ULPIANUS - interaktívne právnicke komentáre

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov, ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že notárska zápisnica ako exekučný titul je prejavom autonómie vôle subjektov súkromného práva (kontraktačnej slobody) a nástrojom umožnenia ďalšej realizácie práv a povinností, ktorá má prispievať k právnej istote, a aplikácia práva súdom zasahujúca do tejto slobody súkromnoprávnych vzťahov by mala byť reštriktívna (II. ÚS 427/2018). Právna úprava teda dovoľuje účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, aby si zabezpečili exekučný titul vo forme notárskej zápisnice bez toho, aby ich vec z hľadiska hmotného práva preskúmal súd v civilnom spore, a bez toho, aby o tom bolo vydané definitívne a záväzné rozhodnutie súdu. Nepochybne tým zákonodarca prejavil svoj záujem o posilnenie riešenia sporov medzi účastníkmi právnych vzťahov mimosúdnym spôsobom. Na ich vôli ponechal rozhodnutie o tom, či spor o práve alebo povinnosti v takýchto právnych vzťahoch si účastníci budú riešiť pomocou autoritatívneho zásahu súdu, alebo bez neho. Notárska zápisnica ako forma exekučného titulu sa následne považuje za plnohodnotný exekučný titul rovnocenný s rozhodnutím súdu, ak okrem formálnych podmienok vykonateľnosti spĺňa aj podmienky materiálnej vykonateľnosti. Jednou z nich je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalšími sú označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Tak to bolo aj vo veci sťažovateľov, keď z dvoch možných alternatív akceptovali povinným predloženú notársku zápisnicu, v ktorej povinný vymedzil (okrem iného) i právny dôvod vzniku pohľadávky – bezdôvodné obohatenie. Hoci vo vzťahu k obchodných spoločnostiam sťažovateľov by konanie povinného bolo eventuálne možné posúdiť ako rozporné s § 135a Obchodného zákonníka, nič to nemení na tom, že pohľadávka sťažovateľov nebola takto hmotnoprávne posúdená – právne kvalifikovaná všeobecným súdom v rámci civilného sporu. Sťažovatelia sa rozhodli viesť exekučné konanie z vlastnej vôle bez súdneho sporu na podklade povinným predloženej a nimi akceptovanej notárskej zápisnice. Podľa názoru sťažovateľov to, že povinný sám uviedol do notárskej zápisnice právny dôvod vzniku pohľadávky, malo viesť exekučný súd k náprave povinným (údajne nesprávne) zadefinovaného právneho dôvodu vzniku pohľadávky, a to tým, že prihliadne na obsah popísaného konania povinného, ktoré zodpovedá spôsobeniu škody. Nešlo by však o nič iné ako o hmotnoprávne posúdenie veci. Takéhoto postupu sa však nemožno domáhať až vo vykonávacom konaní od exekučného súdu, keďže na to nemá zákonné zmocnenie. Posúdenie dôvodu vzniku pohľadávky by išlo nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, tak ako to konštatoval i okresný súd (I. ÚS 522/2022).

Pohľadávka nie je kategóriou procesného práva, ale pojmom práva hmotného, preto len ustanovenia hmotného práva možno úspešne použiť pri hľadaní odpovede na otázku, kedy vznikla pohľadávka poškodeného a či si ju mohol uplatniť v konkurze. Pohľadávka, a to aj sporná čo do výšky a subjektu dlžníka, vzniká spôsobením škody a na jej vznik nie je potrebná žiadna ďalšia osobitná okolnosť, osobitne taká, ktorá má svoj základ v autoritatívnej súdnej deklarácii, nie konštitúcii rozhodnutím či už civilného alebo trestného súdu (III. ÚS 429/2022).

