V právnej spisbe už bola pomerne intenzívne diskutovaná otázka náhrady trov odvolacieho konania, ktoré neboli vyčíslené najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia odvolacieho rozhodnutia. Predtým ako sa zameriame na samotnú otázku účelnosti trov odvolacieho konania si v krátkosti priblížime podstatu problému s vyčísľovaním odvolacích trov.
Komplikácie rozhodovacej praxe odvolacích súdov sa týkajú náhrady trov civilného konania, kde advokát zastupoval procesne úspešného účastníka v odvolacom konaní. Je štandardným procesným postupom každého advokáta, že v záujme ochrany svojho klienta sa po doručení odvolania protistrany v zmysle § 209a ods. 1 OSP písomne vyjadrí v mene svojho klienta v súdom stanovenej lehote k tomuto odvolaniu. V rámci vyjadrenia k odvolaniu sa spravidla advokát domáha okrem zamietnutia odvolania a potvrdenia prvostupňového rozsudku aj náhrady trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní, ktoré však nie vždy predbežne vyčísli. Následne odvolací súd – napriek úspechu v podobe potvrdenia prvostupňového rozhodnutia – tomuto úspešnému účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia neprizná, pretože neboli vyčíslené v zákonnej lehote.
Pre náhradu trov odvolacieho konania totiž platia v zmysle § 224 ods. 1 OSP obdobne ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa. V súlade s § 151 ods. 1 OSP rozhoduje súd o povinnosti nahradiť trovy konania na návrh a spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. Odvolací súd je povinný vyzvať účastníka na vyčíslenie trov konania iba v prípade, ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasuje a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách (§ 151 ods. 4 OSP v nadväznosti na § 224 ods. 1 OSP).
Samotný rozsudok odvolacieho súdu ale predstavuje rozhodnutie, ktoré musí súd vždy verejne vyhlásiť (§ 156 ods. 1 OSP v nadväznosti na § 211 OSP). Vzhľadom na dikciu § 151 ods. 4 OSP však už nie je povinný vyzvať účastníka konania na vyčíslenie trov, a to ani vtedy, ak rozhoduje bez pojednávania. V týchto prípadoch odvolací súd nenariaďuje na vyhlásenie rozsudku pojednávanie, iba oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 OSP). Účastník resp. jeho advokát sa môžu o termíne verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu dozvedieť – v značne krátkej lehote – iba z úradnej tabule súdu, čo v mnohých konkrétnych prípadoch predstavuje z praktického hľadiska značnú prekážku náležitej informovanosti a kladie neprimerané bremeno na advokáta.. Dňom nasledujúcim po vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu, t. j. ak bol potvrdený alebo zmenený prvostupňový rozsudok (§ 223 OSP), začína pre vyčíslenie trov odvolacieho konania plynúť procesne úspešnému účastníkovi lehota troch pracovných dní.
V tejto súvislosti možno poukázať na prax niektorých odvolacích súdov, ktoré napriek súčasnému stavu platného práva zvyknú ad hoc vo vzťahu k advokátom realizovať osobitné oznamovacie úkony. Je možné sa stretnúť s výzvami odvolacieho súdu na vyčíslenie trov odvolacieho konania pre prípad, ak súd rozhoduje o odvolaní bez pojednávania, resp. s oznámeniami o tom, že v určitý deň bude vyhlásený odvolací rozsudok. Tento prístup možno označiť ako vítaný, pri ktorom súd neuplatňuje prísne formalistický prístup, avšak ide o postup, ktorý je iba v rovine prejavu „zhovievavosti a dobrej vôle“, na ktorý sa nemožno z pohľadu súčasného stavu de lege lata spoliehať.
