O jednej prekvapivej exekúcii

Aby bolo jasné o čom je reč, je potrebné si na úvod položiť nasledovné otázky. Je možné viesť exekúciu na základe nedoručeného platobného rozkazu? Je právne prípustné viesť exekúciu na základe nedoručeného platobného rozkazu? Odpoveď na prvú otázku znie ÁNO, avšak odpoveď na druhú otázku znie NIE. ÁNO z toho dôvodu, že som sa osobne s takýmto prípadom stretol, NIE z toho dôvodu, že takýto postup nie je v súlade so zákonom.

Podľa právneho poriadku je možné exekúciu vykonať len na podklade exekučného titulu, t.j. vykonateľného rozhodnutia súdu (právny poriadok pripúšťa aj iné exekučné tituly napr. notársku zápisnicu, osvedčenie o dedičstve a pod.) – právoplatnosť rozhodnutia nie je podmienkou, nakoľko existujú aj tzv. predbežne vykonateľné rozhodnutia (napr. výživné na maloleté dieťa). Základným procesnoprávnym predpokladom toho, aby rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť a stalo sa spôsobilým exekučným titulom je jeho riadne doručenie.

Pri platobnom rozkaze sa vyžaduje doručenie odporcovi do vlastných rúk, pričom náhradné doručenie je vylúčené – to znamená, že platobný rozkaz musí prevziať výlučne osoba, ktorej je platobný rozkaz adresovaný a táto osoba musí podpísať aj doručenku o jeho prevzatí.

V praxi som sa stretol s prípadom, kedy odporcovi nebol platobný rozkaz doručený, no napriek tomu mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie. Ak sa pýtate ako sa to mohlo stať, odpoveď je vcelku jednoduchá – platobný rozkaz prevzala iná (neznáma) osoba, ktorá sa však podpísala menom odporcu na doručenku (prípad falšovania podpisu). Kto to v skutočnosti podpísal sa nepodarilo zistiť a nakoniec sa to ani neskúmalo, nakoľko táto skutočnosť je právne irelevantná – podstatné bolo to, že sa podpis na doručenke nezhodoval s podpisom odporcu. Je evidentné, že v danom prípade išlo o pochybenie doručovateľa, ktorý si mal od adresáta vyžiadať preukaz totožnosti, príp. oprávnenie konať za danú osobu, ktorej sa platobný rozkaz doručoval do vlastných rúk.

O existencii „exekučného titulu“ (platobného rozkazu) sa teda odporca (už v pozícii povinného) prekvapivo dozvedel až momentom doručenia upovedomenia o začatí exekúcie. Následne pri nahliadnutí do súdneho spisu týkajúceho sa platobného rozkazu za účelom preverenia tejto nezrovnalosti bolo zistené, že na doručenke v súdnom spise bol sfalšovaný podpis odporcu, čo bolo zrejmé už pri letmom porovnaní s inými listinami v spise podpísanými odporcom (zmluvy a pod.). Nakoľko súdni úradníci pravosť podpisu neskúmajú, považovali platobný rozkaz za doručený a po uplynutí lehoty na podanie odporu na ňom vyznačili vykonateľnosť, čím sa stal platobný rozkaz po formálnej stránke vykonateľným (v zmysle opatrenia platobného rozkazu pečiatkou o jeho vykonateľnosti) – na základe tohto „formálne vykonateľného“ platobného rozkazu bola následne na návrh oprávneného začatá exekúcia.

