ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Vzhľadom na podmienku scudzenia pôdy v budúcnosti je zrejmé, že právo na náhradu nie je  obmedzené   len   na   osoby   ustupujúcich   dedičov,  ale sa týka aj ich  právnych nástupcov, a tomuto právu zodpovedajúca povinnosť poskytnúť náhradu sa netýka  len  toho  dediča, ktorému pripadla pôda do výlučného vlastníctva, ale aj tých jeho právnych nástupcov, ktorí sa stanú jej vlastníkmi a pripadne im náhrada  za pôdu v prípade jej scudzenia.

(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 96/2000 zo dňa 26. novembra 2003)

V prípade posudzovania dôvodnosti použitia výpovedného dôvodu v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce súd skúma, či organizačná zmena urobila zamestnanca nadbytočným. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ, súd nie je v zásade oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Ak žalujúci zamestnanec v žalobe o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru (pre ,nadbytočnosť') preukáže také skutkové okolnosti, ktoré objektívne nasvedčujú existencii diskriminácie zamestnávateľom pri výbere jeho osoby ako nadbytočnej spomedzi viacerých zamestnancov, potom je súd oprávnený preskúmavať výber zamestnanca zamestnávateľom a okolnosti, za ktorých k nemu došlo; dôkazné bremeno zaťažuje žalovaného zamestnávateľa, ten musí preukázať, že z jeho strany nedošlo voči nadbytočnému zamestnancovi k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Cdo 1085/2015 zo dňa 1. októbra 2017)

I. Aj v prípade odstránenia vád diela treťou osobou určenou objednávateľom za predpokladu, že zhotoviteľ vady diela neodstránil ani v dodatočnej primeranej lehote, má objednávateľ voči zhotoviteľovi právo na zľavu z ceny diela podľa ustanovenia § 564 v spojení s ustanovením § 439 ods. 1 Obchodného zákonníka.

II. Ak náklady objednávateľa účelne a predvídateľne vynaložené na odstránenie vád treťou osobou určenou objednávateľom prevyšujú zľavu z ceny diela, predstavujú tieto náklady v rozsahu prevyšujúcom zľavu z ceny diela nárok objednávateľa na náhradu škody voči zhotoviteľovi podľa ustanovenia § 440 ods. 1 a ods. 2 Obchodného zákonníka.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. mája 2020, sp. zn. 3Obdo/3/2020 - publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod R 59/2020)

Záväzné stanovisko dotknutého orgánu nepodlieha súdnemu prieskumu, nakoľko ide o opatrenie, ktorým nebolo trvalým spôsobom zasiahnuté do subjektívnych práv žalobcu, a preto až konečné meritórne rozhodnutie vo veci samej, vydané v územnom, príp. stavebnom konaní, bude následne možné podrobiť súdnemu prieskumu správnym súdom.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. júla 2019, sp. zn. 8Sžk/4/2018 - publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod R 70/2019)

Pokyny k zajištění bezpečnosti a ochrany zdraví při práci jsou definovány jako konkrétní pokyny dané zaměstnanci vedoucími zaměstnanci, kteří jsou mu nadřízeni. Kromě toho, že je akcentována konkrétnost pokynu, nejsou předepsány žádné další náležitosti jak co do formy, tak co do obsahu. Právní relevanci proto má jakýkoli výslovný pokyn, ať je již učiněn písemně, nebo ústně, bez ohledu na svoji expresívnost, anebo na to, do jaké míry odpovídá jeho obsah pravidlům společenských konvencí. Korektním pokynem k zajištění bezpečnosti a ochrany zdraví při práci proto mohl být (byl-li učiněn) i pokyn předáka P. (doslovně k***a, nelezte tam na ty světlíky, můžete sletět ), neboť tím stanoví pro podřízené závazný způsob chování a vysvětluje důvod svého pokynu. Je samozřejmé, že pokyn má být vydán předem, nikoliv až ve chvíli, kdy již nějaký úrazový děj probíhá; není však na závadu, je-li vydán ve chvíli, kdy nebezpečí může hrozit, a smyslem pokynu je tomuto nebezpečí předejít. Pokyny k zajištění bezpečnosti a ochrany zdraví při práci proto nelze chápat jen jako nějaké formalizované abstraktní poučování o pravidlech chování v situacích, které teoreticky mohou (ale nemusí) v budoucnu nastat, nýbrž také jako praktickou reakci, jejímž smyslem je usměrnit jednání podřízených tak, aby se vyhnuli možnému nebezpečí, které by v průběhu výkonu práce při jiném způsobu chování mohlo jinak reálně hrozit.

