ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Právo na obhajobu je jedným z najvýznamnejších práv obvineného v trestnom konaní, ktoré garantuje článok 50 ods. 3 Ústavy SR a ďalej ho rozvíjajú jednotlivé ustanovenia Trestného poriadku (napr. § 2 ods. 9, § 34 ods. 1, § 44). Účelom práva na obhajobu je prispieť náležitým a včasným spôsobom k objasneniu takých skutočností, ktoré obvineného zbavujú viny zo spáchania trestného činu, resp. jeho vinu zmierňujú. Právo na obhajobu sa nemá vnímať ako právo zločinca, ktorý ho využíva, resp. zneužíva preto, aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu – ako sa to niekedy nesprávne interpretuje –  ale v kontexte práva občana, ktorému sa zabezpečuje, aby sa okolnosti a dôkazy v jeho neprospech zistili výlučne zákonným spôsobom a aby v priebehu trestného konania mal obvinený možnosť vo svoj prospech využiť všetky práva a prostriedky obhajoby, ktoré zákon obvinenému na jeho obranu poskytuje s cieľom zbaviť ho trestnej zodpovednosti alebo zmenšiť rozsah jeho viny. Právo na obhajobu je teda zárukou toho, že nevinná osoba, napriek tomu, že voči nej vznikne podozrenie zo spáchania trestného činu, a ktorá bude v dôsledku tejto skutočnosti obvinená, nebude odsúdená. Osobitosti jednotlivých skutkových podstát trestných činov umožňujú zvoliť rôzne spôsoby obhajoby – predmetom tohto článku je poukázanie na všeobecné možnosti, na ktorých je možné vybudovať obhajobu pri trestnom činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Trestného zákona (ďalej len „TZ“).

Ustanovenie § 239 Trestného zákona obsahuje dve základné skutkové podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa a to poškodzovanie vlastného veriteľa (§ 239 ods. 1 TZ) a poškodzovanie cudzieho veriteľa (§ 239 ods. 2 TZ).

Základná skutková podstata poškodzovania vlastného veriteľa znie: „Kto, čo aj len čiastočne, zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že a) zničí, poškodí, urobí neupotrebiteľnou, zatají, predá, vymení alebo inak odstráni čo aj len časť svojho majetku,  b) zaťaží vec, ktorá je predmetom záväzku, alebo ju prenajme, c) predstiera alebo uzná neexistujúce právo alebo záväzok, alebo postúpi svoju pohľadávku, alebo prevezme dlh iného, i keď na to nebol povinný ani oprávnený, alebo d) predstiera zmenšenie svojho majetku alebo jeho zánik, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky“.

Objektívna stránka, resp. konanie uvedené pod písm. a) a b) predstavuje zmenšenie aktív dlžníkovho majetku, z ktorého by sa mohol veriteľ uspokojiť, pričom konanie pod písm. c) a d) predstavuje fingovanie pasív, ktoré majú znížiť skutočnú hodnotu dlžníkovho majetku a tým odradiť veriteľov od uplatňovania ich pohľadávok, resp. ich pohnúť k tomu, aby pristúpili na uspokojenie v menšom rozsahu, než by boli požadovali, keby im bol známy skutočný stav solventnosti dlžníka.

Základná skutková podstata poškodzovania cudzieho veriteľa znie: „Rovnako ako v odseku 1 sa potrestá, kto, čo aj len čiastočne, zmarí uspokojenie veriteľa inej osoby tým, že a) zničí, poškodí, urobí neupotrebiteľnou, zatají, predá, vymení, daruje alebo inak odstráni čo i len časť majetku dlžníka, alebo b) na majetok dlžníka uplatní neexistujúce právo alebo pohľadávku“.

Definičným znakom oboch skutkových podstát je marenie uspokojenia veriteľa, ktoré môže byť vo forme úplného zmarenia alebo čiastočného (v takom prípade ide o skrátenie uspokojenia veriteľa) – marenie uspokojenia veriteľa možno vymedziť ako akúkoľvek zmenu (aj fingovanú) v stave dlžníkovho imania, ktorou sa toto imanie robí čo i len čiastočne nedosiahnuteľné, alebo ktoré zväčšuje (hoci i fiktívne) súhrn nárokov, ktoré majú byť z imania dlžníka (páchateľa) uspokojené.

