ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

V súvislosti s rozlišovaním podnikania a majetkovej účasti v obchodnej spoločnosti možno dať do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 1996, sp. zn. Obz 5/95, podľa ktorého: "Majetková účasť v obchodnej spoločnosti alebo družstve sama o sebe ešte nie je podnikaním. Podnikaním je až činnosť subjektu, na ktorom sa združenie majetkovo podieľa. Podnikaním by bolo konanie združenia, len ak by spĺňalo všetky znaky uvedené v § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka. Inak bude len formou dispozície s vlastným majetkom združenia. Každý má právo nakladať s vlastným majetkom spôsobom, ktorý je pre neho najvýhodnejší a zodpovedá jeho predstavám, pokiaľ to nie je v rozpore so zákonom. Toto právo nemožno uprieť ani občianskemu združeniu. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo žiadneho všeobecne záväzného predpisu nie je možné vyvodiť, že by občianske združenie samo alebo spolu s niekým iným nemohlo založiť obchodnú spoločnosť alebo družstvo, alebo sa iným spôsobom majetkovo podieľať na činnosti a takýchto podnikateľských subjektov."

Ustanovenie § 256 ods. 1 CSP sleduje v prvom rade spravodlivé usporiadanie vecí, a preto je nevyhnutné pri jeho výklade uprednostniť výklad umožňujúci presadenie cieľa zákonodarcu. Pri výklade pojmu protistrana použitého v § 256 ods. 1 CSP nemusí byť vzhľadom na konkrétne okolnosti sporu v rozpore s jeho účelom a zmyslom vylúčené pre účely tohto ustanovenia za protistranu vo vzťahu k žalovanému v 2. rade považovať aj žalovaného v 1. rade, a to hlavne v situácii, ak na strane žalovaných ide o samostatné procesné spoločenstvo. V sporoch, v ktorých vystupuje na jednej sporovej strane viacero subjektov, je potrebné pri rozhodovaní o náhrade ich trov konania posudzovať veci z hľadiska všetkých týchto subjektov v záujme dosiahnutia spravodlivého rozhodnutia o práve a povinnosti náhrady trov konania každého z nich. (Uznesenie Ústavného súdu SR z 18. januára 2018, sp. zn. II. ÚS 49/2018-16)

Na dohodu len niektorých spoluvlastníkov z 9. októbra 2000 tak nebolo možné prihliadať, a bolo potrebné uzavrieť, že navrhovatelia majú právo vykúpiť predaný spoluvlastnícky podiel len pomerne podľa veľkosti vlastného spoluvlastníckeho podielu. Ani prípadná pasivita ostatných obídených oprávnených spoluvlastníkov teda neoprávňuje navrhovateľov domáhať sa vykúpenia podielu vo väčšom resp. inom pomere, ako zodpovedá výške ich spoluvlastníckych podielov v čase, kedy bol podiel pôvodného spoluvlastníka V. vložený do majetku obchodnej spoločnosti odporcu. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť že rovnako pri právnom posúdení obdobnej veci postupoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku z 12. mája 2009 pod sp. zn. 2 Cdo 91/2008, na ktorého závery obe procesné strany tohto sporu tiež poukazovali. (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.06.2014, sp. zn. 5Co/235/2013)

Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 2. 2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018)

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou ESĽP (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05). Zo sťažnosti, z jej príloh, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že napadnuté konanie bolo právoplatne skončené 25. júla 2017, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu. (UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 21/2018-19 z 24. 1. 2018)

Ústavný súd uvádza, že samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tohoktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (pozri uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 81/2010 z 31. mája 2010). UZNESENIE Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 21/2018-19 z 24. 1. 2018

