Tentoraz o právnom odôvodnení Noci dlhých nožov. Ale pekne po poriadku, pretože poriadok musí byť.
Medzi princípy právneho štátu nesporne patrí aj právna istota. Z právnej istoty okrem iného vyplýva zákaz spätnej účinnosti zákonov (retroaktivity). Problém retroaktívnych zákonov a ich zákazu Ústava Spojených štátov amerických (1787) v článku 1 odsek 9 rieši takto: „Nesmie byť vydaný žiadny trestný zákon so spätnou pôsobnosťou (ex post facto law) alebo zákon, ktorého obsahom by bol súdny rozsudok.“ Latinské „ex post facto“ je presné: po čine, dodatočne.
A ako to vyzerá v „právnom štáte Adolfa Hitlera?“ Áno, aj Hitler napokon považuje za potrebné označovať svoj štát za právny štát, o čo sa starajú nemeckí právnici, ba priamo aj viacerí iniciatívni profesori práva. Na jar roku 1934, po prejave 20. marca, Hans Frank uverejňuje v časopise Nemecké právo (Deutsches Recht) článok, ktorého prvá veta znie takto: „Štát Adolfa Hitlera, zjednotená nemecká ríša národného socializmu, je právnym štátom. Moc sa (v ňom) uskutočňuje výhradne vo formách práva.“
O niečo neskôr, koncom júna 1934, Hitler chystá likvidáciu veliteľa útočných oddielov SA (Sturmabteilung) Ernsta Röhma ako nebezpečného rivala, ktorý vo februári 1934 stihol vyhlásiť, že revolúcia ešte nie je skončená a ktorý chce práve SA premeniť na pravidelnú armádu. Diktatúra ponúka vo vzťahu k nepriateľom ako obvyklé riešenie súdne frašky s vynesením rozsudkov a s popravami. Hitler sa ponáhľa, preto sa nezaťažuje právom, či zákonom. Sám rozhodne, že niektorí jednotlivci v národno-socialistickej strane sú na príťaž a môžu byť nebezpeční. Isteže, nebezpeční pre národ.
Noc dlhých nožov sa blíži. Hitler osobne riadi celú operáciu nadránom 30. júna 1934. V jej priebehu zadržia a neskôr zastrelia Ernsta Röhma, ďalších funkcionárov SA, ale aj mnohé osoby považované za nepriateľov (spočiatku asi 85-90 osôb). Je to krvavý kúpeľ so začiatkom v kúpeľoch Bad Wiessee, ale s pokračovaním streľby a zatýkania aj na iných miestach Nemecka. Po návrate do Berlína Hitler zariaďuje, aby bol vydaný retroaktívny právny predpis, ktorý z týchto vrážd urobí zákonné popravy. Zdanie legality im dodáva profesor štátneho práva Carl Schmitt, ktorý pre ne vymyslí aj príslušnú právnu formu: Zákon o nutnej obrane štátu (Staatsnotwehrgesetz) z 3. júla 1934 obsahujúci jediný článok:
„Ríšska vláda sa uzniesla na tomto zákone, ktorý sa tým vyhlasuje:
Opatrenia uskutočnené na potlačenie velezradných a vlastizradných útokov 30. júna, 1. a 2. júla 1934 sú právom nutnou obranou štátu.“
Až 13. júla 1934 sa Hitler znovu objavuje na verejnosti a vo svojom prejave v Ríšskom sneme zdôrazňuje: „Ak mi niekto vyčíta, prečo sme na odsúdenie nepoužili riadne súdy, môžem mu povedať len toľko, že v tejto hodine som bol zodpovedný za osud nemeckého národa a tým som predstavoval jeho Najvyšší súd. Vzbúrenecké divízie sa za každých čias privádzali k poriadku decimovaním. Dal som rozkaz zastreliť hlavných vinníkov tejto zrady a ďalej som dal rozkaz vypáliť vredy nášho vnútorného otrávenia studní a otravy zahraničia až po mäso. Národ musí vedieť, že nikto nemôže beztrestne ohrozovať jeho existenciu. A pre budúcnosť každý má vedieť, že ak vztiahne ruku na úder proti štátu, jeho údelom bude istá smrť.“ Vyjadruje tým názor, že streľba viac-menej trpela iba nedostatkom formy, spravodlivosť namiesto meča držala v rukách pištoľ.
