Súdny dvor Európskej únie rozsudkom z 1. októbra 2015 vo veci C‑32/14, ERSTE Bank Hungary Zrt. proti Attilovi Sugárovi v rámci konania o prejudiciálnej otázke predloženej maďarským súdom judikoval vo veci exekučných notárskych zápisníc v kontexte skúmania (ne)prijateľností podmienok v spotrebiteľských zmluvách.
Skutkový stav prípadu:
Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú spoločnosť ERSTE Bank Hungary Zrt. (ďalej len „ERSTE Bank“) a pán Sugár, týkajúceho sa návrhu predloženého pánom Sugárom na zrušenie doložky vykonateľnosti pripojenej k notárskej zápisnici o uznaní dlhu, ktorú pán Sugár podpísal na základe zmluvy o úvere a zmluvy o zriadení hypotekárneho záložného práva uzavretej medzi účastníkmi konania.
Dňa 18. decembra 2007 ERSTE Bank a pán Sugár uzavreli formou notárskej zápisnice zmluvu o úvere týkajúcu sa sumy 30 687 švajčiarskych frankov (CHF), ktorý bol určený na kúpu nehnuteľnosti. Táto zmluva je zabezpečená hypotekárnym záložným právom na túto nehnuteľnosť. Dňa 19. decembra 2007 pán Sugár na základe tejto zmluvy podpísal vyhlásenie o uznaní dlhu v prospech ERSTE Bank vo forme notárskej zápisnice. Zo spisu vyplýva, že tento akt priznáva spoločnosti ERSTE Bank právo odstúpiť od zmluvy o úvere v prípade, ak si pán Sugár nesplní zmluvné záväzky, a pristúpiť k vymáhaniu dlhu vyplývajúceho z tejto zmluvy na základe potvrdenia o výške dlhu, ktoré sama ERSTE Bank vypracuje s uvedením výšky dlhu.
Keďže pán Sugár sa dostal do omeškania so splácaním, ERSTE Bank odstúpila od zmluvy o úvere a požiadala o pripojenie doložky vykonateľnosti na uvedené uznanie dlhu. Dňa 13. decembra 2011 notár, ktorý sa domnieval, že sú splnené právne podmienky, pripojil na tento akt doložku vykonateľnosti, čo malo za dôsledok, že tento akt sa mohol vymáhať v exekúcii a z toho dôvodu sa mu mohla priznať povaha analogická súdnemu rozhodnutiu. Dňa 5. júna 2013 pán Sugár požiadal notára o zrušenie doložky vykonateľnosti, ktorou bola opatrená notárska zápisnica obsahujúca uznanie dlhu súvisiaceho so zmluvou o úvere uzavretou s ERSTE bank, pričom najmä tvrdil, že táto zmluva obsahuje nekalé podmienky. Okrem toho pán Sugár spochybňoval zákonnosť odstúpenia od zmluvy a uvádzal, že doložka vykonateľnosti nariaďovala exekučné vymáhanie záväzkov, ktoré nevyplývali z aktu uznania dlhu. Uviedol tiež, že podal návrh na zastavenie exekúcie a návrh na určenie neplatnosti.
Rozhodnutím z 13. júna 2013 notár zamietol žiadosť o zrušenie doložky vykonateľnosti z dôvodu, že neobsahuje žiadnu vadu, pretože predmetná notárska zápisnica obsahuje uznanie dlhu, meno veriteľa a meno dlžníka, výšku a dôvod dlhu, spôsob jeho splnenia, ako aj lehotu na splnenie. Okrem toho uviedol, že zápisnica uvádzala, že dlh závisí od splnenia podmienky, ako aj dátum jej splnenia. Notár tiež spresnil, že keďže notárske konanie je nesporovým konaním, má iba obmedzenú právomoc posúdenia vo veci dôkazov a nie je oprávnený vyjadriť sa k sporu medzi zmluvnými stranami týkajúcemu sa zákonnosti odstúpenia od zmluvy alebo zmluvných podmienok uvádzaných v zmluve, pretože tieto otázky spadajú do výlučnej právomoci súdov.
Pán Sugár podal na Fővárosi Törvényszék (Súd hlavného mesta Budapešť), žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia notára a doložky vykonateľnosti, ktorá bola podľa jeho názoru pripojená v rozpore so zákonom. Na podporu tejto žaloby najmä uvádza, že uznanie predmetného dlhu obsahuje nekalé podmienky a nesprávne údaje, že suma dlhu je v ňom uvedená v cudzej mene, hoci úver bol poskytnutý vo forintoch a bol určený iba na základe vnútorných údajov ERSTE Bank. Domnieva sa, že pripojenie doložky vykonateľnosti predstavuje zneužitie práva, lebo strana požadujúca exekúciu predkladá jednostranný akt, ktorého platnosť možno preskúmať až v rámci sporového konania.
