ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Plnomocenstvo udelené advokátovi, hoci nie je špecifikované na dovolacie konanie, ale výslovne sa v ňom uvádza, že splnomocniteľ zmocňuje splnomocnenca okrem iného i na „podávanie opravných prostriedkov“, zodpovedá požiadavkám riadne udeleného plnomocenstva sťažovateľom advokátovi i na zastupovanie v dovolacom konaní. Za ústavne udržateľný považuje ústavný súd taký výklad, podľa ktorého pojem opravné prostriedky zahŕňa tak riadne, ako i mimoriadne opravné prostriedky, medzi ktoré radíme i dovolanie. Opačný výklad by podľa názoru ústavného súdu hraničil s právnym formalizmom na úkor ochrany práv sporových strán poskytovanej všeobecnými súdmi. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 348/2020 z 5. novembra 2020 - ZbNaU 36/2020)

Ak tomu nebráni zákonom ustanovená lehota alebo inak generované nebezpečenstvo z omeškania pri rozhodovaní o sťažnosti, zodpovedá poskytnutiu plnej možnosti na uplatnenie práv obvineného (§ 34 ods. 5 Trestného poriadku), aby nadriadený súd alebo na rozhodnutie príslušný orgán činný v trestnom konaní pred svojím rozhodovaním buď akceptoval obvineným alebo jeho obhajcom avizovanú lehotu na dodatočné písomné odôvodnenie už podanej sťažnosti, pokiaľ je taká lehota primeraná okolnostiam prípadu, alebo s adekvátnym odôvodnením určil skrátenú lehotu. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 405/2020 z 27.augusta 2020 - ZbNaU 73/2020)

Aplikácia procesných noriem, ktorá vedie k procesnému rozhodnutiu, je vo svojej podstate na strane jednej nemeritórnym právnym posúdením, no na strane druhej je aj procesným postupom tak, ako ho predpokladá § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. Preto je ústavne neudržateľný právny názor, podľa ktorého je z prieskumu podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku vylúčený prieskum takým rozhodnutí, ktoré namietajú nesprávne právne posúdenie procesných noriem. Práve naopak, § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku je priestorom ochrany tých základných práv, do ktorých bolo zasiahnuté rôznymi nesprávnymi procesnými postupmi a rozhodnutiami. ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 225/2020, tvorba právnej vety: najprávo.sk

R 43/2021 Zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly Lehota na vykonanie daňovej kontroly má objektívny charakter. V prípade nedodržania zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly dochádza k tzv. procesnej preklúzii. Vyplýva to zo slovného spojenia „najviac jeden rok“. Ide o obdobie, počas ktorého môže správca dane realizovať svoju právomoc voči daňovému subjektu. (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2019, sp. zn. 3Sžfk/40/2019)

Zo skutkového stavu tak, ako ho zistil odvolací súd, vyplýva, že žalobca, konajúci prostredníctvom jeho konateľov, udelil plnomocenstvo pani P. M. dňa 13. novembra 2014 a tiež obsahovo totožné plnomocenstvo dňa 30. januára 2015. Tieto plnomocenstvá boli formulované tak, že žalobca splnomocnil pani M. „na zastupovanie Splnomocniteľa na rokovaniach v súvislosti s uzatváraním obchodných zmlúv, na všetky úkony spojené s účasťou na rokovaniach za účelom uzatvárania obchodných zmlúv.“ Zároveň pani M. splnomocnil „na prípravu návrhov na uzatváranie obchodných zmlúv, na dojednávanie podmienok obchodných zmlúv a na podpis obchodných zmlúv a ich prípadných dodatkov, príloh, zmien a súvisiacich dokumentov a úkony s tým spojené, a to všetko v mene Splnomocniteľa.“ Tieto plnomocenstvá boli časovo obmedzené do 31. januára 2015, resp. do 30. júna 2015. Z obsahu predložených plnomocenstiev nemožno dospieť k záveru prijatému súdmi nižšej inštancie, že ide o taký rozsah udelenej plnej moci, ktorá by mala zodpovedať charakteru tzv. generálnej plnej moci, smerujúcej ku kompletnej extrakcii a prenosu oprávnení konateľa - štatutárneho orgánu právnickej osoby, na tretiu osobu. Dovolací súd má za to, že rozsah splnomocnencovho oprávnenia konať za splnomocniteľa v zmysle § 31 ods. 1 OZ tu nebol vymedzený tak, že splnomocnenec môže za spoločnosť robiť všetky právne úkony, ktoré môže robiť spoločnosť, resp. jej konatelia, pričom z gramatickej formulácie udeleného plnomocenstva je zjavné, že ide o druhové, dostatočne presne špecifikované plnomocenstvo dojednávať a uzatvárať obchodné zmluvy (oprávnenie konateľov obchodnej spoločnosti je nepomerne širšie a komplexnejšie). (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Obdo/57/2019 z 22. októbra 2019)

