Jedným z najvýznamnejších štádií civilného sporového konania je dokazovanie. Prostredníctvom dokazovania súd zisťuje, či skutkový stav prezentovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu zodpovedá alebo nezodpovedá skutočnosti (v podstate ide o fázu verifikácie skutkových tvrdení). Predmetom dokazovania je teda skutok (fakty, objektívna realita) tvrdený stranami sporu, ktorý má význam pre rozhodnutie o merite sporu. S bremenom tvrdenia je preto neodmysliteľne späté dôkazné bremeno. V súvislosti s dokazovaním vyvstáva otázka kto a čo je povinný v súkromnoprávnom spore preukazovať – s touto otázkou nevyhnutne súvisí aj tzv. negatívna dôkazná teória.
Žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalovaný je povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Z toho vyplýva, že v spore nedokazuje iba žalobca, ale v závislosti od procesnej situácie môže dochádzať k presunu bremena tvrdenia a dôkazného bremena na žalovaného.
Z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť – niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné (tento jav sa v rímskom práve označoval ako probatio diabolica). V týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu. V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosť používa termín negatívna dôkazná teória. Táto teória sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná.
Negatívnu dôkaznú teóriu možno ilustrovať na nasledovných prípadoch zo súdnej praxe:
Dokazovanie doručenia písomnosti
Požiadavka súdu, aby žalobca preukázal, že výzva na vyzdvihnutie zásielky spolu s ústrižkom o poučení mu nebola v poštovej schránke uložená, je z povahy veci nesplniteľná, pretože nemožno preukázať negatívnu skutočnosť. Negatívna skutočnosť môže byť fakticky preukázaná jedine preukázaním komplementárnej pozitívnej skutočnosti, ktorá existenciu dokazovanej negatívnej skutočnosti vylučuje.
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp zn. 1 As 2/2010 – 80 zo dňa 10.02.2010 – dostupné online TU).
Dokazovanie dedičského práva
Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. V prejednávanej veci to potom znamená, že žalobcovia nemali povinnosť preukázať neexistenciu skutočností, z ktorých odvodzoval svoje dedičské právo žalovaný, ale naopak ich preukázanie bolo povinnosťou žalovaného.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 Cdo 81/2010 zo dňa 31.05.2010 – dostupné TU).
Dokazovanie nadobúdacieho titulu vlastníckeho práva
Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Pokiaľ sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj nadobúdací titul a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného. Napríklad v spore o určenie vlastníckeho práva od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval neexistenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu žalovaného. Keďže preukázanie takéhoto titulu svedčiacemu žalovanému je na prospech žalovaného, je na ňom, aby ho tvrdil a preukazoval.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 M Cdo 17/2010 zo dňa 28.03.2012 – dostupné TU).
Dokazovanie súhlasu manžela s právnym úkonom
Nalézací soudy vyšly z toho, že žalobkyně se v řízení domáhala určení vlastnického práva k nemovitostem s tím, že tyto nemovitosti, prodané na základě kupní smlouvy žalovaným č. 1) žalované č. 2), tvořily součást společného jmění manželů žalobkyně a žalovaného č. 1). Žalobkyně se dovolala relativní neplatnosti kupní smlouvy s odůvodněním, že k prodeji těchto nemovitosti nedala souhlas.
Za této situace v předmětné věci soudy posuzovaly mimo jiné otázku, na kterém z účastníků řízení týkajícího se relativní neplatnosti právního úkonu spočívá důkazní břemeno, jestliže na straně žalobce vystupuje jeden z manželů a na straně žalovaného druhý z manželů a třetí osoba, a to při prokázání negativní skutečnosti neexistence souhlasu manžela s právním úkonem přesahujícím rámec obvyklé správy majetku ve společném jmění manželů.
