ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Uznesenie odvolacieho súdu o náhrade trov konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí v zmysle ustanovenia § 420 CSP, i keď odvolací súd o náhrade trov konania rozhodol samostatným uznesením vydaným až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 6 Cdo 160/2017 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 73/2018)

O.K. A teraz to podstatné; mne katastrálny odbor OÚ Lučenec, odmietol zapísať 0,7 ha lazníckej pôdy do katastrálnych operátov, ako mám teraz postupovať ? Môj kontakt : look@jupo.sk

Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 72/2018)

Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku treba zahrnúť aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené v Zborníkoch najvyšších súdov č. I, II. a IV vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. januára 2018 sp. zn. 6 Cdo 29/2017 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 71/2018)

Rozhodnutím, ktorým konanie končí a proti ktorému je za podmienok uvedených v § 420 Civilného sporového poriadku prípustné dovolanie, je tiež uznesenie odvolacieho súdu potvrdzujúce uznesenie súdu prvej inštancie o odmietnutí odporu proti platobnému rozkazu. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2018 sp. zn. 1 Cdo 97/2017 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 69/2018)

Zákon s nedostatkami formálnych náležitostí, t. j. neosvedčenia podpisu predsedajúceho v zápisnici z valného zhromaždenia podľa ust. § 127a ods. 3 v spojení s ust. § 125 ods. 1 písm. e/, f/, i/, j/ a ods. 2 Obchodného zákonníka, nespája neplatnosť uznesenia v nej obsiahnutého. Obchodný zákonník neustanovuje lehotu, dokedy k osvedčeniu podpisu musí dôjsť, ani neodkazuje na úpravu neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia pre prípad, že k splneniu tohto predpokladu nedošlo. Zákonná požiadavka osvedčenia pravosti podpisu je len predpokladom zápisuschopnosti listiny do obchodného registra. Rozhodujúcim momentom pre prijatie uznesenia je dosiahnutie potrebného volebného kvóra. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30. januára 2018 sp. zn. 5Obdo/2/2017 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 87/2018)

Ak dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ Civilného sporového poriadku, potom je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní odkloniť. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. augusta 2018, sp. zn. 3Obdo/42/2018 – zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 83/2018)

Pokiaľ ide o vybavenie reklamácie v zákonom stanovenej 30- dňovej lehote od jej uplatnenia (§ 18 ods.4 zákona o ochrane spotrebiteľa), súd prisvedčil žalobcovi. Zákon o ochrane spotrebiteľa totiž explicitne neupravuje spôsob vybavenia reklamácie a odosielania písomného dokladu vybavenia reklamácie, preto odoslanie písomnej odpovede o vybavení reklamácie v zákonom stanovenej 30dňovej lehote formou obyčajnej listovej zásielky, je v súlade s platnou právnou úpravou. Správny súd má zato, že i zákonné ust.§ 18 ods.9 zákona o ochrane spotrebiteľa ukladá predávajúcemu povinnosť o vybavení reklamácie vydať písomný doklad, pričom zákon neupravuje povinnosť, aby sa v zákonnej lehote 30 - dní dostal doklad o vybavení reklamácie do dispozície spotrebiteľa, resp. že predávajúci má doklad o vybavení reklamácie nielen vystaviť, ale ho má spotrebiteľovi aj odovzdať. Ak by zákonodarca takýto úmysel mal, tak by túto povinnosť predávajúcemu uložil zákonom tak, ako je to v ust. § 18 ods. 8 vety prvej zákona o ochrane spotrebiteľa (Predávajúci je povinný pri uplatnení reklamácie vydať spotrebiteľovi potvrdenie.). Akákoľvek polemika o disponovaní spotrebiteľa dokladom o vybavení reklamácie je preto mimo zákonnej úpravy. K pojmu „vydať“ písomný doklad o vybavení reklamácie súd odkazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/167/2013 z 18.02.2015 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžo/188/2015 z 28.09.2016 s tým, že termín „vydať“ písomný doklad neznamená vždy požiadavku na jeho odovzdanie do dispozičnej moci niekoho, ale vydaním možno rozumieť aj jeho vytvorenie, uverejnenie, vyhlásenie. Správny súd podporne odkazuje aj na zákonné ust. § 2 písm. m) zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré pre účely zákona o ochrane spotrebiteľa pod vybavením reklamácie rozumie ukončenie reklamačného konania, napríklad jej odôvodnené zamietnutie. (rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 6S/47/2017 zo dňa 15. 03. 2018)