Spoločné konanie za spoločnosť prokuristom a konateľom spoločnosti, nie je podľa Obchodného zákonníka prípustné. Zápis skutočnosti, podľa ktorej prokurista za spoločnosť koná spoločne s aspoň jedným konateľom spoločnosti, by znamenal, že prokurista je v rovnakom postavení, ako konateľ spoločnosti, resp. štatutárnym orgánom spoločnosti, ktorým podľa § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka, nie je. Vyššie uvedené právne závery potvrdzuje aj znenie ustanovenia § 13 ods. 1 vety druhej Obchodného zákonníka, podľa ktorého právnická osoba koná štatutárnym orgánom alebo za ňu koná zástupca. Doslovným výkladom totiž spojka „alebo“ bez akýchkoľvek pochybností vylučuje konanie právnickej osoby štatutárnym orgánom a zástupcom, ktorým je aj prokurista." Najvyšší súd SR, sp. zn. 2 Obdo 44/2020

R 4/2021 Fikcia doručenia spotrebiteľovi. Postúpenie pohľadávky banky. Ustanoveniu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neodporuje a zásade zmluvnej voľnosti zodpovedá aj dohoda spotrebiteľa a veriteľa v spotrebiteľskej zmluve o tom, že pri doručovaní zásielky spotrebiteľovi sa môže uplatniť fikcia doručenia zásielky na poslednú známu adresu spotrebiteľa.

Princíp potencionality príjmov nevyžaduje detailné preukázanie všetkých príjmov povinného, pretože použitím tohto princípu súd podľa charakteru správania sa povinného vymedzuje fiktívny (prezumovaný príjem), ktorý je následne základom pre určenie výživného na dieťa. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2021, sp. zn. 5Cdo/14/2021, zdroj: nsud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)

