Bol som pri tom. Na „pondelkovej demonštrácii,“ 16. októbra 1989 v Lipsku, na ktorej už bolo 120 tisíc ľudí. Aj večer 18. októbra 1989 na koncerte v Gewandhause v tom istom meste. Všetci sme si dávali Bacha. Počas prestávky som si pozrel a vypočul – teda asi skôr vypočul ako pozrel – najnovšiu správu (z televízora na chodbe) o tom, že generálny tajomník Ústredného výboru (ÚV) Zjednotenej socialistickej strany Nemecka (SED) súdruh Erich Honecker „zo zdravotných dôvodov“ odstúpil z tejto funkcie. Nahradil ho súdruh Egon Krenz, ktorý 13. októbra 1989 tak trochu poza jeho chrbát (keďže Honecker bol nielen známy „ostrostrelec,“ ale chcel na zastrašenie demonštrantov v Lipsku nasadiť aj obrnené transportéry), zakázal použitie strelných zbraní pri demonštráciách (o čom som v tom čase v uliciach Lipska nič nevedel).
[Na ilustráciu trochu murovanej histórie. V noci z 12. na 13. augusta 1961 Walter Ulbricht ako predseda SED spolu s Erichom Honeckerom vydali rozkaz na uzavretie hranice svojho sektoru v Berlíne. Ako tajomník ÚV pre otázky bezpečnosti SED bol práve Honecker politicky zodpovedný za plánovanie a výstavbu Berlínskeho múru (ďalej „Múr“). Ostnatý drôt vystriedali kamenné bloky, Múr sa postupne rozrástol do dĺžky 160 km. Prvý pokus o prechod z Východu na Západ skončil smrťou (zastrelením) 24-ročného Güntera Litfina 24. augusta 1961.Posledným zastreleným bol Chris Gueffrey, v noci z 5. na 6. februára 1989. Múr padol („bol otvorený“) 9. novembra 1989.]
Obhajoba v procesoch so strelcami pri Múre (Mauerschützen) v roku 1992 tvrdila, že streľba bola až na hraničné prípady legálna (dokonca, že bola nevyhnutná pre obranu NDR), hoci formálne bola legalizovaná až od roku 1982. Podľa § 27 zákona o štátnej hranici NDR (Grenzgesetz) by však pohraniční vojaci boli mohli strieľať iba pri zločine (Verbrechen), to znamená pri obzvlášť ťažkých činoch ako vražda, lúpež, znásilnenie. Opustenie republiky bolo prečinom (Vergehen), a teda nepatrilo podľa textu zákona do tejto kategórie.
S Erichom Honeckerom to od 18. októbra 1989 išlo dolu kopcom: 3. decembra 1989 bol vylúčený zo SED. Štátna prokuratúra NDR vzniesla 8. decembra 1989 proti nemu obvinenie zo zneužitia moci. Po nariadení domovej prehliadky mu zhabali zbierku služobných a poľovníckych zbraní (vrátane loveckej pušky, ktorú mu venoval Klement Gottwald ešte keď bol na čele mládežníckej organizácie FDJ) a zablokovali jeho bankové konto s 218 000 markami. Dva dni, 29. a 30. január 1990, potom strávil vo vyšetrovacej väzbe v Rammelsburgu. Po prepustení z nej pastor Uwe Holmer poskytol Honeckerovi a jeho manželke „cirkevný azyl“ na fare v Lobetale pri Berlíne. Odtiaľ sa Honeckerovci 3. apríla 1990 dostali do sovietskej vojenskej nemocnice v Beelitzi, v Brandenburgu, juhozápadne od Berlína. V predvečer znovuzjednotenia Nemecka, 2. októbra 1990, bol Honeckerov vyšetrovací spis odovzdaný do Spolkovej republiky Nemecko (SRN).
Na rozkaz ministra obrany ZSSR Dmitrija Jazova 13. marca 1991 Honecker odletel lietadlom z Beelitzu do Moskvy, kde žil s manželkou v apartmáne č. 603 v moskovskej prominentnej nemocnici Mandrinka. Pred hrozbou vydania potom ešte ušiel 11. decembra 1991 na veľvyslanectvo Čile v Moskve, kde mu poskytli azyl. Keď Štátna prokuratúra NDR vzniesla 12. mája 1992 obvinenie proti šiestim členom Národnej rady obrany za násilné činy na Múre v 68 prípadoch v období od 12. augusta 1961 do 5. februára 1989, Rusko Honeckera vydalo 29. júla 1992 na trestné stíhanie do Nemecka a letecky bol prepravený do Berlína.
Trestný proces s Honeckerom začal 19. októbra 1992. Predsedajúcim sudcom 27. Veľkého trestného senátu Krajinského súdu v Berlíne (KSB) bol Hansgeorg Bräutigam, ktorý tento prípad označil za „neuveriteľne veľkú výzvu.“ Ako sa ukázalo výzva bola pre neho trochu priveľká. O jeho odchod z konania sa postarali aj jeho traja kolegovia. Spolu s Honeckerovými obhajcami a s tromi advokátmi, ktorí zastupovali vedľajších žalobcov v procese, vzniesli proti nemu námietku zaujatosti. Čo sa stalo?
Pod vylúčenie sa podpísalo predsedovo klamstvo. Na otázku, čo podstrčil Honeckerovým obhajcom počas prestávky procesu 12. decembra 1992, Bräutigam odpovedal, že to bola „bežná pošta.“ V skutočnosti išlo o plán mesta Berlína, na ktorý napísal prosbu o Honeckerov autogram. Vraj to bol nápad prísediaceho sudcu z ľudu (tiež bol vylúčený). Skvelé, no nie? Predseda súdu a sudca z ľudu ako lovci autogramov!