Rozhodnutie NS SR bolo podrobené kritike aj na stránke epravo (dostupné tu https://www.epravo.sk/top/clanky/mze-trvat-vybavenie-reklamacie-spotrebitela-dlhsie-ako-30-dni-4291.html?fbclid=IwAR2m3FODyzdIk2I_lglpXAiZWdx8GipLcCqdshdL-G-Zde4UJbRLXILSJco). Autori zdôrazňujú, že odstúpenie od zmluvy, na ktoré poukazuje NS SR je prejavom práva spotrebiteľa zo zodpovednosti za vady, keď sú naplnené dôvody podľa § 623 OZ. Odstúpenie od zmluvy podľa § 18 ods. 4 ZOS ale nemožno za takýto prejav považovať. Účelom právnej úpravy § 18 ods. 4 v účinnom znení je právo spotrebiteľa odstúpiť od zmluvy z dôvodu, že reklamácia nebola predávajúcim vybavená do 30 dní odo dňa jej uplatnenia. Toto právo spotrebiteľa je potrebné chápať ako sankciu pre predávajúceho za porušenie zákonnej povinnosti vybaviť reklamáciu včas (do 30 dní od jej uplatnenia).

Dovolací súd je pri posudzovaní prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 Civilného sporového poriadku proti rozsudku odvolacieho súdu o peňažnom plnení viazaný výrokom napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu a rozsahom podaného dovolania. Pre záver o neprípustnosti dovolania podľa § 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku je právne bezvýznamné, že súdy nižšej inštancie nevyhoveli návrhu strany sporu na spojenie viacerých skutkovo a právne totožných vecí na spoločné konanie, ktorých predmet sporu v súhrne prevyšuje sumu uvedenú v ustanovení § 422 ods. 1 Civilného sporového poriadku. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. augusta 2018, sp. zn. 3Obdo/27/2018 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 80/2018)

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o neodkladnom opatrení, ktoré má charakter rozhodnutia vo veci samej, je prípustné dovolanie podľa ust. § 420 CSP. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 19. júna 2018, sp. zn. 4Obdo/66/2017 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R 76/2018)

Štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade s v danom čase platnou procesnou normou, ustanovením § 148 OSP, podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava CSP analogické ustanovenie neobsahuje. Aplikáciou základného princípu uvedeného v čl. 4 ods. 2 CSP s použitím ustanovenia § 253 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať aj za právnej úpravy Civilného sporového poriadku. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. júla 2018, sp. zn. 4Obo/3/2018 - zverejnené v Zbierke rozhodnutí pod R/75/2018)

K tejto problematike možno odporučiť lexforácke diskusie, ktoré obsahujú aj relevantnú judikatúru NS SR a NS ČR http://www.lexforum.cz/246 a http://www.lexforum.sk/428.

NS SR opakovane uviedol k doručovaniu hmotnoprávnych úkonov, že: “Pre začiatok plynutia výpovednej doby podľa Občianskeho zákonníka je rozhodujúci moment uloženia zásielky do poštovej schránky adresáta, kedy je poštová zásielka považovaná za doručenú. Vhodením oznámenia o uložení zásielky do poštovej schránky adresáta tento nadobúda objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky. Pre nadobudnutie účinkov doručenia úkonu a začatie plynutia výpovednej doby nie je podstatné, či sa adresát s obsahom doručovanej zásielky úkonu oboznámil až neskôr, v čase plynutia odbernej lehoty na vyzdvihnutie uloženej zásielky.” (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2018, sp. zn. 4Obdo/73/2016 - zverejnené v Zbierke pod R 85/2018 - dostupné na https://www.nsud.sk/data/files/1962_zbierka_9-2018.pdf).

V civilnom konaní môže vzniknúť situácia, že strana počas konania zomrie alebo zanikne, pričom nie vždy je možné v konaní pokračovať, pretože povaha sporu to neumožňuje a preto je konanie potrebné zastaviť. V takom prípade nemožno žiadnej zo strán pričítať zavinenia na zastavení konania, pretože dedičia, resp. právny nástupcovia ako ani druhá strana zastavenie konania nezapríčinili. Je preto správne, ak v týchto prípadoch súd aplikuje § 257 CSP, keďže ide o výnimočnú situáciu napĺňajúcu dôvody hodné osobitného zreteľa. Rovnako môže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa taká procesná situácia, keď žalovaný uplatní prvý krát kompenzačnú námietku až v súdnom konaní, v dôsledku čoho súd žalobu zamietne. Výnimočnosť tejto situácie spočíva v tom, že žalobca, ktorý nevie o pohľadávke žalovaného spôsobilej na započítanie, by nemal znášať trovy, ktoré by nemuseli vzniknúť, ak by žalovaný započítal svoju pohľadávku pred začatím súdneho konania, ak mu žalobca na uplatnenie započítania poskytol časový priestor.