Narazil som na niečo, čo s touto témou súvisí: SD EÚ C‑497/13. Článok 5 ods. 3 smernice 1999/44 sa má vykladať v tom zmysle, že pravidlo, podľa ktorého sa nesúlad považuje za existujúci v čase dodania tovaru – sa uplatňuje, keď spotrebiteľ predloží dôkaz o tom, že predaný tovar nie je v súlade so zmluvou a že predmetný nesúlad sa prejavil, teda reálne objavil v lehote šiestich mesiacov od dodania tovaru. Spotrebiteľ nie je povinný preukázať dôvod tohto nesúladu, ani preukázať, že za jeho vznik zodpovedá predávajúci – možno neuplatniť len ak predávajúci z právneho hľadiska dostatočne preukáže, že dôvod alebo vznik uvedeného nesúladu spočíva v okolnosti, ku ktorej došlo po dodaní tovaru Z odôvodnenia: Po prvé spotrebiteľ musí uviesť a predložiť dôkaz o tom, že predaný tovar nie je v súlade s predmetnou zmluvou, pretože napríklad nemá zmluvou dohodnuté vlastnosti, alebo je nevhodný na použitie, na ktoré sa obvykle tento druh tovaru používa. Spotrebiteľ je povinný preukázať len existenciu nesúladu. Nie je povinný preukázať jeho dôvod, ani preukázať, že za jeho vznik zodpovedá predávajúci. Po druhé spotrebiteľ musí preukázať, že predmetný nesúlad sa prejavil, teda reálne objavil v lehote šiestich mesiacov od dodania tovaru. Ak sa preukážu tieto skutočnosti, spotrebiteľ nemusí preukazovať, že nesúlad existoval v čase dodania tovaru. Vznik tohto nesúladu v krátkej šesťmesačnej lehote umožňuje predpokladať, že tento nesúlad sa objavil až po dodaní tovaru a v „zárodočnom stave“ bol v tovare prítomný už pri dodaní [pozri dôvodovú správu k návrhu smernice KOM(95) 520 v konečnom znení, s. 12]. Prislúcha teda predajcovi alebo dodávateľovi, aby prípadne predložil dôkaz o tom, že nesúlad neexistoval v čase dodania tovaru tým, že preukáže, že dôvod alebo vznik tohto nesúladu vyplýva z úkonu alebo opomenutia, ku ktorým došlo po tomto dodaní.

I. Zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je nut­né po­va­žo­vať za skut­ko­vú pod­sta­tu, kto­rá vo svo­jom úvo­de len de­monštra­tív­ne po­pi­su­je mož­né reál­ne ko­na­nia dl­žní­ka pro­ti svoj­mu ma­jet­ku (zni­čí, poš­ko­dí, uro­bí neu­pot­re­bi­teľ­nou, za­ta­jí, pre­dá, vy­me­ní) a nás­led­ne za pou­ži­tia poj­mu „inak od­strá­ni“ po­pi­su­je všet­ky os­tat­né (neu­ve­de­né) mož­né ko­na­nia, pre kto­ré je ty­pic­ké, že mô­žu (zhod­ne ako de­monštra­tív­ne uve­de­né ko­na­nia) spô­so­biť stav nez­vrat­né­ho poš­ko­de­nia ma­jet­ku dl­žní­ka, z kto­ré­ho si ve­ri­teľ mo­hol us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku. Pod po­jem „inak od­strá­ni“ sa pre­to v praxi za­ra­ďu­je nie­len uk­ry­tie ma­jet­ku dl­žní­ka, ale aj aké­koľ­vek iné ko­na­nia a to vrá­ta­ne da­ro­va­nia. II. Účel­ným a ra­cio­nál­nym pros­tried­kom na ochra­nu ma­jet­ko­vých ná­ro­kov ve­ri­te­ľov je vy­kla­dať skut­ko­vú zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. tak, že pos­ti­hu­je aké­koľ­vek úto­ky dl­žní­ka pro­ti svoj­mu ma­jet­ku, kto­ré sú spô­so­bi­lé zne­mož­niť ve­ri­te­ľo­vi us­po­ko­jiť svoj­mu poh­ľa­dáv­ku z ma­jet­ku dl­žní­ka. Ide tu o ko­na­nie dl­žní­ka, kto­rým sa zba­vu­je svoj­ho ma­jet­ku. V zmys­le toh­to vý­cho­dis­ka práv­nej inter­pre­tá­cie mu­sí byť po­tom od­miet­nu­tá pred­sta­va, že zba­vo­va­nie sa ma­jet­ku zo stra­ny dl­žní­ka da­ro­va­ním a to v úmys­le poš­ko­diť ma­jet­ko­vé zá­uj­my svoj­ho ve­ri­te­ľa by ma­lo byť ko­na­ním bez­tres­tným, či ne­pok­ry­tím for­mál­ny­mi znak­mi skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa. III. Pod­sta­tou tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa (dô­vo­dom za­ve­de­nia toh­to tres­tné­ho či­nu do Tres­tné­ho zá­ko­na) je te­da len a vý­hrad­ne ochra­na ve­ri­te­ľov pred akým­koľ­vek proti­práv­nym ko­na­ním dl­žní­ka, kto­rý reali­zu­je aké­koľ­vek úko­ny vo­či svoj­mu ma­jet­ku s cie­ľom zma­riť us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky svoj­ho ve­ri­te­ľa. Úmys­lom zá­ko­no­dar­cu bo­lo pre­to pos­tih­núť všet­ky mož­né ty­pic­ké ko­na­nia, kto­rý­mi sa dl­žník mô­že zba­vo­vať svoj­ho ma­jet­ku a kto­ré mô­žu spô­so­biť nás­le­dok vo for­me poš­ko­de­né­ho ve­ri­te­ľa. IV. Z hľa­dis­ka ochra­ny op­ráv­ne­ných ná­ro­kov ve­ri­te­ľov pred poš­ko­dzo­va­cím ko­na­ním dl­žní­ka by po­tom bo­lo zo stra­ny zá­ko­no­dar­cu zjav­ne ne­lo­gic­ké, aby ako trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pos­ti­ho­val nap­rík­lad pre­daj ma­jet­ku dl­žní­ka, či je­ho zni­če­nie, ale už nie da­ro­va­nie ma­jet­ku dl­žní­ka inej oso­be, keď nás­le­dok je tu aj pri da­ro­va­ní rov­na­ký a to ta­ký, že sa dl­žník zba­vil ma­jet­ku pou­ži­teľ­né­ho na us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa. To by od­po­ro­va­lo kon­cep­tu tzv. ra­cio­nál­ne­ho (ro­zum­né­ho) zá­ko­no­dar­cu, kto­rý ako vý­cho­dis­ko inter­pre­tá­cie prá­va vy­chá­dza z to­ho, že ra­cio­nál­ny (ro­zum­ný) zá­ko­no­dar­ca net­vo­rí ne­lo­gic­ké, či nad­by­toč­né prá­vo. Vy­chá­dza sa pri­tom z vy­vrá­ti­teľ­né­ho pred­pok­la­du, že ra­cio­nál­ny zá­ko­no­dar­ca nor­mu­je pre do­siah­nu­tie ur­či­té­ho cie­ľa a to k to­mu spô­so­bi­lý­mi pros­tried­ka­mi. V. Po­kiaľ ob­ha­jo­ba ako aj Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve vo svo­jej pred­chá­dza­jú­cej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti (roz­su­dok kraj­ské­ho sú­du sp. zn. 2To/160/2009 zo dňa 11.02.2010) vy­chá­dza­li z to­ho, že sub­su­mo­va­nie poj­mu „da­ro­va­nie“ pod zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák. je nep­rí­pus­tným pou­ži­tím ana­ló­gie, tak im nie je mož­né dať za prav­du. Ana­ló­gia pred­sta­vu­je na­chá­dzanie prá­va (dot­vá­ra­nie prá­va, či vy­pĺňa­nie me­dzier v prá­ve) a to v ob­las­ti mi­mo roz­sah poj­mu a to tak, že spá­ja práv­ne nás­led­ky kon­krét­nych v zá­ko­ne uvá­dza­ných no­riem s prí­pad­mi, kto­ré nie sú za­hr­nu­té do ich ja­zy­ko­vé­ho vy­jad­re­nia. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de však zá­ko­no­dar­ca za­ve­de­ním poj­mu „ale­bo inak od­strá­ni“ dal zre­teľ­ne a ur­či­to naj­avo, že je­ho cie­ľom je pos­ti­ho­vať aké­koľ­vek for­my zba­vo­va­nia sa ma­jet­ku zo stra­ny dl­žní­ka. Ana­ló­gia tu pre­to nep­ri­chá­dza vô­bec do úva­hy, na­koľ­ko tu zjav­ne nej­de o me­dze­ru v zá­ko­ne, či ml­ča­nie zá­ko­no­dar­cu, ale ide o zro­zu­mi­teľ­ne for­mu­lo­va­nú práv­nu nor­mu, kto­rej ob­sah je zis­ti­teľ­ný bež­ný­mi vý­kla­do­vý­mi me­tó­da­mi. (uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 4To/121/2017 z 25. ja­nuá­ra 2018 - dostupné na http://www.pravnelisty.sk/rozhodnutia/a652-darovanie-nehnutelnosti-poskodzovanie-veritela-a-analogia)