Pro úplnost dovolací soud dodává, že proti tomuto závěru nelze důvodně argumentovat skutečností, že žalobkyně je v takovém případě povinna prokazovat tzv. negativní skutečnost. Takový argument je v zásadě poukazem na tzv. negativní teorii dělení důkazního břemene, která vychází z předpokladu, že dokazování neexistujících skutečností je vyloučeno povahou věci, neboť dokázat lze jen to, co existuje, nikoliv to, co neexistuje (např. Bekch, H.: Die Beweislast nach dem Bürgerlichen Gesetzbuch, 1899 nebo Fitting, H. : Die Grundlagen der Beweislast, Zeitschrift für Zivilprozess 13, ročník 1889, str. 1 a násl.). Tato teorie je však současnou civilistickou doktrínou s podrobnou argumentací považována za překonanou se zdůrazněním, že, negativní skutečnosti lze řádně dokazovat a v soudní praxi k tomu také často dochází a s tím, že jako určité specifikum se v takových případech uplatňuje snad jen častější použití nepřímých důkazů. (Macur, J.: Dělení důkazního břemena v civilním soudním sporu, Brno, Masarykova univerzita, 1996, str. 34)
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 22 Cdo 3108/2010 zo dňa 26.02.2013 – dostupný TU).
Dokazovanie v daňovom konaní
Stěžovatel dále namítá, že správce daně a žalovaný po něm požadovali prokázat, že zboží nebylo použito pro ekonomické účely (na jiném místě kasační stížnosti pak námitku opakuje s tím, že po něm bylo žádáno prokázání skutečnosti, že nedošlo k použití hmotného majetku pro účely nesouvisející s uskutečňováním ekonomických činností plátce), přičemž takový požadavek je nezákonný, neboť nelze podat přímý důkaz reálné neexistence posuzované skutečnosti. Stěžovateli je nutno přisvědčit, že v daňovém řízení není možno po daňovém subjektu žádat, aby prokázal reálnou neexistenci určité skutečnosti. Takový postup by byl projevem tzv. negativní teorie důkazní, kterou je třeba v zásadě odmítnout, neboť nelze dokazovat něco, co neexistuje. Tento názor podporuje i bohatá judikatura zdejšího soudu, na kterou ostatně v kasační stížnosti odkazuje i stěžovatel.
Nejvyšší správní soud však v tomto ohledu aprobuje názor městského soudu, že průběh daňového řízení vyvrací tuto námitku stěžovatele. Správce daně stěžovatele opakovaně vyzýval, aby doložil své tvrzení, že jde o manko nepodléhající zdanění, případně k prokázání tvrzení, že veškerý nakoupený materiál byl použit k výrobě hotových výrobků a příslušná daň na výstupu byla uplatněna až při jejich prodeji, prokázání existence manka, příčin jeho vzniku, jakým způsobem bylo rozhodnuto o jeho vypořádání a že byla vůči odpovědným pracovníkům uplatněna náhrada škody (k tomu např. Výzva ze dne 25. 11. 2008, Protokol o ústním jednání ze dne 21. 1. 2009, Výzva ze dne 3. 7. 2009). Nikdy v průběhu řízení tak správce daně (ani žalovaný) po stěžovateli nepožadovali prokázání negativní skutečnosti.
Stěžovatel k podpoře svého tvrzení cituje pasáž z rozhodnutí žalovaného, ze které dle něj plyne, že po něm bylo požadováno prokázání negativní skutečnosti. Zdejší soud má však za to, že se jedná spíše o formulační neobratnost žalovaného. Jak bylo výše uvedeno, z řízení před správcem daně i žalovaným naopak jasně vyplynulo, že požadovali po stěžovateli, aby prokázal, že částka ve výši 3 327 180,27 Kč představuje spotřebu materiálu použitého stěžovatelem ve výrobě během roku 2007, jak v průběhu celého řízení tvrdil. Odkazovaná pasáž z rozsudku městského soudu (na s. 7 kasační stížnosti) o snaze prokázat negativní skutečnost také nesvědčí. Naopak, městský soud v ní vyjadřuje svůj názor, že k úbytku materiálu mohlo dojít jeho použitím pro účely nesouvisející s ekonomickou činností stěžovatele, což tento neprokázal (tj. nepodařilo se mu prokázat účel použití „ztraceného“ materiálu)
(rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 1 Afs 30/2012 – 76 zo dňa 14.06.2012 – dostupné TU).