(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 4. septembra 2012, sp. zn. 21Cdo/2141/2011)

I. Z ustanovenia § 32 ods. 18 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii nevyplýva záver, že by pohľadávky priznané rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci nemali podliehať preskúmavaniu zo strany správcu. Správca je v prípade zistenia spornosti povinný poprieť aj pohľadávku priznanú rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci.

II. Dôvodom pre účinné popretie pohľadávky priznanej rozhodnutím súdu alebo iného orgánu verejnej moci môžu byť len skutočnosti, ktoré nastali po vydaní rozhodnutia. Skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním rozhodnutia, nemôžu byť dôvodom pre popretie judikovanej pohľadávky, nakoľko ich posúdenie patrilo do právomoci orgánu, ktorý rozhodnutie vydal.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. novembra 2018, sp. zn. 3Obdo/61/2018 -  publikované v Zbierke stanovísk NS a súdov SR pod R 53/2019)

Ochrana dobrej viery nadobúdateľa záložného práva totiž môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva nedbalého či ľahkomyseľného vlastníka pri rešpektovaní princípu proporcionality, ktorý vyžaduje, aby zásahy do základného práva na legitímne očakávanie boli minimalizované na čo najnižšiu možnú mieru, čo sa nestalo. Poskytnutie prednosti jednému z obidvoch požiadaviek tak musí vyjsť zo starostlivého skúmania individuálnych okolností tohto prípadu a - s ohľadom na zásadu nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet - s náležitým a prísnym hodnotením dobrej viery každého nasledujúceho nadobúdateľa vecného (záložného) práva. Najskôr je nutné nájsť praktickú zhodu medzi obidvomi protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z obidvoch, a len ak to možné nie je, potom riešiť vec tak, aby výsledok bol zlučiteľný so všeobecnou predstavou spravodlivosti či inou ústavnou hodnotou alebo princípom.

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. januára 2020, sp. zn. 4Cdo/95/2019)

I. K blan­ket­ní stíž­nos­ti se Ústav­ní soud vy­jádřil v ná­le­zu ze dne 8. 8. 2017, sp. zn. Pl. ÚS 32/16, v němž řešil, mi­mo ji­né, otáz­ku, zda lze po­va­žo­vat za sou­lad­nou s ús­tav­ním pořád­kem část us­ta­no­ve­ní § 143 od­st. 1 tres­tní­ho řádu, v níž se sta­no­ví, že stíž­nost je nut­no po­dat do tří dnů od ozná­me­ní us­ne­se­ní. Dospěl přitom k zá­věru, že tříden­ní lhů­ta je z ús­tavněpráv­ní­ho hle­dis­ka ak­cep­to­va­tel­ná, nic­méně je třeba, aby or­gá­ny čin­né v tres­tním říze­ní při roz­ho­do­vá­ní o stíž­nos­ti šetři­ly pod­sta­tu a smysl zá­klad­ních práv a svo­bod, a že je je­jich po­vin­nos­tí za­jis­tit, aby by­lo na zá­kon­né úrov­ni res­pek­to­vá­no prá­vo stěžo­va­te­le na ob­ha­jo­bu. Ústav­ní soud v té­to sou­vis­los­ti kon­sta­to­val, že je-li po­dá­na blan­ket­ní stíž­nost, v níž si stěžo­va­tel (ob­háj­ce) vy­hra­dil lhůtu pro je­jí od­ůvodnění, lze na or­gán roz­ho­du­jí­cí o stíž­nos­ti klást po­ža­da­vek, aby buď­to upo­zor­nil stěžo­va­te­le (ob­háj­ce) na nepřiměřenost jím navr­že­né lhů­ty a sta­no­vil mu na­mís­to to­ho lhůtu přiměřenou, ne­bo aby vy­čkal doplnění stíž­nos­ti. Pou­ze vý­ji­mečně, kdy ak­tuál­ní pro­ces­ní si­tua­ce ji­ný pos­tup neu­mož­ňu­je, může or­gán o stíž­nos­ti roz­hod­nout bez dal­ší­ho.