"Stav, keď v prípade zakladateľskou listinou zakotveného spoločného konania všetkých (dvoch) konateľov jeden konateľ splnomocní iného konateľa na svoje zastupovanie pri všetkých úkonoch spojených s funkciou konateľa, totiž neguje (obchádza) vôľu spoločníka vyjadrenú v zakladateľskej listine, a tým obchádza aj zákon, ktorý práve spoločníkovi (spoločníkom) zveruje určenie spôsobu konania konateľov v mene spoločnosti. Vôľou spoločníka prejavenou v zakladateľskej listine bolo totiž bezvýnimočné spoločné konanie vždy všetkých konateľov spoločnosti. Ak by spoločník chcel prejaviť svoju vôľu, aby v mene spoločnosti konali konatelia samostatne, prejavil by túto svoju vôľu v zakladateľskej listine a následne by sa táto vôľa spoločníka prejavila aj zápisom do obchodného registra. Je preto sporné, či jeden konateľ môže v prípade spoločného konania všetkých (dvoch) konateľov platne splnomocniť druhého konateľa na zastupovanie ,,pri všetkých úkonoch spojených s funkciou konateľa neobmedzene“ a navyše súhlasiť, aby splnomocnenec udelil „plnú moc v rovnakom rozsahu aj tretím osobám“, a tým obísť (pokiaľ ide o spôsob konania konateľov v mene spoločnosti) vôľu spoločníka spoločnosti. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatný právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza. Ako však už ústavný súd uviedol, riešenie otázky platnosti, resp. neplatnosti právneho úkonu (splnomocnenia) patrí do právomoci všeobecných súdov." ÚS SR, I. ÚS 198/09 ________________________ "84. V tomto kontexte pôsobí logický a presvedčivý právny názor prezentovaný sťažovateľom, že ak stanovy spoločnosti určujú, že jej menom musia konať spoločne najmenej dvaja členovia predstavenstva, a zakladajú teda pre každý úkon,ktorý predstavenstvo urobí v mene spoločnosti, povinnosť vzájomnej kontroly a zodpovednosti najmenej dvoch členov predstavenstva, nemožno takúto kontrolu a zodpovednosť vylúčiť tým, že dvaja členovia predstavenstva udelia generálnu plnú moc jednému z nich. Takýto postup by bol v rozpore s právnou úpravou konania štatutárnych orgánov spoločnosti v zákone a v stanovách spoločnosti. To platí o to viac, ak jednou z osôb konajúcich pri udelení „plnej moci“ v mene predstavenstva je sám „splnomocnený“ člen predstavenstva (pozri už citovaný rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29 Odo 1082/2005). 85. Ústavný súd k uvedenému dopĺňa, že ak by akcionári spoločnosti skutočne chceli, aby v jej mene konal samostatne jeden člen predstavenstva (napr. jeho predseda),boli by takýto spôsob konania v mene spoločnosti upravili v stanovách. Avšak ak stanovy určujú, že v mene spoločnosti koná predseda predstavenstva spoločne s ďalším členom predstavenstva, samostatné konanie jedného z nich na základe akéhokoľvek generálneho poverenia či splnomocnenia predstavuje zjavné obchádzanie vôle akcionárov, stanov spoločnosti a v neposlednom rade zákona. K rovnakému záveru dochádza aj časť doktríny (CSACH, K. In: OVEČKOVÁ, O. a kol. Obchodný zákonník. Veľký komentár.I. zväzok. Bratislava : Wolters Kluwer s. r. o., 2017, s. 186 – 187.). 86. Takéto splnomocnenie alebo poverenie dané len jednému členovi predstavenstva je neprípustné tam, kde sa obchádza vôľa akcionárov vyjadrená v stanovách, aby o veciach spoločnosti rozhodovali určité osoby ako kolektívny štatutárny orgán. Limitom sú najmä prípady, kde niet dôvodu na takúto ochranu pred konaním individuálneho zástupcu(napríklad ak je vôľa spoločnosti už riadne vytvorená kolektívnym orgánom a konkrétny člen predstavenstva je splnomocnený len na jej prejav navonok)." ÚS SR, I. ÚS 191/2019

rozsudok v prípade Vavřička a ďalší proti Českej republike ESĽP vo svojom rozsudku zdôraznil, že povinné očkovanie detí, realizované v Českej republike, sleduje legitímny cieľ ochrany zdravia a ochrany práv iných, keďže očkovanie chráni osoby, ktoré ho dostanú, aj osoby, ktoré z medicínskych dôvodov nemôžu byť zaočkované a sú odkázané na kolektívnu imunitu proti závažným nákazlivým ochoreniam. Túto politiku považoval za súladnú s najlepším záujmom dieťaťa. Pri posudzovaní proporcionality tohto opatrenia zohľadnil rozsah a obsah povinného očkovania, existujúce výnimky z tejto povinnosti a existujúce procedurálne záruky. ESĽP nepovažoval pokutu uloženú v jednom z prípadov (celkovo cca 110 EUR) za neprimerane vysokú. Taktiež poukázal na to, že hoci neprijatie detí do materských škôl pre tieto deti znamenalo určitú stratu možností pre ich osobný rozvoj, toto opatrenie malo skôr preventívny, než represívny charakter a bolo dočasné, keďže v okamihu dosiahnutia veku pre povinnú školskú dochádzku nebolo ich prijatie do základnej školy nijako podmienené ich očkovacím statusom. Na základe uvedeného ESĽP usúdil, že sťažovateľmi napadnuté opatrenia, posudzované v kontexte národného systému, boli primerané cieľu, ktorý Česká republika sledovala povinným očkovaním, konkrétne ochranu proti ochoreniam, ktoré môžu predstavovať závažné riziká pre zdravie. ESĽP rozhodol, že práva sťažovateľov podľa článku 8 Dohovoru (právo na rešpektovanie súkromného života) neboli porušené.

