ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Chcela by som sa opytat. Bezne pracuju specializovane sudy s touto novelou kedze sa tam biju zakony proti sebe. Bol uz niekto odsudeny?

I. Percentuálne vyjadrenie pomeru úspechu strany sporu na predmete sporu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nemožno automaticky stotožňovať s percentuálnym vyjadrením konkrétnej výšky priznaného nároku. II. Z odôvodnenia rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva musí byť zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri vyhodnocovaní ním proklamovaného percenta úspešnosti, osobitne ak sporným bolo len ustálenie sumy náhrady. (nález Ústavného súdu SR z 8. novembra 2017, sp. zn. I. ÚS 457/2017)

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodol spoločne o prípadoch Drahoš a ďalší proti Slovenskej republike, Martinovičová a ďalší proti Slovenskej republike, Rauscher-Nchwalger proti Slovenskej republike, Gálfy a ďalší proti Slovenskej republike, Mišík a ďalší proti Slovenskej republike, Slávik a ďalší proti Slovenskej republike, Palinay a ďalší proti Slovenskej republike a Pitrunová a ďalší proti Slovenskej republike. Všetky prípady sa týkajú systému regulovaného nájomného. Na ESĽP sa sťažovatelia obrátili v rokoch 2014 až 2016 a sťažovali sa na porušenie ich práva na pokojné užívanie majetku v dôsledku uplatňovania regulácie nájomného na byty, ktoré vlastnia a diskrimináciu oproti iným vlastníkom bytov. Súd skonštatoval porušenie článku 1 Protokolu č. 1 (právo na pokojné užívanie majetku) a priznal spolu 86 sťažovateľom celkovo sumu 3 628 380 EUR ako náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (sťažovatelia požadovali takmer 36-miliónov EUR ako náhradu majetkovej škody a 50 000 EUR pre každého ako náhradu nemajetkovej ujmy). Za trovy konania im priznal spolu 197 310 EUR (sťažovatelia požadovali viac ako 653 000 EUR). ​Sťažovatelia sú vlastníkmi bytov, v ktorých sa uplatňovala regulácia nájomného a nebolo ich možné prenajímať za trhových podmienok. Sťažovatelia v týchto prípadoch predovšetkým tvrdili, že zásah do ich práva na pokojné užívanie majetku v podobe regulácie nájomného na nich uvalil neprimerané bremeno, pre ktoré neexistovalo žiadne opodstatnenie. Ďalej tvrdili, že v rozpore s článkom 14 Dohovoru, zakazujúcim diskrimináciu, boli znevýhodnení oproti vlastníkom iných bytov. ESĽP akceptoval námietku vlády a z procesných dôvodov odmietol sťažnosť v rozsahu, v akom bola podaná Cirkevným zborom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Bratislava Staré mesto vo vzťahu k obdobiu pred 6. februárom 2013 a tiež v rozsahu, v akom bola podaná uvedeným sťažovateľom vo vzťahu k bytu č. 11 na Panenskej ulici č. 27 v Bratislave. Vo zvyšku vyhlásil sťažnosti za prijateľné. Pokiaľ ide o podstatu sťažností, ESĽP odkázal na svoje závery uvedené v rozsudkoch Bittó a ďalší proti Slovenskej republike z 28. januára 2014, Mečiar a ďalší proti Slovenskej republike z 10. januára 2017, ako aj v ďalších obdobných prípadoch. V nich už posúdil slovenský systém regulácie nájomného ako kontrolu užívania majetku, ktorá má právny základ v príslušných právnych predpisoch a uznal, že systém regulácie nájomného je „v súlade so všeobecným záujmom“. Pri posudzovaní primeranosti tohto opatrenia však konštatoval, že regulované nájomné je podstatne nižšie ako trhové nájomné za porovnateľné byty, na ktoré sa regulácia nevzťahuje a dospel k záveru, že neboli zohľadnené záujmy sťažovateľov vrátane ich práva na dosahovanie výnosov z majetku. Podľa názoru ESĽP, štátne orgány nedodržali spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom spoločnosti a ochranou majetkových práv sťažovateľov, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku sťažovateľov, zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Ďalej rozhodol, že prípady nevyvolávajú samostatnú otázku z hľadiska článku 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie). Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovatelia požadovali spolu 35 737 581,13 EUR ako majetkovú škodu. Ďalej sťažovatelia požadovali z titulu nemajetkovej ujmy 50 000 EUR pre každého z nich. Napokon požadovali 653 061,44 EUR ako náhradu trov konania. ESĽP im priznal spolu 3 628 380 EUR z titulu majetkovej škody aj nemajetkovej ujmy a 197 310 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok nárokov zamietol. Zdroj: https://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=2297

