Na dnes sme z Cé Es Péčka vybrali 4 vecičky, ktoré sa pomenili pri rozsudku:
Medzitýmny rozsudok
Medzitýmny rozsudok doteraz vstupoval do hry, ak sa rozhodovalo o základe alebo dôvode žalobcom uplatneného nároku.
Súdy pomerne konštantne uzavierali, že medzitýmnym rozsudkom nemožno rozhodnúť o platnosti či neplatnosti vzťahu, z ktorého žaloba vychádza. Argumentovalo sa predovšetkým tým, že rozhodnutie o neplatnosti nepredstavuje rozhodnutie o základe nároku.
Dnes je všetko inak: Súd môže na návrh strany medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej.
To znamená, že ak to niektorá zo strán navrhne (inak pri medzitýmnom rozsudku návrh nie je potrebný), môže medzitýmny rozsudok znieť aj tak, že napríklad zmluva, z ktorej si uplatňujete nárok je neplatná – praktický význam tejto možnosti pre nás zatiaľ ostáva zahalený rúškom tajomstva (žalobca potom musí zmeniť právnu kvalifikáciu svojho nároku a prípadne upraviť aj jeho výšku?).
Odôvodnenie odklonu od ustálenej judikatúry
Podľa článku 2 ods. 2 a 3 CSP: „Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.Ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.“
Nezriedka sa na slovenských súdoch prihodí, že môžete súdu predložiť fúru slovenských, ale aj českých judikátov a rozhodnuté je nakoniec inak a so žiadnym alebo minimálnym vysporiadaním sa s dôvodmi nerešpektovania existujúcej judikatúry.
Pri náležitostiach odôvodnenia rozsudku nás najviac potešilo, že ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku má obsahovať aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Treba zdôrazniť, že odklon nie je vylúčený, len musí byť odôvodnený a to - ešte raz a poriadne nahlas - dôkladne. A ako vyplýva z vyššie uvedeného princípu, malo by sa tak diať len pri skutkových a právnych osobitostiach prípadu.
Ak tomu tak nebude, samo o sebe by to malo byť dôvodom na odvolanie.
Rozsudok pre zmeškanie žalobcu
Zo všetkých všemožných druhov rozsudkov v novej úprave asi najviac budí pozornosť rozsudok pre zmeškanie žalobcu – Občiansky súdny poriadok takúto parádčku nepoznal.
Súd môže takýmto rozsudkom rozhodnúť o žalobe na návrh žalovaného, ak sa žalobca nedostavil na pojednávanie vo veci, hoci bol naň riadne a včas predvolaný a v predvolaní na pojednávanie bol žalobca poučený o následku nedostavenia sa vrátane možnosti vydania rozsudku pre zmeškanie a zároveň žalobca neospravedlnil svoju neprítomnosť včas a vážnymi okolnosťami.
Môžete byť dominus litis koľko len chcete, ale má to nejako hranice – ak ste ako žalobca bezdôvodne pasívny, toto je sankcia za prístup ku konaniu, ktoré ste sami iniciovali a logicky máte mať záujem na jeho rýchlom priebehu
Odôvodnenie rozsudku má potom zjednodušenú podobu - obsahuje len stručnú identifikáciu procesného nároku a právny dôvod vydania rozsudku pre zmeškanie.
Ak žalobca z ospravedlniteľného dôvodu zmeškal pojednávanie vo veci, na ktorom bol vyhlásený rozsudok pre zmeškanie, súd na jeho návrh rozsudok uznesením zruší a nariadi nové pojednávanie. Takýto návrh môže žalobca podať do 15 dní odkedy sa o rozsudku pre zmeškanie dozvedel.
Schválenie zmieru – rozsudkom ???
Nie nie, to nie je zmena. Považujeme však za potrebné sa o tom zmieniť, pretože sme zachytili, že po novom už niektoré súdy zmier schválili rozsudkom.
Mohlo k tomu prispieť to, že spôsob schválenia zmieru nie je výslovne upravený, alebo aj to, že dôvodová správa k § 148 CSP uvádza, že „Zmier sa schvaľuje rozsudkom, keďže ide o rozhodnutie vo veci samej“.
Na nedávnom seminári na túto otázku vedúci rekodifikačnej partie Marek Števček uviedol, že celkom jednoznačne sa aj v súčasnosti zmier schvaľuje uznesením – pri zmieri nedochádza k rozhodovaniu o veci samej, ale ide len o dohodu strán sporu uzavretú pred súdom..
Akosi to vyplýva aj z pojmu „rozsudok“ – súd pri zmieri nemá čo „rozsúdiť“, ale iba schváliť (aj to je podľa M. Števčeka koncepčne nie správne) to na čom sa strany dohodnú.
Šaňo Bröstl ml.
Ilustračné foto: redakcia