II. V ny­ní pro­jed­ná­va­né věci je zřej­mé, že for­mu­la­ce, kte­rou pou­žil ob­háj­ce ja­ko vý­hra­du doplnění blan­ket­ní stíž­nos­ti "ve lhůtě de­se­ti dnů od kon­zul­ta­ce se stěžo­va­te­lem a od sez­ná­me­ní se se spi­so­vým ma­te­riá­lem", je ne­jed­noz­nač­ná. Po­čá­tek je­jí­ho běhu stěžo­va­tel zřejmě chtěl vá­zat na okam­žik, kte­rý soud stěží zjis­tí (a mož­ná již proběhl při sep­sá­ní pl­né mo­ci dne 5. 11. 2019, jak do­vo­zu­je ok­res­ní soud ve vy­jádření k ús­tav­ní stíž­nos­ti) ne­bo (rovněž i) na okam­žik, kte­rý ne­mu­sí vůbec nas­tat (sez­ná­me­ní se spi­sem). O tom, že okam­žik po­čát­ku běhu lhů­ty by­lo mož­né chá­pat různě, svědčí i fakt, že jej od­chylně vy­hod­no­ti­ly jak ok­res­ní soud (5. 11. 2019), kraj­ský soud (7. 11. 2019), tak i stěžo­va­tel (12. 11. 2019, kdy ob­háj­ce nah­lí­žel do spi­su). Dél­ku lhů­ty pro od­ůvodnění stíž­nos­ti, kte­rou do­vo­zu­je stěžo­va­tel, by zce­la jistě mohl kraj­ský soud po­va­žo­vat za nepřiměřeně dlou­hou.

Po­kud však soud ob­háj­ce nein­for­mo­val, že je­ho zá­měr prod­lou­žit si lhůtu pro od­ůvodnění neak­cep­tu­je a jasně mu neur­čil ter­mín, dok­dy mu­sí od­ůvodnění dopl­nit, byl po­vi­nen mu umož­nit, aby od­ůvodnění stíž­nos­ti dopl­nil v jím po­ža­do­va­né lhůtě, byť by­la pro soud sta­no­ve­na ma­tou­cím způso­bem a v ko­neč­ném důsled­ku by by­la nepřiměřeně dlou­há. Kraj­ský soud neu­vedl žá­dný re­le­van­tní důvod, pro nějž by by­lo nut­no o stíž­nos­ti roz­hod­nout nep­rod­leně.

III. Důvo­dem, pro nějž by by­lo mož­no roz­hod­nout bez oh­le­du na avi­zo­va­né doplnění stíž­nos­ti a bez před­cho­zí­ho upo­zornění stěžo­va­te­le, nemůže být po­ža­da­vek na ury­chle­né vy­řizo­vá­ní tres­tních věcí (§ 2 od­st. 4 tres­tní­ho řádu). Po­ža­da­vek na ury­chle­né pro­jed­ná­ní je to­tiž sta­no­ven k ochraně oso­by, pro­ti níž se tres­tní říze­ní ve­de, a po­kud ta­to oso­ba žá­dá, aby by­lo s roz­hod­nu­tím po­seč­ká­no v zá­jmu je­jí ob­ha­jo­by, je třeba ta­ko­vý návrh upřed­nos­tnit před po­ža­dav­kem na rych­lost říze­ní. Ústav­ní soud se rovněž nez­to­tož­ňu­je s ná­zo­rem sou­du, že kdy­by vy­čká­val na avi­zo­va­né doplnění stíž­nos­ti, ke kte­ré­mu by však nás­ledně ne­doš­lo, jed­na­lo by se o průtah přiči­ta­tel­ný or­gánům čin­ným v tres­tním říze­ní. Tak by to­mu moh­lo být pou­ze v případě, vy­čká­val-li by or­gán roz­ho­du­jí­cí o stíž­nos­ti nad rá­mec navr­že­né lhů­ty, ne­bo po­kud by ml­čky ak­cep­to­val lhůtu zjevně nepřiměřenou

(nález Ústavného súdu ČR z 1. apríla 2020, sp. zn. I.ÚS 3955/19, zdroj: usoud.cz; tvorba právnej vety: pravnelisty.sk)

I. Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi je zásadne výsadou týchto súdov. V tom sú vyjadrené atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

II. Účelom advokátskej tarify je umožňovať na jednej strane úspešnému účastníkovi konania získať náhradu ním vynaložených nákladov v primeranej sadzobníkom vopred určenej výške, ale súčasne na druhej strane aj poskytnúť ochranu neúspešnému účastníkovi pred neprimeranou výškou uplatňovaných trov konania voči nemu.