Pod vyporiadaním bezpodielového spoluvlastníctva manželov dohodou v zmysle § 149 ods. 4 OZ je ... potrebné rozumieť nielen uzavretie takejto dohody, ale i podanie návrhu na vklad na jej základe v lehote troch rokov od zániku bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Na druhej strane nie je namieste súčasne trvať aj na zavkladovaní predmetnej dohody v uvedenej trojročnej lehote, pretože pokiaľ zákon za postačujúce považuje podanie návrhu na súd v tejto lehote, nie je dôvod nepriznať ekvivalentný právny následok aj podaniu návrhu na vklad. (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2 Sžrk 5/2020 z 24.2.2022)

Útoky na povesť advokátov zo strany vysokých štátnych predstaviteľov, s cieľom izolovať ich a poškodiť ich dôveryhodnosť, majú na výkon profesijných povinností často rovnaký odstrašujúci účinok ako vyhrážanie. Takéto vyhlásenia by mohli mať vážne dôsledky na práva obvinených a právo na prístup k súdu, ktoré sú základnými prvkami práva na spravodlivý proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru. (Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mesić proti Chorvátsku zo dňa 5. mája 2022, týkajúci sa sťaž nos ti 19362/18, §109)

Osobitný proces, výsledkom ktorého je prijatie niektorého judikátu kolégiom najvyššieho súdu a jeho publikovanie v Zbierke priznáva publikovanému rozhodnutiu osobitný význam. Výklad, ktorý sa podáva v publikovanom judikáte, nie je síce právne (de iure) záväzný, fakticky (de facto) má ale vysokú vecnú autoritu. I keď judikatúra najvyššieho súdu nie je formálne záväzná, ipso iure normatívnu silu má, a to tak vo vertikálnej línii (voči súdom nižších stupňov), ako aj v horizontálnej línii (medzi jednotlivými senátmi a kolégiami najvyššieho súdu navzájom). Je v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy danej v § 48 ods. 1 CSP, pokiaľ by každá (minulá) aplikačná alebo interpretačná nejednotnosť, ktorá sa v rozhodovaní senátov najvyššieho súdu vyskytla pred 1. júlom 2016, bola však do tohto dňa úspešne prekonaná postupmi a mechanizmami vyplývajúcimi z vtedajšieho právneho poriadku (napríklad publikovaním judikátu alebo stanoviska), musela „nanovo“ viesť k procesu, ktorý predpokladá uplatnenie mechanizmov a postupov v zmysle tohto ustanovenia a je zavŕšený rozhodnutím veľkého senátu. Pokiaľ ešte v určitej právnej otázke nedošlo k zjednoteniu alebo zovšeobecneniu rozhodovacej praxe najvyššieho súdu prijatím (publikovaním) stanoviska alebo judikátu, prípadne ešte nebolo vydané rozhodnutie veľkého senátu, má povinnosť postúpiť vec veľkému senátu ten trojčlenný senát najvyššieho súdu, ktorý sa názorovo odkláňa od skoršieho (nepublikovaného) rozhodnutia iného senátu najvyššieho súdu. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. októbra 2016, sp. zn. 3 Cdo 136/2016)

Ak je dilema vyriesena jednoznacne tak by ste mali pouzit slovo musiet a nie mala by sa nakolko mala bu sa je 50/50 a to je aj vysledny zaver Vasho clanku. Nic som sa nedozvedel iba pravnicke omacky. Naco pisete? Musite? Mate to v naplni prace? Trošku mi nesedí pojem číslo konania, oveľa viac by sedelo číslo listiny alebo tak niečo. Dilema je však vyriešená úplne jednoznačne, na podania by sa mala písať spisová značka a pojem číslo konania by sa mal použiť len vtedy, ak sa ním myslí konkrétna listina v spise (napr. konkrétne rozhodnutie súdu).

Chcel by som sa Vás opýtať, na základe prečítaného Vášho článku, je možné definovať právny vzťah 2 právnických osôb, za blízke osoby podľa §116 OZ, druhá veta, ak každý subjekt má jedného konateľa a sú pritom švagrami s dvoma rozdielnymi priezviskami ?