Vnútroštátny súd spresňuje, že podľa zákona o súdnej exekúcii notár pripája doložku vykonateľnosti na akt, ktorý sa má vykonať, ktorý sa tým stáva exekučným titulom. V konaní o vydaní doložky vykonateľnosti sa však notár obmedzuje na overenie súladu aktu, ktorý sa má vykonať, s formálnymi a hmotnoprávnymi požiadavkami, bez toho, aby mohol skúmať prípadnú nekalosť podmienok zmluvy o úvere, ktorá je podkladom tohto aktu. Spotrebiteľ sa môže dovolávať nekalej povahy zmluvných podmienok len v rámci návrhu na zastavenie alebo obmedzenie exekúcie, čo podľa vnútroštátneho súdu môže odporovať cieľom, ktoré sleduje smernica 93/13.
Právny rámec:
Svojimi otázkami, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 7 ods. 1 smernice 93/13 vykladať v tom zmysle, že mu odporuje vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá dovoľuje notárovi, ktorý v súlade s formálnymi požiadavkami spísal notársku zápisnicu o zmluve medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, opatriť túto zápisnicu doložkou vykonateľnosti alebo odmietnuť zrušenie tejto doložky, keď ani v jednom, ani v druhom štádiu nebolo vykonané preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok uvedenej zmluvy.
Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že tieto otázky sú spojené s tým, že vo vnútroštátnom práve existuje konanie, v ktorom notár na návrh veriteľa môže pripojiť doložku vykonateľnosti na notársku zápisnicu obsahujúcu záväzok dlžníka bez možnosti pristúpiť ku skúmaniu platnosti tohto aktu, s výhradou dodržania obmedzeného počtu formálnych podmienok spojených s obsahom uvedeného aktu, tak ako sú stanovené v § 23/C zákona o súdnej exekúcii. Podľa tohto článku totiž v zápisnici musí byť uvedený záväzok uskutočniť plnenie a protiplnenie, meno veriteľa a meno dlžníka, predmet, výška a dôvod záväzku a napokon spôsob jeho splnenia a lehota na splnenie.
V danom prípade v konaní vo veci samej exekučný titul predstavuje vyhlásenie o uznaní dlhu vo forme notárskej zápisnice, ktorú pán Sugár podpísal v nadväznosti na uzavretie zmluvy o hypotekárnom úvere medzi ním a ERSTE Bank. Pripojenie doložky vykonateľnosti na uvedený akt na základe informácií poskytnutých výlučne veriteľom v skutočnosti umožňuje mimo akéhokoľvek sporového konania pred súdom dosiahnuť nútenú exekúciu zmluvy. Podľa § 31/E ods. 2 zákona o súdnej exekúcii rozhodnutia prijaté notárom s pripojenou doložkou vykonateľnosti vytvárajú rovnaké účinky ako rozhodnutia miestnych súdov.
Zo spisu tiež vyplýva, že na základe § 211 ods. 2 a § 224/A zákona o súdnej exekúcii notár môže zrušiť doložku vykonateľnosti, ak bola pripojená „v rozpore so zákonom“. Napriek tomu, ako to zdôraznila maďarská vláda vo svojich pripomienkach, toto konanie sa netýka platnosti zmluvných podmienok, ale výlučne preskúmania zákonnosti vydania doložky vykonateľnosti. Z toho teda vyplýva, že podľa vnútroštátnej právnej úpravy preskúmanie zmluvných podmienok konkrétnej zmluvy notárom nie je možné ani v rámci konania o vydaní doložky vykonateľnosti, ani v rámci konania o jej zrušení.
V tomto kontexte Súdny dvor už viackrát zdôraznil, že vnútroštátny súd má ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvnej podmienky patriacej do pôsobnosti uvedenej smernice a tým odstrániť nerovnováhu medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, hneď ako je oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri najmä rozsudky Aziz, C‑415/11, EU:C:2013:164, bod 46; Barclays Bank, C‑280/13, EU:C:2014:279, bod 34, ako aj Sánchez Morcillo a Abril García, C‑169/14, EU:C:2014:2099, bod 24).
Súdny dvor tiež rozhodol, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, musí bez toho, aby čakal, že spotrebiteľ podá návrh v tomto smere, vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s výhradou rešpektovania zásady kontradiktórnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok Banif Plus Bank, C‑472/11, EU:C:2013:88, bod 36).
