Rozsudok podľa CSP - 4 najväčšie zmeny

Na dnes sme z Cé Es Péčka vybrali 4 vecičky, ktoré sa pomenili pri rozsudku:

Medzitýmny rozsudok

Medzitýmny rozsudok doteraz vstupoval do hry, ak sa rozhodovalo o základe alebo dôvode žalobcom uplatneného nároku.

Súdy pomerne konštantne uzavierali, že medzitýmnym rozsudkom nemožno rozhodnúť o platnosti či neplatnosti vzťahu, z ktorého žaloba vychádza. Argumentovalo sa predovšetkým tým, že rozhodnutie o neplatnosti nepredstavuje rozhodnutie o základe nároku.

Dnes je všetko inak: Súd môže na návrh strany medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej.

To znamená, že ak to niektorá zo strán navrhne (inak pri medzitýmnom rozsudku návrh nie je potrebný), môže medzitýmny rozsudok znieť aj tak, že napríklad zmluva, z ktorej si uplatňujete nárok je neplatná – praktický význam tejto možnosti pre nás zatiaľ ostáva zahalený rúškom tajomstva (žalobca potom musí zmeniť právnu kvalifikáciu svojho nároku a prípadne upraviť aj jeho výšku?).

 

Odôvodnenie odklonu od ustálenej judikatúry

Podľa  článku 2 ods. 2 a 3 CSP:  „Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.“

Nezriedka sa na slovenských súdoch  prihodí, že môžete súdu predložiť fúru slovenských, ale aj českých judikátov a rozhodnuté je nakoniec inak a so žiadnym alebo  minimálnym vysporiadaním sa s dôvodmi nerešpektovania existujúcej judikatúry.

Pri náležitostiach odôvodnenia rozsudku nás najviac potešilo, že ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku má obsahovať aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Treba zdôrazniť, že odklon nie je vylúčený, len musí byť odôvodnený a to - ešte raz a poriadne nahlas -  dôkladne. A ako vyplýva z vyššie uvedeného princípu, malo by sa tak diať len pri skutkových a právnych osobitostiach prípadu.

Ak tomu tak nebude, samo o sebe by to malo byť dôvodom na odvolanie.

 

Rozsudok pre zmeškanie žalobcu 

Zo všetkých všemožných druhov rozsudkov v novej úprave asi najviac budí pozornosť rozsudok pre zmeškanie žalobcu – Občiansky súdny poriadok takúto parádčku nepoznal.

Súd môže takýmto rozsudkom rozhodnúť o žalobe na návrh žalovaného, ak sa žalobca nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalobca poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a zároveň žalobca neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami.

Môžete byť dominus litis koľko len chcete, ale má to nejako hranice – ak ste ako žalobca bezdôvodne pasívny, toto je sankcia za prístup ku konaniu, ktoré ste sami iniciovali a logicky máte mať záujem na jeho rýchlom priebehu

Odôvodnenie rozsudku má potom zjednodušenú podobu - obsahuje len stručnú identifikáciu procesného nároku a právny dôvod vydania rozsudku pre zmeškanie.

Ak žalobca z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, súd na jeho návrh rozsudok uznesením zruší a nariadi nové pojednávanie. Takýto návrh môže žalobca podať do 15 dní odkedy sa o rozsudku pre zmeškanie dozvedel.

 

Schválenie zmieru – rozsudkom ???

Nie nie, to nie je zmena. Považujeme však za potrebné sa o tom zmieniť, pretože sme zachytili, že po novom už niektoré súdy zmier schválili rozsudkom.

Mohlo k tomu prispieť to, že spôsob schválenia zmieru nie je výslovne upravený, alebo aj to, že dôvodová správa k § 148 CSP uvádza, že „Zmier sa schvaľuje rozsudkom, keďže ide o rozhodnutie vo veci samej“.

Na nedávnom seminári na túto otázku vedúci rekodifikačnej partie Marek Števček uviedol, že celkom jednoznačne sa aj v súčasnosti zmier schvaľuje uznesením – pri zmieri nedochádza k rozhodovaniu o veci samej, ale ide len o dohodu strán sporu uzavretú pred súdom..

Akosi to vyplýva aj z pojmu „rozsudok“ – súd pri zmieri nemá čo „rozsúdiť“,  ale iba schváliť (aj to je podľa M. Števčeka koncepčne nie správne) to na čom sa strany dohodnú.


Šaňo Bröstl ml.