„21. Ústavný súd v tejto súvislosti zastáva názor, že nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia, ktorého odôvodnenie nezodpovedá procesným požiadavkám práva na spravodlivý proces, môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci uplatneného dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP (IV. ÚS 154/2020, IV. ÚS 167/2020, IV. ÚS 447/2020). 22. Ústavný súd preto konštatuje, že sa nemôže stotožniť s časťou odôvodnenia napadnutého uznesenia poukazujúcou na ustálenú judikatúru (R 129/1999 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012 a ďalšie), ktorá kladie neprimeraný dôraz na jedinú časť textu „nesprávnym procesným postupom“, pod ktorým rozumie len faktickú činnosť predchádzajúcu vydaniu rozhodnutia v takom rozsahu, že arbitrárnosť odôvodnenia odvolacieho rozsudku považuje za dôvod prípustnosti dovolania len pri úplnej absencii dôvodov (pozri R 2/2016). Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP v celosti znie: „Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.“ V súvislostiach tohto vymedzenia je kľúčovým pre posúdenie prípustnosti dovolania iný pojem ako procesný postup, a to „právo na spravodlivý proces“ so všetkými jeho obsahovými atribútmi a garanciami v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu. Jednou z garancií obsiahnutých v pojme práva na spravodlivý proces je aj celkom nepochybné právo účastníka na riadne odôvodnenie rozhodnutia, nielen na uvedenie „aspoň nejakých“ dôvodov, ale dostatočných argumentov reagujúcich na relevantné námietky odvolateľa zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom. K naplneniu tohto dovolacieho dôvodu preto nedochádza len úplnou absenciou odôvodnenia, ale aj jeho nedostatočnosťou alebo nezrozumiteľnosťou, či svojvoľnosťou. 23. Striktné oddeľovanie procesného postupu súdu a rozhodnutia, ktorý je jeho sumárom a výsledkom, nie je ústavne udržateľným konceptom, pretože celý faktický procesný postup súdu a naň nadväzujúci myšlienkový pochod hodnotenia skutkového stavu a jeho subsumovania pod relevantnú právnu normu je stelesnený v odôvodnení rozhodnutia súdu a práve cez odôvodnenie rozhodnutia musí byť preskúmateľný (pozri aj nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 120/2020 z 21. januára 2021, body 37 až 41). 24. Pokiaľ najvyšší súd nereflektuje na tieto výhrady ústavného súdu a pri posudzovaní dôvodnosti namietaného dôvodu zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP aj naďalej neprimerane zužuje svoj prieskum len na procesnú stránku veci, pričom sa odmieta zaoberať arbitrárnosťou záverov odvolacieho súdu z vecného hľadiska, a táto je takej intenzity, že je možné konštatovať nedostatočnosť odôvodnenia v tej miere, že nedáva relevantné a konzistentné odpovede na základné otázky súvisiace s predmetom ochrany, dopúšťa sa tak arbitrárnosti, ktorá zároveň zakladá aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Ústavný súd pri takomto nazeraní na obsah garancií spravodlivého procesu považuje odvolávanie sa na závery uvedené v stanovisku R 2/2016 za nedostačujúce, reštriktívne a prekonané z hľadiska štandardov posudzovania naplnenia kritérií práva na spravodlivý proces, a tým aj posudzovania existencie vady podľa § 420 písm. f) CSP." II. ÚS 169/2021