Ustanovenie § 604 Obč. zákonníka, podľa ktorého predkupné právo neprechádza na dediča oprávnenej osoby, sa týka, čomu nasvedčuje i jeho systematické zaradenie, predkupného práva založeného zmluvou, teda obligačného predkupného práva. Na predkupné právo spoluvlastníka založené zákonom v § 140 Obč. zákonníka nie je použiteľné. Jeho nepoužiteľnosť vyplýva z povahy predkupného práva spoluvlastníka, ktoré je nerozlučne späté s existenciou spoluvlastníctva, a s dedením vlastníckeho a teda aj spoluvlastníckeho práva. Keďže smrťou spoluvlastníka prechádza jeho spoluvlastnícke právo na dedičov, stávajú sa dedičia zároveň zo zákona aj nositeľmi predkupného práva. Ustanovenie § 604 Obč. zákonníka vylučuje dedenie predkupného práva založeného zmluvou, netýka sa však subjektívnych práv a z nich vyplývajúcich nárokov vzniklých porušením predkupného práva. Tieto nároky majúce majetkovú povahu nepochybne sú predmetom dedenia. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 10. 2010, sp. zn. 6 Cdo 209/2010)

Poriadková pokuta je procesnou sankciou, ktorou je možné vynútiť si splnenie tých procesných povinností, ktoré napriek tomu, že došlo k ich účinnému uloženiu, splnené neboli. Ide o rozhodnutie s procesnoprávnymi dôsledkami len pre určité štádium civilného sporového konania; nestáva sa samo osebe predmetom konania, a nejde tak o rozhodnutie vo veci samej, ktoré by do práv a povinností strán sporu zasahovalo konečným spôsobom. Ústavný súd dospel k záveru, že súčasná právna úprava vylučujúca prieskum rozhodnutí o poriadkovej pokute v inštančnom postupe je primeraná významu týchto rozhodnutí. Z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou vecí trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z čl. 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jednoinštančné súdnictvo, najmä potom vo veciach objektívne bagateľného významu, teda nijako nevybočuje z ústavných medzí. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je jeho úlohou prehodnocovať správnosť poriadkového opatrenia všeobecného súdu, a to ani v prípade, ak by s takým rozhodnutím nesúhlasil. Také rozhodnutie by v zásade malo byť nepreskúmateľné nielen nadriadeným súdom, pretože uvedený zákon takúto možnosť výslovne nepripúšťa (čl. 2 ods. 2 ústavy), ale malo by byť vzhľadom na bagateľnú povahu a ústavnoprávny rozmer vylúčené aj z prieskumu vecí ústavným súdom. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom. Takéto vybočenie, resp. neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd v prípade sťažovateľa nevzhliadol. Z prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by posunulo prerokovávanú vec do ústavnoprávnej roviny. (uznesenie Ústavného súdu SR z 31. augusta 2017, sp. zn. I. ÚS 389/2017)