Ilustračné foto: redakcia

 

 

Tlačiť
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201117.10.2016 o 15:07:31Reagovať
K tomuto článku by som rád zapojil do diskusie aj rozsudok pre zmeškanie žalobcu - sú isté situácie, keď sa mi aplikácia tohto spôsobu meritórneho vybavenia sporu nezdá najvhodnejšia. Povedzme, že žalobca v žalobe, resp. v rámci mechanizmu repliky a dupliky vyčerpal všetky skutkové tvrdenia a odôvodnil svoj nárok (čo je aj cieľom nového CSP substancovať všetky skutočnosti do tejto fázy) a v ďalšom konaní, t.j. na nariadenom pojednávaní už nemá čo nové tvrdiť (t.j. pojednávanie vedie k duplicite skutkových tvrdení). V takom prípade mi príde scestné, aby bolo rozhodnuté rozsudkom pre zmeškanie žalobcu.
Alexander Bröstl ml.Právnik od roku 200617.10.2016 o 16:08:21Reagovať
Rozsudok pre zmeškanie žalobcu prichádza to úvahy ale len tam podľa mňa, kde si súd vyžiadal účasť žalobcu (teda predvolal ho ako stranu) a on nepríde... a teda nie v prípadoch, kedy nepríde strana na pojednávanie, pretože vie, že jej účasť nie je potrebná (už bola vypočutá, alebo proste nechce chodiť na pojednávania a nebola predvolaná)... Ak som správne pochopil to na čo mieriš
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201117.10.2016 o 16:20:17Reagovať
Správne si pochopil, ale ako vieš, tak súd zvykne predvolávať aj bez reálnej potreby výsluchu strany (tzv. formálne predvolanie) - a v takom prípade aj keď strana nepríde, pričom všetko relevantné uviedla v predpojednávacom štádiu a od výsluchu na pojednávaní nemožno očakávať žiaden prínos, tak mi príde nesprávne, aby sa rozhodlo rozsudkom pre zmeškanie žalobcu.
Alexander Bröstl ml.Právnik od roku 200617.10.2016 o 18:16:51Reagovať
Ten prípad nemôže nastať (padala hviezda, keď som to písal....) – účel tej normy je taký, že sa trestá pasivita resp. ignorácia strany. Strana má byť predvolaná na predbežné prejednanie sporu a ďaľej podľa § 178 odsek 1 CSP platí, že súd stranu predvolá len ak je nevyhnutné vykonať jej výsluch. Po novom by sa nemalo stávať, že strana je zbytočne predvolávaná. Súdy si budú musieť odvyknúť... :-)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201117.10.2016 o 21:31:40Reagovať
Uvidíme či to takto ako píšeš uchopia aj súdy, ale vzhľadom na to, že sa poznáme, tak som prekvapený tvojim optimizmom - som však zvedavý čo mi povieš, keď budú chodiť predvolania bez ladu a skladu :)
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201117.10.2016 o 21:32:50Reagovať
A ešte som zabudol dodať, že tvoje tvrdenie, že ten prípad nemôže nastať je dosť odvážne, pretože sa to nedá vylúčiť.
Alexander Bröstl ml.Právnik od roku 200618.10.2016 o 10:28:28Reagovať
v zátvorke som uviedol, že keď som toto písal padala hviezda - čo znamená, že si máš niečo želať... a teda umeleckým spôsobom som vyjadril svoju pochybnosť o tom, že to tak bude, že to je skôr iba moje želanie... :-) :-) :-) .
Milan HlušákPrávnik od roku 200316.10.2016 o 00:49:01Reagovať
Či sa má zmier schvaľovať rozsudkom alebo uznesením je otázka ľahká z pohľadu teórie, no ťažká z pohľadu znenia a účinkov CSP. Ak sa na zmier pozrieme z teoretického pohľadu, nemôžeme ho schvaľovať rozsudkom. Tým sa totiž rozhoduje len o veci samej. A za rozhodnutie vo veci samej sa považuje len také rozhodnutie, ktorým súd autoritatívne rozhodne o žalobnom návrhu (žalovanom nároku). To vyplýva napr. aj z učebníc (Hora 1947; Štajgr 1955; Češka 1989), komentárov (Rubeš 1958, 1970; Rubeš, Handl 1985; Ficová, Števček 2012), ako i renomovaných monografií (Steiner, V. Obč. proces. pr. v teórii a praxi, 1980). Z tohto pohľadu rozhodnutie o schválení zmieru nie je rozhodnutím vo veci. Súd tu o žalobnom nároku vôbec nerozhoduje. Len schvaľuje, na čom sa strany dohodli. Ak sa však na zmier pozrieme z pohľadu znenia CSP, objavia sa viaceré problémy. A tie sú spôsobené práve tým, že predkladateľ CSP uvedený doktrinálny názor na rozhodnutie vo veci samej neakceptoval. Vychádzajúc z toho, že sa bude rozhodovať rozsudkom (čo vyplýva aj z dôvodovej správy), do CSP neprevzal ustanovenie OSP, že schválený zmier má účinky právoplatného rozsudku (podľa odpovede predkladateľa na pripomienku Slovnaftu v