V prerokúvanej veci krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia odôvodnil, prečo neaplikoval § 390 CSP, pričom v bode 8 odôvodnenia osobitne zdôraznil odlišnosť individuálnych okolností ním prejednávanej veci od okolností tých vecí, v ktorých ústavný súd konštatoval porušenie práv sťažovateľov nerešpektovaním § 390 CSP (III. ÚS 379/2018, III. ÚS 5/2018). Ústavný súd rovnako identifikoval, že okolnosti, za ktorých došlo v posudzovanej veci k druhému zrušeniu rozsudku, sa odlišujú od prípadov, ktorých sa dotýka skoršia rozhodovacia činnosť ústavného súdu. V prerokúvanej veci v prvom odvolacom konaní krajský súd posudzoval výlučne splnenie procesných podmienok na vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného so záverom, že tieto podmienky splnené neboli, a preto rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil späť okresnému súdu na ďalšie konanie. V poradí druhom odvolacom konaní krajský súd vykonal meritórny odvolací prieskum napadnutého rozsudku okresného súdu a opätovne zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd tak musí zaujať stanovisko k otázke, či postup krajského súdu, ktorý nerešpektovanie zákonného príkazu nezrušiť nové rozhodnutie súdu prvej inštancie po zrušení skoršieho rozsudku odôvodnil odlišným rozsahom a povahou oboch odvolacích prieskumov, je v súlade s ústavnými požiadavkami základného práva na súdnu ochranu a obsahom práva na spravodlivý proces, teda či zvolený výklad procesnej normy porušuje sťažovateľkou označené práva. Odborná literatúra k § 390 CSP uvádza, že povinnosť jeho aplikácie sa vyžaduje, ak obidve odvolaním preskúmavané rozhodnutia okresného súdu boli meritórnej povahy, t. j. rozsudky (porov. ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ, M. Civilný sporový poriadok. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 1306 a nasl.). V prejednávanej veci možno konštatovať, že táto podmienka bola z pohľadu formy rozhodnutia splnená, pretože krajský súd už aj v prvom prípade zrušil rozsudok okresného súdu. Z pohľadu zmyslu a účelu § 390 CSP nemožno opomenúť, že prvý rozsudok okresného súdu bol rozsudkom pre zmeškanie, čo je osobitná procesná forma rozhodnutia vydaného v osobitom procesnom postupe skráteného konania. Tomu zodpovedá aj obsah odvolania, v ktorom žalovaná sťažovateľka namietala nesplnenie podmienok vydania kontumačného rozsudku, rovnako aj rozsah prieskumu odvolacieho súdu, ktorý neposudzoval meritórne predmet sporu, zistený skutkový stav ani jeho právne posúdenie, ale výlučne otázku splnenia hypotézy § 274 CSP. Až v druhom rozsudku súd prvej inštancie poskytol sporovým stranám rozsudok v merite veci s úplným odôvodnením (s opačným výrokom ako pri rozsudku pre zmeškanie), proti ktorému sa žalobkyňa bránila vecnými námietkami. Tie krajský súd posudzoval v druhom odvolacom konaní, v ktorom dospel k záveru o potrebe zrušenia rozsudku pre nedostatok odôvodnenia a neúplnosť právnej argumentácie. Krajský súd v tomto rozhodnutí vyslovil aj záväzný právny názor. Ústavný súd preto nepovažuje odôvodnený záver krajského súdu o neaplikovaní § 390 CSP v individuálnych okolnostiach sporu za arbitrárny, svojvoľný či popierajúci zmysel aplikovaného ustanovenia. Úvahu krajského súdu o potrebe rozlišovať medzi meritórnym a nemeritórnym odvolacím prieskumom považuje za logickú, rešpektujúcu účel § 390 CSP, a to aj s ohľadom na právo na rovný prístup sporových strán k odvolaciemu konaniu. (nález ÚS SR, sp. zn. IV. ÚS 215/2022 z 26. apríla 2022)

Ústavný súd sa opätovne vyjadril k odmietnutiu dovolania pre nedostatok splnomocnenia, ktorý spočíval v tom, že splnomocnenie neobsahovalo výslovnú formuláciu, že je udelené výslovne na dovolacie konanie, resp. na konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku a smerujúce proti konkrétnemu rozhodnutiu odvolacieho súdu. Ústavný súd považoval takýto výklad za formalistický, pretože postačuje, ak splnomocnenie obsahuje formuláciu, že je advokát splnomocnený na podávanie opravných prostriedkov, čo zahrňuje aj dovolanie. Formulácia „na podávanie opravných prostriedkov a vzdávanie sa ich“ jasne deklaruje oprávnenie advokáta aj na podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. „Dovolanie je v systéme procesných inštitútov podradené pod opravné prostriedky, ktoré sú upravené vo štvrtej časti Civilného sporového poriadku v poradí odvolanie, žaloba na obnovu konania, dovolanie a dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Je preto udržateľné, ak sa pod pojmom „podávanie opravných prostriedkov“ rozumie aj podanie dovolania. Z textu plnomocenstva, na ktoré sa sťažovateľ odvolával, preto bolo možné podľa názoru ústavného súdu ustáliť, že sťažovateľom splnomocnený advokát je oprávnený aj na podanie dovolania“. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 651/2021 z 15. marca 2022)

Ústavný súd v súlade s odbornou literatúrou pod vykonateľnosťou rozumie vlastnosť rozhodnutia, ktorá nastáva priamo zo zákona splnením procesných predpokladov pre nadobudnutie vykonateľnosti rozhodnutia (uplynutie lehoty na plnenie, pričom paričná lehota začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia alebo od jeho doručenia). Vykonateľnosť rozhodnutia preto nenastáva vyznačením doložky vykonateľnosti, keďže tejto doložke zákon nepripisuje konštitutívne účinky. Potvrdenie o vykonateľnosti spočívajúce v administratívno-technickom úkone zamestnanca orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, predstavuje len osvedčenie prezumpcie tejto vlastnosti exekučného titulu, teda vyvrátiteľnú domnienku, ktorú je všeobecný súd oprávnený skúmať. (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 474/2021 z 2. marca 2022)

