň aj osobou oprávnenou (a tiež povinnou) z predkupného práva viazaného na spoluvlastnícky podiel. V dôsledku prevodu spoluvlastníckeho podielu prechádzajú teda na jeho nadobúdateľa nielen oprávnenia pôvodného spoluvlastníka vyplývajúce z vlastníctva (t.j. oprávnenie vec v rozsahu spoluvlastníckeho podielu držať, disponovať s ňou, užívať ju a požívať z nej úžitky), ale aj oprávnenia pôvodného spoluvlastníka vyplývajúce z nerešpektovania jeho predkupného práva; pri tom nie je právne významné, či prevodca v čase, keď bol ešte podielovým spoluvlastníkom, svoje oprávnenia vyplývajúce z porušenia predkupného práva uplatnil alebo neuplatnil. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 239/2012 z 13. 08. 2015)

Chcem Vás upozorniť na preklep. Zákon nadobúda účinnosť 1. mája 2018 a nie 2017.