Sudcovská koncentrácia konania sa pritom vzťahuje aj na konania, ktoré začali pred 1. júlom 2016 (t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku), keďže prechodné ustanovenie § 470 ods. 2 C. s. p. vo svojej druhej vete vylučuje použitie iba spätnej sudcovskej koncentrácie, čo vychádza z toho, že sporové strany nemožno sankcionovať „do minulosti“, v ktorej právna úprava sudcovskej koncentrácie neexistovala, a nemohla sa ani v niekoľko rokov trvajúcom spore ani rozumne predpokladať, čím je vyjadrený ústavný princíp dôvery subjektov práva v objektívne právo. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Obdo/43/2018 z 26. februára 2019)

Aj keď má strana sporu procesné oprávnenie navrhovať dôkazy, súd nemusí vykonať každý ňou navrhnutý dôkaz, musí však v rozhodnutí vysvetliť, prečo ho nevykonal. Súd môže nevyhovieť návrhu strany na vykonanie dokazovania len z dôvodu, že navrhnutý dôkaz: a) sa týka skutočnosti, ktorá je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania, b) nie je spôsobilý overiť alebo vyvrátiť tvrdenú skutočnosť a c) je vzhľadom na nepochybné výsledky dokazovania vykonaného inými dôkazmi nadbytočný. Pokiaľ tieto dôvody nie sú dané, súd nevyhovením návrhu na vykonanie dokazovania koná spôsobom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku. (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 Cdo 205/2019)

Osobou oprávnenou na náhradu trov konania môže byť len strana sporu. Ust. § 149 ods. 1 O.s.p. (aktuálne § 263 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilného sporového poriadku, pozn.aut.) upravuje tzv. platobné miesto a v konečnom dôsledku sleduje ochranu záujmov advokáta tým, že náhrada trov je vyplácaná na jeho účet. Je však nepochybné, že zo zákona advokát nemá žiadne právo si tieto peniaze ponechať, ani ich zadržať inak, než na základe dohody s klientom, pričom je povinný vykonať vyúčtovanie. Súd prvej inštancie správne právne posúdil, že advokát má právo na odmenu. Toto právo advokátovi však patrí len vo vzťahu voči jeho klientovi. Advokát nemá žiadne právo na odmenu voči tretej osobe, či už ďalším účastníkom konania, osobám zúčastneným na konaní alebo voči súdu v podobe náhrady trov konania. Toto právo na náhradu trov konania má len strana sporu. Keďže Občiansky súdny poriadok, zákon o advokácii a ani žiaden iný predpis, rovnako ani Civilný sporový poriadok nezakotvuje právo advokáta na náhradu trov konania, ktoré vznikli jeho klientovi v konaní pred súdom, nie je právne významná skutočnosť, že sa vedie exekučné konanie v ktorom sú vymáhané aj trovy konania, pretože oprávneným v exekučnom konaní nie je právny zástupca žalovaného z konania ale oprávneným voči povinnému je len žalovaný. Teda je právne bezvýznamné, že táto exekúcia stále prebieha a budú v nej trovy konania vzniknuté v konaní vymáhané. (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14Co/320/2016 zo dňa 26. 4. 2017)

V prípade úspechu žalobcu v konaní pred správnym súdom nemožno v zmysle § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku nárok na trovy právneho zastúpenia žalobcovi odoprieť len z dôvodu, že žalobca je advokátskou kanceláriou. Aj advokátska kancelária má právo dať sa v konaní zastúpiť iným advokátom, preto v prípade úspechu v konaní platí zákonná zásada, že má právo aj na náhradu účelne vynaložených trov právneho zastúpenia. Vzhľadom na právo advokátskej kancelárie dať sa zastúpiť iným advokátom nemožno neúčelnosť vynaložených trov založiť len na skutočnosti, že úspešný účastník je advokátska kancelária, a teda osoba znalá práva, spôsobilá kvalifikovane konať pred správnym súdom. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. februára 2020)