Ďalej už v procese dominovala téma Honeckerovej choroby. Jeho obhajcovia stále opakovali, že ich mandant má byť prepustený z väzby a konanie proti nemu má byť zastavené. Kvôli nádoru na pečeni sa totiž aj tak nedožije konca procesu a už aktuálne nemá spôsobilosť právne konať pred súdom, ani spôsobilosť byť väznený. Zástupca vedľajšieho žalobcu uviedol do súdnej siene znalca profesora Juliusa Hackethala, ktorého KSB požiadal o „chirurgicko-onkologický vrchný posudok.“ Hackental v posudku obvinil kolegov zo začiatočníckych chýb a pripustil všetko možné okrem malígneho tumoru. Neskôr označil nádor za pásomnicu. Predstaviteľ žaloby v tejto súvislosti triumfálne vyhlásil, že každý predsa vie, že Honecker bol poľovník a že „jedol veľmi veľa hríbov a diviny“, takže pásomnica to vysvetľuje. Tomu sa však dá pomôcť.
KSB rozhodol uznesením z 21. decembra 1992, že Honecker zostáva vo väzbe a konanie nezastavil. Berlínsky vrchný súd (BVS) potvrdil 28. decembra 1992 trvanie väzby, nepriamo však žiadal o zastavenie konania. Honeckerovi obhajcovia podali 29. decembra 1992 ústavnú sťažnosť Berlínskemu ústavnému súdu (BÚS).
BÚS rozhodol 12. januára 1993, že KSB porušil ľudskú dôstojnosť predsedu SED tým, že odmietol zastaviť konanie a zrušiť väzobný príkaz, ako to navrhovali jeho právni zástupcovia z dôvodu jeho choroby (s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou sa tak nedosiahne účel konania).
KSB zrušil 13. januára 1993 väzobný príkaz proti Honeckerovi a prepustil ho z väzby – v prílišnej horlivosti, vedený zdanlivou potrebou urýchlenia – „protizákonne, mimo hlavného pojednávania“, ako o tom napísal v tom čase môj kolega Bernd Rüthers.
Akoby zázrakom Honecker dostal 14. januára 1993 aj cestovný pas a ako za starých čias, obletovaný médiami, ako pri rozlúčke štátnej návštevy, bol odprevadený na letisko, odkiaľ letel 17 hodín do Čile. Fotografie z miestnej tlače svedčia o veľkolepom prijatí, ako sa víta s manželkou Margot, jeho tvár nenesie najmenšie stopy po smrteľnom nebezpečenstve.
Spätne sa celý Honeckerov proces môže javiť ako fraška. Prejavila sa slabosť trestného práva pri spracovaní zákonného (štátneho) nepráva po páde a zániku štátu nepráva v duchu stalinistickej diktatúry SED. Honeckerovi obhajcovia od začiatku procesu zdôrazňovali, že je v zlom zdravotnom stave, o jeho spolupáchateľstve pri smrtiacich strelách na Múre a na „štátnej hranici“ nepadlo ani slovo. KSB oprel svoje rozhodnutie skončiť proces s Honeckerom - bez čakania na riadne lekárske vyšetrenie a jeho výsledok – o základné právo, ktoré Ústava Berlína vôbec neobsahuje. Ľudskú dôstojnosť tento súd prevzal zo Základného zákona SRN. Márne hľadáme potrebnú konkretizáciu znakov tejto generálnej klauzuly vo vzťahu k danému skutkovému stavu. (Hoci – „Existujú aj nepísané ústavné princípy“ – ako vtedy tvrdil iný môj kolega Uwe Wesel).
Tragikomédia berlínskej justície tým neskončila. VKS zrušil 27. januára 1993 uznesenie o zastavení konania KSB, na základe ktorého Honecker odcestoval do Čile, z dôvodov formálnej chyby. Ako „nespravodlivo“ prepustený bol Honecker z Čile formálne znovu predvolaný na 8. februára 1993 o 9:30 do rokovacej miestnosti č. 500 Moabitského trestného súdu.
Neprišiel.
Erich Honecker zomrel v Čile takmer o 16 mesiacov neskôr, 29. mája 1994.
Titulky pre mladšie generácie:
FDJ – Slobodná nemecká mládež, založená v roku 1946
Erich Honecker (1912 - 1994), generálny tajomník SED (1976 – 1989):
„Proti zradcom a narušiteľom hranice treba použiť strelnú zbraň“.(20. september 1961)
„Ako predtým tak aj teraz sa musí bezohľadne používať strelná zbraň a súdruhov, ktorí ju úspešne použili, treba pochváliť.“ (45. zasadnutie Národnej rady obrany, 3. máj 1974; tento výrok poprel vo svojej reči pred KSB 3. decembra 1992)
„Múr bude stáť o 50 a aj o 100 rokov, ak sa neodstránia príčiny, ktoré viedli k jeho výstavbe.“ (19. januára 1989)
Egon Krenz (1937) – ako nástupca Ericha Honeckera bol 7 týždňov generálnym tajomníkom SED; po znovuzjednotení Nemecka odsúdený na 6 a pol roka za zabitie
Moabit – väznica v Berlíne spojená s trestným súdom, s kapacitou 1290 miest
SED – Zjednotená socialistická strana Nemecka, politická strana, ktorá vznikla v sovietskej okupačnej zóne Nemecka v roku 1946; jediná vládnuca strana v NDR po založení tohto štátu 7. 10. 1949
Walter Ulbricht (1893-1973) – generálny tajomník SED (1950-1971)
ZSSR = Zväz sovietskych socialistických republík, ktorý zanikol 31. 12. 1991 (potom už Rusko, Ruská federácia)
Alexander Bröstl