Právna prax zvykne kritizovať nemožnosť zriadenia vecného bremena v prospech podielového spoluvlastníka a ako dôvod sa uvádza potreba zohľadniť zložitý systém vzťahov pri developerskych projektoch, pričom nemožnosť zriadiť vecné bremeno v prospech podielového spoluvlastníka označuje v tejto súvislosti ako neprekonateľný problém (napr. https://www.epravo.sk/top/clanky/vecne-bremeno-v-prospech-podieloveho-spoluvlastnika-zatazenej-nehnutelnosti-v-praxi-katastra-nehnutelnosti-4259.html). V tejto súvislosti sa kritizuje najmä rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžr/13/2014 z 28.01.2015 a stanovisko Úradu geodézie, kartografie a katastra SR (ÚGKK) v katastrálnom bulletine č. 2/2015 (otázka č. 4), podľa ktorých je správny postup, ak okresný úrad, katastrálny odbor návrh na vklad vecného bremena – práva doživotného užívania nehnuteľnosti v prospech oprávnenej osoby - spoluvlastníka predmetných nehnuteľností, zamietne. Právo užívať nehnuteľnosti oprávnenej osobe vyplýva z vlastníckeho práva, pri zriadení uvedeného vecného bremena by došlo k splynutiu práv a povinností jednej osoby. Z tohto dôvodu nie je možné zriadiť vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania a bývania v prospech spoluvlastníka týchto nehnuteľností. V prvom rade je potrebné uviesť, že vyššie uvedený rozsudok a stanovisko ÚGKK (aspoň z ich obsahu to vyplýva) sa vzťahujú na prípady práva zodpovedajúceho vecnému bremenu in personam (patriace určitej osobe), pričom možnosť zriadiť právo zodpovedajúce vecnému bremenu in rem (spojené s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti) pojmovo vylúčené nie je. Po druhé vecné bremená sú zaradené do kategórie práv k cudzím veciam, t. j. ide o práva, ktoré sa zriaďujú v prospech tretích osôb (mimo okruhu podielových spoluvlastníkov).Na riešenie vzťahov medzi spoluvlastníkmi slúži spoluvlastnícka dohoda, resp. väčšinové rozhodnutie spoluvlastníkov (§ 139 OZ), ktorým možno dosiahnuť obsahovo rovnaký právny stav, aký sa sleduje pri zriadení vecného bremena. Z tohto dôvodu je vecné bremeno v prospech jedného zo spoluvlastníkov pojmovo a povahovo vylúčené. Po tretie nič nebráni tomu, aby pri prevode nehnuteľnosti došlo jedným úkonom k prevodu nehnuteľnosti a zároveň zriadeniu vecného bremena. Vzhľadom na tieto skutočnosti nevidíme dôvod uvažovať o praktických a neprekonateľných problémoch v dôsledku nemožnosti zriadenia práva zodpovedajúceho vecnému bremenu in personam v prospech podielového spoluvlastníka. Taktiež nemožno súhlasiť s názorom, podľa ktorého: "K splynutiu práva a povinnosti môže podľa nášho názoru dôjsť iba v prípade, ak na obidvoch stranách právneho vzťahu z vecného bremena (na strane oprávneného aj povinného) sú totožné subjekty. Ak ide o nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve, k splynutiu práva a povinnosti môže dôjsť v prípade, ak všetci podieloví spoluvlastníci zaťaženej nehnuteľnosti sú zároveň podielovými spoluvlastníkmi oprávnenej nehnuteľnosti a naopak." Tento názor vychádza z nesprávnej premisy. Pre splynutie práva a povinnosti nie je ani tak rozhodujúca totožnosť subjektov, ale to, že jedna a tá istá osoba v sebe kumuluje právo a povinnosť zároveň. Ak sa napríklad oprávnený z vecného bremena stane podielovým spoluvlastníkom nehnuteľnosti zaťaženej vecným bremenom, tak by to malo viest k zániku vecného bremena, pretože výkon spoluvlastníckeho práva konzumuje výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. O zániku v dôsledku splynutia možno uvažovať aj vo vzťahu k jednej osobe (jednému spoluvlastníkovi). Podmienkou zániku nie je splynutie všetkých spoluvlastníckych práv s vecným bremenom. Ak sú napríklad štyria oprávnení z vecného bremena a z toho len dvaja sa stanú vlastníkmi ovládanej nehnuteľnosti, tak oprávnenie z vecného bremena zaniká v dôsledku splynutia len vo vzťahu k týmto dvom novým spoluvlastníkom. Rovnako to platí aj opačne, ak máme štyroch spoluvlastníkov nemožno v prospech dvoch zriadiť vecné bremeno, pretože tomu bráni splynutie ako spôsob zániku záväzkov. Preto nemožno súhlasiť s názorom ÚGKK (v katastrálnom bulletine č. 1/2017 z mája 2017 (otázka č. 1)), podľa ktorého "Vecné bremeno zaťažujúce celú nehnuteľnosť, ktorá je alebo má byť v podielovom spoluvlastníctve, možno zriadiť aj v prospech niektorého zo spoluvlastníkov tejto nehnuteľnosti. V takomto prípade je totiž oprávneným z vecného bremena jeden zo spoluvlastníkov, pričom povinným z vecného bremena sú všetci spoluvlastníci nehnuteľnosti – v takomto prípade oprávnený subjekt nie je totožný s povinným subjektom, a teda nejde o splynutie práv a povinností." ÚGKK považuje právny názor prezentovaný v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.4.2007, sp. zn. 2Cdo 198/2006 a v rozsudku z 28. januára 2015, sp. zn. 6Sžr/13/2014 za prekonaný a zároveň zrušil odpoveď č. 4 v Katastrálnom bulletine č. 2/2015.

