Ak predmet spoluvlastníctva je domovom pre deti spoluvlastníkov, v ktorom tieto žijú od svojho narodenia, ochrana ich práva na domov je z vyššie uvedených dôvodov významnou okolnosťou, ktorú musí súd vziať do úvahy pri rozhodovaní o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Zachovanie domova detí, či maloletých alebo aj plnoletých, až do času kým samy nenadobudnú schopnosť vytvoriť si inde iný vlastný domov, je súčasťou všeobecných predstáv o slušnosti a spravodlivosti. Právu na ochranu domova detí preto treba dať v konkrétnych súvislostiach prednosť pred právom na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva. Zachovanie domova detí je teda dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý súd pre tento čas, t.j. pre čas, kým predmet spoluvlastníctva plní túto funkciu, podielové spoluvlastníctvo nezruší a nevyporiada.
Ak odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zrušení spoluvlastníctva potvrdil a zmenil ho len vo výroku o vyporiadaní spoluvlastníctva, je potrebné považovať rozsudok odvolacieho súdu ako celok za zmeňujúci a dovolanie proti nemu za prípustné bez ďalšieho podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 14. novembra 2013, sp.zn. 6Cdo/279/2012)
.jpg)
zdroj: pixabay.com
Zhrnutie skutkového stavu:
Podielový spoluvlastník (bývalý manžel) sa domáhal voči druhému podielovému spoluvlastníkovi (bývalej manželke) zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k bytu a to tak, že byt sa prikáže do výlučného vlastníctva bývalej manželky, ktorá mu vyplatí primeranú náhradu.
Bývalá manželka so zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva nesúhlasila z dôvodu záujmu chrániť bytovú potrebu svojich dvoch dcér (detí účastníkov), ktoré boli zverené do jej starostlivosti. Poukazovala na to, že by nebola schopná vyplatiť bývalého manžela, a že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nezrušenie a nevyporiadanie podielového spoluvlastníctva, pretože pokiaľ by bol byt prikázaný bývalému manželovi, spolu s deťmi by nemala kde ísť bývať.
Ďalej argumentovala jej osobitným postavením matky a vychovávateľky dvoch dcér, ako aj známym a bezpečným prostredím, v ktorom žijú jej deti už od svojho narodenia, a na jej nemožnosť získať taký finančný a majetkový prospech, ktorý by jej umožnil sa presťahovať a kúpiť si iný byt. Uviedla, že jej dcéry sú zatiaľ výlučne odkázané na ňu a na bývanie v predmetnom byte a iné riešenie by totálne degradovalo ich doterajší život a životné istoty, zatiaľ čo u bývalého manžela neexistuje žiadna relevantná aktuálna potreba riešiť dlhodobý stav spoluvlastníctva k bytu takýmto radikálnym spôsobom, t.j. zrušením spoluvlastníctva.
Ex-manžel okrem iného poukazoval na to, že zaslal bývalej manželke návrh nájomnej zmluvy, ktorým prejavil ochotu prenechať jej byt do užívania ako nájomníčke na dobu jedného roka s tým, že na úhradu nájomného môže použiť finančnú kompenzáciu z poskytnutej náhrady za spoluvlastnícky podiel.
Z odôvodnenia rozhodnutia:
Podľa § 142 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka ak nedôjde k dohode, zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého spoluvlastníka súd.
Podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku.
Citované ustanovenie § 142 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka je vyjadrením jednej zo základných zásad inštitútu podielového spoluvlastníctva, a to zásady, že nikto nesmie byť spravodlivo nútený, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu. Pokiaľ sa spoluvlastníci sami nedohodnú ako sa ich spoluvlastníctvo zruší a ako si ho vyporiadajú, resp. ak sa nemôžu dohodnúť ani inak, môže sa ktorýkoľvek z nich domáhať zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva na súde. Z pravidla kladného rozhodnutia súdu však existuje výnimka obsiahnutá v citovanom ustanovení § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Ak totiž nie je dobre možné, aby súd spoluvlastníctvo zrušil a vyporiadal reálnym rozdelením veci podľa rozsahu spoluvlastníckych podielov, môže z dôvodov hodných osobitného zreteľa návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zamietnuť, a to aj v prípade, kedy je možné, aby vec bola prikázaná za náhradu jedenému alebo niekoľkým spoluvlastníkom, alebo kedy je možné, aby vec bola predaná a výťažok predaja bol rozdelený podľa veľkosti podielov. Pritom dôvod hodný osobitného zreteľa posudzuje vždy konkrétne, najmä vzhľadom na subjektívne podmienky žalobcu alebo žalovaného, či oboch z nich, ako aj na existujúce objektívne okolnosti. Dôvodom hodným osobitného zreteľa môže byť prípadne aj zneužitie výkonu práva podľa § 3 Obč. zákonníka. Nie je však vylúčené, aby na základe podstatných zmien okolností konkrétneho prípadu, ktoré by znamenali odpadnutie dôvodov pre zamietavé rozhodnutie, sa spoluvlastník neskôr znovu domáhal vyhovenia svojmu návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Zamietavé rozhodnutie je totiž rozhodnutím iba pre „pre tento krát“, t.j. iba potiaľ, pokiaľ trvajú okolnosti (pomery), pre ktoré došlo k vydaniu takéhoto rozhodnutia.