I. Súčasná právna úprava konania v Civilnom sporovom poriadku sa v určitých inštitútoch líši od predchádzajúcej. Inštitúty procesnej obrany a procesného útoku predchádzajúca právna úprava nepoznala, a preto aj odvolávanie sa na judikatúru interpretujúcu predchádzajúcu právnu úpravu bez reflektovania obsahu a významu aktuálne účinnej právnej úpravy nie je korektným namietaním odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ak k nemu došlo v dôsledku zmeny právnej úpravy a povinnosťou odvolacieho súdu bolo uplatňovať procesné predpisy účinné v čase jeho rozhodovania. To platí o to viac, ak všeobecný súd odklon riadne odôvodnil. II. Námietka sťažovateliek o nezohľadnení námietky premlčania uplatnenej na pojednávaní pred odvolacím súdom nemôže znamenať nesprávne právne posúdenie veci, pretože sa neopiera o aktuálne účinnú právnu úpravu ani o z nej odvodenú judikatúru dovolacieho súdu. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 619/2021 zo 7. decembra 2021)

Zjednocovanie rozhodovania senátov najvyššieho súdu je (aj) vecou veľkého senátu príslušného kolégia tohto súdu. Po takom vyriešení určitej právnej otázky je určite z hľadiska právnej istoty nežiaduce, ak sa judikatúrny stav opätovne zmení bez zmeny pre rozhodovanie podstatného právneho predpisu. Zároveň však platí, že pokiaľ zákonodarca s postupom zmeny právneho názoru veľkého senátu o tej istej otázke následným rozhodnutím veľkého senátu v inom zložení výslovne počíta, ide o „poistku omylu“ a vyšší stupeň zjednocovacieho procesu na účel aplikačnej optimalizácie. Novorozhodujúci sudcovia najvyššieho súdu nemôžu v predmetnej situácii svoj odlišný právny názor ignorovať a, naopak, postupujú ex officio, pričom taký ich zákonne súladný postup nemôže byť z hľadiska práva na súdnu ochranu neúspešnej strany v konaní v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy úspešne napadnutý ako ústavne nekonformný. Sťažovateľom avizované (ako možné) neustále preklápanie riešenia dotknutej právnej otázky postupne sa líšiacimi rozhodnutiami veľkého senátu kolégia v inom zložení je eliminované mechanizmom prijímania stanoviska podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 610/2021 z 30. novembra 2021)

Judikatúra všeobecných súdov nie je v čase nemenná a zmenu ustáleného právneho názoru vykonanú v súlade s ustanoveným procesným postupom nemožno vylúčiť. Opačný výklad by nezodpovedal zmyslu a účelu, pre ktorý zákonodarca zriadil veľký senát. Ak teda dôjde k zmene právneho názoru vysloveného veľkým senátom, nemožno v aplikácii neskoršieho a aktuálneho názoru (v čase rozhodovania senátu o kasačnej sťažnosti) na vec sťažovateľky vzhliadnuť porušenie jej označených práv. Z uvedených dôvodov, ako aj z povahy rozhodnutia veľkého senátu vyplýva, že v prípade prebiehajúceho zjednocovacieho konania je vhodné vyčkať ostatný právny názor, aby bol v prebiehajúcom konaní aplikovaný výsledok aktuálneho uváženia, keďže vo všeobecnosti platí, že neskorší právny názor nahrádza skorší, má teda pri výklade sporných otázok prednosť. Neuvedenie osobitného odôvodnenia k tejto všeobecne známej základnej zásade procesného práva nemožno hodnotiť ako arbitrárnosť či nespreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 527/2021 z 11. novembra 2021)