Ešte odkaz na rozhodovaciu prax ÚS SR (uznesenie I. ÚS 217/2014 zo dňa 7. 5. 2014): Z citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde (ani z iných jeho ustanovení) nevyplýva, že by sťažovateľ, ktorý je sám advokátom, nemusel byť v konaní pred ústavným súdom zastúpený iným advokátom, teda že by nemal povinnosť pripojiť k návrhu na začatie konania splnomocnenie na svoje zastupovanie iným advokátom. Uvedený názor je v súlade so stabilnou rozhodovacou praxou ústavného súdu, podľa ktorej „sa povinnosť právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom vzťahuje aj na advokátov“ (uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 311/05 z 9. novembra 2005 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2005 pod č. 107/2005). K podobným záverom dospel ústavný súd aj vo svojich ďalších rozhodnutiach (III. ÚS 37/02, III. ÚS 14/01, III. ÚS 102/01, I. ÚS 93/02, I. ÚS 125/03, II. ÚS 284/2010, I. ÚS 373/2010).Vzhľadom na to, že ústavný súd upozornil sťažovateľa, že v prípade nepredloženia požadovaného splnomocnenia môže byť jeho sťažnosť odmietnutá, a tiež vzhľadom na to, že sťažovateľ v lehote stanovenej ústavným súdom ani do dňa jej predbežného prerokovania takéto splnomocnenie pre advokáta na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom nepredložil, ústavný súd jeho sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

V súvislosti s novelou Exekučného poriadku účinnou od 1.4.2017 (zákon č. 2/2017 Z. z.) došlo k zmene, ktorá do istej miery koriguje závery tohto článku. Podľa § 53 ods. 3 písm. h) EP Súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica, ktorá nespĺňa zákonné náležitosti alebo záväzok v nej obsiahnutý odporuje zákonu alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Z tohto ustanovenia vyplýva, že po novele EP môže exekučný súd realizovať aj prieskum hmotnoprávneho základu exekučnej notárskej zápisnice.Túto legislatívnu zmenu vysvetľuje dôvodová správa tak, že vzhľadom na povahu notárskej zápisnice ako exekučného titulu sa navrhuje jej komplexnejšie skúmanie exekučným súdom. Uvedená zmena Exekučného poriadku však nemení nič na neakceptovateľnosti názoru, podľa ktorého je notárska zápisnica nespôsobilým exekučným titulom, ak súhlas s jej vykonateľnosťou bol udelený pred splatnosťou pohľadávky, resp. ak bola spísaná v deň uzavretia zmluvy o pôžičke.

Ak nie je v odstúpení od zmluvy ako jednostrannom právnom úkone dostatočne vymedzený dôvod odstúpenia, nie je možné chýbajúci obsah odstúpenia ako právneho úkonu doplniť výkladovými pravidlami uvedenými v ustanoveniach § 266 ods. 1 až 3 Obchodného zákonníka. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 2016, sp. zn. 3Obdo/61/2016 - R 62/2017)

Zdravím, nie je to staré? PR stačí neprebrať na pošte a je to vybavené, potom sa to bude ťahať dlho po súdoch... platobný rozkaz je dnes teda zbytočná vec. (1) Ak platobný rozkaz nebolo možné žalovanému doručiť do vlastných rúk, súd o tom žalobcu upovedomí a vyzve ho, aby v lehote 15 dní navrhol pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa Civilného sporového poriadku. Alebo som to zle pochopil?