Ak odvolací súd nepostupuje v zmysle § 390 CSP a nerozhodne v merite veci, hoci na takéto rozhodnutie boli splnené podmienky stanovené v uvedenom ustanovení Civilného sporového poriadku, ide o zásadné pochybenie, v dôsledku ktorého nebol dosiahnutý účel zakotvený v § 390 CSP, ktorým je zrýchlenie konania rozhodnutím v merite veci, ale naopak priebeh konania pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa opätovne spomalil. Takýmto postupom odvolacieho súdu došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. (nález Ústavného súdu SR z 25. októbra 2017, č. k. III. ÚS 379/2017-35)

V medzitýmnom rozsudku musí byť posúdený celý právny základ veci. Právnym základom veci je všetko, čo nemožno podriadiť pod pojem výška uplatneného nároku, to znamená, že musia byť vyriešené všetky právne otázky, nielen niektoré alebo dokonca len jedna z nich. Aby medzitýmny rozsudok bol preskúmateľný a mohol byť dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v opravnom konaní z hľadiska posúdenia jeho vecnej správnosti, súd sa v ňom musí vysporiadať so všetkými skutkovými a právnymi otázkami týkajúcimi sa základu, o ktorom medzitýmnym rozsudkom rozhoduje, a musí z neho byť zrejmé, o akom základe prejednávanej veci rozhodol, na základe akých skutočností a dôkazov a ako vec právne posúdil. Otázky, ktoré sa týkajú základu nároku, možno totiž riešiť len v medzitýmnom rozsudku. Ak sa tak nestane, je vylúčené, aby k nim súd prihliadol v ďalšom konaní pri rozhodovaní o výške nároku. Po vydaní medzitýmneho rozsudku sa súd môže v ďalšom konaní zaoberať už len výškou uplatneného nároku. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. decembra 2017, sp. zn. 4 Cdo/194/2017)

Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu. Nárok na plnú náhradu trov konania sa priznáva iba z prisúdenej sumy, čo treba vyjadriť vo výroku rozsudku. (Rozsudok Krajského súdu v Trnave z 13. 12. 2017, sp. zn. 10Co/191/2017)

Zvukový záznam tzv. monitorovaného hovoru jako důkazní prostředek v občanském soudním řízení Podle názoru Ústavního soudu v dané věci neobstojí ani argumentace okresního soudu ochranou listovního tajemství, resp. tajemství písemností a záznamů podle čl. 13 Listiny. Poměřuje-li se na jedné straně právo na soudní ochranu a na druhé straně právo na ochranu soukromí, je třeba v tomto konkrétním případě dát přednost právu zakotvenému v čl. 36 odst. 1 Listiny. Nelze totiž přehlédnout, že komunikace se týkala obchodního případu mezi dvěma podnikatelskými subjekty a vedlejší účastnice měla o monitorování hovoru vědomost. Účelem provedení tohoto důkazu pak bylo právě prokázání toho, že došlo k uzavření smlouvy, jež byla předmětem hovoru. Nelze tedy uvažovat o tom, že snad měl tento důkaz zasahovat do soukromí jakékoliv osoby či měl být zneužit k jiným účelům. Z pohledu Ústavního soudu nepřekračuje provedení důkazu záznamem telefonického hovoru, jehož předmětem měla být obchodní nabídka, nepřijatelnou míru kontextuálního zásahu do základního práva na ochranu soukromí. Toto je podle názoru Ústavního soudu dostačující pro použitelnost takového důkazního prostředku v soudním řízení. Druhou věcí pak samozřejmě zůstává, jakým způsobem okresní soud vyhodnotí, zda k samotnému uzavření předmětné smlouvy na základě telefonického hovoru nakonec skutečně došlo. Toto však teprve bude předmětem zkoumání okresního soudu. (nález ÚS ČR sp. zn. II.ÚS 2299/17 ze dne 27. 2. 2018)

