V advokátskej praxi to každý zažije veľmi skoro – v súdnom konaní sa ukáže, že jedna alebo druhá strana trošku prikrášľovala realitu, ako sa často eufemisticky označuje aj cieľavedomé klamstvo.
Keď sme sa na túto problematiku spýtali kolegov, dostalo sa nám len mlčania či nejasných odpovedí - čím starší a skúsenejší kolegovia, tým menej jednoznačné stanoviská (nie je to nič len iné ako rokmi nadobudnutá a vyprecizovaná schopnosť nachádzať argumenty pre úplne protikladné stanoviská).
Právna úprava je zhovorčivejšia a podľa § 131 Občianskeho súdneho poriadku platí (resp. je účinným): „Ak súd nariadi ako dôkaz výsluch účastníkov, účastníci sú povinní ustanoviť sa na výsluch; majú vypovedať pravdu a nič nezamlčovať. O tom musia byť poučení.“ Z ďalších ustanovení (§§ 79 a 101) vyplýva povinnosť žalobcu uviesť v žalobe pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností a povinnosť účastníkov konania v priebehu konania pravdivo a úplne opísať všetky potrebné skutočnosti.
V Civilnom sporovom poriadku sme explicitnú povinnosť hovoriť pravdu v rámci výsluchu účastníka strany konania nenašli (pravda, nie sme v ňom ešte tak dobre zorientovaní, keďže do jeho príchodu na právnický svet, zostáva symbolických 9 mesiacov). Tento predpis takisto ustanovuje povinnosť žalobcu uviesť v žalobe pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností (§ 132) a povinnosť strán konania pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu (§ 150).
Samozrejme je potrebné rozlišovať medzi povinnosťou tvrdenia resp. opísaním rozhodujúcich skutočností a samotným výsluchom účastníka/strany konania. Skutkové tvrdenia by mali byť, nech sú uvedené v žalobe, v ďalších podaniach či prednesoch preukázané v rámci dokazovania - výsluch účastníka konania je len jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý má povahu samostatného čiastkového úkonu, pre ktorý sú stanovené presné pravidlá (§ 131 OSP a § 195 CSP). Účastník konania sa môže vyjadriť nepravdivo v obidvoch prípadoch, ale aj napríklad len v jednom (v rámci výsluchu uvedie presný opak toho, čo uviedol v žalobe, čo znamená že v jednom prípade nemôže hovoriť pravdu - prípadne naopak). Z hľadiska povinnosti vyjadrovať sa v konaní pravdivo nie je zásadným rozdielom, pri ktorom z uvedených procesných postupov tak účastník konania nespraví.
Naproti tomu pri právnych hodnoteniach sa účastník môže dopustiť maximálne chybných či mylných právnych názorov, z povahy veci však vyplýva (aj vzhľadom na zásadu iura novit curia), že nemôže ísť o nepravdivé vyjadrenia vo vlastnom slova význame.
Povinnosť vyjadrovať sa pravdivo dopadá aj na zástupcov účastníkov, ktorí sú v zásade pri skutkových vyjadreniach odkázaní na to, čo im je známe od zastupovaného a možno predpokladať, že vždy sa budú brániť práve tým, že reprodukujú len to čo vedia od neho. Je vhodné si v tejto súvislosti pripomenúť, že vo vzťahu advokát a klient sa uplatňuje § 5 odsek 3 Advokátskeho poriadku podľa ktorého „Advokát nie je oprávnený bez súhlasu klienta overovať pravdivosť alebo úplnosť skutkových informácií poskytnutých klientom. Ak má o ich pravdivosti alebo úplnosti dôvodné pochybnosti, poučí klienta o možných právnych dôsledkoch takto získanej informácie; možnosť odstúpiť od zmluvy o poskytovaní právnych služieb nie je tým dotknutá.“
Prvá časť hádanky je celkom jasne vyriešená – právna úprava jednoznačne ukladá aj samotnému účastníkovi uvádzať len pravdivé tvrdenia (v rámci svojich procesných úkonov) resp. vyjadrovať sa pravdivo aj face-to face súdu (v rámci svojho výsluchu) O akýchkoľvek úvahách a lá trestné právo, kde sa vychádza z toho, že obvinený môže s pokojom na duši klamať nie je potrebné ani začínať diskusiu.
Aké sú však sankcie za takýto postup niektorej zo strán? Priame sankcie, ak nimi rozumieme najmä „bezprostredné potrestanie“ (poriadkové opatrenie a podobne) nie sú žiadne.
Podobne je to aj s trestnoprávnou zodpovednosťou. Tou náš Trestný zákon postihuje len krivú výpoveď svedka (§ 346 Trestného zákona), v prípade ktorej ustanovuje, že „Kto ako svedok v konaní pred súdom alebo v trestnom konaní alebo na účely trestného konania v cudzine pred prokurátorom alebo policajtom, alebo pred sudcom medzinárodného orgánu uznaného Slovenskou republikou uvedie nepravdu o okolnosti, ktorá má podstatný význam pre rozhodnutie, alebo kto takú okolnosť zamlčí, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov“.
Do úvahy by mohol prichádzať trestný čin Marenie spravodlivosti – podľa § 344 odsek 1 písmen a) a b)Trestného zákona platí, že trestného činu sa dopustí každý (zákon neustanovuje žiadny špeciálny subjekt) kto:
- predloží dôkaz, o ktorom vie, že je sfalšovaný alebo pozmenený, na účel použiť ho ako pravý alebo
- falšuje, pozmení alebo marí dôkaz, alebo bráni v získaní dôkazu.
Pri širšom výklade by bolo možné za pozmenený dôkaz (Občiansky súdny poriadok aj Civilný sporový poriadok výpoveď účastníka/strany zaraďujú medzi dôkazne prostriedky) považovať aj výpoveď účastníka/strany konania, ktorý preukázateľne a úmyselne klame – z dostupnej literatúry (k niektorým aspektom tohto trestného činu si odporúčame prečítať TENTO článok P. Šamka) však vyplýva, že takýmto spôsobom sa skutková podstata trestného činu Marenia spravodlivosti nevykladá.
Ak teda účastník konania bude v súdnom konaní zjavne klamať, malo by sa to v ideálnom prípade prejaviť predovšetkým tak, že v konaní nebude úspešný (spravidla to bude pre neunesenie dôkazného bremena, resp. pre to, že sa ukáže že požadovaný nárok ako taký neexistuje).
Tublatankovské heslo „pravda víťazí“ však nemusí platiť vždy – k úspechu osoby v súdnom konaní, ktorá si svoj nárok trebárs aj vymyslela môže viesť napríklad aj len pasivita druhej procesnej strany, alebo vzhľadom na presadzujúcu sa zásadu formálnej pravdy uvádzanie poloprávd.
Šaňo Bröstl ml.
ilustračné foto: pixabay.com