Dokazovanie doručenia písomnosti a pravdivosť údajov na doručenke
Kasační stížnost byla podána až dne 9. 2. 2012. Stěžovatel v ní namítá, že mu obálka s usnesením č. j. 8 Ca 313/2006 - 33 ani výzva k vyzvednutí této písemnosti nebyly nikdy doručeny. Podle tzv. negativní teorie důkazní (někdy také „negativní teorie dělení důkazního břemena“ nebo pouze „teorie negativní“) platí, že „důkazní břemeno nenese ten, kdo pouze v negativním smyslu tvrdí, že nenastala žádná změna, ale ten, kdo uplatňuje nějakou pozitivní skutečnost“ (Macur, J.: Dělení důkazního břemena v civilním soudním sporu. Brno: Masarykova Univerzita v Brně, 1996, str. 32). Ačkoliv J. Macur považuje negativní teorii důkazní za překonanou (str. 34), podle P. Svobody je tato teorie mezi českými soudy neobyčejně populární (Svoboda, P.: Dokazování. Praha: ASPI - Wolters Kluwer, 2009, str. 29). I Nejvyšší správní soud z ní vycházel například v rozsudku ze dne 26. 7. 2006, č. j. 3 Azs 35/2006 - 104, publikovaném pod č. 951/2006 Sb. NSS (všechna rozhodnutí Nejvyššího správního soudu uvedená v tomto usnesení jsou dostupná na www.nssoud.cz): „Postup krajského soudu, jenž zamítl návrh na ustanovení zástupce (§ 35 odst. 7 s. ř. s.) s odůvodněním, že stěžovatelka neprokázala tvrzení o své majetkové situaci listinnými důkazy, přičemž tato tvrzení stěžovatelky spočívala v tom, že nemá žádný majetek ani příjmy, je vadný a je důvodem pro zrušení takového usnesení. Krajský soud svým postupem popřel tzv. negativní důkazní teorii, podle níž nelze dokazovat neexistující skutečnosti.“ Podobně Ústavní soud ve svém nálezu ze dne 7. 4. 2010, sp. zn. I. ÚS 22/10, konstatoval: „Povinnost tvrzení a zejména prokazování má však své mantinely, mezi něž patří uplatnění pravidla ’neexistence se neprokazuje,‘ vycházející z tzv. negativní důkazní teorie, neboť po nikom nelze spravedlivě požadovat, aby prokázal reálnou neexistenci určité právní skutečnosti“ (bod 24).
V nyní posuzovaném případě však nelze z teorie negativní vycházet. Podle § 50f odst. 9 o. s. ř. (ve spojení s § 42 odst. 5 s. ř. s.) totiž platí, že: „Není-li dokázán opak, považují se údaje uvedené na doručence za pravdivé.“ Nejvyšší správní soud tedy musí ze zákona vycházet z premisy pravdivosti
údajů uvedených na doručence obálky obsahující usnesení č. j. 8 Ca 313/2006 - 33, přičemž doručenka splňuje všechny náležitosti uvedené v § 50f odst. 1 a 3 o. s. ř. Vyplývá z ní, že stěžovateli bylo doručováno tzv. fikcí a za den doručení se považuje 20. 8. 2007 (viz bod [13] tohoto usnesení). Zásada „neexistence se neprokazuje“ je tak v tomto případě zákonem popřena, neboť v situaci, kdy z doručenky plyne, že stěžovateli byla zanechána výzva k vyzvednutí písemnosti, je to on, kdo musí prokázat, že daný údaj je nepravdivý (srov. rozsudek Nejvyššího správního soudu ze dne 10. 2. 2010, č. j. 1 As 2/2010 - 80).
(uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 6 As 59/2012 – 45 zo dňa 17.07.2013 – dostupné TU).
Dokazovanie vrátenia pôžičky
Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil požičané peniaze. V takomto alebo podobnom prípade je na žalovanom, aby tvrdil a preukazoval, že pôžičku už vrátil.
