Ak súd vo výroku uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia vydaného pred začatím meritórneho sporu uloží povinnosť podať žalobu, musí zároveň pre túto povinnosť určiť lehotu a s ňou deň, od ktorého sa táto lehota má počítať.
zdroj: pixabay.com
Príslušné ustanovenie Civilného sporového poriadku (§ 336 ods. 1) nepredpisuje žiadne pravidlo pre určenie počiatočného dňa lehoty pre podanie žaloby. Z praxe poznáme dva spôsoby ako súdy k určeniu tohto dňa pristupujú. Samotná lehota sa zvykne vymedzovať v trvaní 30 či 60 dní.
V prvom prípade začne lehota plynúť odo dňa doručenia uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia (pripomíname, že napríklad pri dovolaní sa Civilný sporový poriadok oproti predchádzajúcej úprave zmenil v tom, že dvojmesačná lehota plynie od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu, nie od jeho právoplatnosti). Určiť presný deň je v tomto prípade či už pre žalobcu alebo tretie strany jednoduché a ľahko overiteľné z doručeniek (ktoré sú už dnes naviac spravidla vždy súčasťou elektronického súdneho spisu). Tento spôsob určenia lehoty má ďalšiu výhodu – celý spor robí dynamickejším, keďže dotknutú stranu „núti“ k tomu, aby podanie žaloby nebolo odkladané.
Druhou možnosťou je, že súd naviaže lehotu na podanie žaloby vo veci samej na právoplatnosť uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia. V tomto prípade môže nastať problém, ktorému sa chceme na ďalších riadkoch povenovať.
Predpokladajme, že strana proti ktorej nariadené neodkladné opatrenie smeruje proti nemu podá odvolanie, ktoré však nakoniec bude odmietnuté. Dôvodom môže byť to, že odvolanie je podané po lehote, neobsahuje všetky náležitosti, alebo nie je podané oprávnenou osobou. Inými slovami nenastanú suspenzívne účinky odvolania. Ak bude rozhodovanie odvolacieho súdu o odvolaní trvať dlhšiu dobu (čo dnes žiaľ nie je zriedkavé) resp. dlhšie ako je lehota na podanie žaloby môže byť táto nakoniec zmeškaná a to práve vtedy, ak žalobca bude čakať na nadobudnutie právoplatnosti uznesenia o neodkladnom opatrení. Pri odmietnutí odvolania totiž platí, že právoplatnosť nastane tak, ako keby odvolanie nebolo podané, t.j. právoplatnosť nastáva „spätne“.
Zaiste možno namietať, že žalobca nemá čo podanie meritórnej žaloby odkladať, prípadne, že si môže sám zhodnotiť, že odvolanie bude odmietnuté (napríklad ak je podané po lehote) a má sa podľa toho zariadiť. Na druhej strane, ak je raz lehota naviazaná na právoplatnosť uznesenia o nariadení neodkladného opatrenia, žalobca si môže s plnou legitimitou na nadobudnutie právoplatnosti počkať.
Ak takáto situácia nastane, t.j. odvolanie je odmietnuté a právoplatnosť uznesenia potom nastane tak, že lehota na podanie žaloby už uplynula, nariadené neodkladné opatrenie je na jednej strane síce právoplatné, ale súd by ho mal v podstate aj obratom zrušiť – podľa § 336 ods. 3 Civilného sporového poriadku: „Súd aj bez návrhu uznesenie o neodkladnom opatrení zruší, ak žaloba nebola v lehote podaná.“
Je zjavné, že z pohľadu strany, ktorá sa ochrany neodkladným opatrením domáha nejde o celkom „spravodlivú“ situáciu. Riešenie načrtnutého problému právna úprava neodkladných opatrení neobsahuje, otázka znie, ako je potrebné sa s takou situáciou vysporiadať.
Odpoveď naznačuje iné ustanovenie sporového kódexu, týkajúce sa späťvzatia odvolania v odvolacom konaní. Podľa § 369 ods. 2 Civilného sporového poriadku platí, že: „Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania.“
V citovanom ustanovení je vyjadrené pravidlo, podľa ktorého v prípadoch kedy bola v rozhodnutí určená lehota na splnenie určitej povinnosti, spätne do minulosti určenou právoplatnosťou nemôže byť strana sporu dotknutá prípadným uplynutím lehoty. Obdobná situácia môže nastať aj pri plynutí iných lehôt (napr. paričná lehota) a pravidlo vyjadrené v § 369 ods. 2 Civilného sporového poriadku predstavuje právnu úpravu prostredníctvom ktorej možno dospieť k záveru, ktorý nevedie k ujme na právach strán, ktorým bola prvotným rozhodnutím určená nejaká lehota.
Analogické použitie citovaného ustanovenia umožňuje článok 4 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého „Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.“
Z praxe nám je známy prípad, kedy súd obdobnú situáciu posúdil práve týmto spôsobom – po zverejnení tohto rozhodnutia doplníme tento článok o odkaz na dané rozhodnutie.
