Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 444/2022 prerokoval ústavnú sťažnosť sťažovateľky, ktorá namietala porušenie jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu.
zdroj: ustavnysud.sk
Podstata jej námietok je založená na tvrdení o nerešpektovaní nálezu ústavného súdu v predmetnej veci, ktorým bol krajský súd viazaný, o arbitrárnosti a nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia, pretože krajský súd sa nevysporiadal so zásadnou právnou argumentáciou sťažovateľky, o prekvapivosti napadnutého uznesenia porušujúceho § 382 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) a o nesprávnom právnom posúdení veci v otázke zastavenia exekúcie.
Podľa § 382 CSP ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
Citované ustanovenie má predísť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí. Vychádza z princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ktorý je považovaný za komponent princípov právneho štátu, osobitne princípu právnej istoty. Právna istota okrem iného znamená možnosť subjektov práva predvídať rozhodnutia štátneho orgánu v konkrétnej veci. Zmyslom citovanej právnej úpravy je predchádzanie „prekvapeniu“ účastníkov konania v prípade možného iného právneho posúdenia veci odvolacím súdom bez toho, aby im bolo umožnené vyjadriť sa k použitiu iného ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.
Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre definoval tzv. prekvapivé rozhodnutie, o ktoré ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných zásadne odlišných právnych záveroch ako súd prvej inštancie, pričom zároveň odvolací súd účastníkovi konania neumožní vyjadriť sa k jeho iným (odlišným) právnym záverom, teda účastník konania nemá možnosť právne argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa nejavili ako významné (m. m. II. ÚS 407/2016).
So zreteľom na výsledky konania pred súdom prvej inštancie, ktorý exekúciu s poukazom na § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 uznesením zastavil, keď konštatoval, že sťažovateľka nepreukázala, že nie je daný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017, bolo legitímne očakávanie sťažovateľky, že v odvolacom konaní budú prerokovávané len tie otázky, ktoré viedli okresný súd k prijatiu predmetného právneho záveru. Uvedené platí o to viac, že nálezom č. k. II. ÚS 320/2021-34 ústavný súd zrušil potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu a vrátil mu 2 vec na ďalšie konanie, pričom krajskému súdu uložil identifikovať konkrétny, právnou normou predpokladaný nedostatok, a to či už vo forme existencie neprijateľnej zmluvnej podmienky, alebo konkrétneho obmedzenia, alebo neprípustnosti použitia zmenky, alebo konkrétny rozpor s dobrými mravmi, alebo rozpor so zákonom opodstatňujúci postup podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017.
Krajský súd však napadnuté uznesenie založil na právnom závere, že exekúcia bola zastavená ex lege vydaním upovedomenia o zastavení starej exekúcie, ktorým súdna exekútorka upovedomila sťažovateľku o zastavení starej exekúcie podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/2019 Z. z., pretože uplynula rozhodná doba a z tohto dôvodu odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako nadbytočné, pre vydanie ktorého dôvody zanikli, zrušil.
Krajský súd vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti ku kľúčovej námietke sťažovateľky, že súdna exekútorka jej obratom doručila oznámenie, v ktorom sťažovateľku žiadala, aby na upovedomenie o zastavení exekúcie neprihliadala, keďže bolo nesprávne a na podanom upovedomení netrvá, uviedol, že z obsahu spisu tieto skutočnosti nevyplývali a odvolací súd pri svojom rozhodnutí nemal o tomto oznámení žiadnu vedomosť. Ak by postupoval zákonným spôsobom v súlade s § 382 CSP, k takej situácii by zrejme nedošlo a o podaní súdnej exekútorky by sa z vyjadrenia sťažovateľky dozvedel a vysporiadal by sa s tým v odôvodnení rozhodnutia.
Na tomto základe ústavný súd konštatuje, že ak odvolací súd založil napadnuté uznesenie „nečakane“ na iných právnych záveroch než súd prvej inštancie bez toho, aby vyzval sťažovateľku, aby sa k možnému použitiu ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité a na ktorých založil svoje rozhodnutie, vyjadrila, odňal sťažovateľke právo namietať správnosť (novo zaujatého) právneho názoru odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie nemožno označiť inak ako prekvapivé, nerešpektujúce zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu a jej právo na spravodlivé súdne konanie, preto predmetné uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude krajský súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.
Podrobné odôvodnenie predmetného rozhodnutia ústavného súdu je obsiahnuté v odôvodnení samotného nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 444/2022 z 11. januára 2023, ktorý si môžete stiahnúť TU.
Zdroj: www.ustavnysud.sk (tlačová správa)