III. Zásadná (nie bezvýnimočná) irelevantnosť dohody medzi klientom a advokátom teda nie je samoúčelná. Má chrániť pred neprimeranosťou obe sporové strany. Výnimka bezpochyby prichádza do úvahy práve vtedy, keď je dohoda klienta a advokáta dôkazom, že vyčíslené trovy úspešnej sporovej strany sú neprimerané. Nemožno uprednostniť v právnych predpisoch (sadzobník) vyjadrenú predstavu normotvorcu o sume účelných trov za jeden úkon právnej služby, ak predložené dôkazy vedú k zisteniu, že úspešný účastník vynaložil na účel právneho zastupovania podstatne nižšiu sumu. Striktné zotrvávanie na aplikácii § 151 ods. 5 OSP by v takom prípade malo za následok, že suma uložená súdom neúspešnému účastníkovi konania na zaplatenie v prospech úspešného účastníka by už ani nebola náhradou, ale inštitútom, ktorý by sa svojou podstatou približoval bezdôvodnému obohateniu.

(nález Ústavného súdu SR z 17. decembra 2019, č. k.: III. ÚS 114/2017-87)

I. V ustanovení § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku (v znení do 31.3.2017) ide o špecifický dôvod na zastavenie exekúcie, či už v celom rozsahu, alebo len v časti, v prípadoch ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na 1) neprijateľné zmluvné podmienky, 2) obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo 3) rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.

II. Ustanovenie § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku nie je možné vykladať mechanicky tak, že pokiaľ vo veci konajúci súd identifikoval neprijateľnú podmienku, tak automaticky zastaví exekúciu v celom rozsahu, pretože pokiaľ neprijateľnú podmienku je možné kvantifikovať, t. j. oddeliť od ostatných nárokov zo zmenky, uplatňovaných na základe exekučného titulu v exekúcii, je potrebné v záujme spravodlivého posúdenia veci nepripustiť exekúciu len tej časti nároku uplatneného zo zmenky, ktorá má svoj pôvod (základ) v neprijateľnej zmluvnej podmienke. Typicky tomu tak bude pri zmluvných podmienkach, ktoré zakladajú povinnosť platiť určitý poplatok, úrok, sankciu a pod.

III.  Vychádzajúc z princípu preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou (m. m. I. ÚS 640/2014) preto pri posudzovaní nárokov zo zmenky, ktorá vznikla v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou, je potrebné mať na pamäti, že ide o judikovaný nárok a že zmenka bola vystavená v súvislosti s reálne poskytnutým plnením alebo službou. Preto by bolo ústavne neudržateľné a nespravodlivé, ako aj v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy, ak by v takomto prípade oprávnený, v exekučnom konaní disponujúci riadnym exekučným titulom, nedostal príležitosť súdnou cestou vymôcť protihodnotu za reálne poskytnuté plnenie alebo službu len z dôvodu toho, že akcesoricky k hlavnému záväzku zmluvne dojednal ďalšie kvantifikovateľné a reálne oddeliteľné nároky, ktoré svojou povahou sú neprijateľné, a preto sa im súdna ochrana neposkytuje.

(nález Ústavného súdu SR z 20. februára 2020, sp. zn. II. ÚS 299/2019-44, zdroj: ustavnysud.sk; tvorba právnej vety: najprávo.sk)

Pri posudzovaní prípustnosti dovolania z pohľadu nutnosti jeho vyčerpania ako podmienky prípustnosti ústavnej sťažnosti (t. j. pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade ide o účinný prostriedok nápravy) sa ústavný súd môže obmedziť výlučne na formálne posúdenie prípustnosti dovolania. Ide o prípady, ak je prima facie zrejmé, že dovolanie je v danom prípade neprípustné, napríklad preto, lebo to výslovne vylučuje procesná norma (napr. § 421 ods. 2 CSP, § 422 CSP a pod.). V takom prípade ústavný súd nemôže podmieňovať prípustnosť ústavnej sťažnosti vyčerpaním dovolania, keďže je zjavné, že dovolanie v konkrétnom prípade nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy. Nie je totiž úlohou ústavného súdu nahrádzať dovolací prieskum a suplovať právomoc najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, ktorý má „inštančnú prednosť“ posudzovať správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. V opačnom prípade by mohlo dochádzať k neželanému javu spočívajúcemu vo faktickom vyprázdňovaní právomoci dovolacieho súdu, keď by sa strany sporu obracali priamo na ústavný súd bez využitia dovolania.

(uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. IV.ÚS 82/2020 zo dňa 13. marca 2020)

Nie je správne, ak sa najvyšší súd zameria len na jednu vetu, ktorú dovolateľ prípadne v dovolaní označí ako právnu otázku, a izoluje sa od toho, ako je vymedzený dovolací dôvod. Právna otázka podľa § 421 CSP a dovolací dôvod (nesprávne právne posúdenie) podľa 432 CSP sú spojené nádoby, preto najvyšší súd nemôže posudzovať prípustnosť dovolania striktne len na základe toho, ako dovolateľ túto prípustnosť formálne vymedzil na konkrétnom riadku svojho podania. Je užitočné sa pozrieť aj na dovolací dôvod, vyabstrahovať z neho právnu otázku podľa § 421 CSP a až následne možno posúdiť, (a) či od tejto otázky záviselo napadnuté rozhodnutie a (b) či ide o otázku, ktorá napĺňa niektoré z písmen a) až c) v § 421 ods. 1 CSP. Ide o to pokúsiť sa autenticky porozumieť dovolateľovi – jeho textu ako celku, ale druhej strane ani dotvárať vec na úkor procesnej protistrany. Ide o dialóg, ale nie o právnu pomoc. Nie je úlohou najvyššieho súdu „hádať“, čo povedal dovolateľ, ale ani vyžadovať akúsi dokonalú formuláciu dovolacej otázky.

(nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 336/2019 zo dňa 9. júna 2020)

Právna úprava náhrady trov konania v sporovom konaní sa podľa doterajšej úpravy v Občianskom súdnom poriadku, ako aj podľa novej úpravy účinnej od 1. júla 2017 v Civilnom sporovom poriadku spravuje zásadou úspechu v konaní/spore. Z porovnania doterajšej a novej právnej úpravy vyplýva, že Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné úprave obsiahnutej § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP. Z uvedeného síce vyplýva, že nepatrný úspech už Civilný sporový poriadok nepozná (a preto pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov sa podľa Civilného sporového poriadku zohľadňuje každý neúspech), avšak ani nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy.

(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k.: I. ÚS 56/2017-12 zo dňa 8. februára 2017)

Skutočnosť, že valné zhromaždenie spoločnosti s ručením obmedzeným rozhodlo o vylúčení spoločníka zo spoločnosti, hoci v písomnej pozvánke takýto bod programu nebol uvedený a nebol ani dodatočne zaradený do programu so súhlasom všetkých spoločníkov, zakladá bez ďalšieho dôvod na určenie neplatnosti takéhoto rozhodnutia súdom.

Pozvánka musí obsahovať návrh programu konania valného zhromaždenia. Z uvedeného je zrejmé, že program valného zhromaždenia musí byť spoločníkom oznámený vopred, a to v rovnakej lehote, aká sa vyžaduje na zvolanie valného zhromaždenia. To znamená, že zaradiť nový bod programu nemožno bez súhlasu všetkých spoločníkov. Pokiaľ k takejto zmene programu valného zhromaždenia dôjde a valné zhromaždenie napriek tomu prijme v tomto bode rozhodnutie, sú dané zákonné predpoklady pre postup podľa § 131 ods. 1 OBZ.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. januára 2002, sp. zn. 1 Obo 154/02 - in: Zo súdnej praxe 4/2003, str. 116)

Zmyslu a účelu právnej úpravy zákona o konkurze a reštrukturalizácii preto zodpovedá iba taký výklad citovaných ustanovení tohto zákona, ktorý vylučuje v prípade, ak by obsah konkurzného spisu ako celok nepotvrdzoval existenciu hmotnoprávneho vzťahu medzi navrhovateľom a dlžníkom, ktorého obsahom je pohľadávka navrhovateľa voči dlžníkovi, vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka. Nemožno totiž pripustiť, aby bol konkurz na majetok dlžníka vyhlásený na návrh osoby, ktorá nie je veriteľom dlžníka. Rovnako v tomto štádiu konkurzného konania je z rovnakého dôvodu vylúčené, aby za tejto situácie pre vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka postačovala existencia iných veriteľov (hoc aj s nespornou pohľadávkou voči dlžníkovi), z ktorých však žiaden návrh na vyhlásenie konkurzu voči dlžníkovi so zákonom predpísanými náležitosťami nepodal.

