Konečne bude názov hry meno – mesto – zviera – vec sedieť, doteraz to mohlo byť meno-mesto-vec.
Zvieratá mám rád tak normálne: muchu zabijem (najradšej bezkontaktne), proti ZOO a cirkusu nebojujem (psa by som si však nikdy nedal do bytu) a zvieratá konzumujem radšej ako rastliny.
No odkedy mám malé deti, mimoriadne ma znervózňuje často zažívaná situácia, kedy veľký či malý pes behá po parku voľne pustený (s náhubkom ale aj bez) a ostávajú po ňom nepozbierané exkrementy, do ktorých deti zákonite stúpajú. Pravda, za jedno ani druhé nemôže pes, ale (jeho) človek.
Nemecký Občiansky zákonník v roku 1990 v § 90a upravil pravidlo, že zvieratá nie sú veci, sú chránené osobitnými zákonmi a vzťahujú sa na nich ustanovenia o veciach, ak nie je ustanovené niečo iné.
Niečo podobné má prísť u nás podľa avizovanej novely Občianskeho zákonníka (nie je to prvýkrát, takéto návrhy už boli v minulosti) – z definície veci má byť vylúčené živé zviera s tým, že ustanovenia o veciach sa budú vzťahovať primerane aj na živé zvieratá pokiaľ to neodporuje ich povahe.
Právo pozná prípady, kedy má prijatie určitej právnej úpravy len emocionálny význam (význam pre politický marketing teraz nechajme bokom). Mám na mysli to, že z právneho hľadiska sa oproti súčasnému stavu nezmení fakticky nič a nová právna úprava prinesie len lepší pocit (nie zvieratám, ale ľuďom) - z hľadiska právneho významu ide o niečo podobné ako v minulosti diskutované premenovanie materskej dovolenky na materskú službu.
A očakávam, že psíčkari budú teraz, keď nebudú chodiť venčiť veci, o niečo sebavedomejší a voľne pustených psov a nepozbieraných výkalov pribudne.
Šaňo Bröstl ml.
Ilustračné foto: pixabay.com
