Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) na neverejnom zasadnutí nálezom sp. zn. PL. ÚS 10/2016 rozhodlo o nesúlade § 446 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) s čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
Návrh na preskúmanie ústavnosti napadnutého zákonného ustanovenia podal Okresný súd Košice I (ďalej len „navrhovateľ“). Sudkyňou spravodajkyňou v tejto veci bola sudkyňa Marianna Mochnáčová.
Navrhovateľ napadol ustanovenie § 446 Občianskeho zákonníka zakotvujúce, že náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.
Podľa názoru navrhovateľa napadnutá právna úprava, priznávajúca náhradu za stratu na zárobku, predstavuje redukované odškodnenie, ktoré popiera princíp náhrady skutočnej majetkovej ujmy poškodeného. Spravodlivému usporiadaniu záväzkových vzťahov vzniknutých zo spôsobenej škody môže podľa názoru navrhovateľa zodpovedať len také usporiadanie vzťahov medzi poškodeným a tým, kto škodu spôsobil, pri ktorom dochádza k úplnému odstráneniu ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného. Takémuto spravodlivému usporiadaniu vzťahov zodpovedal princíp náhrady straty na zárobku v zmysle predchádzajúcej právnej úpravy, podľa ktorej sa poskytlo odškodnenie v rozsahu rozdielu medzi priemerným zárobkom poškodeného pred poškodením a nemocenskými dávkami počas práceneschopnosti. Navrhovateľ tak v konečnom dôsledku kritizuje použitie kritérií právnej úpravy úrazového príplatku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) na posudzovanie straty na zárobku v občiansko-právnych vzťahoch. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ namietal nesúlad napadnutej právnej úpravy s čl. 20 ods. 1 ústavy garantujúcim základné právo vlastniť majetok, ako aj s čl. 12 ods. 1 ústavy zakotvujúcim princíp rovnosti.
Pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný nesúlad s čl. 20 ods. 1 ústavy garantujúcim základné právo vlastniť majetok, ústavný súd najprv pristúpil k porovnaniu náhrady za stratu na zárobku v práve sociálneho zabezpečenia a náhrady za stratu na zárobku v občianskom práve, pričom okrem iného konštatoval, že pracovná neschopnosť vyvolaná pracovným úrazom alebo chorobou z povolania nie je nevyhnutne následkom protiprávneho konania, ale je neželaným právnym stavom, na účel eliminácie ktorého zákonodarca zaviedol inštitút osobitnej zodpovednosti zamestnávateľa podľa § 195 a nasledujúcich Zákonníka práce. Na strane druhej pracovná neschopnosť spätá so stratou na zárobku podľa § 446 Občianskeho zákonníka je výsledkom ujmy spôsobenej na zdraví protiprávnym konaním škodcu. Nejde tu o sociálnu udalosť, ale o ujmu na majetku poškodeného.
Prioritným účelom odškodňovania pracovných úrazov a chorôb z povolania pritom nie je plná kompenzácia vzniknutej ujmy, ale ide skôr o realizáciu pozitívnej povinnosti štátu zabezpečiť fyzickej osobe postihnutej sociálnou udalosťou prostriedky potrebné pre jej ďalší život. Inými slovami, ide tu o primerané hmotné zabezpečenie pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, nie o odškodnenie presne kvantifikovateľného, protiprávnym konaním vyvolaného majetkového znevýhodnenia poškodeného spadajúceho do sféry základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Napriek tejto podstatnej účelovej nezhode oboch komparovaných inštitútov sa však predmetná právna úprava zákona o sociálnom poistení uplatňuje nielen pri dočasnej pracovnej neschopnosti vyvolanej pracovným úrazom či chorobou z povolania, ale aj v prípadoch nespadajúcich do sféry pracovno-právnej regulácie, ktoré má na mysli práve napadnutý § 446 Občianskeho zákonníka.