Prvou možnosťou, ktorú je možné zvoliť pri obhajobe v súvislosti s trestným stíhaním pre podozrenie zo spáchania z trestného činu poškodzovania veriteľa je aplikácia tzv. materiálneho korektívu obsiahnutého v ustanovení § 10 ods. 2 Trestného zákona. Využiteľnosť tejto možnosti obhajoby však prichádza do úvahy iba pri prečinoch, t.j. v prípade tohto trestného činu to bude možné iba v prvých štyroch odsekoch § 239 TZ, pretože v piatom odseku je tento trestný čin zločinom, kde je uplatnenie materiálneho korektívu vylúčené.

Podstata materiálneho korektívu spočíva v tom, že nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Skúmanie závažnosti spáchaného činu je akousi obdobou spoločenskej nebezpečnosti, ktorej naplnenie sa požadovalo podľa predošlého trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb.) – uvedené znamená to, že určitý čin síce môže vykazovať formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu, ale ak nespĺňa materiálny znak (určitý stupeň závažnosti), tak sa nejedná o trestný čin. Pri prečinoch sa uplatňuje zásada nullum crimen sine periculo sociali et sine lege (bližšie k tejto problematike pozri článok „Kde sú hranice aplikácie princípu ultima ratio v trestnom práve?“ dostupný TU).

Ďalším štandardným nástrojom obhajoby je namietanie nedostatku zavinenia – Trestný zákon je vybudovaný na predpoklade úmyselnej formy zavinenia, t.j. pre trestnosť činu treba úmyselné zavinenie, ak TZ výslovne neustanovuje, že stačí zavinenie z nedbanlivosti (§ 17 TZ). Keďže § 239 TZ neustanovuje, že postačuje zavinenie z nedbanlivosti, pre spáchanie trestného činu poškodzovania veriteľa sa vyžaduje úmyselné zavinenie a to buď úmysel priamy alebo nepriamy (bližšie pozri § 15 TZ).

Materiálny korektív a subjektívna stránka trestného činu poškodzovania veriteľa predstavujú trestnoprávne prostriedky obhajoby – okrem tejto trestnoprávnej obhajoby bude pre tento trestný čin viac-menej typická „tzv. súkromnoprávna obhajoba“, resp. obhajoba postavená na inštitútoch nachádzajúcich svoje miesto v normách súkromného práva. Takýto súkromnoprávny presah je príznačný pre väčšinu majetkových trestných činov, trestný čin poškodzovania veriteľa nevynímajúc.

Prvoradou predbežnou otázkou, ktorú je nevyhnutné skúmať, je existencia pohľadávky veriteľa, pretože objektom tohto trestného činu je právo veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi (páchateľovi) – z tohto dôvodu nie je trestným činom akékoľvek zmenšovanie majetku, resp. jeho fingovanie (akékoľvek majetkové machinácie), ale iba také zmenšovanie majetku, ktoré reálne ukracuje uspokojenie existujúcej pohľadávky veriteľa. Uspokojením pohľadávky veriteľa sa rozumie poskytnutie takého plnenia v prospech veriteľa, ktoré „kopíruje“ obsah záväzkového vzťahu medzi ním a dlžníkom. Skúmanie podmienky vzniku (existencie) pohľadávky je prejudiciálnou otázkou spadajúcou do oblasti civilného práva hmotného, čo znamená, že jej posúdenie sa nezaobíde bez použitia a správneho výkladu právnej úpravy záväzkového práva a všeobecných ustanovení o právnych úkonoch (najmä noriem Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka). Táto skutočnosť kladie zároveň vyššie nároky na orgány činné v trestnom konaní a v konečnom dôsledku aj súd, ktoré sa nezaobídu len s izolovanou aplikáciou trestnoprávnych noriem.

Významným znakom je slovné spojenie „zmarí uspokojenie veriteľa“, ktoré predstavuje zároveň návetie pre jednotlivé spôsoby, ktorými možno toto zmarenie realizovať – preto je nevyhnutné skúmať konkrétne machinácie týkajúce sa majetkovej sféry dlžníka v spojitosti s touto podmienkou, pretože nie každým týmto konaním musí nevyhnutne dochádzať aj zmareniu uspokojenia veriteľa. V tejto súvislosti možno zamerať obhajobu na zisťovanie a preukazovanie skutočnosti, či má veriteľ možnosť uspokojiť svoju pohľadávku z iného majetku dlžníka, od čoho sa bude odvíjať či došlo k naplneniu predpokladu zmarenia uspokojenia pohľadávky. Ak totiž obvinený (dlžník) preukáže, že disponuje iným majetkom, z ktorého je možné uspokojenie pohľadávky veriteľa za rovnakých podmienok, nebude naplnený predpoklad, že došlo k zmareniu uspokojenia pohľadávky, pretože túto je možné uspokojiť z iného majetku dlžníka. Na vyvodenie trestnej zodpovednosti preto nebude stačiť akýkoľvek spôsob konania uvedený v § 239 TZ, pokiaľ veriteľ má možnosť uspokojiť svoju pohľadávku z iného majetku dlžníka. V tomto smere je však potrebné skúmať aj to, akého majetku sa dlžník zbavil, a aký iný majetok mu zostal, t.j. či iný zostávajúci majetok je reálne speňažiteľný, resp. či je speňažiteľný v porovnateľnom časovom horizonte, pretože účelom uspokojenia pohľadávky je nielen jej samotné uspokojenie, resp. vymoženie, ale aj uspokojenie v čo najkratšom čase.