Nadväzujúc na uznesenie č. k. I. ÚS 275/2018 z 15. augusta 2018 (rozhodnutie č. 74/2018 publikované v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 2018, s. 1270), ústavný súd dodáva, že rozhodovanie o trovách konania nie je síce hlavným predmetom civilného sporového konania, je však jeho obligatórnou súčasťou, bez rozhodnutia o ktorej nie je možné konanie skončiť a zabezpečiť tak právnu istotu strán. Znenie § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku je preto z hľadiska formulácie v návetí tohto ustanovenia o rozhodnutí, „ktorým sa konanie končí“, potrebné vo vzťahu k základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. k rovnorodému aspektu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru interpretovať v rovnakých intenciách ako vo vzťahu k čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. „prieťahovému“ aspektu čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na účel uplatnenia zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku je teda potrebné rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým skončí rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, považovať za rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 34/2021 z 26. januára 2021)

I. Zákonná povinnosť zakotvená pre dovolací súd v § 48 Civilného sporového poriadku nie je viazaná na procesnú aktivitu príslušnej strany v spore, keďže sa týka samotnej podstaty výkonu právomoci dovolacieho súdu ako zjednocovateľa judikatúry. II. Jediné rozhodnutie dovolacieho senátu nemožno považovať za vyriešenie dotknutej právnej otázky v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Opačný záver by pro futuro znemožnil dovolací prieskum právnej otázky vrátane možnosti jej riešenia prostredníctvom veľkého senátu. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 273/2021 zo 7. decembra 2021)

I. Ak najvyšší súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu z dôvodu, ktorý dovolateľ neuplatnil, ale ktorý najvyšší súd sám z jeho obsahu vyvodil, konal v rozpore s § 440 CSP i s ústavným imperatívom konať len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 ústavy). Týmto procesným excesom najvyšší súd zasiahol do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľky, ktorá stála na opačnej procesnej strane. II. Ak dovolateľ podal dovolanie z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP [nie § 420 písm. f) CSP] a žiadal priamu odpoveď na právnu otázku v dovolaní nastolenú, nie je možné vyhnúť sa jej riešeniu cez vyvodenú nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 75/2021 z 30. novembra 2021)

I. Porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky danej § 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku nie je iba porušením tohto zákonného ustanovenia, ale s ohľadom na čl. 48 ods. 1 prvú vetu Ústavy Slovenskej republiky aj pochybením, ktoré má ústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“, ako jedného z princípov právneho štátu vyplýva, že nerešpektovanie zákona v otázke, v akom zložení má byť vec rozhodovaná, predstavuje vo svojich dôsledkoch porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy. To isté a contrario platí aj v prípade, ak bezdôvodne veľký senát odmietne vo veci mu predloženej rozhodnúť. II. Výklad § 48 ods. 1 CSP veľkým senátom (občianskoprávneho kolégia) najvyššieho súdu, v dôsledku ktorého rozhodovanie o dovolaní prípustnom podľa § 421 ods. 1 písm. c) CSP zo svojej právomoci vylúčil a túto zúžil len na rozhodovanie o dovolaní prípustnom podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP (t. j. prípady, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu), je ústavne neakceptovateľný. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 189/2021 z 20. októbra 2021)

Vybočením z pravidiel upravujúcich dovolacie konanie je postup dovolacieho súdu, ktorý pri posudzovaní prípustnosti dovolacieho dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci bez náležitého vymedzenia právnej otázky dovolateľom túto otázku vyabstrahoval z dovolania, pričom zároveň takto sformulovaná právna otázka nebola otázkou, na ktorej odvolací súd založil svoje rozhodnutie, a dovolateľ ani len netvrdil, že sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, že v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola absentujúca otázka vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 291/2021 z 30. septembra 2021)

Pokiaľ dovolací súd, posudzujúc dovolanie podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP), vyvodil jeho prípustnosť z § 420 písm. f) CSP a z tohto dovolacieho dôvodu rozhodnutie odvolacieho súdu aj zrušil napriek tomu, že dovolateľ v dovolaní explicitne uplatnil dôvody prípustnosti dovolania výlučne podľa § 421 ods. 1 písm. a), b) a c) CSP, takéto rozhodnutie vykazuje znaky svojvoľného rozhodnutia, ktoré je v rozpore s princípom právnej istoty a ústavným imperatívom zakotveným v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 277/2021 z 30. septembra 2021)