Podľa judikatúry (R 100/1999) dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré súd nezruší a nevyporiada podielové spoluvlastníctvo podľa § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, sú okolnosti prevažne subjektívneho charakteru tak na strane žalovaného (najmä jeho zdravotný stav, vek a sociálna situácia, stav jeho odkázanosti na bývanie v spornej nehnuteľnosti, nedostatok možnosti uspokojiť svoje bytové potreby inde, osobné väzby na nehnuteľnosť), ako aj na strane žalobcu (najmä ak mu ide iba o vyriešenie užívacích vzťahov, pričom otázka zániku spoluvlastníctva nemá pre neho prioritu alebo, že vec má v úmysle predať).
Za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje súdna prax nielen bytové záujmy podielových spoluvlastníkov samotných, ale aj ich rodinných príslušníkov (R 1/1989).
Na rozdiel od odvolacieho súdu dovolací súd zastáva názor, že zistený skutkový stav v predmetnej veci umožňoval záver o existencii dôvodu hodného osobitného zreteľa pre zamietnutie návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Týmto dôvodom je skutočnosť, že predmet spoluvlastníctva je domovom detí účastníkov, a to maloletej P. a už plnoletej T., v ktorom žijú od svojho narodenia a zostali v ňom bývať po rozvode manželstva svojich rodičov spolu so svojou matkou – žalovanou. Pokiaľ totiž predmetom podielového spoluvlastníctva je byt, ktorý je domovom detí podielových. spoluvlastníkov, potom ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka treba interpretovať (t.j. určiť relatívne otvorenú hypotézu tejto právnej normy v konkrétnych súvislostiach) a aplikovať s prihliadnutím na ochranu práva na domov zaručovanú medzinárodnými zmluvami, ktoré sú v zmysle čl. 154c Ústavy Slovenskej republiky súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku.
Takouto medzinárodnou zmluvou je Dohovor o právach dieťaťa, ktorý pre bývalú Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku nadobudol platnosť 6. februára 1991 a bol publikovaný v Oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 104/1991 Zb. Článok 16 tohto dohovoru zaručuje maloletému dieťaťu právo na ochranu domova, pričom v zmysle článku 3 tejto právnej normy záujem (blaho) dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, teda aj pri rozhodovacej činnosti súdov.
Právo na ochranu domova je všeobecne pre každého zaručené aj článkom 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, podľa ktorého nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie ani útokom na svoju česť a povesť. Právo na primerané bývanie (byt, domov) zaručuje článok 11 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, v zmysle ktorého zmluvné strany paktu, uznávajú právo každého jednotlivca na primeranú životnú úroveň pre neho a jeho rodinu, zahrňujúce dostatočnú výživu, šatstvo, byt, a na neustále zlepšovanie životných podmienok. Oba tieto pakty boli publikované ako vyhláška ministra zahraničných vecí č. 120/1976 Zb. a pre bývalú Československú republiku nadobudli platnosť 23. marca 1976.
Napokon je právo na ochranu domova zaručené aj článkom 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý pre bývalú Českú a Slovenskú Federatívnu Republiku nadobudol platnosť 18. marca 1992 (pre Slovenskú republiku záväzný od 1. januára 1993) a bol uverejnený v Oznámení Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 209/1992 Zb. V zmysle tohto článku každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia (domova) a korešpondencie.
Európsky súd pre ľudské práva definuje domov ako miesto, kde sa rozvíja súkromný a rodinný život (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 874). Podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka (vydaného Vedou, vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied v roku 2006) domov je miesto, kde sa človek narodil, kde býva, kde je doma, rodný dom. Pre niekoho je domov miesto, kde sú alebo boli rodičia alebo aspoň jeden z nich, miesto ktoré poskytuje človeku pocit bezpečia, zázemia, do ktorého sa vždy môže vracať, ku ktorému ho niečo viaže. Slovami básnika (Miroslav Válek) „domov sú ruky, do ktorých smieš plakať“. Domov je jednou zo základných ľudských (životných) potrieb, bez ktorej nemožno spokojne žiť. V prípade detí, ktorých rodičia prestali spolu žiť, domov aspoň čiastočne nahrádza kompletnú rodinu a zostáva ako istota, ktorá je predpokladom pre ich zdravý telesný a duševný vývoj.
