Do redakcie nám bol po dlhšom čase doručený materiál, ktorý je vhodným kandidátom na zaradenie do rubriky, ktorú sme si pracovne dovolili označiť názvom „paškviliár“ a ktorá má predstavovať odbočku od čítania odborných (a často nudných) textov.
Nášmu paškviliárnemu zameriavaču nemohlo uniknúť nasledovné: „Súd prvého stupňa nemohol správne formulovať ani príslušný výrok, pokiaľ ide o platobné miesto náhrady trov, ktoré bolo označené „k rukám právnej zástupkyne navrhovateľa“. To by obstálo, keby to bola fyzická osoba, ale v tomto prípade je to právnická osoba a u tej je všeobecne známou skutočnosťou (bez potreby dokazovania, tu por. aj § 121 O. s. p.), že žiadne ruky nemá“ (rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 27.08.2014, sp.zn. 10Co/114/2013 - TU).
Tento paškvilík je mimoriadne prínosný pre svoj interdisciplinárny charakter – čo to sa z neho dozvedáme aj o morfológii ľudského tela a to, že fyzická osoba ruky má a právnická osoba ruky nemá. Z hľadiska právneho však vyvoláva mierne rozpaky, pričom je vhodným kandidátom na pedagogické účely vyučovania na právnických fakultách ako učebnicový príklad súdneho formalizmu.
Zmyslom slovného spojenia „k rukám“ je totiž určenie platobného miesta, resp. osoby prijímateľa náhrady trov právneho zastúpenia, v prípade, že strana konania bola zastúpená advokátom (§ 149 ods. 1 OSP, 263 ods. 1 CSP). Správnym výkladom tohto právne zaužívaného termínu je potrebné preto dospieť k záveru, že jeho význam spočíva „do dispozičnej sféry“, aby sa oprávnenému umožnilo nakladať s náhradou trov právneho zastúpenia.
Termín „k rukám“ teda neznamená určenie konkrétneho fyzického spôsobu odovzdania tejto náhrady (de facto do rúk), ale je potrebné ho vykladať logicky ako do dispozície oprávnenej právnickej osoby (napr. na bankový účet, odovzdanie štatutárnemu orgánu, poštovou poukážkou a pod.). Doslovný gramatický výklad tohto pojmu je právne neudržateľný, pretože tento pojem je v právnej terminológii používaný „metaforicky“, t.j. nie v doslovnom význame ako končatina ľudského tela. Nehovoriac o tom, že ad absurdum by nebolo možné priznať náhradu trov právneho zastúpenia ani fyzickej osobe, ktorá nemá ruky. Náhrada trov právneho zastúpenia nemôže byť podmieňovaná tým, či daná osoba má alebo nemá ruky, ale výlučne tým, či jej na to vzniklo právo.
V tejto súvislosti je na doplnenie potrebné zdôrazniť, že súd má posudzovať žalobný návrh (petit) obsahovo a nie gramaticky. Z konštantnej judikatúry (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. júla 2008, sp.zn. 3 Cdo 219/2007; rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 9. 2010, sp. zn. 5 Cdo 254/2009) vyplýva, že presný a určitý petit je síce pre súd rámcom rozhodovania, z ktorého nesmie vybočiť a ktorý môže prekročiť len v taxatívne vymedzených prípadoch, to však v plnom rozsahu platí len z hľadiska obsahu petitu a podstaty zmyslu toho, čoho sa žalobca v konaní domáha. V žiadnom prípade to ale neznamená, že by súd pri svojom rozhodovaní bol do najmenších podrobností viazaný výrazovými prostriedkami použitými v texte petitu alebo jeho doslovným znením (vrátane slov, slovných spojení, ba dokonca aj eventuálnych gramatických chýb) a že by sa prípadnou odlišnou formuláciou výroku svojho rozhodnutia, než zodpovedá doslovnému zneniu žalobného petitu, dopúšťal procesnej vady. Naopak tam, kde je to potrebné, je dokonca povinnosťou súdu upraviť formulačne petit žaloby tak, aby zodpovedal objektívnemu hmotnému právu a aby jeho formulácia zodpovedala dovoleným spôsobom výkonu rozhodnutia. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 79 ods. 1 nevyžaduje, aby žalobca po stránke formálnej do najmenších podrobností formuloval návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia. Z jeho doslovného znenia je zrejmé, že za postačujúce považuje, ak žalobca v žalobe vyjadrí podstatu (zmysel) toho, čoho sa v konaní na základe opísaného skutkového stavu domáha. Petit žaloby, tak ako žalobca formuluje v podanej žalobe alebo neskôr v priebehu konania, je súd povinný posudzovať čisto z hľadiska obsahového (t.j. či je v žalobe dostatočne presne, určito a zrozumiteľne vyjadrené, čo žalobca žiada). Súd do výroku svojho rozhodnutia nemusí prevziať doslovne žalobcom naformulovaný petit žaloby, môže v ňom vykonať také zásahy, ktoré zachovávajú podstatu petitu a nemenia jeho zmysel.
Ak žalobca označil v žalobe presne, určite a zrozumiteľne povinnosť, ktorá má byť žalovanému uložená rozhodnutím súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a povinnosti, ktorých sa žalobca domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sa žalobca žalobou skutočne domáhal.
Z uvedeného dôvodu by mal súd premeniť aj vetu „chcem trovy“ na vetu „žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia“.
V nadväznosti na nový Civilný sporový poriadok je potrebné uviesť, že o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP), čím sa predíde zisťovaniu existencie končatín právnych zástupcov.
Úsmevne pôsobí aj používanie pojmu „žalobča“ (napr. v právnej veci žalobčaťa...) naprieč celým rozhodnutím a to namiesto pojmu „žalobca“ (napr. v právnej veci žalobcu...).
Tomáš Čentík
20. júla 2016
Ilustračné foto: pixabay.com