Z hľadiska využitia inštitútov súkromného práva v rámci obhajoby pri trestnom čine poškodzovania veriteľa je relevantnou otázka premlčania pohľadávky veriteľa (pri preklúzii ide totiž o neexistujúcu pohľadávku, čo bolo rozobraté vyššie) – súdna prax pri premlčaných pohľadávkach dospela k záveru, že zmariť uspokojenie premlčanej pohľadávky je v súvislosti s trestným činom poškodzovania veriteľa vylúčené.

Podľa uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5. novembra 2015, sp.zn. 4To/82/2015 (dostupné na právnych listoch TU): „Pod­sta­tou mož­nos­ti us­po­ko­je­nia poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 TZ je, ok­rem iné­ho, aj to, že poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa je vo všeo­bec­nej ro­vi­ne vy­má­ha­teľ­ná. Mu­sí ísť te­da o ta­kú pohľadávku, ktorej spl­ne­nie je mož­né vy­nú­tiť a to prí­pad­ne aj pro­ti vô­li dl­žní­ka. Skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 TZ te­da ne­chrá­ni ma­je­tok veri­te­ľa, kto­rý dis­po­nu­je nevymáha­teľ­nou poh­ľa­dáv­kou vo­či dl­žní­ko­vi (ne­vy­má­ha­teľ­ný­mi poh­ľa­dáv­ka­mi sú nap­rík­lad tzv. na­tu­rál­ne poh­ľa­dáv­ky, pri kto­rých je sí­ce ve­ri­teľ op­ráv­ne­ný po­ža­do­vať od dl­žní­ka pl­ne­nie, av­šak svo­ju poh­ľa­dáv­ku ne­mô­že ús­peš­ne up­lat­ňo­vať na sú­de – napríklad poh­ľa­dáv­ky vznik­nu­té z ti­tu­lu vý­hry v stáv­ke ale­bo hry, res­pek­tí­ve ju sí­ce uplatňovať mô­že, ale ne­mô­že byť na sú­de ús­peš­ný pro­ti vô­li dl­žní­ka – nap­rík­lad poh­ľa­dáv­ky premlčané), pre­to­že pod­sta­tou toh­to tres­tné­ho či­nu je, aby ve­ri­teľ nes­tra­til mož­nosť s úspechom reali­zo­vať svo­je zá­kon­né prá­vo na nú­te­né náhradné us­po­ko­je­nie svo­jej pohľadávky z dlžníkovho ma­jet­ku. Z uve­de­né­ho vy­plý­va zá­ver, že ak dl­žník nap­rík­lad od­stra­ňu­je svoj ma­je­tok s úmys­lom, aby doš­lo k zma­re­niu us­po­ko­je­nia poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa a to v ča­se, keď už je poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa premlča­ná, ne­mô­že sa do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 TZ, nakoľ­ko ten tzv. kon­klu­den­tným spô­so­bom vy­jad­ril svoj ne­súh­las s mož­ným us­po­ko­je­ním premlča­nej pohľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa.  V prí­pa­de, ak sa dl­žník zba­vu­je svoj­ho ma­jet­ku s cie­ľom zma­riť us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa a to v ča­se, keď poh­ľa­dáv­ka ve­ri­te­ľa nie je preml­ča­ná, ide v zá­sa­de o poh­ľa­dáv­ku vy­má­ha­teľ­nú a pre­to ta­ké­to ko­na­nie dl­žní­ka mô­že napĺňať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poškodzovania ve­ri­te­ľa“.