Ak predmet spoluvlastníctva je domovom pre deti spoluvlastníkov, v ktorom tieto žijú od svojho narodenia, ochrana ich práva na domov je z vyššie uvedených dôvodov významnou okolnosťou, ktorú musí súd vziať do úvahy pri rozhodovaní o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Zachovanie domova detí, či maloletých alebo aj plnoletých, až do času kým samy nenadobudnú schopnosť vytvoriť si inde iný vlastný domov, je podľa názoru dovolacieho súdu súčasťou všeobecných predstáv o slušnosti a spravodlivosti. Je všeobecne známou skutočnosťou odpozorovanou zo samotnej prírody, že „mláďatá samy opúšťajú rodné hniezdo, ak majú dosť silné krídla“. Právu na ochranu domova detí preto treba dať v konkrétnych súvislostiach prednosť pred právom na zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva. Zachovanie domova detí je teda dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý súd pre tento čas, t.j. pre čas, kým predmet spoluvlastníctva plní túto funkciu, podielové spoluvlastníctvo nezruší a nevyporiada.
Komentár:
Nevyhnutnou podmienkou, ktorá musí byť splnená, aby súd mohol upustiť od zrušenia podielového spoluvlastníctva je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa. Ustanovenie § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka teda predstavuje takú právnu normu, ktorá ponecháva pomerne široký priestor na voľné uváženie súdu (vzhľadom na jej abstraktnosť), na aké prípady súd túto právnu normu aplikuje. Dôvody hodné osobitného zreteľa musia byť prítomné v čase rozhodovania súdu (§ 154 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
Aplikácia ustanovenia § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka bude skôr výnimočného charakteru – zamietnutie žaloby o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva z dôvodov hodných osobitného zreteľa totiž z povahy veci musí reflektovať skutkovú jedinečnosť konkrétneho prípadu.
Vo všeobecnosti možno za dôvody hodné osobitného zreteľa považovať napríklad nepriaznivý zdravotný stav a sociálna situácia spoluvlastníka, stav odkázanosti spoluvlastníka a jeho rodinných príslušníkov na bývanie v spornej nehnuteľnosti , osobné väzby na nehnuteľnosť a pod.).
Súd je oprávnený rozhodnúť o nezrušení podielového spoluvlastníctva aj vtedy, ak takýto postup nenavrhol žiaden zo spoluvlastníkov, t.j. súd nie je v tomto prípade viazaný návrhmi účastníkov konania (§ 153 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku). V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že nie je vylúčené, aby sa dotknutý spoluvlastník na základe podstatných zmien skutkových okolností , ktoré by predstavovali dodatočné odpadnutie dôvodov hodných osobitného zreteľa, mohol opätovne domáhať zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva. Zamietavé rozhodnutie súdu, ktorý aplikoval § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka je svojou povahou iba rozhodnutím „pre tento krát“, t.j. iba dovtedy, kým trvajú okolnosti, ktoré viedli súd k upusteniu od zrušenia podielového spoluvlastníctva. Ak následne dôjde k zmene skutkových okolností, ktoré budú mať za následok odpadnutie dôvodov hodných osobitných zreteľa, je možné na základe nového návrhu vec znovu prejednať a rozhodnúť o zrušení podielového spoluvlastníctva.
Dôvody hodné osobitného zreteľa predstavujú právnu kategóriu, ktorá v konkrétnom prípade umožňuje súdu presadiť ochranu „slabšieho“ účastníka a zabrániť nepriaznivým dôsledkom na jeho postavenie – prostredníctvom tejto kategórie v podstate súd vyvažuje jednotlivé záujmy spoluvlastníkov na zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva.
V tomto prípade považoval súd za dôvod hodný osobitného zreteľa právo na ochranu domova detí podielových spoluvlastníkov, čo aj náležitým spôsobom v odôvodnení rozhodnutia vysvetlil.
Okrem hmotnoprávneho posúdenia prípadu, je predmetný rozsudok zaujímavý aj z pohľadu posúdenia procesnej prípustnosti dovolania – Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že keď je výrok rozsudku odvolacieho súdu formulovaný čiastočne ako potvrdzujúci a v ďalšej časti ako zmeňujúci, je dovolací súd vzhľadom na povahu konania o návrhu na zrušenie podielového spoluvlastníctva povinný preskúmať celý výrok rozsudku odvolacieho súdu. Predmet konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva totiž nie je deliteľný (nie je oddeliteľná časť výroku vyslovujúceho zrušenie spoluvlastníctva od časti vyslovujúcej a upravujúcej jeho vyporiadanie), preto musí mať súd možnosť posúdiť celú vec komplexne tak, aby súdne rozhodnutie zodpovedalo úprave hmotného práva.
Celý text rozhodnutia TU.
Spracovanie a komentár: Tomáš Čentík, 15. júna 2015
ilustračné foto: pixabay.com