Ako sa možno v takom prípade brániť v exekučnom konaní? Odporca (v exekučnom konaní označovaný ako povinný) má možnosť vzniesť proti exekúcii priamo u exekútora námietky, kde sa budú namietať skutočnosti procesnoprávneho charakteru a to nedoručenie platobného rozkazu, resp. nenadobudnutie jeho vykonateľnosti, čo vedie k záveru o neexistenci exekučného titulu – bez exekučného titulu sa nemôže vykonať exekúcia a keď sa už začala je potrebné ju zastaviť. Iba prevzatie platobného rozkazu oprávnenou osobou totiž môže vyvolať účinky riadneho doručenia platobného rozkazu a s tým spojené procesnoprávne následky ako je napr. právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia. Ak teda platobný rozkaz neprevezme oprávnená osoba, ide o okolnosť, ktorá nemá za následok nadobudnutie vykonateľnosti platobného rozkazu, t.j. platobný rozkaz nemôže byť spôsobilým exekučným titulom – táto skutočnosť je prekážkou pre začatie, resp. pokračovanie v už začatej exekúcii a predstavuje dôvod na zastavenie exekúcie.

Námietky ako prostriedok obrany povinného v exekučnom konaní je potrebné odôvodniť tým, že ide o okolnosť, ktorá bráni vymáhateľnosti nároku, resp. okolnosť, pre ktorú je exekúcia neprípustná. V tejto súvislosti nemožno prehliadnuť ani ten aspekt, že v dôsledku nedoručenia platobného rozkazu bola povinnému (odporcovi) odňatá možnosť konať pred súdom a brániť sa prostredníctvom odporu proti platobnému rozkazu, t.j. namietať existenciu vymáhanej pohľadávky, príp. jej výšku. Zmyslom ústavného práva na spravodlivý proces je postulát, že každý má právo, aby jeho vec bola riadne prerokovaná a mal sa k nej možnosť vyjadriť a použiť dostupné prostriedky procesnej obrany.

Odporca má právo rozhodnúť sa, či bude vymáhaný nárok popierať buď z hľadiska jeho opodstatnenosti, príp. výšky alebo ho uzná – v oboch týchto prípadoch sa môže predísť exekučnému konaniu. V prvom prípade tak, že odporca bude v konaní pred súdom úspešný a v druhom prípade tak, že svoj záväzok dobrovoľne splní, čím nedá oprávnenému dôvod na podanie návrhu na vykonanie exekúcie a zabráni tým vzniku ďalších nákladov vyvolaných exekučným konaním.

Je neprípustné, aby bola exekúcia vedená na podklade takého súdneho rozhodnutia, ktoré síce je opatrené pečiatkou vykonateľnosti, ale po materiálnej stránke vykonateľné nie je. V tomto kontexte je potrebné zdôrazniť, že akokoľvek podpísaná doručenka o prevzatí platobného rozkazu nie je spôsobilým dôkazom o jeho riadnom doručení. Rozhodujúcou je skutočnosť, či sa na doručenke nachádza podpis povinného, resp. osoby oprávnenej konať za povinného, t.j. či platobný rozkaz bol skutočne prevzatý povinným; na riadne doručenie nepostačuje podpísanie doručenky a prevzatie exekučného titulu neznámou osobou odlišnou od povinného v prípade, že ide o doručovanie do vlastných rúk.

Dokladom o doručení písomnosti súdu je tzv. doručenka, ktorá má povahu verejnej listiny. Súd vychádza z údajov na doručenke, ktoré zachytávajú postup pri doručení a kým nie je preukázaný opak, súd považuje údaje na doručenke za pravdivé. V tomto prípade platí vyvrátiteľná právna domnienka o pravdivosti doručenky. Ak účastník konania spochybňuje správnosť údajov uvedených na doručenke (namieta, že zásielku neprevzala oprávnená osoba), je povinný o tom súdu predložiť dôkaz, a týmto spôsobom preukázať svoje tvrdenie. Relevantným dôkazom na vyvrátenie domnienky pravdivosti údajov na doručenke môže byť napríklad predloženie podpisového vzoru zo zbierky listín (to bude možné iba pri niektorých osobách zapísaných v obchodnom registri) alebo iných listín, ktoré sa porovnajú s podpisom na doručenke.

