ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Prezidentka Zuzana Čaputová minulý týždeň vymenovala šiestich sudcov Ústavného súdu SR, čim skompletizovala jeho plénum. Pri tejto príležitosti sme jej poradcovi Petrovi Kubinovi položili viacero otázok súvisiacich s voľbou a novým plénom Ústavného súdu SR.

 Ústavný súd SR má dnes historicky najpestrejšie zastúpenie právnických profesií – pomerne vysoký počet advokátov, súdneho exekútora, notára a sudcov všeobecných súdov, vrátane sudcov odvolacích súdov. Čo možno od takejto zostavy očakávať?

Zastávam názor, že za súčasného stavu je vhodné, aby zloženie Ústavného súdu bolo pestré čo do profesií ako aj právnych špecializácií. Tento súd je poslednou vnútroštátnou inštanciou, ktorá rozhoduje vo veciach spadajúcich do všetkých právnych odvetví. Vo väčšine prípadov je ústavné právo len „optikou“, cez ktorú títo sudcovia posudzujú otázky patriace do iných odvetví práva (napríklad trestného, občianskeho, daňového, správneho či azylového). Rýdzo ústavnoprávne spory taktiež patria do právomoci Ústavného súdu, no v jeho celkovej agende majú skôr menšinové zastúpenie. Môže byť preto na prospech kvalite rozhodovacej činnosti Ústavného súdu, ak ústavný sudca je napríklad špecialista na trestné právo, ktorý sa dokáže na trestnoprávny problém pozerať cez optiku ústavy a ústavného práva. Je však potrebné, aby plénum bolo z tohto pohľadu dostatočne pestré a aby v ňom boli prostredníctvom jeho členov boli zastúpené rôzne právne špecializácie.

Nemenej dôležitá je podľa mňa profesijná pestrosť, nakoľko na nastolený problém sa inak pozerá ústavný sudca, ktorý bol akademikom, inak ústavný sudca, ktorý bol kariérnym sudcom, a inak ústavný sudca, ktorý bol právnym praktikom (napríklad advokátom). Keď to poviem veľmi zjednodušene, tak prístup akademika je obvykle taký, že sa na problém pozerá predovšetkým z pohľadu kvalitného doktrinálneho a teoretického odôvodnenia jeho riešenia, pričom môže opomínať praktické súvislosti. Prístup kariérneho sudcu je zase obvykle taký, že má tendenciu vyvažovať záujmy strán a hľadať spravodlivosť, pričom však môže často skĺznuť k tomu, že sa na problém pozerá primárne z pohľadu čistoty procesu (formy) a niekedy môže skĺznuť až k procesnému formalizmu a hľadaniu formálnych procesných dôvodov ako sa veci rýchlo a procesne čisto zbaviť. Prístup sudcu, ktorý pôsobil napríklad ako advokát, je zase taký, že hľadá praktické a efektívne riešenie problému bez toho, aby sa zaťažoval teoretickou precíznosťou svojej právnej argumentácie či formálnou stránkou procesu. Takáto rôznosť pohľadov na otázky a problémy, ktoré Ústavný súd rieši, môže napomôcť tomu, aby konečné riešenie problému nastolené Ústavným súdom bolo optimálne z hľadiska jeho odbornej erudovanosti, praktickosti i spravodlivosti. Rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré sú konečné a niet proti nim opravného prostriedku, by totiž ideálne mali mať v sebe to najlepšie zo všetkých týchto troch svetov - musia byť teoreticky kvalitne a precízne zdôvodnené,  musia byť procesne čisté a spravodlivé a napokon musia byť aj praktické pre ich adresátov, ktorým majú poskytnúť efektívne vyriešenie ich sporu a návod na budúce správanie aj pre iných účastníkov v skutkovo a právne obdobných prípadoch.