Z uvedeného dôvodu možno vrelo odporučiť, aby advokát trovy odvolacieho konania vyčíslil vopred z vlastnej iniciatívy. V opačnom prípade je klient vystavený reálnemu riziku nepriznania náhrady trov odvolacieho konania. Druhou alternatívou je pravidelné monitorovanie úradných tabúľ odvolacích súdov, príp. webovej stránky Ministerstva spravodlivosti SR a vyčíslenie trov v nadväznosti na obsah verejne vyhláseného rozsudku. Najnižšiu mieru právnej istoty predstavuje spoliehanie sa na načrtnutý ústretový prístup jednotlivých odvolacích súdov vo forme fakultatívnych notifikačných úkonov.
Analyzovaný problém je výsledkom súčasnej právnej úpravy, podľa ktorej pri rozhodovaní súdu o odvolaní prichádza totiž bežne do úvahy verejné vyhlásenie rozsudku bez pojednávania, pričom odvolací súd o tomto úkone „informuje“ v zmysle § 156 ods. 3 OSP v nadväznosti na § 211 ods. 2 OSP iba prostredníctvom oznámenia miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní vopred. Nakoľko so zmeškaním lehoty na vyčíslenie trov odvolacieho konania spája zákon významné negatívne dôsledky (§ 151 ods. 2 OSP v nadväznosti na § 224 ods. 1 OSP), možno vo všeobecnosti odporúčať vyčíslenie týchto trov vopred.
Za pozitívum v tomto kontexte možno označiť rozšírenie notifikačnej povinnosti odvolacieho súdu o povinnosť súdu upovedomiť o verejnom vyhlásení odvolacieho rozsudku účastníka alebo jeho zástupcu vopred, a to elektronickými prostriedkami, t. j. e-mailovou správou.
Túto povinnosť má odvolací súd podľa § 214 ods. 3 OSP v prípade, ak účastník konania alebo jeho advokát požiadali o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami v zmysle § 45 ods. 4 OSP. Doručovanie elektronickými prostriedkami je realizované na účastníkom alebo advokátom označenú e-mailovú adresu, pričom písomnosť súdu sa považuje za doručenú piaty deň od jej odoslania, aj keď ju adresát neprečítal. Takéto doručovanie sa nevzťahuje na doručovanie súdnych rozhodnutí, predvolania na pojednávanie a písomností, ktoré sa doručujú do vlastných rúk.
Notifikačná povinnosť odvolacieho súdu o verejnom vyhlásení rozsudku je teda jedným z typických úkonov súdu, pri ktorom nájde doručovanie elektronickými prostriedkami svoje praktické opodstatnenie. Ak účastník konania alebo jeho advokát nevyužijú možnosť doručenia oznámenia o verejnom vyhlásení odvolacieho rozsudku elektronickými prostriedkami, ostáva jediným zdrojom informácií úradná tabuľa odvolacieho súdu, na ktorej je súd v zmysle § 21 ods. 2 vyhl. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov povinný zverejniť oznámenie o verejnom vyhlásení odvolacieho rozsudku v elektronickej podobe (spravidla formát pdf) aj na webovej stránke súdu, a to v deň vyvesenia písomnosti na úradnej tabuli súdu. Príslušná webová stránka súdu je dostupná cez webový portál Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (aktuálne:http://www.justice.gov.sk/Stranky/Pojednavania/Pojednavania-uvod.aspx).
Prístupnosť informácií o verejnom vyhlásení rozsudku odvolacieho súdu v konkrétnej veci bola prostredníctvom § 45 ods. 4 OSP výrazným spôsobom posilnená, čo umožňuje advokátovi pružnejšie a efektívnejšie reagovať, pokiaľ ide o vyčíslenie trov odvolacieho konania do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. Odvolací súd je po stanovení termínu verejného vyhlásenia rozsudku povinný skúmať, či účastník alebo jeho advokát požiadali o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami podľa § 45 ods. 4 OSP a v prípade kladného zistenia zaslať včas oznámenie o termíne elektronickými prostriedkami v zmysle § 214 ods. 3 OSP. V nadväznosti na § 156 ods. 3 OSP musí byť toto oznámenie odoslané najmenej päť dní vopred. Súčasne súd zabezpečí, aby v deň vyvesenia oznámenia o termíne verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli bolo toto oznámenie zverejnené aj na webovej stránke súdu.