Nemožno vylúčiť, že v prípade „kvalitného“ napodobenia podpisu nebude na prvý pohľad možné rozoznať odlišnosť porovnávaných podpisov – v takom prípade bude nevyhnutné vykonať znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectva, pretože pôjde o odbornú otázku, o ktorej si súd nevie spraviť vlastný úsudok.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2010, sp. zn. 2 M Cdo 3/2009 dokonca povinný nemusí svoje tvrdenia preukazovať (tvrdenie, že podpis na doručenke nie je pravý), t.j. navrhovať na ich preukázanie dôkazy, nakoľko námietky proti exekúcii možno odôvodniť rovnakými skutočnosťami ako zastavenie exekúcie, kde exekučný súd koná ex offo. Aj keď exekučný súd nemá povinnosť vykonať dôkazy, ktoré účastníci nenavrhnú, resp. nepredložia, v rámci konania o námietke proti exekúcii, v zmysle ustanovení § 57 Exekučného poriadku a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 120 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku túto vyhľadávaciu povinnosť má s ohľadom na možnosť existencie dôvodu pre zastavenie exekúcie.

V praxi exekučných súdov sa štandardne v konaní o námietkach proti exekúcii nenariaďujú pojednávania a súdy rozhodujú ex catedra, príčinou čoho je značná preťaženosť súdov exekučnou agendou – takáto prax s poukazom na zaťaženosť exekučných súdov však nie je právne ospravedlniteľná v prípade, ak podľa zákona pojednávania majú byť nariadené (napr. ak je potrebný výsluch znalca, povinného, doručovateľa a pod.). Exekučný súd by mal na zistenie opodstatnenosti námietok povinného o nedoručení platobného rozkazu vykonať dokazovanie a na prejednanie jeho námietok nariadiť „verejné“ pojednávanie. Exekučné konanie má v časti, v ktorej sa riešia medzi oprávneným a povinným sporné otázky o prípustnosti exekúcie, povahu sporového konania; konanie o námietkach povinného je vlastne „sporom o začatie exekúcie“. O námietkach povinného proti exekúcii súd rozhodne spravidla bez nariadenia pojednávania. Ak však povinný v námietkach navrhuje vykonanie dôkazov a uvádza skutkové tvrdenia „ktoré majú byť podkladom pre rozhodnutie“, exekučný súd je povinný vykonať dôkazy na pojednávaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody by mal exekučný súd na základe námietok proti exekúcii, v ktorých sa namieta nedoručenie platobného rozkazu týmto námietkam vyhovieť a exekúciu zastaviť – následne by sa malo nanovo vykonať doručovanie platobného rozkazu odporcovi (povinnému), t.j. súd, ktorý vydal platobný rozkaz je povinný sa s touto skutočnosťou vysporiadať. V prípade zmeškania lehoty na podanie námietok proti exekúcii prichádza do úvahy taktiež podanie podnetu na zastavenie exekúcie pre jej neprípustnosť.