Vzhľadom na praktické skúsenosti ostane právna úprava odročovania pojednávaní zrejme ešte po dlhší čas neuralgickým bodom súdnych konaní. Na tomto mieste sa natíska otázka, či to je z dôvodu nedostatočnej úpravy alebo z dôvodu prílišnej benevolencie, resp. nedostatočnej prísnosti zo strany súdov pri posudzovaní dôvodov na odročenie pojednávanie. Vysvetlím na príklade: Koncom augusta sa konalo predbežné prejednanie sporu, kde sudca vyjadril názor, že žalobe vyhovie, pričom dôkladným spôsobom zdôvodnil všetky aspekty svojho právneho názoru. Vzhľadom na pokročilý čas, kedy už meškal na ďalšie pojednávanie odročil na 18. október s tým, že všetci prítomní vzali tento termín na vedomie. Právny zástupca žalovaného informoval poobede 17. októbra súd, že žiada odročiť z dôvodu práceneschopnosti (konkrétny dôvod nebudem uvádzať, ale na prvý pohľad nešlo o takú práceneschopnosť, aby sa nemohol zúčastniť pojednávania, kde sa už mali prednášať iba záverečné reči a malo sa rozhodnúť). Keďže sa pojednávanie konalo skoro ráno, o odročená pojednávania zo strany súdu sme sa dozvedeli priamo pred pojednávacou miestnosťou, t. j. určite nie včas, keďže podľa potvrdenia od lekára bol právny zástupca žalovaného práceneschopný od 25. septembra (kladieme si otázku s čím čakal do poslednej chvíle). Samozrejme v žiadosti o odročenie uviedol, že žalovaný trvá na jeho osobnom zastúpení. V danej veci išlo o pomerne jednoduchý spor o zaplatenie pohľadávky, t. j. o bežný spor, kde nebolo odôvodnené trvanie žalovaného na zastúpení týmto konkrétnym advokátom. Na tomto mieste si možno položiť otázku. Ak by tento advokát bol práceneschopný povedzme 10 rokov, tak by súd 10 rokov nekonal??? Z tohto dôvodu sa mi nezdá táto právna úprava ako najšťastnejšia. Zároveň v tomto prípade mal súd vyložiť dôvod na odročenie v zmysle dôvodovej správy k CSP reštriktívne a neprihliadať len na to, že advokát je práceneschopný a že jeho klient (žalovaný) trvá na jeho osobnom zastúpení, ale mal zohľadniť povahu sporu, kde tento postup nebol opodstatnený. Tiež by bolo zaujímavé, či by advokát žiadal o odročenie, ak by bol pri predbežnom prejednaní sporu názor sudcu opačný. Som toho názoru, že možnosť trvať na osobnom zastúpení konkrétnym advokátom by mala byť de lege ferenda limitovaná na určitý časový úsek, resp. na ospravedlniteľný neúčasť len na jednom pojednávaní. Zároveň by mal súd precíznejšie skúmať, či si povaha sporu vyžaduje, aby bola strana oprávnená trvať na zastúpení konkrétnym advokátom v jednoduchej veci, ktorá navyše nie je rozpojednávaná, t. j. ide o druhé pojednávanie, kde mali byť prednesené záverečné reči a teda rozhodnuté.

Rozhodnutie ÚS SR týkajúce sa problematiky znaleckého dokazovania v kontexte prieťahov súdneho konania: Úlohou okresného súdu je prekonzultovať so súdnym znalcom jeho objektívnu možnosť vykonať úkon znaleckej činnosti v požadovanej lehote. Ak si okresný súd túto povinnosť nesplní a nariadenie nového znaleckého dokazovania novým súdnym znalcom spôsobí predĺženie samotného konania, zapríčiní tým vznik zbytočných prieťahov. (nález Ústavného súdu SR – prieťahy, z 27. 10. 2016, sp. zn. II. ÚS 560/2016)

Systém určite nie je dobre nastavený - poznám viacero prípadov, kde vybraní advokáti dostávajú podozrivo veľa ex offo a to ani nemajú prax tzv. trestniaka - a na druhej strane viem aj o takých advokátoch, ktorí sú odborne a skúsenostnejšie lepšie vybavení a dostanú jedno ex offo ročne. Chcel som poukázať hlavne na to, že niektorí advokáti ani len nedostanú šancu ukázať, že nebudú robiť prieťahy a obštrukcie. Konkrétne poznám jedného kolegu, ktorí nemal problém ísť na úkon o deviatej večer v sobotu a napriek tomu už nedostal žiadne ex offo.

Práveže vôbec nie je scestný. Pre sudcu (ktorý nie je dohodnutý s konkrétnym advokátom) je určite lepšie ustanoviť niekoho, o kom vie, že mu nebude robiť prieťahy a obštruovať... Rovnako je (aspoň u nás) bežná prax, že sudca neustanoví advokáta s dvojročnou praxou na zločin, ale radšej ustanoví nejakého trestniaka o ktorom vie, že tá obhajoba bude poriadna.

Dobrý deň, chcel by som sa opýtať čo by sa stalo keby že zverejním zábery z drona ktoré som náhodou našiel niekde na internete.. Pretože ako niekto vie zistiť či tie zábery som zhotovil ja alebo nie?

Btw. sranda je to, ze teraz vznikol stav, ked sa clovek vzda trov alebo z nejakeho ineho dovodu nemaju byt priznane, sudy davaju vyrok, ze XY ma narok na nahradu trov vo vyske 0,- eur... mierne absurdne

Ten "argument", že sudcovia vyberajú takého obhajcu, o ktorom vedia, že bude chodiť na pojednávania považujem minimálne za scestný. Spochybňujú ho praktické poznatky a to (i) prípady, kedy advokát dostane ex offo a riadne a včas sa zúčastňuje všetkých úkonov, pričom za ďalším ex offom oproti iným advokátom čaká "ďalších 100 rokov" a (ii) prípady, kedy advokát čaká márne za ex offom, pričom v tomto prípade tento argument stojí na vode, pretože tento advokát nedostal šancu ukázať, že sa bude riadne a včas zúčastňovať jednotlivých úkonov. Trestné veci síce neriešim, ale poznám súčasný stav z rozprávania kolegov.