Pri vyčíslení trov odvolacieho konania má tak advokát možnosť buď vyčísliť výšku trov už pri ich uplatnení (v odvolaní resp. vo vyjadrení k odvolaniu protistrany), alebo náležite zabezpečiť svoju včasnú informovanosť o mieste a čase plánovaného verejného vyhlásenia odvolacieho rozsudku bez nariadenia pojednávania. V prvom prípade budú trovy evidentne vyčíslené ešte pred verejným vyhlásením rozsudku, čo zabezpečí jednoznačné splnenie zákonnej lehoty troch pracovných dní v súlade s § 151 ods. 1 OSP v nadväznosti na § 224 ods. 1 OSP a vylúčenie negatívnych účinkov omeškania s vyčíslením resp. úplného opomenutia tohto úkonu podľa § 151 ods. 2 OSP. Ak advokát v mene klienta nárok na náhradu trov odvolacieho konania riadne uplatní, avšak bez konkrétneho vyčíslenia, nemožno uvažovať o obligatórnej povinnosti súdu vyzvať účastníka na vyčíslenie trov v súlade s § 151 ods. 4 OSP v nadväznosti na § 224 ods. 1 OSP. Opomenutie vyčíslenia trov v odvolacom konaní bude mať v takomto prípade po uplynutí zákonnej lehoty troch pracovných dní od verejného vyhlásenia rozsudku za následok, že odvolací súd prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia.
Pokiaľ ide o otázku účelnosti vynaložených trov v aplikačnej praxi som sa stretol s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu, v ktorom odvolací súd nepriznal trovy odvolacieho konania úspešnému žalobcovi za vyjadrenie k odvolaniu žalovaného (ktorým bol mimochodom štát) s odôvodnením, že toto vyjadrenie neobsahuje nové skutočnosti, preto trovy nemožno považovať za účelne vynaložené. Je zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich priznania, pričom táto otázka nie je v zákone bližšie precizovaná. Podmienkou je, že ide o výdavky potrebné na uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť v spojitosti s uplatňovaním práv a obranou účastníka. Táto otázka je vecou úvahy súdu, ktoré však musí byť vždy dostatočným spôsobom odôvodnené. Účelnosť vynaložených trov bude vždy závisieť od konkrétnych okolností danej veci.
Domnievam sa, že všetky náklady vynaložené účastníkom na právne zastúpenie advokátom, na ktoré má advokát podľa právneho poriadku nárok, je potrebné považovať z pohľadu zastúpeného účastníka za účelné vynaložené (s výnimkou opakovaného vykonania rovnakého úkonu – napr. podanie toho istého vyjadrenia opätovne). Neúčelnosť možno považovať len z hľadiska výšky týchto nákladov. Pokúsim sa to ozrejmiť na konkrétnom prípade. Príslušné právne predpisy (vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci) priznávajú advokátovi právo na odmenu, náhradu cestovných výdavkov, náhradu za stratu času, tzv. režijný paušál a pod.. V prípade náhrad cestovného sa ich účelnosťou rozumie najmä voľba vhodného dopravného prostriedku s ohľadom na sídlo advokátskej kancelárie a miesto procesného úkonu (napr. pojednávania súdu), jeho dostupnosťou z hľadiska vlakovej alebo autobusovej dopravy ako lacnejších foriem cestovania. Súčasne však treba brať do úvahy i výšku náhrady za stratu času, ktorá môže byť pri použití relatívne nákladnejšieho dopravného prostriedku (napr. osobného automobilu oproti dopravnému prostriedku verejnej dopravy) v konečnom dôsledku efektívnejšia, než u iného menej nákladného spôsobu dopravy. Touto otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý konštatoval, že výklad vylučujúci náhradu cestovného a straty času len z toho dôvodu, že sídlo advokáta sa nenachádza v obvode sídla konajúceho súdu je rozporný s cieľom sledovaným zákonom a zároveň protiústavný (bližšie pozri uznesenie NS SR, sp.zn. 5 M Cdo 7/2008 zo 3. februára 2010). Z toho nepochybne vyplýva, že samotné trovy právneho zastúpenia sú účelné vynaložené vždy, pričom sa posudzuje iba ich účelnosť čo do výšky za daný úkon, resp. výdavok. Napríklad odmena advokáta v prípade právneho zastúpenia je sama osebe účelne vynaloženým nákladom v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva, avšak môže byť vynaložená vo výške, ktorá už účelne vynaložená nie je (napr. nad rámec tarifnej odmeny v zmysle príslušnej vyhlášky o odmenách advokátov).