Pokiaľ ide o zjednodušené notárske exekučné konanie, ktorého sa týka konanie vo veci samej, Európska komisia uvádzala, že možnosť notára začať exekučné vymáhanie zmluvy bez toho, aby v rámci konania o pripojení doložky vykonateľnosti alebo v rámci konania o jej zrušení skúmal nekalú povahu rôznych zmluvných podmienok, môže odporovať smernici 93/13, ako ju vykladá judikatúra citovaná v predchádzajúcich bodoch a najmä rozsudky Banco Español de Crédito (C‑618/10, EU:C:2012:349) a Banif Plus Bank (C‑472/11, EU:C:2013:88), pričom ten druhý uvádza aj vnútroštátny súd vo svojej druhej otázke. Podľa Komisie, keďže notárske konanie má podobné účinky ako súdne konanie, notár by v dôsledku toho mal mať tiež právomoc ex offo posúdiť nekalú povahu zmluvných podmienok, ak má k dispozícii všetky skutkové a právne okolnosti potrebné na tento účel.
Ako to však zdôraznil generálny advokát najmä v bodoch 65 až 67 a 72 svojich návrhov, treba konštatovať, že táto judikatúra zapadá do špecifického rámca výkonu súdnej moci a vzhľadom na zásadné rozdiely medzi výkonom súdnej moci a funkcie notára ju nemožno prebrať na notársku funkciu.
Okrem toho treba poznamenať, že smernica 93/13 neobsahuje žiadne ustanovenie týkajúce sa úlohy, ktorú by mohol alebo mal vykonávať notár v oblasti preskúmania nekalých zmluvných podmienok. Táto smernica teda nestanovuje, či je potrebné rozšíriť na notára oprávnenie vykonávať právomoci, ktoré patria priamo do oblasti súdnej moci, za okolností, keď vnútroštátna právna úprava priznáva notárovi právomoc opatriť notársku zápisnicu týkajúcu sa zmluvy doložkou vykonateľnosti a následne túto doložku prípadne zrušiť. Treba teda určiť, či v situácii, ako je situácia v konaní vo veci samej, predmetné vnútroštátne ustanovenia, analyzované v ich kontexte a s prihliadnutím na všetky existujúce opravné prostriedky, môžu zabezpečiť, že existujú primerané a účinné prostriedky, ktoré by zabránili súvislému uplatňovaniu nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľmi, a že takéto zmluvné podmienky nebudú pre nich záväzné, ako to uvádzajú článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13.
Maďarská vláda k tomu najmä uvádza, že zjednodušené exekučné konanie sporné v konaní vo veci samej nevylučuje akékoľvek preskúmanie nekalých podmienok či už zo strany samotných notárov, alebo vnútroštátnych súdov. Treba konštatovať, že vzhľadom na osobitnú dôveru, ktorú vo všeobecnosti spotrebiteľ má voči notárovi v jeho postavení nestranného poradcu, a na skutočnosť, že zápisnice spísané notárom nie sú poznačené neplatnosťou, existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ bude menej obozretný pri spisovaní týchto zápisníc, pokiaľ ide o existenciu nekalých podmienok a dôsledkov zjednodušeného notárskeho exekučného konania, ako je konanie vo veci samej. Okrem toho, ak takéto konanie začal predajca alebo dodávateľ, spotrebiteľ nemusí bez intervencie notára disponovať všetkými potrebnými informáciami, ktoré by ho robili schopným brániť sa pred vnútroštátnymi súdmi v rámci tohto konania.
Pokiaľ ide o právnu úpravu spornú v konaní vo veci samej, treba poznamenať, že podľa § 1 zákona o notároch majú notári za úlohu najmä svojimi radami v konaniach, ktoré patria do ich právomoci, prispievať k pomoci účastníkom, zabezpečujúc pritom rovnosť zaobchádzania s účastníkmi pri výkone ich práv a pri plnení ich povinností s cieľom vyhnúť sa sporom.
Okrem toho podľa znenia § 3 ods. 1 a 2 uvedeného zákona je notár povinný overiť súlad právneho úkonu so zákonom a jeho nekalú povahu a písomne informovať účastníkov, ak zistí skutočnosť vyvolávajúcu pochybnosti. Z týchto údajov vyplýva, že v maďarskom procesnom systéme má notár zrejme oprávnenie, najmä v štádiu spisovania notárskej zápisnice o zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, spočívajúce v úlohe predchádzať nekalým podmienkam v tejto zmluve a že je výslovne povinný zabezpečiť svojimi radami rovnosť zaobchádzania vo všetkých konaniach, ktoré patria do jeho právomoci, vrátane exekučného konania.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že všeobecné ustanovenia zákona o notároch, s výhradou overenia, ktoré má vykonať vnútroštátny súd, zrejme v zásade prispievajú k dodržiavaniu požiadaviek stanovených v článku 6 ods. 1 a článku 7 ods. 1 smernice 93/13.