Pokiaľ pri zmluvnom predkupnom práve (§ 602 až § 606 Občianskeho zákonníka) ide o právo spojené iba s osobou oprávneného, v prípade zákonného predkupného práva podielových spoluvlastníkov (§ 140 Občianskeho zákonníka) ide o vecné právo, ktoré je späté so spoluvlastníckym podielom. Ak po právnom úkone porušujúcom predkupné právo podielového spoluvlastníka ten spoluvlastník, ktorého predkupné právo bolo porušené, prevedie svoj spoluvlastnícky podiel na tretiu osobu, stáva sa nadobúdateľ prevedeného podielu ex lege nielen podielovým spoluvlastníkom spoločnej veci, ale zároveň aj osobou oprávnenou (a tiež povinnou) z predkupného práva viazaného na spoluvlastnícky podiel. V dôsledku prevodu spoluvlastníckeho podielu prechádzajú teda na jeho nadobúdateľa nielen oprávnenia pôvodného spoluvlastníka vyplývajúce z vlastníctva (t.j. oprávnenie vec v rozsahu spoluvlastníckeho podielu držať, disponovať s ňou, užívať ju a požívať z nej úžitky), ale aj oprávnenia pôvodného spoluvlastníka vyplývajúce z nerešpektovania jeho predkupného práva; pri tom nie je právne významné, či prevodca v čase, keď bol ešte podielovým spoluvlastníkom, svoje oprávnenia vyplývajúce z porušenia predkupného práva uplatnil alebo neuplatnil. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 239/2012 z 13. 08. 2015)

Chcem Vás upozorniť na preklep. Zákon nadobúda účinnosť 1. mája 2018 a nie 2017.

Chcela by som sa opytat. Bezne pracuju specializovane sudy s touto novelou kedze sa tam biju zakony proti sebe. Bol uz niekto odsudeny?

I. Percentuálne vyjadrenie pomeru úspechu strany sporu na predmete sporu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania nemožno automaticky stotožňovať s percentuálnym vyjadrením konkrétnej výšky priznaného nároku. II. Z odôvodnenia rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva musí byť zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri vyhodnocovaní ním proklamovaného percenta úspešnosti, osobitne ak sporným bolo len ustálenie sumy náhrady. (nález Ústavného súdu SR z 8. novembra 2017, sp. zn. I. ÚS 457/2017)

Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodol spoločne o prípadoch Drahoš a ďalší proti Slovenskej republike, Martinovičová a ďalší proti Slovenskej republike, Rauscher-Nchwalger proti Slovenskej republike, Gálfy a ďalší proti Slovenskej republike, Mišík a ďalší proti Slovenskej republike, Slávik a ďalší proti Slovenskej republike, Palinay a ďalší proti Slovenskej republike a Pitrunová a ďalší proti Slovenskej republike. Všetky prípady sa týkajú systému regulovaného nájomného. Na ESĽP sa sťažovatelia obrátili v rokoch 2014 až 2016 a sťažovali sa na porušenie ich práva na pokojné užívanie majetku v dôsledku uplatňovania regulácie nájomného na byty, ktoré vlastnia a diskrimináciu oproti iným vlastníkom bytov. Súd skonštatoval porušenie článku 1 Protokolu č. 1 (právo na pokojné užívanie majetku) a priznal spolu 86 sťažovateľom celkovo sumu 3 628 380 EUR ako náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (sťažovatelia požadovali takmer 36-miliónov EUR ako náhradu majetkovej škody a 50 000 EUR pre každého ako náhradu nemajetkovej ujmy). Za trovy konania im priznal spolu 197 310 EUR (sťažovatelia požadovali viac ako 653 000 EUR). ​Sťažovatelia sú vlastníkmi bytov, v ktorých sa uplatňovala regulácia nájomného a nebolo ich možné prenajímať za trhových podmienok. Sťažovatelia v týchto prípadoch predovšetkým tvrdili, že zásah do ich práva na pokojné užívanie majetku v podobe regulácie nájomného na nich uvalil neprimerané bremeno, pre ktoré neexistovalo žiadne opodstatnenie. Ďalej tvrdili, že v rozpore s článkom 14 Dohovoru, zakazujúcim diskrimináciu, boli znevýhodnení oproti vlastníkom iných bytov. ESĽP akceptoval námietku vlády a z procesných dôvodov odmietol sťažnosť v rozsahu, v akom bola podaná Cirkevným zborom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Bratislava Staré mesto vo vzťahu k obdobiu pred 6. februárom 2013 a tiež v rozsahu, v akom bola podaná uvedeným sťažovateľom vo vzťahu k bytu č. 11 na Panenskej ulici č. 27 v Bratislave. Vo zvyšku vyhlásil sťažnosti za prijateľné. Pokiaľ ide o podstatu sťažností, ESĽP odkázal na svoje závery uvedené v rozsudkoch Bittó a ďalší proti Slovenskej republike z 28. januára 2014, Mečiar a ďalší proti Slovenskej republike z 10. januára 2017, ako aj v ďalších obdobných prípadoch. V nich už posúdil slovenský systém regulácie nájomného ako kontrolu užívania majetku, ktorá má právny základ v príslušných právnych predpisoch a uznal, že systém regulácie nájomného je „v súlade so všeobecným záujmom“. Pri posudzovaní primeranosti tohto opatrenia však konštatoval, že regulované nájomné je podstatne nižšie ako trhové nájomné za porovnateľné byty, na ktoré sa regulácia nevzťahuje a dospel k záveru, že neboli zohľadnené záujmy sťažovateľov vrátane ich práva na dosahovanie výnosov z majetku. Podľa názoru ESĽP, štátne orgány nedodržali spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom spoločnosti a ochranou majetkových práv sťažovateľov, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku sťažovateľov, zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Ďalej rozhodol, že prípady nevyvolávajú samostatnú otázku z hľadiska článku 14 Dohovoru (zákaz diskriminácie). Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovatelia požadovali spolu 35 737 581,13 EUR ako majetkovú škodu. Ďalej sťažovatelia požadovali z titulu nemajetkovej ujmy 50 000 EUR pre každého z nich. Napokon požadovali 653 061,44 EUR ako náhradu trov konania. ESĽP im priznal spolu 3 628 380 EUR z titulu majetkovej škody aj nemajetkovej ujmy a 197 310 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok nárokov zamietol. Zdroj: https://www.justice.gov.sk/Stranky/aktualitadetail.aspx?announcementID=2297

Ešte odkaz na rozhodovaciu prax ÚS SR (uznesenie I. ÚS 217/2014 zo dňa 7. 5. 2014): Z citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde (ani z iných jeho ustanovení) nevyplýva, že by sťažovateľ, ktorý je sám advokátom, nemusel byť v konaní pred ústavným súdom zastúpený iným advokátom, teda že by nemal povinnosť pripojiť k návrhu na začatie konania splnomocnenie na svoje zastupovanie iným advokátom. Uvedený názor je v súlade so stabilnou rozhodovacou praxou ústavného súdu, podľa ktorej „sa povinnosť právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom vzťahuje aj na advokátov“ (uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 311/05 z 9. novembra 2005 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2005 pod č. 107/2005). K podobným záverom dospel ústavný súd aj vo svojich ďalších rozhodnutiach (III. ÚS 37/02, III. ÚS 14/01, III. ÚS 102/01, I. ÚS 93/02, I. ÚS 125/03, II. ÚS 284/2010, I. ÚS 373/2010).Vzhľadom na to, že ústavný súd upozornil sťažovateľa, že v prípade nepredloženia požadovaného splnomocnenia môže byť jeho sťažnosť odmietnutá, a tiež vzhľadom na to, že sťažovateľ v lehote stanovenej ústavným súdom ani do dňa jej predbežného prerokovania takéto splnomocnenie pre advokáta na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom nepredložil, ústavný súd jeho sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.