Carl Schmitt podporí uvedený prejav článkom Vodca chráni právo (Der Führer schützt das Recht) v Nemeckých právnických novinách (Deutsche Juristen-Zeitung) z 1. augusta 1934 jasne namiereným i proti právnemu zmýšľaniu v liberálnom právnom štáte (rozumej: liberálny právny štát je v porovnaní národnosocialistickým právnym štátom tým „zlým“ právnym štátom): „Vodca chráni právo pred najhorším zneužitím, keď v okamihu nebezpečenstva silou svojho vodcovstva ako najvyšší sudca bezprostredne vytvára právo. V tejto hodine bol zodpovedný za osud nemeckého národa aj ako najvyšší sudca nemeckého ľudu. Pravý vodca je vždy aj sudcom. Z vodcovstva vyplýva vždy aj sudcovstvo.“ Profesor občianskeho práva Heinrich Lange sa v roku 1934 vyslovuje za národnosocialistický právny štát a bez rozpakov vyhlasuje zavraždenie Ernsta Röhma a jeho družiny za zákonné: „Preto nové právo právom vydalo vysokopostavených veliteľov na smrť už za prípravu velezrady (...). Ak by bol rebel zvíťazil, ruka vztiahnutá na vodcu by sa sama pozdvihla na vodcu, toto konanie by sa nikdy nestalo právom, ani vtedy, ak by sa moc získala a udržala. Zákon z 3. júla 1934 preto ustanovuje, čo je právo, nevytvára však právo, je udelením dôvery (Vertrauensgebung), nie tvorbou práva.“
A to je vlastne všetko – aký už môže mať akčný vodca štátu problém s retroaktivitou, či s právnym štátom, ak aj predstavitelia právnej vedy majú o nich len tie správne predstavy?
Retroaktívne titulky:
Hans Frank (1900 – 1946) – politik a právnik, obhajuje Hitlera vo viac ako 40 procesoch, od apríla 1933 ríšsky komisár pre preformovanie (novozavedený termín znie: Gleichschaltung) súdnictva a obnovu právneho poriadku, v júni 1933 zakladá Akadémiu pre nemecké právo a stáva sa jej predsedom. Frank vyhlasuje 16. mája 1936, že v Nemecku je deľba moci zrušená a moc patrí výlučne Hitlerovi. Norimberský tribunál ho uzná vinným zo spáchania vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti a odsúdi ho na trest smrti (16. október 1946).
Heinrich Lange (1900 – 1977) – študuje právo v Lipsku a v Mníchove, od roku 1934 je profesorom vo Vratislavi a v Mníchove. Usiluje o kodifikáciu národnosocialistického občianskeho práva. Od počiatku diskutuje o národnosocialistickom štáte ako o „nemeckom právnom štáte“ (Deutscher Rechtsstaat), patrí ku Kielskej škole národnosocialistickej právnej vedy (profesor Karl Larenz a ďalší horliví stúpenci). Po druhej svetovej vojne postupne pôsobí na univerzitách v Saarbrückene a vo Würzburgu.
Ernst Röhm (1887 – 1934) – veliteľ a zakladateľ útočných oddielov SA (Sturmabteilung), „hnedých košieľ“, ktoré pomáhajú Hitlerovi získať moc. Po roku 1933 moc SA rastie. V tichosti sa chystá rozhodujúci úder proti tejto organizácii, plány sa spriadajú už od osláv Hitlerových 45. narodenín v apríli 1934. Niekedy okolo 25. júna 1934 ríšsky veliteľ ochranného oddielu SS (Schutzstaffel) Heinrich Himmler a šéf bezpečnostnej služby SD (Sicherheitsdienst) Reinhard Heydrich vyfabrikujú dôkazy o tom, že Francúzsko zaplatilo Röhmovi 12 miliónov mariek za to, aby zvrhol Hitlera. Hitler 28. júna zatelefonuje Röhmovi, aby zhromaždil všetkých svojich veliteľov v kúpeľoch Bad Wiessee. Tam sa v penzióne Hanselbauer odohrá masaker v réžii komanda SS podporovaného tajnou políciou (Gestapo) a armádou (Reichswehr), známy ako Noc dlhých nožov (Nacht der langen Messer). Ráno 30. júna Hitler osobne zobudí Röhma a oznámi mu, že je zatknutý. Po prevoze do mníchovskej väznice Stadelheim zastrelí Röhma (keď odmietne láskavú ponuku, aby sa zastrelil sám) v nedeľu večer 1. júla 1934 v jeho cele vtedajší veliteľ koncentračného tábora Dachau (zriadeného ešte v marci 1933), príslušník SS Theodor Eicke.
Carl Schmitt (1888 – 1985) – politický filozof a profesor štátneho práva, „korunný právnik Tretej ríše“, ktorý sa podieľa na tvorbe a velebení nového práva, pôsobí na univerzitách v Mníchove, Kolíne (1933) a v Berlíne (1934-1945), v Berlíne aj ako pruský štátny radca. Len toľko, že jeho citovaný článok Vodca chráni právo je apoteózou národného socializmu a osobitným príkladom perverznosti právneho myslenia. Odsúdený bol i nebol.
Záverom – profesorským perom napísaný zoznam profesorov práva, ktorí spolu s Carlom Schmittom ako vedúcim tvoria redakciu Deutsche Juristen-Zeitung, orgánu Ríšskej odbornej skupiny vysokoškolských učiteľov Spolku národnosocialistických nemeckých právnikov v čase vydania jeho článku, t. j. 1. augusta 1934, bez ďalšieho komentára: Viktor Bruns, Berlín, Georg Dahm, Kiel, Carl August Emge, Jena, Wenzeslaus Graf Gleispach, Berlín, Johannes Heckel, Bonn, Ernst Rudolf Huber, Kiel, Wilhelm Kisch, Mníchov, Friedrich Klausing, Frankfurt nad Mohanom, Heinrich Lange, Vratislav, Johannes Popitz, Berlín, Paul Ritterbusch, Kráľovec.
Alexander Bröstl