Tomáš Čentík

12.3.2015

Tlačiť
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201105.09.2015 o 18:49:14Reagovať
Ústavný súd Slovenskej republiky zastáva názor, že exekútor ani exekučný súd nie sú bezvýhradne viazaní doložkou vykonateľnosti, ktorou sú opatrené rozhodnutia iných orgánov, a posudzujú otázku vykonateľnosti takýchto rozhodnutí samostatne. (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 203/09 z 9. decembra 2009)
Martin SerfőzőPrávnik od roku 200813.03.2015 o 08:03:52Reagovať
Podľa mňa je ten judikát postavený na nesprávnej premise. Námietkové konanie nie je konaním, ktoré možno začať aj bez návrhu. Viď § 50 EP. Ak by exekučný súd mal ex offo vykonávať dôkazy o všetkých skutočnostiach tvrdených povinným, stratil by inštitút námietok, pri ktorom sa uplatňuje koncentračná zásada, význam a úplne by stačilo, aby povinný v námietke uviedol všeobecné skutkové tvrdenia zahŕňajúce všetky dôvody zastavenia exekúcie a súd by mal sám vyhľadávať a vykonávať dôkazy o tvrdenom skutkovom stave. O absurdnosti takéhoto záveru svedčí aj zákonodarcom určená lehota na rozhodnutie o námietkach (60 dní), ktorá zjavne ohraničuje možnosti exekučného súdu aplikovať v námietkovom konaní vyšetrovaciu zásadu. A ak exekučné konanie je len vyústením poruchy v právnom vzťahu medzi oprávneným a povinným, nemožno hovoriť o "verejnom záujme" na ochrane práva konkrétneho povinného (čo by mal byť určujúci znak konaní začínajúcich bez návrhu). Preto zvýšená aktivita exekučného súdu pri jeho ochrane (ak povinný je nečinný) vyvoláva otázku o súlade jeho postupu s ústavnou zásadou nestrannosti súdu.
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201113.03.2015 o 14:12:55Reagovať
Na úvod sa chcem poďakovať za reakciu k článku. Síce cieľom článku bolo poukázať na hlavný problém, ktorým je neprípustnosť exekúcie v prípade, ak má byť exekučným titulom platobný rozkaz, ktorý je potrebné doručovať do vlastných rúk, avšak tento platobný rozkaz nebol doručený povinnému, v dôsledku čoho ani nemohol nadobudnúť vykonateľnosť a stať sa riadnym exekučným titulom, na podklade ktoré sa má vykonať exekúcia. Som však rád sa otvorila aj tzv. vedľajšia téma, ktorou je uplatnenie vyhľadávacej zásady - v tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že Exekučný poriadok na niektorých miestach neponúka "najšťastnejšie" riešenia, čím pôsobí nesystémovo, resp. sa prelínajú viaceré inštitúty, čo spôsobuje problémy pri ich vzájomnom rozlíšení. Takým prípadom je podľa môjho názoru aj inštitút námietok proti exekúcii (prostriedok obrany povinného) a inštitút zastavenia exekúcie (prostriedok ochrany povinného). Na porovnanie § 50 ods. 1 in fine Exekučného poriadku ustanovuje "ak sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná" a naproti tomu § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku ustanovuje ako dôvod na zastavenie exekúcie "exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať". Je nepochybné, že konanie o námietkach je návrhové konanie, kde sa uplatňuje tzv. prejednacia zásada (procesná aktivita je na strane účastníka), pričom o zastavení exekúcie rozhoduje súd aj bez návrhu, kde platí tzv. vyšetrovacia zásada. Vzhľadom na identickú úpravu, resp. prelínanie sa námietkových dôvodov s dôvodmi na zastavenie exekúcie nie je zrejmý rozdiel týchto inštitútov. Pravdou je, že procesne aktívny v námietkovom konaní má byť povinný, avšak nemožno popierať aj to, že exekučný súd je povinný ex offo skúmať počas celého konania, či tu nie je dôvod na zastavenie exekúcie o to viac, ak tomu dostal podnet. Inak by bolo ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku iba obsolentnou právnou