Budem trochu oponovať. Ak sa pozrieme na súčasný nemecký Spolkový ústavný súd, medzi jeho 16  sudcami sú takmer výlučne právnici, ktorí predtým pôsobili v akademickom prostredí (mnohokrát profesori práva s medzinárodným pôsobením) alebo sudcovia vyšších súdov. Iba jeden zo sudcov pôsobil v advokácii a zástupcov iných právnických profesií medzi nemeckými ústavnými sudcami nenájdete.

Tieto rozdiely sú dané históriou, tradíciou a kultúrou. V Nemecku si nikto nedovolí nominovať alebo zvoliť na tamojší Ústavný súd človeka, ktorý nespĺňa vysoké kritériá vyjadrené vo vašej otázke. A to napriek tomu, že písané právo ich k tomu možno striktne nezaväzuje. To je jednoducho niečo, čo ja nazývam „kultúrou národa“. Kým u nás sú aj tie minimálne kvalifikačné kritériá často prekážkou, ktorú navrhovaní kandidáti ledva prelezú, v krajinách ako je Nemecko takéto minimálne kritériá nikoho netrápia, pretože nikomu ani nenapadne poslať na tamojší najvyšší súdny orgán niekoho iného než osobu, ktorá tieto minimálne kritériá vysoko prevyšuje. V Spojených štátoch amerických tamojšia ústava dokonca nevyžaduje ani to, aby sudca Najvyššieho súdu USA bol právnik. A predsa nikomu ani len nenapadne poslať tam človeka, ktorý by nemal právnické vzdelanie získané na niektorej z pár najprestížnejších amerických univerzít (Harvard, Yale, Columbia, Princeton, Stanford a podobných). Viete si predstaviť, že by naša ústava neobsahovala požiadavku právnického vzdelania kandidátov? Veď by reálne hrozilo, že by za sudcov boli nominovaní napríklad poľnohospodári, strojári či policajti. Prechovávam samozrejme úctu ku všetkým týmto profesiám, iba pomocou nich poukazujem na absurdnú situáciu, ktorá by podľa mňa reálne hrozila. Mali sme už v minulosti prípad, keď sa na Ústavný súd pokúšal dostať kandidát, ktorý nemal právnické ale policajné vysokoškolské vzdelanie a maskoval to titulom JUDr., ktorý u nás mohol získať aj absolvent policajnej akadémie. Až v tomto momente sme sa začali zamýšľať, čo vlastne je právnickým vzdelaním. Možno aj u nás raz dospejeme na takú úroveň, že nikoho nenapadne posielať za ústavných sudcov iných než tých najkvalitnejších a najosvedčenejších kandidátov. Pritom by k tomu stačilo tak málo, aby ľudia oprávnení navrhovať a voliť týchto kandidátov k tejto úlohe pristupovali rovnako, ako predpokladám, že pristupujú k výberu lekára či školy pre svoje deti.

Pri každej voľbe zaznieva, že ústavnými sudcami sa majú v prvom rade stať odborníci na ústavné právo.  Ako ste už uviedli, je dôležité, aby sudcami boli aj experti z iných odvetví. Situácia je paradoxne opačná - po minulotýždňovom menovaní sudcov ÚS SR možno povedať, že na súde nie je jediný právnik, ktorý by sa špecializoval na ústavné právo; ideálne pritom je aby v pléne boli dvaja či traja špecialisti na ústavné právo...

Táto situácia nie je veľmi šťastná a osobne ma veľmi mrzí. Súhlasím s vašou otázkou, pretože tak ako by v pléne mali mať zastúpenie iné právne špecializácie, určite nemožno obísť ani oblasť ústavného práva. Veď ide o súd, ktorý sa volá „ústavný“. Myslím si však, že vo vzťahu k ostatnému okruhu zvolených a vymenovaných kandidátov by bolo treba túto otázku položiť našim voleným zástupcom v parlamente, pretože prezidentka bola pri svojom výbere obmedzená okruhom kandidátov zvolených parlamentom. V ňom sa nachádzali len dvaja ústavní právnici, z ktorých jeden bol v tomto čase pre pani prezidentku neakceptovateľný a druhý bol v šestici vymenovaných. Komu sa tento (uznávam, že nízky a nedostatočný) počet ústavných právnikov na Ústavnom súde nepáči, mal by svoju sťažnosť a výčitku adresovať poslancom parlamentu. Medzi uchádzačmi bol dostatok kvalitných kandidátov aj s touto špecializáciou, ktorí však z dôvodov pre mňa nepochopiteľných neboli zvolení.