pripomienkovom konaní by totiž išlo o zbytočné opakovanie sa). Predkladateľ však bohužiaľ nebol dôsledný: z § 398 CSP (obnova konania) totiž výslovne vyplýva, že zmier sa schvaľuje uznesením. Kde nás to celé vedie? Ak budeme vychádzať z toho, že zmier sa schvaľuje rozsudkom (tento záver preferuje napr. komentár k CSP od Wolters Kluwer), budeme v súlade s dôvodovou správou, no v rozpore s § 398 CSP aj právnou náukou. Zároveň poprieme neprerušenú kontinuitu, ktorú tu máme od čias uhorského Občianskeho sporového poriadku (§ 423). Navyše to znamená, že sa napr. proti schválenému zmieru bude možné odvolať (a teoreticky následne aj dovolať). A to asi nie je celkom v súlade so zmyslom zmieru. Ak budeme vychádzať zo záveru, že zmier sa schvaľuje uznesením (čo podľa postu preferuje Števček), bude nám chýbať už spomenuté ustanovenie o účinkoch právoplatného rozsudku (ktoré sme tu tiež od čias Uhorska vždy mali). A ak tieto účinky zmier mať nebude, nebude predstavovať napr. ani prekážku rei iudicatae. Existencia zmieru tak nebude nedostatkom procesnej podmienky podľa § 161 CSP, na ktorú súd prihliada ex offo. Nanajvýš môže byť len hmotnoprávnou námietkou (prostriedkom procesnej obrany podľa § 149 CSP), ktorú súd zohľadní len na návrh strany. To zároveň znamená, že ak námietka bude vznesená, súd nebude uznesením konanie zastavovať, ale žalobu rozsudkom zamietne. Ocitneme sa tak v stave, ktorý do r. 1950 vládol v českých krajinách. Žeby vec zrelá na novelizáciu?
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201116.10.2016 o 20:36:17Reagovať
Mimo novelizácie možno uvažovať snáď len nad preklenutím tohto problému cez základné princípy civilného procesu (napr. čl. 3 a 4 CSP). Avšak vzhľadom na charakter tohto problému si nie som istý nad schodnosťou riešenia tejto otázky prostredníctvom princípov, pretože procesný predpis by mal túto otázku riešiť jednoznačne. Na prvý pohľad sa môže zdať, že tento problém je len o forme (či uznesenie alebo rozsudok), ale opak je pravdou, pretože to má ďalekosiahlejšie dôsledky ako naznačil Milan. Doktrinálne a cez výklad CSP možno dospieť k pomerne jednoznačnému záveru (napriek zneniu dôvodovej správy k § 148 CSP), že zmier sa schvaľuje v procesnej forme uznesenia. Normovanie dovetku, že toto uznesenie má mať účinky právoplatného rozsudku sa však s poukazom na vyššie uvedené javí ako nevyhnutné.
Milan HlušákPrávnik od roku 200316.10.2016 o 23:03:55Reagovať
Samozrejme, použiť sa dá aj výklad cez základné princípy. Rovnako by sme sa mohli odvolávať aj na § 234 ods. 2 CSP, podľa ktorého sa na uznesenie primerane použijú ustanovenia o rozsudku. Ani to však nie je ideálna cesta, pretože nie uznesenie, ale zmier má mať účinky právoplatného rozsudku: niekto by tak mohol tvrdiť, že § 234 ods. 2 CSP tu znamená len toľko, že súd už nie je oprávnený rozhodovať o schválení zmieru; sám zmier sa však prekážkou rei iudicatae nestane. Tak či onak, je správne ponechať riešenie tejto otázky na kostrbaté výklady, ak viac než sto rokov nebol problém, aby ho výslovne stanovila legislatíva?
Alexander Bröstl ml.Právnik od roku 200617.10.2016 o 13:29:43Reagovať
Milan, ďakujem Ti, že do článkov, ktoré majú povahu publicistiky (a teda nejdú do hĺbky a sú zjednodušujúce), reaguješ podrobnými odbornými komentmi. Ako pri každej väčšej legislatívnej zmene, aj tu predpokladám, že bola diskusia, že do akej miery podrobne sa upravia pravidlá v nových kódexoch – neprekvapuje, že zvíťazilo pravidlo vysokej miery všeobecnosti predpisov a aj v nadväznosti na ňu koncept „silného sudcu“ (pojem používaný M. Števčekom). Takéto riešenie môže v krajine, kde väčšina osôb aplikujúcich právo (naskrz všetkými profesiami) uprednostňuje veľmi formalistický výklad právnych noriem (platí len to čo je napísané a reakcie typu „To čo je doktrína?“) spôsobiť značné ťažkosti pri každodennom užívaní právnych predpisov. A pri nových kódexoch to začína byť vidieť, čo znamená, že novela je len otázkou času – aj keď sa jej rekodifikátori zúrivo bránia. Treba tiež ale poznamenať, že ak sa pripravila taká zásadná rekodifikácia, tak niektoré veci mohli ísť do Zbierky zákonov podstatne odladenejšie...
Právnik od roku Reagovať