Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudky v prípadoch Krahulec proti Slovenskej republike, Rudolfer proti Slovenskej republike a Bukovčanová a ďalší proti Slovenskej republike. Všetky tri prípady sa týkajú systému regulovaného nájomného. Na ESĽP sa sťažovatelia obrátili ešte v roku 2007 a sťažovali sa na porušenie ich práva na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v dôsledku uplatňovania regulácie nájomného na byty, ktoré vlastnia. Súd skonštatoval porušenie článku 1 Protokolu č. 1 a priznal šiestim sťažovateľom 405 800 EUR ako náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Za trovy konania im celkovo priznal 7 000 EUR.
Sťažovatelia sú vlastníkmi bytových domov v Bratislave – Starom meste, v Bratislave – Ružinov a v Piešťanoch. Na byty v týchto bytových domoch sa uplatňovala alebo stále uplatňuje regulácia nájomného a nie je možné ich prenajímať za trhových podmienok. Sťažovatelia v týchto prípadoch predovšetkým tvrdili, že zásah do ich práva na pokojné užívanie majetku v podobe regulácie nájomného na nich uvalil neprimerané bremeno, pre ktoré neexistovalo žiadne opodstatnenie. Ďalej tvrdili, že v rozpore s článkom 13 Dohovoru nemali k dispozícii žiaden účinný prostriedok nápravy.
Rozhodnutiami zo 7. júna 2011 a 4. januára 2012 ESĽP po preskúmaní stanovísk vlády a sťažovateľov vyhlásil tieto sťažnosti za čiastočne prijateľné. Odmietol námietku týkajúcu sa údajnej neexistencie prostriedku nápravy podľa článku 13 Dohovoru, a to z dôvodu, že namietaný zásah do práv sťažovateľov vyplýva priamo zo zákona a Dohovor nevyžaduje existenciu prostriedku nápravy v takejto situácii.
V rozsudkoch Rudolfer proti Slovenskej republike a Bukovčanová a ďalší proti Slovenskej republike ESĽP z procesných dôvodov odmietol časti sťažností týkajúce sa tých bytov, vo vzťahu ku ktorým sa regulácia nájomného prestala uplatňovať viac ako šesť mesiacov pred podaním sťažností.
Pokiaľ ide o podstatu sťažností, ESĽP odkázal na svoj rozsudok v prípade Bittó a ďalší proti Slovenskej republike z 28. januára 2014, v ktorom už posúdil slovenský systém regulácie nájomného ako kontrolu užívania majetku, ktorá má právny základ v príslušných právnych predpisoch. Akceptoval argumentáciu vlády v tomto smere a uznal, že systém regulácie nájomného sleduje legitímny cieľ – sociálnu politiku štátu, je teda „v súlade so všeobecným záujmom“. Ďalej sa zaoberal primeranosťou tohto opatrenia. Význam pripisoval najmä skutočnosti, že tento systém bol zavedený po páde komunistického režimu, v období transformácie ekonomiky, a to s cieľom ochrany nájomníkov v bytoch, ktoré boli vrátené pôvodným vlastníkom. Tiež považoval za podstatné, že štát uskutočňoval legislatívne zmeny umožňujúce zvýšenie regulovaného nájomného a napokon jeho zrušenie, ktorých cieľom bolo zmierniť dopad regulácie na vlastníkov bytov. Na druhej strane ESĽP považoval za významné, že regulácia nájomného sa uplatňuje už viac ako dvadsať rokov, pričom na väčšinu dotknutých bytov sa vzťahuje počas celého tohto obdobia. V tejto súvislosti si tiež všimol, že vláda viackrát avizovala dereguláciu nájomného, pričom tieto plány boli vždy odložené. ESĽP konštatoval, že pre posúdenie tohto prípadu je dôležitý najmä skutočný dopad regulácie nájomného. V tomto ohľade vzal do úvahy rozdiel medzi najvyšším možným regulovaným nájomným a trhovým nájomným vo vzťahu k dotknutým bytom. Aj keď sa tvrdenia strán k tejto otázke líšili, ESĽP konštatoval, že regulované nájomné je podstatne nižšie ako trhové nájomné za porovnateľné byty, na ktoré sa regulácia nevzťahuje a dospel k záveru, že v tomto prípade neboli zohľadnené záujmy sťažovateľov vrátane ich práva na dosahovanie výnosov z majetku. Podľa názoru ESĽP, štátne orgány v tomto prípade nedodržali spravodlivú rovnováhu medzi všeobecným záujmom spoločnosti a ochranou majetkových práv sťažovateľov, v dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku sťažovateľov, zaručeného článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru.
ESĽP napokon uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že pred ním v súčasnosti prebieha konanie o ďalších 19 podobných sťažnostiach, týkajúcich sa 239 sťažovateľov a z dôvodov popísaných v rozsudku Bittó a ďalší proti Slovenskej republike (štátom uskutočnené legislatívne opatrenia neriešia situáciu existujúcu pred ich zavedením), štát bude v zmysle článku 46 Dohovoru povinný uskutočniť ďalšie opatrenia, predovšetkým osobitný prostriedok nápravy, ktorý umožní získať náhradu škody za zistené porušenie.
Pokiaľ ide o otázku spravodlivého zadosťučinenia, sťažovateľ v prípade Krahulec požadoval 328 000 EUR ako majetkovú škodu do roku 2011, 25 000 EUR ako nemajetkovú ujmu a 3 580,91 EUR ako náhradu trov konania. ESĽP mu priznal 64 800 EUR z titulu majetkovej škody aj nemajetkovej ujmy a 3 000 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Sťažovateľ v prípade Rudolfer požadoval 428 585,40 EUR ako majetkovú škodu do roku 2011, 40 000 EUR ako nemajetkovú ujmu a 2 323,58 EUR ako náhradu trov konania. ESĽP mu priznal 158 900 EUR z titulu majetkovej škody aj nemajetkovej ujmy a 2 000 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Štyria sťažovatelia v prípade Bukovčanová a ďalší požadovali spolu 468 174 EUR ako majetkovú škodu do roku 2011, 60 000 EUR ako nemajetkovú ujmu a 2 323,57 EUR ako náhradu trov konania. ESĽP im priznal spolu 182 100 EUR z titulu majetkovej škody aj nemajetkovej ujmy a 2 000 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov. Zvyšok nárokov zamietol.
V tejto súvislosti odkazujeme na článok zaoberajúci sa regulovaným nájomným TU.
Zdroj: Ministerstvo spravodlivosti SR
ilustračné foto: pixabay.com