Zaznieva aj námietka, že na Ústavný súd nepatria advokáti. Na jednej strane môže byť výhodou, že advokát môže mať rozsiahle praktické skúsenosti z viacerých odvetví a určitý cit pre právnické reálie, na druhej strane sú advokáti v prvom rade reprezentantmi záujmov svojich klientov, čo zahrnuje úplne iný prístup a pohľad ako povedzme u sudcu.

S týmto názorom si dovolím nesúhlasiť. A nie preto, že sám som advokát a že by som bol preto zaujatý v prospech profesie, ktorej som členom. Už som sa vyjadril v odpovedi na jednu z predchádzajúcich otázok, prečo je podľa mňa profesná pestrosť potrebná. Praktický pohľad advokáta na nastolený problém je podľa mňa dôležitý. Pokiaľ sa bavíme o modernej a prípadne aj medzinárodnej advokácii, v ktorej pôsobím aj ja, tak advokát je vo svojej profesii nútený hľadať praktické a kvalitné riešenia, pretože ako jediný z právnických profesií pracuje v plne konkurenčnom prostredí, ktoré ho núti neustále sa zlepšovať aj po odbornej aj po praktickej stránke. Ide snáď o jedinú právnickú profesiu, kde nielen úspešnosť, ale aj dôstojné prežitie človeka závisí, alebo by malo závisieť, v plnej (alebo v najvýznamnejšej) miere od jeho odborných a ľudských kvalít a od neustáleho zlepšovania sa. Kariérny sudca ani akademik, pri všetkej úcte k týmto povolaniam, nie sú v našich súčasných podmienkach pri ich výkone pod takým tlakom posúvať sa ďalej a pracovať na sebe, ako je tomu u advokátov. Samozrejme všetka česť patrí všetkým sudcom a akademikom, ktorí to napriek tomu robia a pracujú na sebe. Nehovorím, že takí nie sú, naopak, je ich veľká časť. No chcel som poukázať na to, že systém, v ktorom pôsobia, ich k tomu spravidla nenúti a na svojich pozíciách vedia prežiť v podstate aj celý svoj profesionálny život bez toho, aby potrebovali urobiť niečo viac než je povinné minimum vyžadované systémom. V iných vyspelých krajinách je pomerne bežné, že úspešní advokáti vstupujú do justície a stávajú sa sudcami aj všeobecných súdov, a ich predchádzajúca prax je im v ich justičnej kariére veľmi užitočná. Často hovorím, že ak by kariérny sudca vedel, ako sa cíti klient, ktorý sa stal „obeťou“ nezákonného alebo odfláknutého súdneho rozhodnutia alebo čaká na spravodlivosť v jednoduchej veci dlhé mesiace alebo roky, a ako sa cíti advokát, ktorý mu to v tej situácii musí vysvetľovať a odpovedať na jeho otázky, pristupoval by k výkonu svojho povolania inak a zodpovednejšie. Sudcovia prichádzajúci z radov advokátov túto skúsenosť majú a vedia sa vžiť do kože účastníkov konania a ich právnych zástupcov, pretože nimi dlhé roky sami bývali.

Pokiaľ ale otázka smerovala k tomu, či sudca, ktorý bol predtým advokátom, dokáže vec vnímať nezávisle a nestranne, tak to už je otázka na jeho charakter. A ten nezávisí od toho, akú právnickú profesiu niekto pred vymenovaním za ústavného sudcu vykonával, ale od úplne iných predpokladov a podmienok. V každej profesii, sudcov a akademikov nevynímajúc, sa nájdu charakterovo rovní, ale aj kriví ľudia.