V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel zmluvu o peňažnej pôžičke, že túto pôžičku aj reálne poskytol a že žalovaný časť z nej nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu z pôžičky a jej skutočné poskytnutie. Tieto skutočnosti žalobca preukázal (medzi účastníkmi ani neboli sporné). Pokiaľ sa žalovaný proti žalobe bránil tvrdením, že pôžičku vrátil v celom rozsahu, bolo jeho povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať. Na jeho preukázanie predložil písomné potvrdenie o vrátení celej pôžičky v neoverenej fotokópii. Nemožnosť predloženia originálu tejto listiny odôvodnil tým, že mu bol odcudzený pri vlámaní sa do jeho firmy. Pokiaľ žalobca poprel pravosť predloženej neoverenej fotokópie potvrdenia označiac ho za podvrh, nedošlo tým podľa názoru dovolacieho súdu k presunu, resp. k prerozdeleniu dôkazného bremena, v tom zmysle, že by žalobcovi vznikla povinnosť preukázať svoje tvrdenie, že listina nie je pravá. U súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Bolo preto povinnosťou žalovaného preukázať pravosť predloženej listiny, teda to, že potvrdenie o vrátení pôžičky v celom rozsahu bolo skutočne vystavené žalobcom. Tento záver možno vyvodiť aj uplatnením spomínanej tzv. negatívnej dôkaznej teórie na danú situáciu. Žalobca tým, že poprel pravosť predloženej listiny v podstate tvrdil, že ju nikdy nevystavil, teda tvrdil jej neexistenciu. Preukázanie reálnej neexistencie listiny nebolo možné od neho spravodlivo požadovať, lebo podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje.
(uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Cdo 13/2009 zo dňa 24.02.2010 – dostupné TU).
Dokazovanie nezaplatenia dlhu
Prejednávacia zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré účastníkom vyplývajú z ust. § 79 ods. 1, § 101 ods. 1 O.s.p.. Účastník musí teda uviesť skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne (povinnosť tvrdenia). Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy, pričom každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia t.j. musí preukázať to, čo tvrdí. V sporovom platí aj tzv. negatívna dôkazná teória, ktorá vychádza z toho, že nemožno od účastníka spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti (napr. tvrdenie, že žalovaný nezaplatil), v dôsledku čoho dochádza k preneseniu dôkazného bremena na žalovaného.
(rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 3Cob/112/2014 zo dňa 25. 11. 2015 - dostupné TU).
Z citovaného ustanovenia vyplývajú základné práva a povinnosti účastníkov občianskeho súdneho konania, ktorými je aj tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých účastník odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany a označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Povinnosť tvrdenia je úzko spojená s dôkazným bremenom. Jej nesplnenie má spravidla významné dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej. Neunesenie dôkazného bremena totiž znamená neúspešnosť účastníka v spore. Predmet dôkazného bremena, ktorý je povinný účastník dokazovať, sa odvíja od charakteru uplatneného nároku a odvíja sa aj od hmotného práva. V dôkaznej povinnosti existujú výnimky. Jednou je tzv. negatívna dôkazná teória, na ktorú aj navrhovateľ poukazuje v odvolaní. Vychádza z toho, že nemožno od účastníka spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti, keď typickým príkladom negatívneho skutkového tvrdenia je, že odporca nezaplatil. Vtedy dochádza k preneseniu dôkazného bremena na odporcu aj napriek tomu, že ide o tvrdenie navrhovateľa. Odporca potom musí preukázať, že zaplatil. Dôkazné bremeno ohľadne tvrdenia, že bolo zaplatené, sa teda presúva na odporkyňu.
(rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9Co/720/2014 zo dňa 07. 10. 2014 - dostupné TU).
Dokazovanie absencie v práci
Tvrdí-li zaměstnavatel, že zaměstnanec (žalobce), se kterým sjednal pracovní poměr, pro něj práci nevykonal, nemá ohledně tohoto tvrzení důkazní povinnost (prokazovat lze jen to, co se stalo, nikoliv to, co se nestalo), ale nese břemeno tvrzení, že podle jím vedené evidence odpracované doby zaměstnanec v době, kdy měl podle svého tvrzení vykonat práci, nepracoval, a má povinnost označit k tomuto tvrzení důkazy; nevede-li [v rozporu s ustanovením § 96 odst. 1 písm. a) zák. práce] evidence odpracované doby, má povinnost označit k tomuto tvrzení jiné důkazy. Neunese-li zaměstnavatel v uvedeném směru břemeno tvrzení nebo důkazní břemeno tomuto tvrzení odpovídající, pak musí rozhodnutí soudu vyznít v neprospěch zaměstnavatele. Kdyby ovšem zaměstnavatel unesl své břemeno tvrzení i důkazní břemeno o tom, že zaměstnanec v rozhodném období nepracoval, vyvstává tím pro zaměstnance - má-li mít ve sporu úspěch - povinnost tvrzení, že opravdu vykonal pro zaměstnavatele práci, a povinnost označit důkazy potřebné k jeho prokázání (srov. obdobně rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 20. 12. 2012 sp. zn. 21 Cdo 3989/2011, který byl uveřejněn pod č. 46 ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 2013).
(rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 1001/2013 zo dňa 10.06.2014 - dostupné TU).
Záverečné zhrnutie:
Až na jednu výnimku (rozhodnutie odvolávajúce sa na dielo profesora Macura), možno konštatovať, že judikatúra pomerne ustálene akceptuje a uplatňuje negatívnu dôkaznú teóriu ako prirodzený, ústavnokonformný a racionálny výsledok právnej interpretácie procesných noriem.
Pre úplnosť je potrebné poznamenať, že niektoré negatívne skutočnosti je možné nepriamo preukázať, preto uplatnenie negatívnej dôkaznej teórie nie je absolútne – napríklad skutočnosť, že osoba sa nenachádzala na určitom mieste je možné preukázať tým, že táto osoba dokáže, že sa nachádzala na inom mieste.
Odborná literatúra v tomto smere uvádza, že „Negatívnu dôkaznú teóriu určite nemožno prijímať všeobecne, pretože v praxi môžu nastať prípady, keď je možné preukazovať aj negatívne skutočnosti. Uplatňovanie negatívnej dôkaznej teórie teda nemôže byť bezbrehé, pretože pri preukazovaní negatívnej skutočnosti nie vždy dôkazné bremeno prechádza na protistranu. Nie je totiž úplne pravda, že dokázať je možné len to, čo existuje a nie to, čo neexistuje. Napríklad žalovaný sa bráni tým, že on nemohol poškodiť plot žalobcu, pretože v dobe, keď plot spadol, v mieste vzniku škody vôbec nebol. Neexistenciu je možné v tomto prípade preukázať dôkazom o existencii inej skutočnosti, ktorá súdom preskúmavanú neexistenciu (neprítomnosť žalovaného v mieste vzniku škody v dobe, keď ku škode došlo) vylučuje. Ako ale možno vidieť na citovanom príklade, žalovaný nepreukazuje, že plot bol poškodený, čo práve tvrdí žalobca, ale preukazuje skutočnosť, ktorú tvrdí, t. j. že v čase poškodenia plota v danom mieste nebol“ (UHAĽ, M.: Dokazovanie negatívnej skutočnosti v uznesení Najvyššieho súdu SR, nevyvrátiteľná domnienka a negatívna dôkazná teória. In: Bulletin slovenskej advokácie, č. 1-2/2015; SVOBODA, K.: Dokazování. Praha : ASPI – WoltersKluwer, 2009, s. 29). Z uvedeného vyplýva, že v niektorých prípadoch je objektívne možné preukázať neexistenciu určitej skutočnosti prostredníctvom iných existujúcich (pozitívnych) komplementárnych skutočností, ktoré túto negatívnu skutočnosť potvrdzujú (preukazujú).
Typickým príkladom uplatnenia negatívnej dôkaznej teórie je žaloba na splnenie peňažnej povinnosti, v rámci ktorej žalobca tvrdí, že nedošlo k zaplateniu dlhu. V takom prípade – keďže nezaplatenie nie je možné preukázať – dochádza k presunu dôkazného bremena na žalovaného (dlžníka), ktorý je povinný dokázať, že k zaplateniu došlo, príp. vzniesť inú hmotnoprávnu námietku (napr. námietku premlčania). Na strane žalobcu spravidla neprichádza do úvahy tvrdenie pozitívnych skutočností, ktorými by bolo možné nezaplatenie dlhu preukázať.