Výrok o nároku na náhradu trov konania musí byť formulovaný tak, že v ňom musí byť uvedené nielen kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania ale musí v ňom byť uvedená aj formulácia, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. marca 2017, sp. zn. 6 Cdo 222/2016)

V širšej súvislosti s témou poukazujeme na nasledovný judikát: "Podľa § 262 ods. 1 CSP, ktoré sa v zmysle § 453 ods. 1 CSP primerane použije aj na dovolacie konanie, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Rozhodnutím, ktorým sa končí konanie u odvolacieho alebo dovolacieho súdu, sa rozumie len také rozhodnutie, ktorým sa končí konanie vo veci samej. Rovnako ako dovolací súd nerozhoduje o trovách dovolacieho konania v prípade, ak zruší rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne aj rozhodnutie prvoinštančného súdu) a vec vracia na ďalšie konanie (§ 453 ods. 3 CSP), tak nerozhoduje o trovách dovolacieho konania ani v prípade, ak dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí (a ak konanie nebolo už skôr skončené). Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nie je rozhodnutím, ktorým sa konanie končí." (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2017, sp. zn. 6 Cdo 105/2017)

Späťvzatie žaloby v občianskom súdnom konaní (teraz civilnom sporovom konaní - pozn. redakcie) treba považovať za podanie týkajúce sa veci samej, preto sa za neho priznáva náhrada trov konania, pokiaľ ide o odmenu advokáta za jeden úkon. Späťvzatie žaloby je úkonom právnej služby týkajúcim sa veci samej, pretože v jeho dôsledku dochádza k podstatnej zmene žalovaného nároku. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. 10. 2015, sp. zn. 1So/126/2014)

Za účelom preverenia, či zamestnanec dodržiava pracovnú disciplínu, je zamestnávateľ, rešpektujúc zásady legality, legitimity a proporcionality, oprávnený monitorovať aj súkromnú elektronickú poštu odosielanú a prijímanú z počítača prideleného zamestnancovi na plnenie jeho pracovných úloh. Pri zachovaní týchto zásad nemožno takéto dôkazné prostriedky, ktoré v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru predložil zamestnávateľ, považovať za neprípustné. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. septembra 2016 sp. zn. 3 Cdo 233/2015 - publikované pod R 16/2017)

Z textu ustanovení § 484 věty druhé obč. zák. je zcela jednoznačně zřejmé, že v případě zákonné dědické posloupnosti může dojít k provedení zápočtu na dědický podíl zákonného dědice pouze v případě daru poskytnutého nad rámec obvyklých darů přímo tomuto dědici nebo - v případě dědice zůstavitele uvedeného v ustanovení § 473 odst. 2 obč. zák. - také předku tohoto dědice. Z uvedeného ustanovení však není možné dovozovat, že by k provedení zápočtu na dědický podíl zákonného dědice zůstavitele mohlo dojít také v případě daru, který zůstavitel poskytl dětem či vzdálenějším potomkům svých dědiců, tzn. že na dědický podíl bližšího potomka nelze započítat to, co od zůstavitelky obdržel vzdálenější potomek. (uznesenie Najvyššieho súdu ČR, 21 Cdo 486/2016 z 16.12.2016 - celý text tu http://kraken.slv.cz/21Cdo486/2016)

Vážení páni diskutující, věc zákonného předkupního práva má také další tajemná zákoutí. Tak např.: Jeden ze dvou českých spoluvlastníků několika parcel v SR nabídne druhému odkoupení všech jím vlastněných spoluvlastnických podílů a uvede k nim cenu podle jednotlivých (3) LV a cenu za vše, a to v EUR. Oslovený spoluvlastník si vybral jen některé z nabízených parcel, cenu k nim přepočítal na Kč a ty v poslední den dvouměsíční lhůty složil do soudní úschovy v ČR. Podle mne předkupní právo nebylo využito a tím zaniklo, když adresát nabídky a) z nabídky "vyzobal" jen parcely, které se mu z nějakého důvodu hodily = nedodržel rozsah nabídky učiněné jako celek, b) nedodržel cenu nabídky, c) nedodržel měnu nabídky, d) peníze - část kupní ceny složil sice včas, ale u nepříslušného soudu - příslušným je soud v okrese SR, kde leží podíly nabízených parcel. Spoluvlastník, který nabízel, tedy může parcely prodat, když nepodkročí cenu z nabídky. Ale - musí také dodržet rozsah nabídky a prodat všechny spoluvlastnické podíly (jednou smlouvou? po částech - několika smlouvami?). Domnívám se, že zanikla-li nabídka a dodrží-li nabízející cenu, může prodat i jen některé z nabízených parcel. Bohužel jsem žádnou judikaturu pro takový případ nenašela budu vděčný za jakýkoli názor.