normou. Navyše v samotných rozhodnutiach exekučných súdov sa stretávam s argumentáciou citujem "je potrebné uviesť, že námietky proti exekúcii je možné odôvodniť iba skutočnosťami uvedenými v § 50 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré sú zároveň aj dôvodmi na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože ide o procesné inštitúty s rovnakým právnym účinkom". Ak už teda exekučný súd nebude rešpektovať dôvod na zastavenie exekúcie počas námietkového konania, resp. počas plynutia lehoty na podanie námietok proti exekúcii, nič mu nebráni následne vyhodnotil toto podanie ako podnet na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Tento postup mi však príde nelogický a neefektívny, preto by mal exekučný súd skúmať existenciu dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku kedykoľvek v priebehu exekučného konania. Myslím, že by bolo načase prekopať niektoré čierne diery v Exekučnom poriadku a jednoznačným spôsobom odlíšiť význam a účel jednotlivých inštitútov. Tiež som sa ešte nestretol, aby exekútor využil inštitút upustenia od exekúcie - väčšina exekútorov poukazuje na to, že povinný má v tomto prípade podať námietky proti exekúcii, resp. podať podnet na jej zastavenie.
Martin SerfőzőPrávnik od roku 200813.03.2015 o 16:13:45Reagovať
Nuž za úvahu zrejme stojí, či exekučným poriadkom použité spojenie "exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu" možno nekriticky stotožniť s pojmom "bez návrhu začínajúce konanie" podľa 81 O. s. p. a v prípade negatívnej odpovede, či má súd zákonnú oporu pre postup vyhľadávania dôkazov v prospech povinného (podľa mňa nie). V prípade pozitívnej odpovede sa otvára pomerne zaujímavý priestor pre úvahy o zodpovednosti, ak napr. majetok povinného bol zexekvovaný preto, že súd počas exekúcie nezisťoval, či náhodou nedošlo k dohode o odpustení dlhu medzi oprávneným a povinným, ktorá nebola súdu predložená (dôvod zastavenia podľa § 57 ods. 1 písm. f EP). Alebo môže vzniknúť ďalšia otázka... Mal alebo nemal súd ex offo vyhľadávať a vykonávať dôkazy už v čase, keď vydával poverenie? Predsa aj v tomto štádiu môže súd zistiť (výsluchom účastníka), že je naplnený dôvod zastavenia exekúcie (napr. povinný dlh už zaplatil). Má teda vyzvať povinného pred vydaním poverenia, aby sa vyjadril k návrhu na vykonanie exekúcie? Podľa mňa nemožno bagatelizovať význam inštitútu námietok proti exekúcii s odvolaním sa na znenie ust. § 58 ods. 1 EP. Ak povinný v námietkach tvrdí, že plaťák je nevykonateľný, musí podľa mňa navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (napr. že v čase jeho doručovania bol už rok na Belize...alebo na inom peknom mieste). Oprávnenie exekučného súdu ex offo zastaviť exekučné konanie v ktoromkoľvek jeho štádiu je nutné vnímať v kontexte ústavného princípu legality. Exekučný súd totiž podľa mňa nie je vybavený oprávnením vyhľadávať dôkazy, a to nielen v konaní o námietkach. K zastaveniu exekúcie môže pristúpiť až vtedy, keď má preukázané (napr. listinami pripojenými k podnetu na zastavenie exekúcie), že bol naplnený dôvod exekúcie, pričom má zasiahnuť rýchlo (nemusí dodržať celý proces predpísaný pre civilné konanie).
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201117.03.2015 o 11:11:51Reagovať
