Jednou z obligatórnych podmienok konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) je zastúpenie advokátom, čo možno považovať za rozumnú podmienku vzhľadom na špecifikum a zložitosť ústavnoprávnej problematiky. Táto požiadavka je však rozumná len do tej miery, ak je sťažovateľom osoba, ktorá nie je advokátom. Do pozície sťažovateľa sa totiž môže dostať aj advokát, pri ktorom trvanie na tejto podmienke nie je v žiadnom smere opodstatnené. V tomto článku si povieme prečo.
Podľa ustanovenia § 20 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ÚS SR“) „K návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred Ústavným súdom.“
Účel povinného zastúpenia advokátom v konaní pred ÚS SR je dvojaký. Po prvé poskytnúť adekvátnu ochranu sťažovateľovi a po druhé zamedziť, aby ÚS SR nebol zahlcovaný nekvalifikovanými návrhmi. Vychádzajúc z účelu povinného zastúpenia sa potom javí požiadavka, aby aj advokát ako sťažovateľ bol zastúpený advokátom, ako nezmyselná a zbytočná. Je nelogické, aby advokát, ktorý môže zastupovať sťažovateľov (fyzické osoby a právnické osoby) nemohol sám pripraviť podanie vo vlastnej veci a konať osobne v konaní pred ÚS SR. ÚS SR sa napriek tomu pridržiava striktne jazykového výkladu a teda z čisto formálno-právnych dôvodov trvá na tom, aby aj advokáti-sťažovatelia boli zastúpení advokátom.
Paradoxom je to, že sám ÚS SR, ktorý vyčíta formalizmus v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, posudzuje túto otázku príliš formalisticky, bez toho aby sa na vec pozeral aj cez prizmu teleologického a racionálneho výkladu. Jazykový výklad je síce východiskom pri interpretácii právnej normy a predstavuje prvotný spôsob, ako sa priblížiť k skutočnému obsahu právnej normy, ale nie je jedinou akceptovanou výkladovou metódou – okrem jazykového výkladu je potrebné pri interpretácii právnych noriem pristúpiť tiež k výkladu, ktorý sa pozerá na vec z pohľadu účelu zákona a k racionálnemu výkladu.
V tomto smere ÚS SR judikoval, že: „Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 72/2010 zo 4. mája 2010). Doplniť možno takisto ďalšie rozhodnutie, podľa ktorého: „Orgánom verejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 306/2010 zo 8. decembra 2010).
Elegantnejšie riešenie tejto otázky našiel Ústavný súd Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“), ktorý dospel k záveru, že advokát nemusí byť v konaní pred Ústavným súdom zastúpený iným advokátom, pretože trvanie na povinnom zastúpení v tomto prípade nepovažuje za účelné (stanovisko pléna ÚS ČR, sp. zn. Pl. ÚS 42/15 z 8. októbra 2015 – dostupné TU).Svoj záver založil ÚS ČR na nasledovných dôvodoch:
Účelom povinné zastúpenia sťažovateľa advokátom je zabezpečiť odborne kvalifikované podania a zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom, aby Ústavný súd nebol zahlcovaný podaniami, ktoré by neboli právne kvalifikované a ktoré by fakticky nesmerovali k ochrane ústavnosti.
Z hľadiska účelu ustanovenia o povinnom zastúpení advokátom však nemožno dovodiť, že by advokát vystupujúci pred Ústavným súdom ako účastník či vedľajší účastník konania a priori nedosahoval potrebnú odbornosť (na rozdiel od situácie, kedy by on sám zastupoval iného účastníka konania, kde zákon žiadne obmedzenie pre advokáta neustanovuje), a nemohol teda pred Ústavným súdom vystupovať bez advokátskeho zastúpenia. Akokoľvek je preto síce nevyhnutné i naďalej trvať na bezpodmienečnom zastúpení advokátom v konaní pred Ústavným súdom, neplatí táto podmienka pre prípady, kedy sám advokát je účastníkom konania, pretože ten ako osoba bytostne povolaná k zastupovaniu fyzických a právnických osôb pred Ústavným súdom nepochybne dokáže byť tiež sám sebe kvalifikovaným právnym zástupcom (pozn. autora: samozrejme v praxi možno mať dôvodné pochybnosti aj o kvalifikovanosti daného advokáta na zastupovanie pred Ústavným súdom, avšak zákon vychádza z premisy, že u každého advokáta sa predpokladá jeho odbornosť).