A teraz späť k vyššie uvedenému konkrétnemu prípadu. Odvolací súd odmietol priznať náhradu trov odvolacieho konania z dôvodu, že vo vyjadrení žalobcu k odvolaniu neboli uvedené žiadne nové skutočnosti oproti konaniu na prvom stupni. V danom prípade tomu tak ale nebolo, pretože žalobca vo svojom vyjadrení reagoval na novú a rozvetvenú právnu argumentáciu žalovaného, ktorá obsahovala námietky hmotnoprávneho ako aj procesného charakteru týkajúce sa skutkových a právnych vád prvostupňového konania a rozhodnutia. Nadnesene možno povedať, že keď nové skutočnosti neobsahovalo vyjadrenie žalobcu, tak potom v podstate nič nové neprinieslo ani odvolanie proti rozsudku - prečo by bolo potrebné podať vyjadrenie k odvolaniu, keby odvolanie iba kopírovalo stanoviská žalovaného pred súdom prvého stupňa, ku ktorým mal žalobca už možnosť sa raz vyjadriť. Rozvíjajúc do krajností je potom zbytočné aj odvolanie a nakoniec dospejeme k záveru aj o neomylnosti prvostupňových súdov, ktoré rozhodujú vždy správne a samotná existencia inštančne vyšších súdov je takisto zbytočná a neúčelná.
Okrem pocitových argumentov je potrebné sa obhliadnuť aj po pozitívno-právnych argumentoch. Podľa článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi. Podľa § 25 ods. 1 OSP ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Imanentnou súčasťou týchto práv je aj to, že splnomocnený advokát bude vykazovať určitú činnosť (k čomu ho okrem iného zaväzujú advokátske predpisy), za ktorú má nárok na odmenu a iné náhrady priznané právnymi predpismi. Nakoľko má účastník právo zvoliť si advokáta a tento advokát má podľa právneho poriadku nárok na odmenu za jednotlivé úkony, ktoré realizuje v záujme ochrany práv klienta, je nepochopiteľné z akého dôvodu tieto trovy právneho zastúpenia považuje súd za neúčelne vynaložené. To že súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na úhradu účelne vynaložených trov konania judikoval Ústavný súd SR v náleze, sp.zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004.
V popisovanom prípade bolo podanie vyjadrenia o to nevyhnutnejšie, že žalovaný poukazoval na odlišnú judikatúru akú si osvojil súd prvého stupňa, v rámci čoho predniesol aj precíznejšie a novoformulovanú právnu argumentáciu, ktorú v takomto rozsahu v prvostupňovom konaní neinterpretoval. Na túto argumentáciu bolo preto potrebné náležitým spôsobom reagovať a predniesť odvolaciemu súdu presvedčivejší právny výklad a poukázať na nedostatky a nesprávnosti odvolacích dôvodov. Navyše je potrebné zdôrazniť, že žalobca bol súdom vyzvaný, aby sa k odvolaniu vyjadril v stanovenej lehote. V tomto kontexte je nepochopiteľné z akého dôvodu súd žalobcu vyzýval na vyjadrenie sa k odvolaniu, ak k veci nebolo možné uviesť nové skutočnosti. Pokračujúc v intenciách naznačených odvolacím súdom je potom § 209a ods. 1 OSP, podľa ktorého sa odvolanie doručuje ostatným účastníkom, ktorí sa majú k nemu vyjadriť, iba zbytočnou literou zákona. Ďalším nemenej dôležitým aspektom je princíp právnej istoty a predvídateľnosti práva – výklad odvolacieho súdu stavia účastníka a jeho advokáta do pozície, kedy nevedia predpokladať, či z pohľadu odvolacieho súdu bude vyjadrenie považované za účelné.