V novom pléne sú viacerí mladí právnici, ktorí len pred krátkym časom prekročili hranicu 40 rokov. Existuje názor, že pre sudcov všeobecných súdov by mala byť veková hranica vyššia ako súčasných 30 rokov, pretože sudcovská pozícia si popri dostatočných odborných znalostiach vyžaduje aj dostatočnú životnú skúsenosť. Nie je potom dolná veková hranica pre sudcov Ústavného súdu 40 rokov príliš nízka?

Nemyslím si, že je nízka. Je adekvátna. V štyridsiatke je človek a profesionál už dostatočne vyzretý na to, aby mal za sebou úspešnú profesionálnu minulosť a aby nebol nepopísaným listom ale aby mal nejakú „farbu a príchuť“. Poznám ľudí, ktorí sú čerství štyridsiatnici, prípadne majú ešte kúsok pod štyridsať, ktorí by tú funkciu už v takomto mladom veku dokázali zastávať veľmi dôstojne. Na druhej strane poznám aj veľa päťdesiatnikov či šesťdesiatnikov, ktorých by som určite nerád videl v talári ústavného sudcu. Moja odpoveď teda smeruje k tomu, že vek je len formálne číslo. Pokiaľ za ním nestojí nejaký príbeh, to číslo samo osebe nič neznamená.

Kariéra ústavného sudcu je však vrcholom právnickej kariéry a z môjho pohľadu je ideálne, ak by bola aj jej poslednou inštanciou, po ktorej sa už človek nemusí vracať naspäť do advokácie alebo na všeobecný súd.

Ešte jedna otázka k vekovým hraniciam, ale z opačného konca. Pri sudcoch všeobecných súdov je ustanovená horná veková hranica pre výkon funkcie, pri sudoch Ústavného súdu nie. Aký máte názor na to, aby bola právnym poriadkom ustanovená aj v týchto prípadoch?

Nemyslím si, že je potrebné takýto strop nasilu zavádzať. Pokiaľ je človek schopný plného výkonu, mal by mať právo pôsobiť celé 12-ročné funkčné obdobie. Vyžaduje to však veľkú vnútornú zodpovednosť toho človeka, jednak voči sebe samému, ale najmä voči tej inštitúcii a voči spoločnosti. Každý človek má svoje limity nastavené inak, a tá zodpovednosť by mala viesť k schopnosti priznať samému sebe aj ostatným, ak už napríklad pre vysoký vek nie som schopný plného výkonu. U nás ešte v tomto ohľade nemáme vypestovanú kultúru „vedieť odísť“. Prejavy tohto neduhu vidíme vo všetkých oblastiach života, súdnictvo nevynímajúc. Veď ako inak sa dá vysvetliť, že Súdna rada napriek tom, že má ústavnú povinnosť navrhovať hlave štátu na odvolanie sudcov po dosiahnutí veku 65 rokov, v praxi hlasuje o tom, že koho navrhne a koho nie? To je prakticky ako keby hlasovali o tom, či 65-ročný človek naozaj má tých 65 rokov alebo nie.

Aby som to zhrnul, nemyslím si, že pri ústavných sudcoch je potrebné zavádzať vekový strop, avšak orgány zodpovedné za navrhovanie, voľbu a menovanie kandidátov by mali brať ohľad aj na to, aby na Ústavný súd posielali ľudí, u ktorých vzhľadom na ich vek, kondíciu a pracovné návyky je predpoklad, že budú schopní riadne pôsobiť celé 12-ročné funkčné obdobie.

Nemalá časť mediálnych reakcií sa niesla v tom duchu, že na Ústavný súd sa mohli dostať viacerí elitní právnici. Viacerí z popredných slovenských právnikov neuspeli, viacerí vôbec nekandidovali. Čím by bolo možné zvýšiť záujem o túto pozíciu? Čo by bolo možné spraviť preto, aby sa na túto pozíciu dostávali najlepší právnici? Nepomohlo by odpolitizovanie voľby, napríklad väčšou ingerenciou akademických či samosprávnych organizácii?