Vzhľadom na to, že spoluvlastnícky podiel sa neviaže k reálne oddelenej časti spoločnej veci, ale ide o podiel ideálny, nie je vzhľadom na pojmový obsah práva spočívajúceho v užívaní nehnuteľnosti podľa názoru najvyššieho súdu možné, aby bolo zriadené vecné bremeno zodpovedajúce právu užívať spoluvlastnícky podiel k nehnuteľnosti. Keďže nehnuteľnosť nie je reálne rozdelená na podiely prislúchajúce jednotlivým spoluvlastníkom, reálne nemožno výkon práva užívania realizovať k spoluvlastníckemu podielu, ale len k nehnuteľnosti ako celku. Vecné bremeno, ktorého obsahom je strpenie práva užívania nehnuteľnosti, nemožno zriadiť k samotnému spoluvlastníckemu podielu, ale len k celej nehnuteľnosti. (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Sžo/52/2015 z 15. 11. 2017)

Najvyšší súd SR vydal prekvapivé rozhodnutie (sp. zn. 6 Cdo/175/2017) zo dňa 27.02.2018, kde dospel k záveru, že vadu odvolaniu spočívajúcu v absencii odvolacích dôvodov môže odvolateľ odstrániť z vlastnej iniciatívy aj po uplynutí lehoty na podanie odvolania a ak tak urobí, odvolací súd nemôže bez ďalšieho odvolanie odmietnuť pre nedostatok náležitostí podľa § 386 písm. d) CSP. K tomu sa žiada uviesť, že tento názor mal opodstatnenie ešte za účinnosti OSP vzhľadom na odlišnú procesnú úpravu v tomto smere. Avšak Civilný sporový poriadok už jednoznačne ustanovuje, že "súd nevyzýva na doplnenie odvolacích dôvodov" (§ 373 ods. 1 CSP), pričom odvolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP). Predmetné rozhodnutie preto považujeme za vecne nesprávne a v rozpore v jasnými ustanoveniami CSP. Rovnako toto rozhodnutie kritizuje aj M. Hlušák v časopise Súkromné právo 5/2018. Okrem rozporu s výslovným znením CSP trefne poznamenáva, že výklad NS SR zvýhodňuje procesne nezodpovedných odvolateľov.

K judikátu R 62/2017 odporúčam glosu K .Csacha v časopise Súkromné právo 5/2018, kde autor upozorňuje, že je potrebné rozlišovať medzi náležitosťami a predpokladmi odstúpenia od zmluvy, pričom vymedzenie dôvodu odstúpenia od zmluvy nie je náležitosťou tohto právneho úkonu, ktorá by zakladala platnosť/neplatnosť odstúpenia, ale ide iba o podmienku (predpoklad) odstúpenia od zmluvy, ktorá sa následne skúma v súdnom konaní, t. j. dôvod odstúpenia musí existovať materiálne, avšak skutkovo sa nemusí vymedzovať v samotnom odstúpení od zmluvy ako jeho obligatórna formálna náležitosť. Inak povedané, dôvod odstúpenia nemusí byť v odstúpení od zmluvy uvedený, musí však existovať, aby bol tento úkon platný.

V konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, resp. zabezpečovacieho opatrenia, v ktorom strana konania, proti ktorej návrh smeruje, nemá možnosť zaujať stanovisko k návrhu pred rozhodnutím prvostupňového súdu, taký postup odvolacieho súdu, ktorým sa tento odmietne zaoberať odvolacou argumentáciou dotknutej strany konania a ňou predloženými listinnými dôkazmi s poukazom na to, že pre zabezpečovacie opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania prvostupňového uznesenia, treba považovať za popretie podstaty a zmyslu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. (Nález ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 202/2018-40 zo dňa 6. septembra 2018)