Už dávnejšie som zažil pri účasti na hlavnom pojednávaní skúsenosť (podotýkam, že ako verejnosť) ako členovia senátu (konkrétne išlo o prísediacich) počas hlavného pojednávania jednoducho spali – raz spal jeden, raz druhý a miestami aj obaja naraz; ale priznám sa, že nechýbalo veľa a spal by som s nimi (s nimi vo význame ako súčasne v pojednávacej miestnosti a v patričnej vzdialenosti ). Po čase som si na túto skúsenosť spomenul v súvislosti so skúmaním zásad trestného konania a to najmä zásadou bezprostrednosti a ústnosti trestného konania. V kontexte s týmito zásadami mi v hlave prebehla asociácia, či táto skutočnosť nie je náhodou v rozpore s týmito zásadami.
Odpoveď na otázku, či je to v poriadku hľadať nemusíme. Skôr je potrebné sa zamyslieť nad odpoveďou na otázku, či to je v neporiadku natoľko, aby menšia hybernácia u prísediaceho bola spôsobilá založiť procesnú vadu spôsobujúcu nezákonnosť trestného procesu.
Pri hľadaní odpovede je v prvom rade potrebné oboznámiť sa s obsahom a významom týchto zásad.
Zásada bezprostrednosti je vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 19 Trestného poriadku, podľa ktorého „pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak“. Táto zásada je ďalej konkretizovaná napríklad v § 278 ods. 2 Trestného poriadku, kde je ustanovené, že súd môže pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní, a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní vykonané. Ide teda o zásadu, ktorá sa vzťahuje predovšetkým na najvýznamnejšiu časť trestného konania, ktorou je proces dokazovania.
S touto zásadou je bezprostredne spojená zásada ústnosti (§ 2 ods. 18), z ktorej vyplýva, že konanie pred súdom musí byť ústne, t.j. že pred súdom sa výsluchy osôb vykonávajú spravidla osobne.
Z týchto zásad vyplýva požiadavka, aby súd preveril dôkazy vlastnými zmyslami, t.j. aby dôkazy videl, resp. aj počul v závislosti od povahy nosiča dôkazu (listina, svedok, obrazový záznam a pod.). Výnimkou je čítanie zápisníc o skoršej výpovedi z prípravného konania na hlavnom pojednávaní za splnenia určitých zákonných podmienok.
Dôsledné dodržanie týchto zásad napomáha aj plnému a riadnemu naplneniu zásady zistenia skutkového stavu bez dôvodných pochybností ako aj zásade voľného hodnotenia dôkazov.
Ak vychádzame zo skutočnosti, že nevyhnutnou podmienkou pre uplatnenie týchto zásad je vnímanie vlastnými zmyslami, nestačí aby bol člen senátu prítomný na hlavnom pojednávaní iba fyzicky, ale musí byť prítomný aj duševne, aby sme vôbec mohli uvažovať o zmyslovom vnímaní.
Typický príkladom duševnej (psychickej) neprítomnosti je spánok. Spánok možno definovať podľa wikipédie ako pravidelný stav odpočinku, ktorý je charakterizovaný spomalením rytmu dýchania, tepu srdca, nižšou citlivosťou na vonkajšie podnety, zvýšenou mierou anabolizmu (syntéza bunkových štruktúr) a zníženou mierou katabolizmu (zánik bunkových štruktúr). Alebo ako dočasný stav zníženej reakcie na podnety a zníženej interakcie s prostredím.
Podľa odbornejšie podanej medicínskej definície je spánok definovaný ako stav kľudu s minimálnou pohybovou aktivitou v typickej polohe, s obmedzeným vnímaním okolitého prostredia, s výrazne obmedzeným pôsobením na vonkajšie prostredie s mentálnou činnosťou mozgu úplne odlišnou od bdelého stavu prichádzajúceho v závislosti na cirkadiánnom rytme. Naproti tomu bdelosť je stav pripravenosti a pohotovosti organizmu na reagovanie na vonkajšiu situáciu.
Štandardnými prejavmi spánku sú zavreté oči a u niektorých jedincov aj chrápanie.