Hlavnou myšlienkou negatívnej dôkaznej teórie ako jedného z druhov obrátenia (presunu) dôkazného bremena je skutočnosť, že negatívne skutočnosti sa nedokazujú. Pri dôslednom uplatňovaní tejto teórie je nositeľom dôkazného bremena vždy tá procesná strana, ktorá tvrdí pozitívne skutočnosti. Toto pravidlo pre prenášania dôkazného bremena však nemožno prijímať bezvýnimočne, ale je potrebné prihliadať na úskalia s jeho gramatickým vyjadrením. Gramatické vyjadrenie môže byť na prvý pohľad pozitívnym tvrdením, avšak v skutočnosti ide po obsahovej stránke o tvrdenie negatívne (to platí aj opačne). Následkom toho môže dôjsť k preneseniu dôkazného bremena na procesnú stranu, ktorá ho v skutočnosti niesť nemá. Napríklad žalobca ako darca poskytol žalovanému ako obdarovanému peňažné prostriedky za účelom kúpy rodinného domu, pričom použitie daru na iný ako dohodnutý účel bolo v darovacej zmluve dojednané ako dôvod na vrátenie daru. Žalobca v žalobe tvrdil, že dar nebol použitý na dohodnutý účel (negatívna skutočnosť). Takto koncipované tvrdenie je na prvý pohľad negatívnym tvrdením, pričom nepoužitie daru na dohodnutý účel je možné preukázať uvedením pozitívnej skutočnosti, t.j. skutočnosti na aký účel bol dar reálne použitý (pozitívna skutočnosť).
V niektorých prípadoch však prichádza do úvahy aj preukázanie neexistencie určitej skutočnosti. Napríklad žalobca uplatňujúci nárok z porušenia predkupného práva pri podielovom spoluvlastníctve voči tretej osobe (nahradenie prejavu vôle) tvrdí, že nebola uskutočnená ponuka predkupného práva (negatívna skutočnosť), obsahovo však ide o tvrdenie, že došlo k porušeniu predkupného práva (pozitívna skutočnosť), čo je možné preukázať výsluchom alebo uložením edičnej povinnosti pôvodnému spoluvlastníkovi za účelom zistenia, či došlo k ponuke predkupného práva. Žalobca (spoluvlastník, ktorého predkupného právo bolo porušené) totiž objektívne môže dokázať, že ponuka predkupného práva nebola urobená a to tak, že označí ako dôkaz výsluch pôvodného spoluvlastníka alebo navrhne uložiť pôvodnému spoluvlastníkovi edičnú povinnosť (predložiť ponuku predkupného práva), pričom práve na základe tohto dôkazného prostriedku je možné zistiť, či predkupné právo bolo alebo nebolo porušené.
Nie každá negatívna skutočnosť teda spôsobuje obrátenie dôkazného bremena, ale iba taká, ktorá nie je len negatívnym gramatickým vyjadrením, ale faktickou neexistenciou, ktorú nemožno preukázať ani tvrdením inej, pozitívnej skutočnosti. V okolnostiach konkrétneho prípadu je preto potrebné dôkladne posúdiť, čo je po materiálnej (nie formálnej) stránke skutočným obsahom tvrdenie strany sporu. Z tohto dôvodu sa v jednotlivom prípade musí skúmať, či určitú negatívnu skutočnosť je možné preukázať prostredníctvom dôkazov preukazujúcich iné pozitívne skutočnosti, ktoré by v konečnom dôsledku potvrdzovali (preukazovali) neexistenciu určitej skutočnosti. Napríklad na preukázanie absencie zamestnanca v práci možno použiť ako dôkaz výsluch spolupracovníkov, že sa v práci nenachádzal, dôkaz že sa nachádzal na inom mieste alebo dôkaz z dochádzkového systému, v ktorom nie je zamestnanec zaevidovaný – ak tieto dôkazy neprichádzajú do úvahy, tak v zmysle negatívnej dôkaznej teórie prechádza dôkazné bremeno zo zamestnávateľa na zamestnanca.
Účelom tohto článku bolo aspoň v základných aspektoch poukázať na negatívnu dôkaznú teóriu a jej podstatu – samozrejme táto problematika má určite mnohé ďalšie rozmery a úskalia, ktoré by si zaslúžili podrobnejšie spracovanie a širšiu diskusiu. Snáď tento článok otvorí priestor pre hlbšie rozvinutie tejto celkom zaujímavej a po aplikačno-interpretačnej stránke významnej témy.
Tomáš Čentík, 24. október 2016
ilustračné foto: ulpianus.sk