Pokiaľ sa máme nazývať demokraciou, tak politický prvok do tohto procesu v nejakom okamihu a rozsahu vstúpiť musí. Je to nevyhnutný nástroj demokratickej legitimizácie súdneho orgánu, ktorý má veľmi významné právomoci voči všetkým zložkám moci, aj tým, ktorých demokratická legitimita je odvodená priamo od občanov. Okrem toho si myslím, že „odpolitizovanie“ nie je žiaden elixír a všeliek na závažné spoločenské problémy. Najlepšími dôkazmi toho sú napríklad Súdna rada a prokuratúra. Sú to dva snáď najviac odpolitizované orgány v našom štáte. Oba tieto orgány sú štrukturálne a kompetenčne samostatné a nie sú od nikoho závislé a nikomu podriadené, čo má garantovať ich nestrannosť a taktiež ich schopnosť „sebaočisty“ v prípadoch, keď ich predstavitelia porušia zákon. Pri pohľade na informácie, ktoré v posledných týždňoch vychádzajú na verejnosť, je vidieť, že minimálne v týchto prípadoch odpolitizovanie fungovaniu týchto inštitúcii nepomohlo, ale naopak ich ešte viac uzavrelo pred akoukoľvek spätnou väzbou zo strany spoločnosti a ich „sebaočistné“ mechanizmy premenilo na „sebaochranné“.

Moja odpoveď na vašu otázku je preto jednoduchá a možno sa niekomu bude javiť až ako primitívna či naivná. Na to, aby sme na Ústavný súd dostali tých úplne najlepších a najvhodnejších kandidátov, im musí spoločnosť prostredníctvom orgánov podieľajúcich sa na ich navrhovaní, voľbe a menovaní dať najavo veľmi jednoduchú vec – že o nich stojí. To sa dá dosiahnuť tak, že u týchto kandidátov dosiahneme stav dôvery v to, že ich kvalita a životný príbeh bude pre nich v kreačnom procese výhodou a nie naopak. Vo voľbách, ktoré sme mali možnosť sledovať počas ostatných 10 mesiacov, to žiaľ bolo opačne, keď kvalita a nespochybniteľný životný príbeh boli pre mnohých kandidátov skôr príťažou. Trvám na tom, že ostatných 5 kôl volieb bolo pohŕdaním mnohými kvalitnými kandidátmi, a týmto zároveň ďakujem tým z nich, ktorí sa nenechali otráviť a odradiť a vytrvali v tomto boji až do jeho konca, pretože bez tejto vytrvalosti by sme dnes mali oveľa horší Ústavný súd. Budem sa teda opakovať keď poviem, že na pritiahnutie tých najkvalitnejších kandidátov stačí tak málo, aby ľudia oprávnení navrhovať a voliť týchto kandidátov k tejto úlohe pristupovali rovnako, ako predpokladám, že pristupujú k výberu lekára či školy pre svoje deti.

Najlepší dojem nezanechali ani niektorí poslanci počas hearingu. Nemalá časť otázok pôsobila povrchne, prípadne sa týkali hodnotových postojov, ktoré by z určitého hľadiska nemali byť rozhodujúcim kritériom. Čo by sa dalo v procese hearingov, alebo pri nových pravidlách, ktoré boli prvýkrát otestované, vylepšiť?