Následne ústavný súd pristúpil k samotnému prieskumu ústavnej konformity posúdenia základu nároku a sumy náhrady regulovaných v § 446 Občianskeho zákonníka podľa predpisov o sociálnom poistení, pričom po detailnej analýze dospel k záveru, že posúdenie nároku na náhradu straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného i jej sumy podľa právnej úpravy úrazového príplatku nerešpektuje požiadavku, aby tento nárok bol uspokojovaný v súlade s princípom plnej náhrady skutočnej majetkovej škody, teda sumy, ktorú by poškodený dosiahol nebyť pracovnej neschopnosti vyplývajúcej z poškodenia jeho zdravia protiprávnym konaním. Navyše, s ohľadom na príkaz posudzovať i základ nároku podľa § 446 Občianskeho zákonníka kritériami platnými pre úrazový príplatok je reálnou eventualita, že u osôb spôsobilých preukázať reálnu možnosť dosahovania zárobku počas vzniknutej práceneschopnosti, avšak nemajúcich nárok na nemocenské či náhradu príjmu, nebude možné náhradu zárobkovej straty priznať. Z ústavno-právneho hľadiska to znamená, že prostredníctvom § 446 Občianskeho zákonníka zákonodarca použil nástroje formujúce podobu základného práva zaručeného čl. 39 ods. 1 ústavy a odstraňujúce negatívne dôsledky sociálnej udalosti na účel ochrany základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy tak, že nerešpektoval požiadavku dôslednosti a úplnosti ochrany základného práva vlastniť majetok zaručeného osobe postihnutej protiprávnym konaním (škodovou udalosťou). Vychádzajúc z uvedených východísk ústavný súd konštatoval, že napadnuté ustanovenie § 446 Občianskeho zákonníka nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy.
Pokiaľ ide o navrhovateľom namietaný nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 12 ods. 1 ústavy zakotvujúcim princíp rovnosti, ústavný súd vykonal na posúdenie zákazu diskriminácie klasický ústavnoprávny test, na základe ktorého dospel k záveru, že veritelia (poškodení) zo záväzkovo-právneho vzťahu vzniknutého naplnením hypotézy právnej normy zakotvenej v § 446 Občianskeho zákonníka sú znevýhodnení voči iným veriteľom záväzkovo-právnych vzťahov založených majetkovou škodou vyvolanou protiprávnym úkonom, ktorej rozsah je dostatočne objektivizovateľný. Právna úprava nárokov na náhradu ujmy u týchto iných veriteľov je prejavom úsilia zákonodarcu odstrániť ujmu spôsobenú protiprávnym konaním v plnej výške. Napadnuté ustanovenie sa však popísanou ambíciou normotvorcu nevyznačuje. Má totiž za následok, že poškodeným, ktorí počas pracovnej neschopnosti nemajú nárok na náhradu príjmu, resp. nemocenské, neumožňuje domôcť sa akejkoľvek náhrady vzniknutej zárobkovej straty. Ostatným dotknutým poškodeným zasa garantuje náhradu straty na zárobku len v redukovanej výške, a to buď následkom uplatnenia daňovo-odvodových predpisov, alebo aj z dôvodu spojenia s pravidlami verejného sociálneho poistenia, ktoré pri regulácii zodpovedajúcich vymeriavacích základov dávok nemocenského poistenia celkom prirodzene nie sú nastavené tak, aby poškodenému počas práceneschopnosti zaistili príjem dosahujúci spolu s náhradou podľa § 446 Občianskeho zákonníka disponibilný príjem spred škodovej udalosti. Dochádza tak k znevýhodneniu poškodených podľa § 446 Občianskeho zákonníka zo skupiny ostatných porovnateľných majetkovo poškodených v dôsledku civilno-právneho deliktu, a to bez ospravedlniteľného dôvodu, čo je v rozpore s ústavným princípom rovnosti. Vychádzajúc z uvedených východísk ústavný súd konštatoval, že napadnuté ustanovenie § 446 Občianskeho zákonníka nie je v súlade ani s čl. 12 ods. 1 ústavy.
K odôvodneniu predmetného nálezu pripojila odlišné stanovisko sudkyňa Ľudmila Gajdošíková (pozri TU).
Podrobné odôvodnenie predmetného rozhodnutia ústavného súdu je obsiahnuté v odôvodnení samotného nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/2016 (pozri TU), ktorý bol zverejnený v Zbierke zákonov pod č. 25/2019 Z. z..
Zdroj: Ústavný súd SR
ilustračné foto: pixabay.com