Aké je potom reálne uplatnenie inštitútu zastavenia exekúcie, keď sa námietkové dôvody prekrývajú s dôvodmi na zastavenie exekúcie? Ak by sme vychádzali z princípu koncentrácie námietok, tak potom zastavenie exekúcie je "neživý" právny inštitút. Vyššie spomínaš "verejný záujem". Ja si myslím, že na tom, aby neprebiehali exekúcie bez exekučného titulu je dostatočný "verejný záujem" - navyše v kauze, ktorú analyzujem v článku došlo k falšovaniu podpisu "povinného" (ak vôbec môžeme nazvať povinným, nakoľko ide o označenie účastníka exekučného konania, pričom v danom prípade je pochybné ho takto nazývať vzhľadom na absenciu vykonateľného rozhodnutia) - ochrana pred falšovaním podpisov by mala byť takisto vo verejnom záujme. Tiež si myslím, že spojenie "exekúciu zastaví súd bez návrhu" logicky obsahuje aj to, že súd je povinný vyhľadať si dôkazný materiál, ak pri svojej činnosti zistí, že tu je dôvod na zastavenie exekúcie inak by nebolo zastavenie exekúcie bez návrhu realizovateľné. Ako som už uviedol Exekučný poriadok je v tomto smere inkozistentný, pretože z neho nie je zrejmý vzťah medzi námietkami a zastavením exekúcie (dôvody pre oba inštitúty sa prelínajú) čo spôsobuje problém medzi rozlíšením či ide o súkromný záujem účastníka, pre ktorý by mali byť príznačné námietky alebo verejný záujem, kde by mala byť ingerencia exekučného súdu v podobe zastavenia exekúcie. V prípade, ktorý je predmetom článku ide o nedostatok exekučného konania spočívajúci v tom, že sa začala exekúcia napriek tomu, že rozhodnutie sa nestalo vykonateľným - tento dôvod je uvedený v § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku ako dôvod na zastavenie exekúcie, preto nevidím dôvod, aby exekučný súd v prípade podnetu preskúmal túto skutočnosť, t.j. či bol platobný rozkaz doručený jeho adresátovi a či nadobudol vykonateľnosť v súlade s OSP. Ďalšou dôležitou skutočnosťou v kontexte rozoberaného prípadu je to, že tu nejde ani tak o poruchu vzťahu medzi "oprávneným" a "povinným", ktorý vyústil do exekúcie, pretože sa tu nerieši podstata právneho vzťahu medzi účastníkmi z pohľadu dôvodnosti a existencie nároku, ale pochybenie súdu (resp. doručovateľa) pri doručovaní platobného rozkazu. Nemožno prehliadať, že v danom prípade nezávisle od vôle odporcu došlo v dôsledku vadného doručovania k odňatiu jeho práva brániť sa proti uplatňovanému nároku v platobnom rozkaze. aký je potom vzťah
Martin SerfőzőPrávnik od roku 200817.03.2015 o 15:27:08Reagovať
Ak exekúcia znamená zásah do právnej pozície jednotlivca, pričom tento má vždy právo brániť sa, potom si myslím, že inštitút zastavenia exekúcie je realizovaný v súkromnom záujme. Určite je mnoho súdnych procesov, pri ktorých v dôsledku nečinnosti odporcu dôjde k vydaniu rozsudkov, ktoré sú v rozpore s objektívnym právom (niekoľko takých som už videl). Inak povedané, odporca musí znášať dôsledky svojej pasivity. Je to v súlade s verejným záujmom? Istotne nie, avšak nie je úlohou štátu suplovať nečinného odporcu, pokiaľ dopad je individuálny. Podobne je tomu v prípade vykonania exekúcie napriek existencii dôvodov na jej zastavenie. Súhlasím. Akonáhle sa exekučný súd dozvie (hoci právne nekvalifikovaným spôsobom - bez návrhu), že je naplnený dôvod zastavenia exekúcie, musí okamžite zasiahnuť, a to v ktoromkoľvek štádiu exekúcie. Otázkou je, čo rozumieť pojmom "dozvedieť sa". Podľa mňa nestačí len tvrdenie. Je potrebné riadne preukázanie tvrdených skutočností.
Tomáš ČentíkPrávnik od roku 201117.03.2015 o 16:47:08Reagovať
Lenže v tomto prípade odporca nebol nečinný - jemu ani nebola daná možnosť podať odpor proti platobnému rozkazu, pretože sa mu platobný rozkaz vôbec nedoručil - to si myslím, že je dosť závažný nedostatok. Nakoľko súdy rozhodujú právne veci vždy medzi konkrétnymi účastníkmi, tak z tohto pohľadu je dopad ako uvádzaš vždy individuálny, avšak napriek tomu má štát verejný záujem na určitých konaniach, kde to je väčšinou vyjadrené, že "súd aj bez návrhu" .....mám tomu rozumieť tak, že na § 57 a § 58 sa máme pozerať ako keby nebol?
Právnik od roku Reagovať