Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vyhlásil rozsudok v prípade Adam proti Slovenskej republike. Sťažovateľ podal sťažnosť 22. októbra 2012 a namietal v nej zlé zaobchádzanie počas zadržania na policajnej stanici a nedostatočné vyšetrenie jeho tvrdení o zlom zaobchádzaní na vnútroštátnej úrovni v rozpore s článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, neexistenciu účinného prostriedku nápravy podľa článku 13 Dohovoru a diskrimináciu v rozpore s článkom 14 Dohovoru. Súd skonštatoval porušenie článku 3 Dohovoru v jeho procesnej časti a priznal sťažovateľovi 1 500 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 3 000 EUR ako náhradu trov konania.
Sťažovateľ rómskeho pôvodu mal v čase udalostí, ktoré boli predmetom sťažnosti, 16 rokov. Bol spolu s dvoma priateľmi zastavený policajnou hliadkou pre podozrenie, že krátko predtým napadli 12-ročného chlapca a zobrali mu mobilný telefón. Následne bol sťažovateľ predvedený na obvodné oddelenie Policajného zboru. Sťažovateľ a jeho dvaja spoločníci boli obvinení z lúpeže a sťažovateľ bol prepustený. Sťažovateľ podal sťažnosť proti rozhodnutiu o vznesení obvinenia, tvrdiac, že sa na útoku nezúčastnil, a že útok mal uskutočniť jeho maloletý spoločník sám, k čomu sa tento i priznal. Sťažnosti bolo vyhovené a uznesenie o vznesení obvinenia voči sťažovateľovi bolo zrušené. Sťažovateľ podal následne na ministerstvo vnútra trestné oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa policajtmi z dotknutého policajného oddelenia. Tvrdil, že bol zadržiavaný na policajnej stanici celú noc bez toho, aby si mohol oddýchnuť, sadnúť alebo ľahnúť, bez poskytnutia jedla alebo pitia, a že bol vystavený psychickému nátlaku a fyzickému násiliu s cieľom prinútiť ho k priznaniu. Trestné oznámenie prešetrovala v časti Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR a následne Generálna prokuratúra SR, ktoré ho napokon odmietli a v časti príslušné okresné riaditeľstvo Policajného zboru, ktoré rovnako nenašlo pochybenia v postupe dotknutých policajtov. Sťažovateľ sa pred podaním sťažnosti na ESĽP obrátil aj na ústavný súd. Ten 10. apríla 2012 odmietol jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú. Mal za to, že sťažovateľ nemá zákonné právo na trestné stíhanie tretej osoby, a že trestné oznámenie v sebe zahŕňa len právo na jeho dôsledné preskúmanie. Tiež konštatoval, že sťažovateľ sa nesťažoval na zlé zaobchádzanie pred vyšetrovateľom, ani v sťažnosti podanej proti uzneseniu o vznesení obvinenia.
Sťažovateľ v sťažnosti na ESĽP tvrdil, že na policajnej stanici bol podrobený zaobchádzaniu, ktoré je v rozpore s článkom 3 Dohovoru. Rovnako podľa neho nebolo v súlade s článkom 3 Dohovoru nasledujúce vyšetrovanie na základe jeho sťažností, pretože nebolo účinné a nezávislé a príslušné orgány nekonali z vlastnej iniciatívy. Namietal tiež nedostatočne účinnú právnu ochranu v rozpore s jeho právom podľa článku 13 Dohovoru. Napokon sťažovateľ tvrdil, že na Slovensku boli známe viaceré prípady policajného násilia na Rómoch počas ich predvádzania a zadržania, a že zaobchádzanie polície s ním bolo ovplyvnené jeho rómskym pôvodom v rozpore s článkom 14 Dohovoru.
Vo svojom rozsudku ESĽP uviedol, že sťažovateľove tvrdenia ohľadom zlého zaobchádzania sú všeobecné a nie sú podložené žiadnymi dôkazmi, kým listinné dôkazy, ktoré predložila vláda, sa zdajú byť podrobné a systematické. ESĽP konštatoval, že vysvetlenie udalostí tvoriacich podstatu sťažnosti, ktoré poskytla vláda, je hodnoverné. Na základe toho nepovažoval za preukázané, že sťažovateľ bol vystavený fyzickému násiliu počas predbežného vypočúvania, ako to tvrdil. Usúdil, že nemožno dospieť k záveru, že sťažovateľ bol vystavený zlému zaobchádzaniu a rozhodol, že článok 3 Dohovoru v jeho hmotnej časti nebol porušený.
Pokiaľ ide o procesnú časť článku 3 Dohovoru, ESĽP uviedol, že príslušné orgány namiesto vyšetrovania sťažovateľových tvrdení o zlom zaobchádzaní z vlastnej iniciatívy preniesli dôkazné bremeno na sťažovateľa. ESĽP ďalej vnútroštátnym orgánom vytkol, že neboli vykonané žiadne kroky s cieľom odstrániť rozpory vo verziách ohľadom sťažovateľovho zranenia, ku ktorému podľa neho došlo v dôsledku bitia zo strany policajtov. Ďalej poukázal na to, žesťažovateľovo trestné oznámenie, týkajúce sa neinformovania jeho právnych zástupcov o jeho zadržaní, neposkytnutia vody a jedla počas jeho zadržania a jeho nevypočutia ihneď po zatknutí, bolo bez ďalšieho vysvetlenia zamietnuté s odôvodnením, že orgány činné v trestnom konaní sa nedopustili pochybenia, a rovnako tejto časti jeho sťažnosti nevenoval pozornosť ani ústavný súd. ESĽP skonštatoval porušenie článku 3 Dohovoru v jeho procesnej časti.
ESĽP ďalej nepovažoval za potrebné samostatne posudzovať námietku podľa článku 13 Dohovoru. Čo sa týka sťažovateľovej námietky diskriminácie podľa článku 14 Dohovoru, ESĽP dospel k záveru, že sťažovateľove obvinenia majú len všeobecný a vágny charakter, a neobsahujú žiadne konkrétne znaky, ktoré by bolo možné pričítať policajtom zainteresovaným do sťažovateľovho prípadu alebo ktoré by bolo možné nejakým spôsobom spojiť s individuálnymi okolnosťami jeho prípadu. ESĽP preto dospel k záveru, že sťažovateľ na prvý pohľad nepredložil skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že zaobchádzanie s ním počas jeho zadržania a následné vyšetrovanie boli diskriminačné. Túto námietku ESĽP zamietol ako zjavne nepodloženú.
Pokiaľ ide o spravodlivé zadosťučinenie, sťažovateľ požadoval 15 000 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 5 570,28 EUR ako náhradu trov konania. ESĽP mu priznal 1 500 EUR ako náhradu nemajetkovej ujmy a 3 000 EUR ako náhradu nákladov a výdavkov.
Zdroj: www.justice.gov.sk
Ilustračné foto: pixabay.com