Konkurzný súd nie je oprávnený preskúmavať popretú pohľadávku z iných dôvodov ako tých, ktoré správca uviedol v incidenčnom konaní v popieracom prejave obsiahnutom v zozname pohľadávok. Účelom incidenčného konania je rozhodnúť o tom, či dôvody obsiahnuté v popieracom prejave správcu zodpovedajú skutočnosti a vylučujú pohľadávku z uspokojenia v konkurze tak, ako bola prihlásená. (R 63/2017)

Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým tvorí – ako už bolo spomenuté, jeden celok. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo/40/2018 zo dňa 18.07.2018

Daňová pohľadávka na úrokoch z omeškania vzniká na základe zákona a pri poznaní výšky splatnej dane, dňa jej splatnosti a doby trvania omeškania je táto pohľadávka kvantifikovateľná ku ktorémukoľvek dňu omeškania bez toho, aby bola rozhodnutím správcu dane vyrubená. Právny dôvod i výška takejto pohľadávky pre účely jej prihlásenia v reštrukturalizačnom konaní sú správcovi dane ako veriteľovi známe a preto skutočnosť, že úroky z omeškania neboli vyrubené rozhodnutím, nebráni správcovi dane ich vyčísleniu až do dňa začatia reštrukturalizačného konania a prihláseniu tejto pohľadávky v uvedenom konaní. Rozhodnutie o vyrubení úrokov z omeškania predstavuje autoritatívne potvrdenie výšky pohľadávky a určenie dňa jej splatnosti, pričom má deklaratórnu povahu a slúži predovšetkým na ďalší postup správcu dane pre prípad jej vymáhania. Bez rozhodnutia o vyrubení úrokov z omeškania dlžník nemá sankcionovateľnú právnu povinnosť úrok zaplatiť, z hľadiska práva však niet prekážky, ktorá by bránila správcovi dane uplatneniu takejto pohľadávky prihláškou v reštrukturalizačnom konaní odo dňa jej splatnosti až do začatia reštrukturalizačného konania. (rozsudok veľkého senátu správneho kolégia NS SR z 27. januára 2021, sp. zn. 1Vs/3/2020, zdroj a právna veta: nsud.sk)

Veľký senát NS SR korigoval svoje predošlé rozhodnutie nasledovne: "Trojčlenný senát najvyššieho súdu má povinnosť postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu príslušného kolégia najvyššieho súdu postupom podľa ustanovenia § 48 ods. 1 C.s.p. nie len v situácii, ak sa chce odkloniť od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, ale aj v situácii, kedy pri rozhodovaní o určitej otázke existuje rozdielna rozhodovacia prax najvyššieho súdu. Úlohou veľkého senátu najvyššieho súdu je – nielen rozhodovať v prípade odklonu od skoršej (ustálenej) rozhodovacej praxe najvyššieho súdu – ale predovšetkým zjednocovanie judikatúry samotného najvyššieho súdu." (uznesenie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia NS SR dňa 25. 2. 2021, sp. zn. 1VObdo/1/2020, zdroj a právna veta: nsud.sk)

Proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo zrušené prvoinštančné rozhodnutie a vec vrátená prvej inštancii na ďalšie konanie, nie je prípustné dovolanie podľa CSP § 420 (dovolanie pre vady zmätočnosti). Dovolanie pre vady zmätočnosti je prípustné len proti meritórnemu alebo konečnému rozhodnutiu odvolacieho súdu (R 19/2017) (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 198/2018 z 29.1.2019)

Je nepochybné, že aktuálne znenie § 421 ods. 1 CSP nevyžaduje ako podmienku prípustnosti dovolania, aby právna otázka, ktorá je predmetom dovolania, spĺňala aj podmienku „zásadného právneho významu“. Rovnako ani spôsob vymedzenia dovolacej otázky spočívajúcej v nesprávnom právnom posúdení ( § 432 CSP) neviaže prípustnosť dovolania na existenciu takejto podmienky. Možno povedať, že každá z otázok zakladajúcich prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 CSP spĺňa svojím spôsobom požiadavku zásadného právneho významu, pretože účelom dovolacieho konania je aj usmerňovanie a zjednocovanie rozhodovacej činnosti všeobecných súdov autoritatívnym výkladom právnych noriem. (Nález Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 479/2020-82 z 9. februára 2021)