ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Ustanovenie § 21 sa dotýka pomerne živo diskutovanej zásady nebis in idem, a to tým, že ju vyjadruje ako „vzťah ku konaniu o správnom delikte“ a uchopuje ju prostredníctvom procesných inštitútov litispendencie a prekážky (právoplatne) rozhodnutej veci (res iudicata).

Správne delikty predstavujú, popri priestupkoch, disciplinárnych deliktoch a pod. osobitný druh administratívneho deliktu. Páchateľom správneho deliktu môže byť aj právnická osoba, resp. častokrát sú v zákonoch koncipované ako delikty právnických osôb. Zodpovednosť za správne delikty sa vyvodzuje v rámci formalizovaného procesu, ktorý nie je ničím iným ako špecifickým druhom správneho konania, ktoré ma sankčný charakter. Zákon o trestnej zodpovednosti právnických osôb toto konanie nazýva „konaním o správnom delikte“ a treba ním rozumieť akékoľvek konanie o správnom delikte právnickej osoby bez ohľadu na to, ako je formálne nazvané v osobitných zákonoch.

O vzťahu trestného konania proti právnickej osobe a konania o správnom delikte právnickej osoby možno hovoriť vtedy, ak je daná totožnosť skutku a totožnosť páchateľa. Tieto dva pojmy sú z hľadiska správnej aplikácie § 21 určujúce. Ide o pojmy, ktorými sa dlhodobo zaoberá ako právna veda, tak aj aplikačná prax, čo ilustruje pomerne bohatá judikatúra vnútroštátnych súdov, i Európskeho súdu pre ľudské práva.

Miera kolízií konania podľa toho zákona a zákonov upravujúcich správne delikty vrátane konania o nich je ovplyvňovaná aj rozsahom trestnej zodpovednosti právnických osôb, ktorý určuje § 3. S prihliadnutím na prípadné rozšírenie trestnej zodpovednosti právnických osôb dopĺňaním ďalších skutkových podstát do § 3 sa potenciálne zvyšuje pravdepodobnosť týchto kolízií.

Ustanovenie odseku 1 upravuje litispendenciu, t.j. nemožnosť viesť konanie o správnom delikte, ak prebieha proti tej istej právnickej osobe trestné konanie o tom istom skutku. Podstata právnej úpravy spočíva v tom, že zákon teda preferuje trestné konanie pred konaním o správnom delikte.

Slovné spojenie „prebiehalo konanie“ je potrebné vykladať tak, že konanie o správnom delikte nemožno ani začínať po začatí trestného stíhania a v čase jeho trvania a súčasne, že začatie trestného stíhania proti právnickej osobe bráni tomu, aby konanie o správnom delikte pokračovalo, ak už bolo začaté pred začatím trestného konania. Tento záver odôvodňuje aj pravidlo v odseku 3, ktoré zabezpečuje to, že správny orgán, resp. orgán, ktorý koná a rozhoduje o správnom delikte, nepríde o lehotu, ak je táto ustanovená osobitným predpisom ako lehota, v ktorej musí byť začaté konanie o správnom delikte, alebo musí byť uložená sankcia pod hrozbou zániku zodpovednosti za správny delikt. 

Dôležitým momentom právnej úpravy je možnosť uloženia nútenej správy alebo iného opatrenia na nápravu podľa osobitného predpisu. Tento dovetok v odseku 1 umožňuje teda uplatniť niektoré opatrenia „netrestného“ charakteru. S prihliadnutím na odkaz v poznámke pod čiarou ide najmä o opatrenia, ktoré môže realizovať napr. Národná banka Slovenska v rámci dohľadových oprávnení, ktoré jej zveruje zákon.

Ustanovenie odseku 2 upravuje prekážku rozhodnutej veci (res iudicata) a bráni tomu, aby o tom istom skutku tej istej právnickej osoby, o ktorom sa už rozhodlo v konaní o správnom delikte, sa začínalo alebo viedlo trestné stíhanie, a teda aby sa o ňom rozhodlo znovu (zásada nebis in idem). Ustanovenie § 21 ods. 2 tak zároveň koncipuje osobitný – obligatórny – dôvod zastavenia trestného stíhania. Podľa dôvodovej správy „V zmysle ustálenej judikatúry európskych súdov sa taktiež navrhuje, aby právoplatné rozhodnutie v správnom konaní voči právnickej osobe, vydané pre ten istý skutok tvorilo prekážku veci rozhodnutej, pokiaľ takéto rozhodnutie nebolo predpísaným spôsobom zrušené.“

V tejto súvislosti je namieste vymedziť vzťah § 21 ods. 2 TZPO a § 215 ods. 2 písm. b) TP, podľa ktorého „Prokurátor môže zastaviť trestné stíhanie, ak o skutku obvineného bolo už právoplatne rozhodnuté disciplinárne iným orgánom alebo orgánom príslušným na konanie o priestupku alebo o inom správnom delikte, cudzozemským súdom alebo iným cudzozemským orgánom príslušným na konanie o trestnom čine, priestupku alebo o inom správnom delikte a toto rozhodnutie možno považovať za dostačujúce,“ Predchádzajúce postihnutie v konaní o správnom delikte je v intenciách zákona o trestnej zodpovednosti právnických osôb obligatórnym dôvodom pre zastavenie trestného stíhania. Na strane druhej Trestný poriadok chápe ten istý dôvod ako fakultatívny dôvod pre zastavenie trestného stíhania („Prokurátor môže zastaviť trestné stíhanie...“). Kolíziu týchto ustanovení je potrebné riešiť podľa pravidla vyjadreného v § 1 ods. 2,  prednosť teda má právna úprava podľa § 21 ods. 2 ako osobitná úprava vo vzťahu k § 215 ods. 2 písm. b) TP, nakoľko lex specialis ustanovuje odlišný postup ako lex generalis. Rovnaký záver platí aj pre § 215 ods. 2 písm. c) TP.

Rozhodnutiu o správnom delikte treba rozumieť ako rozhodnutiu, ktorým bola vyslovená vina, ale aj „oslobodzujúcemu“ rozhodnutie, resp. rozhodnutiu, ktorým sa skončilo konanie o správnom delikte.

Ak prekážka rozhodnutej veci odpadne, možno začať trestné stíhanie proti právnickej osobe; k tomu pozri dikciu „a toto rozhodnutie nebolo zrušené“. Zrušenie právoplatného rozhodnutia o správnom delikte možno docieliť mimoriadnymi opravnými prostriedkami, ktoré upravuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, príp. v rámci správneho súdnictva.

Vzhľadom na vzťah trestného stíhania proti právnickej osobe a konania o správnom delikte právnickej osoby (odseky 1 a 2) je namieste riešiť otázku plynutia lehôt, ktorých uplynutím dochádza k zániku zodpovednosti za správny delikt. Zákonodarca túto otázku rieši tak, že volí koncept nezapočítania času, počas ktorého sa viedlo trestné konanie pre ten istý skutok do takejto lehoty. To znamená, že začatím trestného stíhania sa prerušuje plynutie lehoty pre zánik zodpovednosti právnickej osoby za správny delikt. Po skončení trestného stíhania pokračuje plynutie tejto lehoty. Nejde teda o koncept, ktorý by zakladal novú lehotu na vyvodenie zodpovednosti za správny delikt.