Vyčerpávajúca odpoveď na túto otázku presahuje priestor tohto rozhovoru. Určite by pomohlo, ak by na vypočúvaní kandidátov mohli klásť otázky aj pozvaní predstavitelia odbornej verejnosti, pretože ústavnoprávny výbor, v ktorom sú právnici vo výraznej menšine a ústavní právnici nie sú zastúpení vôbec, objektívne nemôže byť schopný viesť zmysluplnú diskusiu o právnych problémoch s vhodným kandidátom na ústavného sudcu. Okrem toho by som v tejto súvislosti „oprášil“ zoznam opatrení, ktoré sme spolu so skupinou kolegov a kolegýň navrhovali ako zmeny kreačného procesu, no neboli nateraz akceptované. Takýmito opatreniami sú napríklad zavedenie stáleho či aspoň dlhodobého kandidátskeho zoznamu umožňujúceho sledovať po určitý čas pôsobenie kandidátov či zavedenie prihlášky s dotazníkom, ktorý by o kandidátovi poskytol dostatok objektívnych a navzájom porovnateľných informácií. Okrem toho by bolo vhodné doplniť podmienku, že ústavný sudca musí byť uznávaným odborníkom v odbore práva a svojím doterajším pôsobením v osobnom, verejnom a profesionálnom živote musí dávať záruku, že bude svoju funkciu vykonávať riadne, čestne a nestranne. Ďalej je možné uvažovať nad zavedením mechanizmu priebežnej obmeny sudcov, aby sa nestávalo, že počas pôsobenia jednej parlamentnej väčšiny sa vymenia dve tretiny pléna, a s tým súvisiaceho inštitútu náhradníkov po vzore Európskeho súdu pre ľudské práva. Po skúsenostiach z ostatných volieb je taktiež namieste uvažovať nad zavedením povinnej verejnej voľby, ako aj požiadavky na zvolenie kvalifikovanou „ústavnou“ väčšinou s antiblokačným mechanizmom, ktorý by zabránil opakovaniu situácie, keď bol Ústavný súd dlhodobo neúplne obsadený.

Nahrali ste mi na záverečnú otázku. Tajná voľba pri personálnych voľbách je vnímaná ako demokraticky inštitút – napríklad preto, že sa volitelia cítia pri rozhodovaní slobodne, ale aj preto, aby volení z pochopiteľných dôvodov nevedeli kto za nich hlasoval. Naozaj sú argumenty za verejnú voľbu pri ústavných sudoch dostatočne opodstatnené?

Ďakujem vám za nahrávku na záverečnú odpoveď...Demokratickým inštitútom je predovšetkým tajné volebné právo občanov pri voľbách, v ktorých delegujú moc na svojich volených zástupcov. V tomto prípade ide o výkon volebného práva, pri ktorom ústava garantuje jeho tajnosť. Hlasovanie volených zástupcov ľudu v parlamente (o akejkoľvek otázke) však už nie je realizáciou volebného práva, ale vykonávaním verejnej moci. Jedným z princípov demokratického a právneho štátu, ktorý už judikoval aj Ústavný súd, je princíp transparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci. Ide o ústavný princíp, ktorý každému občanovi umožňuje kontrolovať, ako hlasovali jeho volení zástupcovia vo veciach, ktoré sú pre neho dôležité. Pre niekoho takouto vecou môže byť otázka daní a odvodov, pre iného to môže byť otázka voľby ústavných sudcov. Tajné hlasovanie túto kontrolu vylučuje a preto je podľa mňa v rozpore s uvedeným ústavným princípom.

Tajné hlasovanie poslancov v parlamente sa v moderných dejinách slovenskej politickej prevádzky osvedčilo skôr ako priestor na korupciu (pri generálnom prokurátorovi) či obštrukčnú sabotáž (pri ústavných sudcoch) než ako nástroj posilňujúci demokraciu. Ak by posledné kolo voľby kandidátov na ústavných sudcov nebolo verejné, neviedli by sme pravdepodobne ani tento rozhovor, pretože by sme stále nemali plne obsadený Ústavný súd. 

Požiadavka na verejnú formu hlasovania je teda úplne odôvodnená kombináciou ústavného princípu transparentnosti a verejnej kontrolovateľnosti výkonu verejnej moci na jednej strane a praktickými veľmi negatívnymi skúsenosťami s tajným hlasovaním na strane druhej. Pokiaľ by sudca cítil potrebu svojou rozhodovacou činnosťou ďakovať poslancom, ktorí za neho hlasovali alebo sa naopak mstiť tým, ktorí ho nepodporili, nemá v tej funkcii čo robiť. Sudca, ktorý sa nedokáže v tomto odosobniť, by mal rozmýšľať nad iným povolaním.