V nedávno zverejnenom blogu na našom portáli sa písalo, že postava Shakespearovej historickej hry vyslovuje želanie, ktoré stojí pri zrode nového spoločenského poriadku: „Prvú vec, ktorú urobíme – pozabíjajme všetkých právnikov“.
Je to jeden z najnemilosrdnejších a zároveň úplne najjednoznačnejších názorov na určitú spoločenskú skupinu.
Ako právnikov vníma domáce obyvateľstvo celkom otvorene ilustrovala minuloročná Shootyho karikatúra (by the way fakt nie veľmi vydarená) – to vnímanie ešte viac potvrdili ohlasy na stanovisko advokátskej komory, ktorá (áno, možno trochu kostrbato) na karikatúru reagovala verejným statementom, ktorým sa voči vnímaniu právnikov ohradila.
No nič, žijeme v krajine, kde je to asi tak, že čo právnik, to „viac hovädo ako človek“ (v úvodzovkách je terminus technicus Jána Slotu).
Iste, ako aj následne vysvetľoval Shooty, neobľúbenosť právnikov môže byť spojená s tým, že veľa z nich pôsobí vo verejných funkciách („Myslím si, že túto krajinu už dlho riadia ľudia, čo majú pred menom JUDr. A to hovorí za všetko.“). Zoberme si napríklad čerstvého ex - prezidenta, aktuálneho premiéra, dvoch ďalších bývalých predsedov vlády, dlhodobého predsedu parlamentu, či kopec poslancov a treba prisvedčiť, že v politike nie je právnikov málo - podotknem, že vyššie spomínaný etalón politickej kultúry (viď sumár v podstate neuveriteľných výrokov) si pred meno píše Ing..
Celospoločenská nepopularita právnikov nemôže byť spôsobená len tým, že sa motajú v politike už len preto, že politiku bližšie sleduje možno tridsať percent populácie. Ak by sa v známej televíznej relácii opýtali na päť najčastejších vlastností právnika, aj zvyšok obyvateľstva by odpovedal asi takto: slizký, arogantný, namyslený, zločinecký, skorumpovaný – samé lichôtky.
Dopyt po právnikoch si ľudská rasa vytvorila sama, konkrétne svojimi dvoma vlastnosťami: hlúposťou a konaním zla.
V ideálnej spoločnosti by právnici nemuseli existovať – ľuďom by na dohody stačilo podanie ruky, dlžníci by platili pred splatnosťou, licencie by úrady vydávali na dobré slovo. Stav harmónie, kde by zákony vôbec neexistovali, alebo by mali podobu veľmi krátkych deklarácii (hovorí sa, že čím vyspelejšia spoločnosť, tým menej zákonov).
Keďže počas celej existencie ľudstva mala väčšina jeho príslušníkov skôr problém správať sa v duchu všetkých ideálov, bolo potrebné vytvoriť si regulačný mechanizmus. A keď sa s pribúdajúcim rozvojom rozvíjalo aj šliapanie po ideáloch, rozrástla sa aj vrstva, potreba a postavenie právnikov.
Psychológovia, psychiatri, či sociológovia a ostatní, čo sa trtošia (tentokrát termín od právnika) po zákutiach ľudskej duše by vedeli vysvetliť aký je skutočný vnútorný vzťah k niekomu o kom vieme, že ho potrebujeme kvôli vlastným nedostatkom.
Jeden z dlhodobo tradovaných názorov je, že koho za socializmu nezrazila električka právo doštudoval. Táto veta je naozaj dobovým svedectvom – právo sa za socíku študovalo len v Blave a Košiciach. No podstatnejším je odkaz, že právo by mohol vyštudovať aj mentálne nedostatočný jedinec.
Uvedený poznatok je medzi obyvateľstvom rozšírený dodnes – asi aj preto sa dnes dá právo vyštudovať v každom okresnom meste. A rodičia zrejme nemajú vysokú mienku o schopnostiach svojich detí, keď ich posielajú na právnické fakulty.
Mimochodom, väčšina občanov (vrátane vysokoškolsky vzdelaných) nevie pomenovať rozdiel medzi exekútorom a prokurátorom, či medzi advokátom a notárom.
Právnici rozhodne nie sú v obľube, pretože by boli považovaní za hlúpych – práve naopak.
Poznáte ten pocit, keď viete, že nastupujete na tenisovú partiu so súperom, ktorý je minimálne na vašej úrovni, alebo keď máte pracovné stretnutie s niekým kto je lepšie pripravený, alebo s niekým komu to myslí lepšie ako vám?
Právnici sú tí, ktorí vedia ako to v spoločnosti chodí – poznajú všetko upravujúce zákony, vedia sa vynájsť v každej situácii, je ťažko s nimi vybabrať, tiež majú kontakty, známosti, jednoducho majú „sociálne know – how“ .
Väčšina ľudí má pri stretnutí s právnikom pocit, že oproti ním je človek, ktorý stojí nad nimi a vie ich vo všetkom preľstiť. Minimálne podvedome to platí u každého (a automaticky generuje negatívny postoj) - i keď mnoho ľudí si tento postoj nechce pripustiť, alebo sa všemožne bude presviedčať o opaku (ako hovorí ďalší intelektuálny guru súčasného Slovenska Rytmus „Inteligentom som ošťal tváre“).
Čo udivuje najviac, keď sú ľudia v úzkych nebráni im nič právnika vyhľadať („v núdzi poznáš právnika“) a v prípade potreby o právnikoch hovoriť len v superlatívoch.
Na záver trochu kritiky do vlastných radov: Ak by William Shakespeare napísal to čo pred cca 400 rokmi dnes, v takej Amerike by možno zažil najhromadnejšiu kolektívnu žalobu spojenú s najväčším nárokom na nemajetkovú ujmu v dejinách - kolegovia, skúsme naše zručnosti krotiť v medziach zdravého rozumu a okolie nás bude mať o niečo radšej.
Šaňo Bröstl ml.