(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 18. júna 2014, sp. zn. II. ÚS 300/2014)

Dôvodom zrušenia predbežného opatrenia podľa ustanovenia § 77 ods. 2 OSP (pozn. teraz § 334 CSP) je, že pominú dôvody, pre ktoré bolo predbežné opatrenie nariadené. Táto formulácia postihuje predovšetkým tie prípady, kedy došlo k zmene pomerov, čo má za následok, že predbežné opatrenie už nie je nutné ani účelné. K zmene pomerov súd musí prihliadnuť a vyvodiť potrebný záver. Predbežné opatrenie možno však zrušiť aj vtedy ak sa dodatočne zistí, že predpokladané dôvody dané nie sú. Nie je totiž vylúčené, že neskôr, alebo tiež pri vykonávaní dôkazov vo veci samej súd zistí, že predpoklady pre nariadenie predbežného opatrenia neboli dané.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. júna 2011, sp. zn. 4 M Cdo 5/2011)

Dovolanie nie je podľa § 420 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“) prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o nariadení neodkladného opatrenia na základe takého návrhu, spolu s ktorým, prípadne po podaní ktorého, bola podaná nadväzujúca žaloba.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2017, sp. zn. 3Cdo/157/2017 – publikované v Zbierka stanovísk NS a súdov SR pod R 21/2018)

Žalobcovi bola daná možnosť výberu medzi tým, či o vzájomných sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský súd alebo všeobecný súd, žalobca však možnosť výberu nevyužil a nevyznačením nesúhlasu v predznačenom políčku vyslovil súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu na prejednávanie a rozhodovanie sporov v súvislosti so zmluvou o úvere a návrh rozhodcovskej zmluvy prijal.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. júla 2018, sp. zn. 3 Cdo/80/2017)

Pokiaľ navrhovateľ v prejednávanej veci z dôvodu nezhotovenia diela odporcom v dohodnutom čase účinne odstúpil od nimi uzavretej zmluvy o dielo, zmluva sa od začiatku zrušila. Ak už navrhovateľ na základe tejto zmluvy poskytol odporcovi ako preddavok peňažné plnenie, došlo u odporcu k majetkovému prospechu, ktorý je povinný vydať (vrátiť) navrhovateľovi, na úkor ktorého ho získal. V takom prípade ale právo domáhať sa zaplatenia sumy zodpovedajúcej tomuto peňažnému plneniu nevyplýva zo (zrušenej) zmluvy, ale z toho, že došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia. V nadväznosti na vyššie uvedené dovolací súd uzatvára, že v konaní o návrhu na vrátenie preddavku zaplateného navrhovateľom (ako objednávateľom) odporcovi (ako zhotoviteľovi) na základe zmluvy o dielo, od ktorej navrhovateľ z dôvodu nezhotovenia diela v dohodnutom čase účinne odstúpil (čím došlo k zrušeniu tejto zmluvy od začiatku), sa na navrhovateľa nevzťahuje oslobodenie od súdneho poplatku v zmysle § 4 ods. 2 písm. za/ zákona o súdnych poplatkoch, lebo v takom konaní navrhovateľ nie je „spotrebiteľom domáhajúcim sa ochrany svojho práva podľa osobitného predpisu“, ale je osobou, ktorá sa domáha vydania na jej úkor získaného bezdôvodného obohatenia.

(uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 14. júna 2010, sp. zn. 3 Cdo/108/2010)

Nevybavenie reklamácie v zákonnej 30 dňovej lehote nezakladá spotrebiteľovi bez ďalšieho vznik práva na odstúpenie od zmluvy podľa ustanovenia § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa; odstúpenie od zmluvy prichádza do úvahy len vtedy, ak namietaná vada skutočne existuje a je takej povahy, ktorá umožňuje spotrebiteľovi od zmluvy odstúpiť.

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. októbra 2018, sp. zn. 3 Cdo/220/2017)