V súdnej praxi sa možno stretnúť aj s názorom, že samotné uznanie neexistujúceho záväzku nie je samo o sebe konaním napĺňajúcim skutkovú podstatu poškodzovania veriteľa. Tento názor je odôvodnený nasledovne: „Len sa­mot­ným uz­na­ním neexis­tu­jú­ce­ho zá­väz­ku, bez ďal­šie­ho, ne­do­chá­dza k žiad­ne­mu úbyt­ku na ma­jet­ku dl­žní­ka (ak dl­žník ne­ja­ký ma­je­tok má), te­da len tým­to práv­nym úko­nom ne­do­chá­dza k zmen­še­niu ma­jet­ku dl­žní­ka, z kto­ré­ho by mo­hol byť ve­ri­teľ dl­žní­ka us­po­ko­je­ný. Za ško­du ve­ri­te­ľa pre­to nie je mož­né po­va­žo­vať len vznik ur­či­té­ho zá­väz­ku, pre­to­že vzni­kom zá­väz­ku ne­do­chá­dza k úbyt­ku na ma­jet­ku ur­či­tej oso­by, kto­rý ho na se­ba prev­zal ale­bo kto­rý vzni­kol na pod­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du, či zo zá­ko­na. Zá­väz­ky nie sú (na roz­diel od poh­ľa­dá­vok) sú­čas­ťou ma­jet­ku. Pri­bú­da­ním zá­väz­kov, kto­ré ma­jú vplyv na tr­ho­vú hod­no­tu ma­jet­ku, eš­te ne­do­chá­dza k úbyt­ku na ma­jet­ku. K úbyt­ku na ma­jet­ku a prí­pad­ne aj k vzni­ku ško­dy na ma­jet­ku, mô­že dôjsť až pos­kyt­nu­tím pl­ne­nia na ich vy­rov­na­nie. Ma­je­tok sa te­da nez­men­šu­je o hod­no­tu exis­tu­jú­cich zá­väz­kov, ale až od­čer­pa­ním ur­či­tých ma­jet­ko­vých hod­nôt na ich úh­ra­du“ (bližšie pozri uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26. Júna 2014, sp.zn. 4To/61/2014 dostupné TU). S týmto názorom možno polemizovať, pretože už samotné uznanie neexistujúceho záväzku, resp. fingovanie pasív, ktoré majú znížiť skutočnú hodnotu dlžníkovho majetku môže veriteľov odradiť od uplatňovania ich pohľadávok, resp. ich pohnúť k tomu, aby pristúpili na uspokojenie v menšom rozsahu, než by boli požadovali, keby im bol známy skutočný stav solventnosti dlžníka.

V rámci obhajoby je dôležitou tiež skutočnosť, či dlžníkove úkony spočívajúce v scudzovaní majetku sú realizované za zodpovedajúcu protihodnotu – ak totiž dlžník získa za scudzovaný majetok iný majetok v rovnakej hodnote, nemožno uvažovať o zmarení uspokojenia veriteľa, ktorý sa môže uspokojiť z takto transformovaného majetku, ktorý zmenil iba svoj charakter, nie hodnotu. Ani v tomto prípade však nemožno úplne (paušálne) vylúčiť, že za istých okolností môže dôjsť k zmareniu uspokojenia pohľadávky veriteľa, keďže majetok nadobudnutý z takejto dispozície síce má rovnakú hodnotu, avšak v trhových podmienkach je ťažko speňažiteľný, príp. je reálne speňažiteľný za pomerne nižšiu hodnotu.

V závislosti od povahy konkrétneho majetku možno založiť obhajobu podľa druhu majetku, ktorého sa týkajú dlžníkove úkony v kontexte ich možnej exekvovateľnosti – v zásade platí, že k zmareniu uspokojenia veriteľa nemôže dôjsť v dôsledku dispozície týkajúcej sa takého majetku, ktorý nepodlieha exekúcii, t.j. je vylúčený z výkonu rozhodnutia. Ak určitý druh majetku nemožno postihnúť exekúciou absentuje základný predpoklad skutkovej podstaty poškodzovania veriteľa, ktorým je marenie uspokojenia veriteľovej pohľadávky (napr. § 115 Exekučného poriadku). Vychádza sa z toho, že na tento majetok nemožno viesť exekúciu, t.j. veriteľ sa z tohto majetku nemôže v konečnom dôsledku uspokojiť.

V tomto článku boli načrtnuté rámcové možnosti obhajoby pri trestnom čine poškodzovania veriteľa podľa ustanovenia § 239 TZ. Ambíciou tohto článku nebolo podať vyčerpávajúci výpočet možností obhajoby, ale poukázať aspoň na tie možnosti, ktoré z hľadiska praxe budú spravidla aplikovateľné najčastejšie a ktoré majú všeobecnejší charakter. Samozrejme okolnosti konkrétneho prípadu môžu opodstatňovať použitie aj ďalších možností obhajoby.

K predmetnej téme odporúčame prehľad judikatúry k trestnému činu poškodzovania veriteľa dostupný na právnych listoch TU.

Tomáš Čentík, 28. septembra 2016

Ilustračné foto: pixabay.com