Ak je totiž každý advokát podľa zákona o Ústavnom súde, všeobecne kvalifikovaný k napísaniu ústavnej sťažnosti, nemožno dôvodne predpokladať, že pri príprave ústavnej sťažnosti týkajúcej sa jeho samého by postupoval s menšou odbornosťou či obozretnosťou. Naopak, z povahy veci možno očakávať, že ak by pociťoval zásah do svojich vlastných ústavou zaručených základných práv a slobôd, o to viac by predostrel starostlivú a fundovanú ústavno-právnu argumentáciu, ktorá by svedčila dôvodnosti ním podanej ústavnej sťažnosti.
Ďalším argumentom proti striktnému trvaniu na bezpodmienečnom zastupovaní sťažovateľa-advokáta iným advokátom je praktická rovina riešeného problému. Ak totiž niektorý advokát usúdi, že on sám je najpovolanejší k spísaniu podania na Ústavný súd týkajúceho sa jeho samotného, nemožno mu fakticky zabrániť, aby tak učinil a následne v rámci advokátskeho stavu oslovil ďalšieho advokáta, ktorý by pod ním spísaný návrh iba formálne pripojil podpis, a preukázal tým existenciu zastúpenia. Za tejto situácie možno však toto právne zastúpenie považovať výlučne za formálny úkon, preto i trvanie na ňom zo strany Ústavného súdu, opakovane sa vyjadrujúceho kriticky k prílišnému formalizmu, sa nejaví účelné, ale nedôvodne formalistické.
Takýto výklad, t. j. výklad, podľa ktorého nie je potrebné trvať na zastúpení advokátom v prípade, ak je účastníkom samotný advokát, podľa ÚS ČR zodpovedá zmyslu a účelu zákona o Ústavnom súde. Z citovaných zákonných ustanovení totiž podľa ÚS ČR vyplýva, že ich zmyslom je zaručiť potrebnú odbornosť v konaniach pred Ústavným súdom, čo je bližšie konkretizované tak, že povinné zastúpenie advokátom sa vôbec nevyžaduje u orgánov verejnej moci (obdobne pozri § 21 zákona o ÚS SR), u nich možno očakávať, že potrebnou odbornosťou a spôsobilosťou samostatne konať v konaní pred Ústavným súdom disponujú. Obdobne to však samozrejme logicky platí i pre advokátov, ktorých zákonom prezumovaná odbornosť je nespochybniteľná.
V týchto prípadoch teda nehrozí, že by Ústavný súd bol neúmerne zaťažovaný nekvalifikovanými návrhy a nekvalifikovaným prístupom účastníkov konania, čo predstavuje základný účel povinného zastúpenia advokátom v konaní pred Ústavným súdom.
Aj napriek textácii § 20 ods. 2 zákona o ÚS SR a odhliadnuc od vyššie uvedeného výkladu, je možné uvažovať o primeranom použití (§ 31a zákona o ÚS SR) ustanovenia § 429 ods. 2 písm. a) Civilného sporového poriadku, ktorý pri dovolaní (kde je takisto obligatórne zastúpenie advokátom) umožňuje, aby dovolateľ-fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa a dovolateľ-právnická osoba, ktorej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, nemuseli byť zastúpení advokátom.
Tomáš Čentík, 10. január 2018
ilustračné foto: pixabay.com
