Od 1. januára 2016 je účinny zákon č. 401/2015 Z. z., ktorým sa zásadným spôsobom novelizoval zákon č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov. Touto novelizáciou sa komplexne a nanovo upravil postup pri vybavovaní podnetov na prokuratúre, pričom za určitú novinku je možné považovať nové ustanovenie § 31 ods. 5 zákona o prokuratúre, ktoré obsahuje negatívny výpočet podaní, ktoré sa za podnet podľa tohto zákona nepovažujú.
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor vykonáva svoju pôsobnosť v rozsahu ustanovenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa § 31 ods. 5 zákona o prokuratúre postupom podľa tohto zákona sa nemožno domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia vydaného v trestnom konaní ani preskúmania zákonnosti postupu prokurátora v trestnom konaní, vrátane postupu spočívajúceho v preskúmaní postupu policajta v priebehu vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania podľa Trestného poriadku. To neplatí, ak ide o podnet na podanie dovolania podľa Trestného poriadku.
Ako je zrejmé, toto ustanovenie sa vzťahuje len na odvetvie trestného práva. Zákonodarca v dôvodovej správe k novelizácií odôvodňuje predmetné ustanovenie tým, že „na preskúmanie rozhodnutí vydaných v trestnom konaní, postupu prokurátora a policajta existujú zákonné prostriedky upravené v Trestnom poriadku (sťažnosť, žiadosť o preskúmanie postupu policajta, návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní), preto použitie ustanovení zákona o prokuratúre na trestné konanie by bolo duplicitné.“ [1]
S konštatovaním o duplicite je možné polemizovať, nakoľko vyššie vymenované opravné prostriedky – sťažnosť, žiadosť o preskúmanie postupu policajta, návrh na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní – v porovnaní s podnetom podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre, sú zamerané na odlišné situácie, ku ktorým v praxi dochádza.
Poďme si túto skutočnosť vysvetliť na názornom príklade. Napr. oznamovateľ (poškodený) podá trestné oznámenie, o ktorom je rozhodnuté v rámci postupu pred začatím trestného stíhania v zmysle § 197 ods. 1, resp. ods. 2 Trestného poriadku (odovzdanie veci, odloženie veci, či odmietnutie veci). Nespokojný oznamovateľ (poškodený) má možnosť podať voči takémuto rozhodnutiu policajta sťažnosť, o ktorej bude rozhodovať dozorujúci prokurátor príslušnej prokuratúry (spravidla okresnej). V prípade, ak ani prokurátor okresnej prokuratúry nevzhliadne v trestnom oznámení dôvod na začatie trestného stíhania, s účinnosťou od 1. januára 2016 je to pre oznamovateľa (poškodeného) ľudovo povedané „konečná“. Je síce pravdou, že nie je vylúčené v tej istej veci podať nové trestné oznámenie, avšak pokiaľ sa zásadným spôsobom nezmenila dôkazná situácia, bude aj nové trestné oznámenie sledovať osud svojho predchodcu.
Po dobu účinnosti zákona o prokuratúre v jeho znení do konca roka 2015 bolo možné takéto rozhodnutie prokurátora okresnej prokuratúry podrobiť prieskumu jeho súladu so zákonom práve prostredníctvom podnetu podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre. V praxi to vyzeralo tak, že sa napísal podnet na príslušnú krajskú prokuratúru, ktorá v prípade, ak vzhliadla v napadnutom rozhodnutí podriadeného prokurátora nezákonnosť, mala možnosť takéto rozhodnutie zrušiť, resp. zrušiť aj rozhodnutie samotného policajta a udeliť pokyn k začatiu trestného stíhania, prípadne k vykonaniu konkrétnych dôkazných prostriedkov. Zákon o prokuratúre však umožňoval, aby bol takýto podnet podaný aj voči rozhodnutiu krajskej prokuratúry a to na Generálnu prokuratúru SR, resp. voči rozhodnutiu Generálnej prokuratúry SR na túto prokuratúru aj opakovane.
V praxi sa tieto podnety zvykli využívať, aj keď je nutné uviesť, že ich úspešnosť bola skôr zanedbateľná. Z praktických skúseností autora je možné uviesť úspešnosť približne 1 k 20 (z bez mála 60 podnetov boli úspešné len 3). Bez ohľadu na z toho vyplývajúcu malú úspešnosť podnetu ako formu opravného prostriedku je nutné dodať, že podnet podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre fakticky – aspoň pre tie 3 prípady – predstavoval účinnú formu nápravy inak nezákonného rozhodnutia dozorujúceho prokurátora. Jedná sa pritom o rozhodnutie dozorujúceho prokurátora, ktoré za súčasného stavu už nemôže byť žiadnym iným riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkom napravené. Je na mieste si položiť otázku, v čom zákonodarca videl duplicitu? Z dôvodovej správy je zrejmé, že zákonodarca sa až do takých hlbokých úvah nepúšťal.
Duplicitu v nami prezentovanom príklade nie je možné vidieť vo vzťahu podnet a žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 Trestného poriadku, pretože už zo samotnej systematiky Trestného poriadku je zrejmé, že vyšetrovanie aj skrátené vyšetrovanie sú súčasťou prípravného konania, teda štádia nasledujúceho po začatí trestného stíhania. Obdobné konštatovanie je možné učiniť aj vo vzťahu k návrhu na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní, pretože predmetom návrhu na takýto postup môže byť len „také rozhodnutie, ktoré bolo vydané po vznesení obvinenia vrátane uznesenia o vznesení obvinenia.“ [2] V čom teda zákonodarca videl duplicitu, nie je jasné.
Vyššie v texte sme citovali ustanovenie § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre, v zmysle ktorého je prokurátor aj na základe podnetu oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány. Sme toho názoru, že podnet podľa zákona o prokuratúre mal svoje opodstatnenie práve v situácií, keď už došlo k vyčerpaniu opravných prostriedkov podľa Trestného poriadku, resp. keď podanie obdobného opravného prostriedku podľa Trestného poriadku nebolo možné. Zrejme aj z tohto dôvodu je prokuratúra SR v odbornej verejnosti považovaná za univerzálneho ochrancu zákonnosti [3], čo vyplýva v prvom rade z článku 149 Ústavy SR, ale taktiež z § 3 ods. 1 zákona o prokuratúre.
Napokon, podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Možnosť podať podnet v zmysle § 31 a nasl. zákona o prokuratúre v trestných veciach preto bezpochyby predstavoval jednu z foriem realizácie Ústavou SR garantovaného práva na inú právnu ochranu. S poukazom na vyššie uvedené je možné uzavrieť, že s účinnosťou od začiatku roka 2016 došlo v právnom poriadku Slovenskej republiky, bez zásadnejšej odbornej diskusie (a teda bezbolestne) k obmedzeniu práva na inú právnu ochranu.
Erik Surmánek
ilustračné foto: pixabay.com
[1] Dôvodová správa k zákonu č. 401/2015 Z.z.
[2] ČENTÉŠ, J. a kol.: Trestné právo procesné. Všeobecná a osobitná časť. 1. vydanie. Šamorín : Heuréka, 2012. s. 633. ISBN 978-80-89122-75-2
[3] ČENTÉŠ, J. a kol.: Taktiež, s. 121