Ako to zdôraznil generálny advokát v bode 84 svojich návrhov, treba poznamenať, že primerané a účinné prostriedky na ukončenie používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi musia zahŕňať ustanovenia umožňujúce zabezpečiť spotrebiteľom účinnú súdnu ochranu tým, že im poskytnú možnosť napadnúť spornú zmluvu na súde, vrátane fázy jej vymáhania v exekúcii, a to za primeraných procesných podmienok, takže výkon ich práv nebude podliehať podmienkam, najmä lehotám alebo nákladom, ktoré by výkon práv zaručených smernicou 93/13 robili mimoriadne ťažkým alebo prakticky nemožným. Judikatúra Súdneho dvora citovaná v bodoch 41 až 45 tohto rozsudku sa musí uplatniť práve v rámci týchto súdnych konaní.
V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že pán Sugár môže jednak podľa § 209/A ods. 1 občianskeho zákonníka podať žalobu, ktorou napadne platnosť zmluvy, a jednak podať návrh na začatie konania o zastavení alebo obmedzení exekúcie na základe § 369 občianskeho súdneho poriadku. V rámci tohto druhého konania môže spotrebiteľ podľa § 370 občianskeho súdneho poriadku navrhnúť prerušenie exekúcie týkajúcej sa zmluvy spornej v konaní vo veci samej.
Navyše z dôkazov predložených Súdnemu dvoru najmä maďarskou vládou, zdá sa, vyplýva, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu, že napriek zneniu § 369 a 370 občianskeho súdneho poriadku vnútroštátne súdy môžu a musia v rámci takých konaní preskúmať nekalú povahu zmluvných podmienok a v súlade s § 163 tohto poriadku a s judikatúrou Kúrie (Najvyšší súd) ex offo prihliadnuť na zjavnú neplatnosť v prípadoch, ak ju možno zistiť na základe dostupných dôkazov. Hoci smernica 93/13 v sporoch, v ktorých proti sebe stoja predajca alebo dodávateľ a spotrebiteľ, ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý o týchto sporoch rozhoduje, povinnosť konať aktívne a nezávisle od samotných zmluvných strán (rozsudky Asbeek Brusse a de Man Garabito, C‑488/11, EU:C:2013:341, bod 39 a citovaná judikatúra, ako aj Pohotovosť, C‑470/12, EU:C:2014:101, bod 40 a citovaná judikatúra), dodržiavanie zásady efektivity nemôže v plnej miere nahradiť úplnú nečinnosť dotknutého spotrebiteľa (pozri v tomto zmysle rozsudok Kušionová, C‑34/13, EU:C:2014:2189, bod 56).
V dôsledku toho skutočnosť, že spotrebiteľ sa môže dovolávať ochrany legislatívnych ustanovení o nekalých podmienkach, až keď začne konanie pred súdom, sa nemôže sama osebe, v rozpore s tým, čo uvádza Komisia, považovať za odporujúcu zásade efektivity. Účinná súdna ochrana zaručená smernicou 93/13 totiž vychádza z predpokladu, že na vnútroštátne súdy sa najprv obráti jedna zo zmluvných strán.
Vnútroštátnemu súdu, ktorý ako jediný má priame vedomosti o procesných podmienkach žaloby vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku a ktorý je sám príslušný na výklad vnútroštátneho práva, však prislúcha posúdiť, či za okolností konania vo veci samej tieto podmienky zaručujú účinnú súdnu ochranu spotrebiteľa.
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy súdny dvor na položenú otázku odpovedal tak, že: Článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa majú vykladať v tom zmysle, že im neodporuje vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá dovoľuje notárovi, ktorý v súlade s formálnymi požiadavkami spísal notársku zápisnicu o zmluve medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, opatriť túto zápisnicu doložkou vykonateľnosti alebo odmietnuť zrušenie tejto doložky, keď ani v jednom, ani v druhom štádiu nebolo vykonané preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok uvedenej zmluvy.
Poznámka: Rozsudok je zverejnený v upravenej (skrátenej) verzii. Celý text rozsudku nájdete TU.
Spracoval: Tomáš Čentík
Zdroj: curia.europa.eu
ilustračné foto: pixabay.com