Niektoré z prejavov spánku je možné vnímať navonok, iné nie – preto môže byť spánok v niektorých prípadoch ťažko odhaliteľný. Napríklad ak niekto dokáže spať s otvorenými očami a nechrápe, tak bude pravdepodobne veľmi zložité odhaliť spánok na základe zvýšenia syntézy alebo zníženia zániku bunkových štruktúr. Bez toho, aby sme sa danej osoby dotkli, alebo sa k nej priblížili na veľmi blízku priam až intímnu vzdialenosť bude problematické zaregistrovať spomalenie dýchania alebo tep srdca. Rovnako znížená interakcia s prostredím nemusí byť u člena senátu odhaliteľná, nakoľko tento nemusí vystupovať aktívne, t.j. nemusí povedať počas hlavného pojednávania ani slovo.
Najťažšie však bude odhalenie, ak člen senátu bude zmyslami (duchom) neprítomný z iného dôvodu ako spánku (napr. keď bude zamyslený alebo pod.).
Otázku preukazovania spánku, ale nechajme bokom – vychádzajme z predpokladu, že táto skutočnosť bola preukázaná, t.j. aké môžu byť jej procesnoprávne následky. Zo zásady bezprostrednosti a ústnosti jednoznačne vyplýva, že zmyslové vnímanie členov senátu je nevyhnutné. Absencia zmyslového vnímania teda logicky vedie k záveru, že tieto zásady neboli naplnené. Ich význam však nie je len formálny.
Materiálne sa prejavuje najmä v tom, že súčasťou riadneho hodnotenia dôkazov je aj ich vyhodnocovanie z hľadiska pravdivosti a hodnovernosti – takéto hodnotenie nevyhnutne zahŕňa, aby nositelia súdnej právomoci hodnotiaci dôkazy nesledovali určitý dôkaz len z hľadiska jeho obsahu, ale aj z hľadiska spôsobu akým bol prevedený, t.j. ako sa správala vypočúvaná osoba (či už v postavení svedka alebo obžalovaného) pokiaľ ide o presvedčivosť jej výpovede, ako sa správali vypočúvané osoby v rámci konfrontácie, aký bol ich celkový prejav, mimika, tón hlasu, výrazy tváre, prejavené emócie a pod. – to sú skutočnosti, ktoré sa nedajú vyčítať iba zo zápisníc a zvukových záznamov z pojednávania.
Vychádzajúc z podstaty a účelu záverečnej reči a posledného slova obžalovaného na záver hlavného pojednávania, ktorých zmyslom je, aby sa súd odobral na záverečnú poradu pod dojmom vystúpenia jednotlivých osôb a najmä obžalovaného, ktorý vystúpil ako posledný, má skutočné naplnenie zásady ústnosti a bezprostrednosti pri zákonnosť trestného procesu a spravodlivé rozhodnutie mimoriadny význam.
V praxi zrejme táto moja kreatívna teória nenájde reálne uchopenie, avšak z hľadiska normatívneho textu a jeho teleologického ako aj racionálneho výkladu ju nemožno odsúdiť ako úplne scestnú. Z právneho hľadiska sa preto možno legitímne domnievať, že duševná neprítomnosť člena senátu vo forme spánku môže znamenať porušenie zásady bezprostrednosti a ústnosti.
Z uvedeného vyplýva tiež to, že táto funkcia nebude vhodná pre ľudí trpiacich hypersomniou, pričom najlepšie predpoklady budú spĺňať osoby s diagnózou insomnia. A vlastne možno ani pre nich nie, pretože títo môžu trpieť poruchami koncentrácie a vnímania dlhodobejšie prebiehajúcej udalosti.
Vyššie uvedené závery budú platiť aj pre náhradných sudcov a prísediacich – tento inštitút nebol zavedený za účelom, aby náhradný sudca/prísediaci nahradil riadneho sudcu/prísediaceho počas spánku, ale aby ho plnohodnotne dokázal nahradiť, ak nastane prekážka jeho účasti v senáte.
Tomáš Čentík
25. júla 2016
ilustračné foto: pixabay.com