V tomto smere nemožno nespomenúť, že aj v konaní na prvom stupni po tom ako sa k žalobe vyjadrila žalovaná strana, predniesol prvostupňový súd svoj právny názor, ktorý bol pre žalobcu nepriaznivý a nakoniec bol tento názor zmenený po tom, čo žalobca podal stanovisko k vyjadreniu žalovaného. V tomto stanovisku žalobcu bol predložený právny názor a argumentácia žalobcu aj s poukazom na judikatúru, o ktorej prvostupňový súd nemal vedomosť. Až pričinením žalobcu napriek existencii zásady iura novit curia došlo k zmene právneho posúdenia prvostupňovým súdom. V dôsledku tejto skutočnosti považoval žalobca o to viac za nevyhnutné vyjadriť sa tiež k odvolaniu podanému žalovaným, aby sa predišlo zrušeniu prvostupňového rozsudku.
Dovodením názoru odvolacieho súdu do dôsledkov ad absurdum možno povedať, že trovy právneho zastúpenia za vyjadrenie k odvolaniu sú vo všeobecnosti vynaložené neúčelne, pretože v odvolacom konaní nemožno prísť s ničím novým. Podľa tejto argumentačnej línie je potom úplne zbytočné zastúpenie advokátom a obrana práv účastníkov prostredníctvom procesných vyjadrení. Samozrejme s týmto názorom nemožno súhlasiť, pretože je právom každého účastníka nechať sa zastúpiť advokátom a v záujme uplatnenia práva a jeho obrany vyjadrovať sa k podaniam protistrany popierajúcej práva účastníka. Z uvedených dôvodov je potrebné považovať vyjadrenie protistrany učinené na výzvu súdu k podanému odvolaniu za trovy účelne vynaložené. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc v zmysle článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a trovy právneho zastúpenia sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú.
Podľa názoru Ústavného súdu SR, ak všeobecný súd v občianskom súdnom konaní navrhovateľovi nariadi, aby sa vyjadril k odvolaniu odporcu, a tento mu požadované vyjadrenie predloží, ide o súčasť prípravy rozhodnutia vo veci a tento úkon je všeobecný súd povinný zohľadniť pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 454/2010 zo 7. júna 2011).
Za danej situácie je zaujímavá otázka možných opravných prostriedkov proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo rozhodnuté aj o trovách odvolacieho konania. V tomto prípade odvolanie neprichádza do úvahy, pretože nejde o rozhodnutie prvostupňového súdu a dovolaniu bráni § 239 ods. 3 OSP, ktorý vylučuje možnosť napadnúť dovolaním uznesenie o trovách konania (bez ohľadu na to, či ide o samostatné uznesenie alebo je výrok súčasťou rozsudku) – prípustné je iba dovolanie z dôvodov podľa § 237 OSP, ktoré sú značne reštriktívne a vo väčšine prípadov nebudú naplnené.
Jediným dostupným prostriedkov nápravy bude podanie ústavnej sťažnosti, nakoľko podľa Ústavného súdu SR súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj nárok na náhradu trov konania, pričom odvolací súd pri rozhodovaní o časti odvolania o trovách konania nemôže rozhodnutím o odvolaní nepriznať nárok na náhradu trov konania iba na základe všeobecného odôvodnenia bez konkretizácie dôvodov, na ktorých je založené (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 12/05 z 13. januára 2005, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 144/2010 z 25. mája 2010, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 166/09 z 2. septembra 2009).
Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi prislúcha zásadne týmto súdom. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 248/08 z 28.augusta 2008).
Tomáš Čentík
