Súdny dvor Európskej únie rozsudkom z 3. septembra 2015 vo veci C‑110/14, Horațiu Ovidiu Costea proti SC Volksbank România SA v rámci konania o prejudiciálnej otázke predloženej rumunským súdom judikoval, že pojem spotrebiteľ v zmysle európskeho práva sa vzťahuje aj na fyzickú osobu, ktorá vykonáva povolanie advokáta.
Skutkový stav prípadu bol v stručnosti nasledovný. Pán Costea je advokát a zaoberá sa najmä vecami v oblasti obchodného práva. Dňa 4. apríla 2008 uzavrel s Volksbank zmluvu o úvere. Vrátenie uvedeného úveru bolo zabezpečené záložným právom, ktorého predmetom bola budova patriaca advokátskej kancelárii pána Costeu s názvom „Ovidiu Costea“. Zmluvu o úvere podpísal pán Costea jednak ako dlžník a jednak ako zástupca svojej advokátskej kancelárie vzhľadom na postavenie tejto kancelárie ako záložného ručiteľa. V rovnaký deň bolo vytvorené záložné právo k nehnuteľnosti samostatnou zmluvou vo forme notárskej zápisnice uzavretou medzi Volksbank a uvedenou advokátskou kanceláriou, ktorú pri podpise zmluvy zastupoval pán Costea. Dňa 24. mája 2013 podal pán Costea na Judecătoria Oradea (Súd prvého stupňa v Oradee) žalobu, v ktorej navrhuje, aby súd jednak vyhlásil nekalý charakter zmluvnej podmienky týkajúcej sa poplatku za riziko a jednak aby túto podmienku zrušil a nariadil vrátenie tohto poplatku, ktorý získala Volksbank.
Za týchto skutkových okolností rozhodol rumunský súd o prerušení konania a položil Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:
„Má sa článok 2 písm. b) smernice Rady 93/13 vykladať v súvislosti s vymedzením pojmu ‚spotrebiteľ‘ tak, že tento pojem zahŕňa alebo naopak vylučuje fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, pričom uvedená zmluva uvádza ako záložného ručiteľa advokátsku kanceláriu dotknutej fyzickej osoby?“
Vo svojej otázke sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 2 písm. b) smernice 93/13 má vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, možno považovať v zmysle uvedeného ustanovenia za „spotrebiteľa“. Okrem toho sa vnútroštátny súd Súdneho dvora pýta, aký má v tejto súvislosti význam skutočnosť, že pohľadávka vyplývajúca z uvedenej zmluvy je zabezpečená záložným právom, ktoré vyplýva zo zmluvy uzavretej touto osobou ako zástupcom jej advokátskej kancelárie, a vzťahuje sa na majetok určený na obchody, podnikanie alebo povolanie tejto osoby, ako je budova vo vlastníctve tejto kancelárie.
Súdny dvor v tejto súvislosti pripomenul, že „spotrebiteľom“ je akákoľvek fyzická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich tejto smernici koná s cieľom nevzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu. „Predajcom alebo dodávateľom“ je zas akákoľvek fyzická alebo právnická osoba, ktorá v zmluvách podliehajúcich smernici 93/13 koná s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to, či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva. Uvedená smernica teda definuje zmluvy, na ktoré sa vzťahuje, odkazom na postavenie zmluvných strán podľa toho, či konajú alebo nekonajú s cieľom vzťahujúcim sa k ich obchodom, podnikaniu alebo povolaniu (rozsudky Asbeek Brusse a de Man Garabito, C‑488/11, EU:C:2013:341, bod 30, ako aj Šiba, C‑537/13, EU:C:2015:14, bod 21).
Toto kritérium zodpovedá myšlienke, z ktorej vychádza systém ochrany zavedený touto smernicou, a síce, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky Asbeek Brusse a de Man Garabito, C‑488/11, EU:C:2013:341, bod 31, ako aj Šiba, C‑537/13, EU:C:2015:14, bod 22).
Vzhľadom na uvedené znevýhodnené postavenie článok 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (rozsudok Sánchez Morcillo a Abril García, C‑169/14, EU:C:2014:2099, bod 23 a citovaná judikatúra). Rovnako je potrebné pripomenúť, že jedna a tá istá osoba sa môže považovať za spotrebiteľa v rámci niektorých plnení a za predajcu alebo dodávateľa v rámci iných plnení.
Zvlášť je potrebné zdôrazniť, na čo poukazuje aj Súdny dvor, že pojem „spotrebiteľ“ v zmysle článku 2 písm. b) smernice 93/13 má objektívnu povahu a nezávisí od konkrétnych vedomostí, ktoré môže dotknutá osoba mať, alebo od informácií, ktoré táto osoba skutočne má k dispozícii. V tejto súvislosti musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky okolnosti prejednávanej veci a najmä povahu tovaru alebo služby, ktoré sú predmetom posudzovanej zmluvy a môžu odhaliť účel nadobudnutia tovaru alebo služby.
Advokát, ktorý uzavrie s fyzickou alebo právnickou osobou konajúcou v rámci jej obchodu, podnikania alebo povolania zmluvu, ktorá, najmä preto, že sa netýka činnosti jeho advokátskej kancelárie, nie je spätá s výkonom jeho povolania advokáta, sa vo vzťahu k tejto osobe nachádza v znevýhodnenom postavení.
Pokiaľ ide o okolnosť, že pohľadávka vyplývajúca z dotknutej zmluvy je zabezpečená záložnou zmluvou uzavretou advokátom ako zástupcom jeho advokátskej kancelárie a vzťahujúcou sa na majetok určený na obchody, podnikanie alebo povolanie tohto advokáta, ako je budova, ktorú táto kancelária vlastní, je potrebné konštatovať, že táto okolnosť nemá nijaký vplyv na posúdenie postavenia advokáta ako spotrebiteľa.
Vo veci samej totiž ide o to, či sa má za spotrebiteľa alebo za predajcu alebo dodávateľa považovať osoba, ktorá uzavrela hlavnú zmluvu, teda zmluvu o úvere, a nie osoba, ktorá uzavrela doplnkovú, teda záložnú zmluvu, ktorou sa zaručuje splatenie dlhu vyplývajúceho z hlavnej zmluvy. V prípade ako vo veci samej preto nemôže postavenie advokáta ako spotrebiteľa alebo ako predajcu alebo dodávateľa v rámci jeho záväzku vyplývajúceho zo záložnej zmluvy ovplyvniť jeho postavenie v rámci hlavnej zmluvy o úvere.
Vzhľadom na predchádzajúce úvahy súdny dvor na položenú otázku odpovedal tak, že článok 2 písm. b) smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu vykonávajúcu povolanie advokáta, ktorá uzatvorila s bankou zmluvu o úvere bez toho, aby v nej bol špecifikovaný účel tohto úveru, možno považovať v zmysle uvedeného ustanovenia za „spotrebiteľa“, ak táto zmluva nie je spojená s obchodmi, podnikaním alebo povolaním tohto advokáta. Skutočnosť, že pohľadávka vyplývajúca z uvedenej zmluvy je zabezpečená záložnou zmluvou, uzavretou touto osobou ako zástupcom jej advokátskej kancelárie a vzťahujúcou sa na majetok určený na obchody, podnikanie alebo povolanie tejto osoby, ako je budova vo vlastníctve tejto kancelárie, nie je v tejto súvislosti relevantná.
Spracoval: Tomáš Čentík
Zdroj: curia.europa.eu
